Obrázok používateľa CEZ OKNO
Ako dlho si ešte Slováci nechajú kydať na hlavu?

Máme svoj zvrchovaný štát, ale dôsledky z čias spoločného štátu s Maďarmi hlavne z dvoch posledných storočí, pociťujeme dodnes. Tí sa s rozpadom štátu, v ktorom niekedy “hrali prvé husle”, dosiaľ nevysporiadali. Nastoľujú otázku zmeny hraníc v svoj prospech, raz otvorene, inokedy skryte, o to však nebezpečnejšie. Mnohí z nás mávnu iba rukou nad tým, to sa ma netýka, čo ma potom. Nech si robia čo chcú, akosi bolo, akosi aj bude. Iní si zasa povedia, nič sa nemôže stať, sme predsa v EU, v NATO a naše hranice sú zaručené medzinárodnými zmluvami. Tí opatrnejší nabádajú k ostražitosti. Nespoliehajú sa ani na členstvo v EU či v NATO, ani na rôzne zmluvy.



Pozorujú ako budapeštianske filiálky v Karpatskom oblúku neoddychujú, s napätím všetkých síl usporadúvajú rôzne medzinárodné “vedecké” konferencie a zakladajú komisie za účelom vypracovania plánov na autonómie. Domyslia si aj, prečo Svetový zväz Maďarov už v roku 2000 navrhol, aby Maďarsko malo dvojkomorový parlament v ktorého senáte hornej komory by boli zastúpené aj maďarské menšiny spoza hraníc.

Zaujímavé bolo pozorovať reakciu Budapešti a ich filiálok v okolitých štátoch, najmä tej na území Slovenska, po náletoch NATO na srbskú zem. Už si mädlili ruky, na čo majú právo Albánci v Srbsku, na to majú právo aj Maďari na Slovensku. Medzitým dostali kosovskí Albánci na veľký nátlak EU vlastný štát. Na historickom území Srbska. Albánci majú teraz dva štáty na výber. Keď sa im nepáči v Albánsku, majú otvorené dvere do Kosova. A keď sa im zapáči, spoja obidva štáty spolu a veľké Albánsko je na svete. Čo tam po akýchsi zmluvách! S požehnaním USA a EU všetko ide.

Cieľom SMK nie je založiť si na Slovensku svoj štát. Ona chce pripojenie k Maďarsku, prípadne najskôr dostať autonómiu a pripojenie k Maďarsku by potom bolo maličkosťou.

O tomto sa v médiách nehovorí, ale na Fica a jeho vládu sa hromží, kde sa len dá. Pripomína to časy Mečiara, keď predstavitelia SMK behali s vtedajšou opozíciou po svete, objednávali demarše, ohovárali Slovensko a cielene produkovali škandály, aféry a kauzy miesto toho, aby priložili aspoň pol prsta k dielu. Behajúca opozícia si vybehala voľby 1998 a za “spoluprácu” zobrala SMK do vlády a dala jej kľúčové posty. Skôr než sa filiálka Budapešti usadila na piedestáli moci, písala knihy o útlaku Maďarov na Slovensku. Knihy vychádzali po anglicky, aby sa o ich utrpení dozvedel celý svet. Aby mohli prežiť, musia vraj dostať sebaurčenie.

“Sympaťák” Bugár

Predstavitelia SMK sú mazaní. Do prvého šíku vyšlú svojich extrémistov, povedzme M. Duraya a v zátiší pracujú tzv. “umiernení”, napr. “sympaťák” Béla Bugár, muž dvoch tvárí, požívajúci veľkú dôveru medzi Slovákmi, ktorými pohŕda a títo to ani len nebadajú. Ba dokonca ho aj volia! Niekdajšia poslankyňa SNS v bývalom Federálnom zhromaždení spomína, ako počas prestávky rokovania sa B. Bugár pristavil pri skupine SNS so slovami „Len sa nenaparujte, Slováčikovia! Raz vás s našimi spojencami tak zatlačíme do stredu Slovenska, že budete takíto maličkí”! Akí maličkí budú, ukázal im názorne medzieročku takmer zanedbateľnú medzi palcom a ukazovákom pravej ruky (SNN, 16.3.1999).

Po voľbách 2006, keď bolo zrejmé, že SMK sa do vládnej koalície nedostane, vyzýval Bugár v Budapešti, aby k údajnej protimaďarskej vlne na Slovensku zaujala vážne stanovisko EU, Rada Európy a dokonca aj NATO. Vyhrážal sa, že SMK bude monitorovať kroky vlády v oblasti ochrany práv národnostných menšín na južnom Slovensku a bude pozorne sledovať personálne zmeny na úradoch štátnej správy. V prípade ich odvolania z funkcií, SMK im poskytne právnu pomoc. O každom protimenšinovom postupe chcel Bugár informovať zahraničie. Bugár a spol. si uzurpujú právo hovoriť za všetky národnostné menšiny. Že na to právo nemajú, zdôrazňujú aj karpatskí Nemci a dištancujú sa od nich. Dokonca im vyčítajú využívanie všetkých národnostných menšín pre vlastné politické ciele. Podľa nich maďarská menšina mala v minulosti a má aj dnes svoje práva vysoko nad úrovňou európskeho štandardu.

Zaujímavé je, ako si Bugár predstavuje spolunažívanie Maďarov na Slovensku so Slovákmi. Zalistujme si v jeho knihe “Žijem v takej krajine”. Oháňa sa v nej kresťanstvom, pasuje sa za veľkého kresťana, pre ktorého na rozdiel od jeho slovenských kresťanskodemokratických priateľov je mimoriadne dôležitý vraj duch ekumenizmu. Bugár ostro odmieta názov maďarská národnostná menšina, lebo Maďari sú národnou a nie národnostnou menšinou. Jeho slovenskí kolegovia, ktorí hovoria o maďarskej národnostnej menšine sú vraj na nevyspelom stupni vývoja, ktorý je charakteristický pre éru vzdoru. (Bugár str. 26 spomenutej knihy)

Nespokojný je aj so Slovenskou ústavou, lebo uprednostňuje kolektívnu identitu väčšinového národa, čiže Slováci si dovolili sa deklarovať ako národný štát. Bugár by rád videl Slovensko ako štát Slovákov a Maďarov. Na druhej strane kniha je plná Bugárových vyznaní jeho maďarskosti, ktorou nemohlo otriasť nikdy nič, čo on považuje za obrovský dar osudu. (Bugár str. 22 spomenutej knihy) S hrdosťou uvádza, že Maďari na Slovensku si ako celok v plnej miere zachovali a stále zachovávajú svoje maďarské povedomie. Avšak kto vie, ako by dopadlo pátranie po jeho predkoch, pretože dnes už dobre vieme, že dnešní Maďari sú potomkovia hlavne Slovákov a tiež Chorvátov a Srbov. (Viď napríklad priezviská Tóth, Horváth či Rácz).

Bugár nemá rád špeciálne SNS a mečiarovcov. Po prevzatí vlády mečiarovcami zavládla v krajine vraj arogancia, politická nečestnosť, nacionalizmus (akože ináč - ten slovenský), chaotický, zmätený hodnotový systém (Bugár str. 35 spomenutej knihy) a fungujúca mašinéria mečiarovho despotizmu, ktorej dôsledky pociťujú menšiny na Slovensku vraj dodnes. Neodpustiteľnej chyby sa však mečiarovské zriadenie dopustilo tým, že “hlásalo suverenitu národného štátu, národnej nezávislosti a národnej slobody” (Bugár na str. 69 spomenutej knihy). Bez kritiky sa neobídu ani proslovensky orientovaní novinári. Ich zmýšľanie bolo, pokiaľ sa neobjavil Mečiar, vraj proeurópske, potom však vniesli do verejných diskusií agresivitu a urážlivú atmosféru.

Celou knihou sa tiahne 4. júl 2001, keď Národná rada Slovenskej republiky hlasovala o vládnom návrhu zákona o verejnej správe, ktorý mal Slovensko rozdeliť na 12 vyšších územných celkov (VÚC). Bugár a spol. chceli také rozdelenie vyšších územných celkov, v “ktorých bude obyvateľstvo maďarskej národnosti tvoriť relatívnu alebo absolútnu väčšinu, a popri slovenčine sa úradným jazykom stane aj maďarčina”. (Bugár na str. 56 spomenutej knihy). Väčšinu slovenských poslancov však “osvietil Duch Svätý” a podporili zachovanie ôsmich VÚC, čím sa predišlo rozparcelovaniu a destabilizácii Slovenska. SMK tento výsledok neočakávala.

Zasiahol ju ako blesk z jasného neba. Bugár sa k nemu, ako som už spomenula, vo svojej knihe neustále vracia. Tým, ktorí predišli rozparcelovaniu Slovenska, Bugár odkazuje, že podporili “zachovanie ôsmich VÚC, ktoré vznikli na základe arogantne protidemokratických princípov mečiarovho ducha” (Bugár str. 155 spomenutej knihy). Píše, že “národný (t.j. slovenský, D.V.) totalitarizmus sa svojou podstatou nelíši od totalitarizmu komunistického” (Bugár str. 145 spomenutej knihy) a pod. Maďarčinu ako úradný (teda štátny) jazyk žiada Bugár a spol. aj v tých vyšších územných celkoch, kde počet Maďarov dosahuje 20 percent. Béla Bugár sa nevzdáva. Veľkú možnosť dosiahnuť “maďarské” regióny na území Slovenska vidí v rámci Európskej únie (Bugár na str. 55 spomenutej knihy).

Je nepochopiteľné, ako mohol človek, ktorý takto zmýšľa o Slovákoch, uráža a ohovára ich, dve volebné obdobia byť predstaviteľom štátnej moci. “Sympaťák” Bugár popiera dejiny Slovákov, ich kultúru. Vraj kultúru im priniesli Maďari a mohli ju rozvíjať plne až v časoch Rakúska-Uhorska. Tvrdí (sic!), keby nie kráľa Štefana, tak by sa Slovensko nebolo dostalo pod vplyv kresťanstva, nebolo by súčasťou západnej civilizácie (Bugár str. 93 spomenutej knihy). O Cyrilovi a Metodovi a o Zalavári, ktorý bol ešte pred príchodom Maďarov strediskom staroslovenskej kultúry, nepadlo ani slovíčko. Zato je kniha plná lží o akýchsi krivdách voči príslušníkom maďarskej menšiny od roku 1918 až po dnes.

Veľa pozitívneho sa kadekde popísalo o maďarskom národnostnom zákone z roku 1993. Podľa tohoto zákona majú menšiny v Maďarsku napríklad právo na parlamentné zastúpenie, kultúrnu autonómiu, atď., atď. Nič z toho sa dosiaľ nerealizovalo. Budapešť vydala tento zákon za účelom vydierania svojich susedov, aby oni tieto práva dali tiež maďarskej menšine. Týmto zákonom sa oháňa aj Bugár v spomínanej knihe. Zamlčuje však, že spomínaný zákon ako všetky zákony predtým, nevynímajúc ani časy Uhorska, zostal len na papieri. A vôbec, aj keby menšiny v Maďarsku dostali kultúrne autonómie, tak by sa (okrem Rómov) sotva pozviechali. Maďari menšiny takmer zlikvidovali. Áno, aj fyzicky!

Na druhej strane mali Maďari na Slovensku dokonca výhody z toho, že patrili k národnostnej menšine, nemuseli kilometre dochádzať do maďarskej školy, ako slovenské deti do slovenskej. Nikto nikdy nebol diskriminovaný kvôli tomu, že sa hlásil k maďarskej národnosti. Maďari na Slovensku majú všetky predpoklady k tomu, aby boli spokojní. O ich nespokojnosť a roztržky medzi väčšinovým národom sa stará Budapešť. Všetky vlády v Maďarsku bez ohľadu na politickú orientáciu sa od Trianonu usilujú aspoň časť Slovenska pripojiť k Maďarsku. Svoju rozpínavú politiku vsadili na svoje menšiny v okolitých štátoch reintegráciou všetkých Maďarov. Pod rúškom starostlivosti o nich raz vymyslia taký zákon, inokedy dajaký iný. Keď tieto neprejdú, nastolia iné problémy, napr. kultúrnu alebo územnú autonómiu. Je to seriál na pokračovanie sprevádzaný vysokými sumami peňazí do Sedmohradska, do Vojvodiny, na južné Slovensko.

Každý ústretový krok voči Budapešti má za následok nové požiadavky. Raz je to župa alebo kraj s väčšinou maďarského obyvateľstva, či už v podobe tzv. komárňanskej alebo šamorínskej župy, zrušením Benešových dekrétov, nárokov na tzv. neidentifikovateľnú pôdu a pod. Budapešť permanentne vyrába nepokoje voči ústupčivým obetiam. Hlavnou z nich je bezpochyby Slovensko. Všetky medzinárodné vplyvné fóra pritom pravidelne informuje o ťažkej diskriminácii a násilí voči Maďarom na “zabratých územiach”, najmä na Slovensku. Takto Budapešť predstiera, že je prinútená nastoliť otázku hraníc “mierovým spôsobom”.

A vskutku maďarská strana neustále hovorí o mierovom spôsobe zrušenia hraníc určených Trianonom, bez krviprelievania, v príhodnom okamihu vyplývajúcom zo svetových politických procesov. Maďarská strana podpíše síce takú alebo onakú zmluvu so svojimi susedmi o dobrom spolunažívaní, neprikladá im však žiadnu váhu. Jej jediným cieľom je revízia hraníc. Minister zahraničia Maďarskej republiky L. Kovács sa napr. vyjadril, že podpísaním rámcovej zmluvy so susednými štátmi sa Maďarsko nevzdáva možnosti mierovej zmeny hraníc. V duchu viedenskej konvencie sa podľa neho totiž dajú všetky medzinárodné zmluvy prehodnotiť, ak sa zásadným spôsobom zmenia podmienky (Györ 21.9.1994). Poslanec Národnej rady SR M. Duray považuje “nemeniteľnosť hraníc” za neprijateľnú” (Népszava 6.1,1995) a poslanec Národnej rady SR I. Pásztor tvrdí, že “... v tejto republike žijú dva národy - slovenský a časť maďarského národa. Slovenský národ 1. januára 1993 získal svoje sebaurčovacie právo na svojom území, pričom v Slovenskej republike na svojej rodnej zemi žijúcej maďarskej komunite sa toto nepodarilo”. A. Gönz svojho času vo funkcii prezidenta Maďarskej republiky na adresu Maďarov žijúcich na Slovensku a v Rumunsku povedal: “Našou úlohou je vstup do Európskej únie. Potom, až bude Maďarsko silné, vám budeme môcť pomôcť”.

Veľmi jasne sa k tomu vyjadril podpredseda maďarského parlamentu S. Kávassy: “Je mojím svätým presvedčením, že Maďarsko je tam, kde žijú Maďari”. Podobne sa vyjadruje bývalý štátny tajomník pre maďarské menšiny v zahraničí Cs. Tabajdi. On nepokladá Maďarov v zahraničí za integrálnu súčasť štátu v ktorom žijú, ani za etnickú menšinu, ale za časť “rozdeleného maďarského národa”. Dnes sedí Cs. Tabajdi v Európskom parlamente a Slovensko musí neustále čeliť jeho útokom a jeho súkmeňovcov. Budapešť prostredníctvom svojej filiálky - SMK - “kolíkuje”, po čom od Trianonu tak baží. Inštaluje rôzne sochy, napr. Esterházyho, ktorý bol tesne pred Viedenskou arbitrážou v Ríme a tam talianskemu ministrovi zahraničných vecí Cianovi radil, čo zobrať zo slovenského územia v prospech Maďarska, aby Slovensko nebolo životaschopné.

Podobnými “Esterházymi” Maďari obšťastňujú celé Slovensko, stavajú pamätníky symbolu stepného vtáka turula a Slováci si nemôžu na svojom vlastnom území postaviť ani len súsošie Sv. Cyrila a Methoda, lebo maďarská menšina im to nedovolí. Čo keby sa tak všetky sochy turulov a maďarských hrdinov na Slovensku nahradili symbolmi, ktoré sú úzko späté a neodmysliteľné pre naše vlastné dejiny? Na báze dejín by sa totiž malo tvrdo a rázne zakročiť a Maďarom na našom území nedovoliť stavať pomníky svojich hrdinov, ktorí boli zväčša vrahmi a utláčateľmi Slovákov. V opačnom prípade do toho treba involvovať haagsky súdny dvor a iné inštitúcie. Nie je totiž známe, aby si nejaký štát staval pomníky svojich triumfátorov na území iného štátu.

“Historické” názvy

Aby Maďari vyvolali dojem, že Slováci nežijú na vlastnom území, ale na území Maďarska, oprašujú názvy bývalého Uhorska, demonštrujúc takto údajne “historické právo” na tzv. Felvidék. Bolo že to kriku, keď slovenské školy s maďarským vyučovacím jazykom dostali koncom roka 2008 učebnice vlastivedy pre 4. ročník a dejepisné čítanky pre 9. ročník základných škôl, v ktorých na prvom mieste bol uvedený slovenský názov a ten „historický“, teda maďarský, až za ním v zátvorke a v ďalšom nasledovali iba slovenské názvy. Predstavitelia SMK okamžite spustili krik, že tieto učebnice budú bojkotovať, že sa obrátia na všemožné mocné inštitúcie. Ozvala sa aj šéfka maďarskej diplomacie Kinga Gönczová, že Maďarom na Slovensku sa okrajujú ich práva. Poslanec za Slovenskú republiku Duka Zolyomi sa sťažuje v Európskom parlamente, že Maďarom na Slovensku sa zabraňuje používať „historické“ názvy. Rozhorčujú sa aj P. Csaky aj B. Bugár, ku ktorým sa pridávajú J. Berényi, M. Leško, na historika sa hrajúci P. Morvay, dokonca aj I. Radičová, ktorá by sa tak rada stala prezidentkou Slovenskej republiky a nechýba ani veľká „slovenská“ osobnosť M. Kusý. Do učebnicovej hystérie sa zapojili aj médiá na Slovensku: SME, Pravda, Plus 7 dní, Joj, TA 3, Markíza … a tak všetci svorne presadzovali predtrianonské pomery, známe tou najsurovejšou maďarizáciou.

Akéže “historické” názvy, ktorými sa tak oháňajú Csaky, Bugár a spol.? Keď sú tie maďarské historické, tak slovenské sú prahistorické. V čase, keď starí Maďari jazdili po stepiach medzi Volgou a Uralom a viedli kočovnícko-lúpežný život, starí Slováci boli usadlým národom nielen na tom území, kde sú aj dnes, ale ich usadlosti siahali až do vnútrozemia dnešného Maďarska, ba dokonca do rumunského Bihoru, čo dosvedčuje aj toponýmia: Maďarský Balaton je zo staroslovenského “boloto”, čiže blato (Blatenské alebo Blatné jazero, príp. Blatno), podobne maďarský Visegrad, ktorý si zachoval starú pôvodnú slovanskú formu dodnes. V dnešnej slovenčine má tvar “Vyšehrad”, ďalej maďarská puszta je z nášho “pusto”, teda pustý, prázdny. Takto by sme mohlo pokračovať ešte dlho… No, a o historickom názve “Krasnahorka” už pomlčíme. Neodškriepiteľným faktom je, že slovenčina slúžila Maďarom ako rezervár pre pomenovania vecí každodenného života, ktoré kočovný národ nemohol poznať, napr.: okno, hrable, kosa.

V tom čase, keď starí Maďari kočovali, mali naši predkovia pevné príbytky, svoje kniežatá a kráľov. Potom, čo sa Maďari stali susedmi Slovákov, preberali od našich predkov aj pomenovania týkajúce sa panovníckeho dvora: kráľ, palác, jedlo, koláč, pálenka, dvor, čeľad a mnohé iné. Podobne pri kresťanskej terminológii, z ktorej mohli Maďari preberať do svojho jazyka, pretože starí Slováci boli už kresťanmi. “Historické” názvy, ktorými sa oháňa maďarská strana, sú maďarizované slovenské názvy, prípadne umelo vytvorené, najmä v 19. a v 20. storočí.

Ťahanice okolo geografických názvov majú svoje pozadie. Maďarská strana má za lubom zniesť zo sveta svedkov starobylých Slovákov. Preto je nepochopiteľné, že slovenská strana sa pri geografickom názvosloví dopustila takej infantilnej ústupčivosti. Asi neprekukla, o čo Maďarom vlastne ide. Prekvapuje aj názor premiéra Fica, že je úplne jedno, či na prvé miesto príde maďarské alebo slovenské pomenovanie. Jedno to nie je. Maďari tu potmehúdsky “kolíkujú” to, o čo majú záujem. To nie je náhoda, že sa v zahraničnej tlači píše, že Maďari dali Slovákom k dispozícii svoje územie a teda majú právo pýtať svoje územie späť, a už o to viac, keď Slováci utláčajú časť ich národa na vlastnom (t.j. maďarskom) území. Prameňom takýchto a podobných informácií je náš južný sused, ktorý sa snaží na svoju stranu získať zahraničnú verejnosť.

Najvyšší čas je aj, aby sa rázne zakročilo aj proti používaniu termínu Felvidék.

Po rozpade Rakúska-Uhorska Slovensko vstúpilo do nového československého štátu ako osobitný geografický celok s presne určenými hranicami. Tým stratilo používanie názvu “Felvidék” (Horná zem) pre dnešné Slovensko opodstatnenie. Maďari ho začali používať najmä po tom, čo sa Slovensko stalo suverénnym štátom (a Budapešť začala poškuľovať po ňom). Za týmto názvom sa skrýva kontinuita neexistujúceho Uhorska, teda Veľkomaďarska. Maďari považujú Slovensko ešte stále za geopolitickú súčasť Maďarska, čo presadzujú aj smerom do zahraničia. Otvorene sa k tomu vyjadril napr. P. Csaky v jednom nemeckom denníku: “Čo sa už dlhú dobu zdalo byť traumatickým, totiž panstvo Maďarska na Slovensku v rámci jedného tisícročia v Maďarskom kráľovstve (Slovensko nemalo nikdy svoj vlastný názov, volalo sa len Horným Maďarskom) - sa dnes znova etabluje pre mladých Slovákov ako zaujímavá minulosť.

Iredenta na pochode

Pod oknami budapeštianskeho prezidentského paláca sa ozýva dupot bagančí mladíkov maďarskej gardy v čiernych uniformách skladajúcich vojenskú prísahu, prebiehajúcu za účasti niektorých bývalých vrcholných maďarských politikov, s požehnaním zástupcov katolíckej, evangelickej a reformovanej cirkvi. Nebezpečne extrémna nacionalistická strana Jobbik rokuje v EU spolu s ostatnými maďarskými stranami o poskytnutí územnej autonómie Maďarom na Felvidéku, t.j. na Slovensku, o vytvorení samostatnej maďarskej univerzity v Bratislave, v Kluži, v Subotici a v Berehove, o zákonom zaručenej územnej autonómii v Sedmohradsku, o samostatnej regionálnej oblasti vo Vojvodine a v Podkarpatsku. Aby to mali susedia Maďarska ešte veselšie, vymyslela Budapešť aj akési Fórum maďarských poslancov v Karpatskej kotline, zastrešených maďarským parlamentom, ktoré na etnickom princípe združuje maďarských politikov zo susedných štátov. Div sa svete, Maďarsko nie je kvôli tomu vystavené ani demaršom ani nemusí čeliť výstražným vyhláseniam EU. Ba práve naopak. Slovensko, Slovensko je tým nebezpečným agresorom! Keď slovenská polícia zakročí proti vyčíňajúcim extrémistom na štadióne v Dunajskej Strede, všetky médiá (aj v zahraničí) informujú o tom, ako Slováci bijú maďarskú menšinu.

Reciprocita

Nepochopiteľné je, prečo sa slovenská strana stavia neustále do pozície mŕtveho chrobáka miesto toho, aby vyhlásila Maďarom reciprocitu skôr, než slovenská menšina v Maďarsku úplne vyhynie. Koľko dáte vy Slovákom v Maďarsku, dáme aj my Maďarom na Slovensku. Budapešť stačila po roku 1918 Slovákov v Maďarsku takmer vyhladiť, hoci ich tam po rozpade Rakúska-Uhorska zostalo aspoň toľko ako Maďarov na Slovensku.

O utrpení Slovákov za čias Uhorska sa síce dosť popísalo, len sa to nejak akosi neberie na vedomie. Koho to už zaujíma, že naši predkovia boli prenasledovaní, bití, často aj mučení a vraždení súkmeňovcami Csákyho a spol. len za to, že sa hlásili k svojej identite alebo prehovorili slovíčko po slovensky. Keby mŕtvi mohli hovoriť, revali by z hrobov. A nás, ich potomkov čičíkajú, či už z naivity alebo zámerne, že na to máme zabudnúť, lebo to bolo vraj veľmi dávno. Tak dávno to ale predsa nebolo.

Naivita? Infantilnosť?

K slovensko-maďarským vzťahom vychádza množstvo článkov, analýz, úvah, diskusných príspevkov a pod. Podľa druhu tlače už vopred možno usúdiť, v akom smere článok bude informovať, príp. dezinformovať. Z tohto uhla pohľadu ma zaujala úvaha v Literárnom týždenníku (25-26/2008) pod titulom Náš vzťah k Maďarom od vedeckého pracovníka Ústavu politických vied SAV Daniela Šmihulu.

Hlavným motívom autorovej úvahy sú akési konflikty a napätia s Maďarskom, ktoré by boli pre Slovensko nevýhodnou vecou a preto sa im Slovensko musí vyhýbať. Slováci môžu byť vraj spokojní, lebo všetko, čo oficiálne chcú, patrí im (južné Slovensko, Žitný ostrov, Gabčíkovo) a v konflikte by to mohli iba stratiť (a prečo by im to nemalo patriť? To bola odjakživa slovenská zem!). Z nepochopiteľných príčin autor vystríha Slovensko, aby nedopadlo ako Srbsko, aby nemalo ambície výrazne znížiť úroveň ochrany práv príslušníkov národnostných menšín, vysťahovať ich zo Slovenska alebo anektovať časť územia Maďarskej republiky, pretože to je v existujúcom medzinárodnom a medzinárodnoprávnom kontexte nerealistické. Sotva toto hrozí Maďarom zo slovenskej strany. Nebezpečie hrozí skôr Slovensku a to nielen z Budapešti a EU ale aj zo strany niektorých naivných slovenských intelektuálov!

Podľa autora tejto úvahy Maďari vraj od od roku 1945 nepredstavovali nijaký buričský element a boli vždy primerane lojálni a konštruktívni a nešli ani do konfrontácie so Slovenskou republikou v deväťdesiatych rokoch, keď slovenský štát nebol ešte stabilizovaný a zakotvený v medzinárodných štruktúrach a odpor proti nemu sa mohol na svetovej scéne prezentovať ako boj proti nedemokratickému mečiarizmu. Autor usudzuje ďalej, že prečo by Slováci mali v Maďaroch vidieť ohrozenie teraz, keď sa mocenské pomery zlepšili v slovenský prospech? Vraj ani participácia SMK na výkonnej moci v rokoch 1998 - 2006 neviedla k nejakému nadmernému zneužívaniu tejto moci. Slovenským stranám radí: ak chcú získať hlasy maďarskej menšiny, mali by s ňou komunikovať aj po maďarsky a mať pozitívny prístup k rešpektovaniu národnostných práv. Tvrdenia zo strany Slovákov, že Maďari na Slovensku majú nadštandardné práva, je podľa autora iba mýtus. Oni požívajú vraj len európsky priemer. Čo k tomu dodať?

Maďarizácia - v zahraničí pojem neznámy

O utrpení nemaďarských národov v Uhorsku sa vie v zahraničí veľmi málo. Vlastne okrem pre zopár “odborníkov” na východnú Európu, ktorí o maďarizácii niekde niečo čítali, je to vcelku neznámy pojem. O čom sa nevie, to neexistuje a pomaly sa vyhlási za výmysel Slovákov. Maďarizácia Slovákov prebiehala dokonca aj po roku 1918, pretože Prahe nevadila. Neprebiehala síce agresívne a otvorene, skôr latentne, tíško. To je všetko za nami, tak to bolo, patrí minulosti, povie si nejeden z nás. Tragika však spočíva v tom, že maďarizácia prebieha aj po roku 1993, keď Slováci konečne dosiahli svoj vlastný štát a nemusia žiť, obrazne povedané, v podnájme.

Prečo Slováci mlčia? Prečo neupozorňujú na to, čo ich bolí, čo ich tlačí? Prečo nepublikujú v cudzích jazykoch o svojich dejinách, ktoré boli bohaté, o maďarizácii, ktorej museli tak dlho čeliť? Sotva by národ, ktorý musel toľko pretrpieť, prežil. Po strate svojej štátnosti spred tisíc rokmi Slováci nezanikli, ale ako fénix z popola povstali nanovo. Sú tu, aj keď svet o nich ešte stále málo vie. Začal sa o nich dozvedať, až keď sa opäť začali domáhať vlastného štátu. Bolo že to kriku, že akási nacionalistická menšina v Československu chce rozbiť štát! Nepísalo sa o nás lichotivo. Ani nemohlo. Boli sme predstavovaní Prahou a hlavne miláčikom západných “demokratov” - Václavom Havlom. Dnes nám nestojí v ceste ani Praha ani Havel, v ceste si stojíme my sami, našou pohodlnosťou, snáď aj neschopnosťou či ignorantstvom.

V čase silnej maďarizácie, keď sme nemali možnosť sami sa brániť, upozorňovali na náš útlak nórsky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Bjornstjerne Bjornson (1832-1910) a britský historik Robert William Seton-Watson (1879-1951). V susedných Čechách ležal osud Slovákov na srdci Karlovi Kálalovi, dobrému znalcovi slovenských pomerov. Problematiku maďarizácie Slovákov v Uhorsku obšírne opísal v desiatich číslach Osvety (1898). Po roku 1900 nasledovali jeho ďalšie knihy na túto tému. V roku 1903 vyšla v Prahe v nemeckom jazyku Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, v ktorej upozornil na maďarské vyčíňanie voči Slovákom. Pred niekoľkými rokmi začalo bratislavské vydavateľstvo Eko-konzult s reedíciou Kálalových diel v slovenskom jazyku. Vydavateľ pouvažoval i o tom, či by sa nemala vydať i nemecká verzia z roku 1903, aby historické faktum maďarizácie nepadlo do zabudnutia. Kálalove knihy sa na Slovensku predávajú dobre, je o ne záujem.

Ale čo s nemeckou verziou? Tá je určená pre nemecky hovoriace zahraničie: slavistické inštitúty, univerzitné knižnice, politické a historické kruhy a pod., v podobe daru. Na nej vydavateľ nezarobí. Musí platiť sadzbu, tlačiareň a pod. Má výdavky, a nie malé. Keď našiel osobu, ktorá sa podujala Kálalovo dielo prepracovať do modernej nemčiny, rozhodol sa ho vydať. Kálal je medzitým hotový, doplnený o množstvo vysvetliviek, o 4-stranový Predslov a vyše 30-stranový Doslov, v ktorom sú zahrnuté aj kapitoly Slovenská menšina v Maďarsku a Maďarská menšina na Slovensku. Na obale knihy sa uvádza, prečo sa táto kniha znova vydáva a prečo je tak potrebná. Kálal by mohol hneď vyjsť. Nie je to ale také jednoduché. Ani jedna inštitúcia, ani jedno ministerstvo, politická strana, alebo organizácia nechce toto pre Slovákov tak prepotrebné dielo finančne podporiť. Slovensko spí ľahostajnosťou.

Aj teraz, keď sú pri moci národne orientované strany. Prekvapuje, keď je istý poslanec za národne orientovanú stranu tej mienky, že spomínaná kniha by mohla vyjsť vo Švajčiarsku. Len neprezradil, kto by ju vydal a najmä kto by ju financoval, keďže tlačiarenské náklady na Slovensku sú oveľa nižšie než vo Švajčiarsku. Priamo šokujúco sa k manuskriptu tejto knihy vyjadril istý predstaviteľ jedného slovenského Združenia v zahraničí. Bol mu zaslaný manuskript so sprievodným listom, lebo je to jediné Združenie Slovákov v zahraničí, ktoré by mohlo aspoň malou časťou prispieť k financovaniu tejto knihy. Keďže sa pán predstaviteľ tohoto Združenia akosi nehlásil, ohlásil sa mu teda odosielateľ spomínaného manuskriptu. Odpoveď pána predstaviteľa Združenia bola: “Nie je šťastné vydávať staré knihy, tie predsa nikoho nezaujímajú, ponajviac nejakých historikov. Knihu už psychologicky inak ochutiť”. Do manuskriptu ani len nepozrel. Keby mu bol venoval aspoň 10 minút, vedel by, že tu nejde o beletriu, ale o niečo úplne iné. Čech Kálal sa ujal Slovákov, keď im hrozila národná záhuba a pre predstaviteľa istého Združenia Slovákov, ktorý má možno aj funkciu vo Svetovom kongrese Slovákov a behá po Bratislave ako dôležitý zahraničný Slovák, je iba “starou” knihou, ktorá vraj nikoho nezaujíma. Ba opak je pravdou. Slováci musia vychádzať z minulosti, na báze dejín. Nemci, ktorí čítali manuskript, boli prekvapení. Nikdy o maďarizácii nepočuli, Teda to by bolo len vítané, keby sa o tieto veci zaujímali “ponajviac nejakí historici”. Ide o to, aby sa podarilo osloviť najmä historikov, a pri troche šťastia aj takých, ktorí sedia na vplyvných miestach. Ako sa majú o tom dozvedieť títo ľudia, keď sa o tom dosiaľ nikde nepísalo? Veď všade počuť iba, že Slováci utláčajú chudákov Maďarov.

Podvratná činnosť maďarských cirkví - potenciálne nebezpečie pre pokojné spolunažívanie národov v Karpatskej kotline

Veľkým nebezpečím pre dobré spolunažívanie národov v Karpatskej kotline sú maďarské cirkvi, obzvlášť tá reformovaná - kalvínska. Na jednu z jej mnohých aktivít sa možno pozrieť aj na internete, na stránke www.magyar-eletter.hu.

Stojí to tam dokonca v štyroch jazykoch:

Szeretettel üdvözöljük a Magyar Élettér Alapítvány Honlapján!

Welcome to the webside of the Hungarian Living-space Foundation!

Herzlich willkommen auf der Webseite der Stiftung Ungarischer Lebensraum!

Bienvenue sur le webside de la Fondation Espace Vital Hongrois!


V slovenčine to znie takto: Srdečne vítame na webovej stránke Nadácie ‘Maďarský Životný Priestor’. Táto webová stránka poštváva k zrušeniu Trianonskej mierovej zmluvy a k nastoleniu Veľkomaďarska. Slovensko je tuná už pevnou súčasťou “Maďarského Životného Priestoru”. Keď sa do príslušného okienka na hľadanie polohy a informácií o meste napíše napr. Bratislava alebo aj názov hociktorého iného slovenského mesta alebo dediny a ťukne sa na “search”, objaví sa, kde sa táto lokalita nachádza. V nemčine sa objaví “Oberland”, v angličtine “Uplands”, po našsky je to Horná zem. Teda nie Slovensko, ale Horná zem! Nasleduje pomenovanie hľadaného slovenského mesta po maďarsky a až potom po slovensky s poznámkou zeitweilig unter slowakischer Besetzung, prípadne currently under Slovakian occupation. Po slovensky: v súčasnosti pod slovenskou okupáciou. Teda podľa tejto webovej stránky Slovensko patrí Slovákom iba dočasne. Bratislava sa volá Pozsony a nad Bratislavským hradom veje maďarská zástava. Na prvý pohľad by sa zdalo, že táto webová stránka patrí nejakému extrémne nacionalisticko-fašistoidnému zoskupeniu. Omyl! Za touto stránkou sa skrýva vysoké maďarské duchovenstvo a vysokí cirkevní hodnostári. Patrónmi tejto stránky sú kanonický pronotár budapeštianskej svätoštefanskej baziliky Géza Szabó a biskup reformovanej (kalvínskej) cirkvi Dr. Loránt Hegedüs, ktorý je zároveň aj výkonným predsedom Maďarskej reformovanej cirkvi.

Zaujímavé, keď si spomenieme, že v Ostrihome sa slovenskí a maďarskí biskupi navzájom ospravedlnili za minulosť. Veľavravne zvučia pritom slová kardinála Pétera Erdöyho, prímasa Maďarska: “My katolícki biskupi, sa dnes snažíme o to, aby sme brali do úvahy všetkých veriacich všetkých národností a rozvíjali ich duchovnosť a kultúru”. Konferencia biskupov Maďarska sa nedávno ospravedlnila nielen slovenskej katolíckej komunite, ale aj celému ľudu Slovenska. A zrazu kanonický pronotár svätoštefanskej, teda katolíckej baziliky je patrónom takejto webovej stránky.

Kto aspoň trocha pozná reformovanú cirkev v Maďarsku, nie je šokovaný a už vôbec nie prekvapený takouto stránkou. Reformovaná (kalvínska) ev. cirkev, tretia najpočetnejšia v Maďarsku, ide totiž ruka v ruke s nebezpečnou nacionalistickou stranou Fidesz, ktorú založil Viktor Orbán, hlásiaci sa k tejto cirkvi. Mimochodom, vysokoškolskí profesori pre reformovanú teológiu sedia v parlamente - úplne jedno, kto je pri vláde.

Na zjednotení Maďarov v Karpatskej kotline pracujú svorne všetky cirkvi, či už otvorene alebo menej očividne. Najagresívnejšie si pritom počína reformovaná cirkev. Nevynechá ani jednu jedinú príležitosť upozorňovať na útlak Maďarov v Karpatskej kotline. Usporadúva rôzne medzinárodné konferencie, na ktorých nechýbajú ani László Tökés a často aj radikáli z Orbánovho Fideszu. Vydáva aj rôzne cudzojazyčné obežníky, ktoré rozosiela na cirkevné zbory a teologické fakulty v zahraničí. Jedným takýmto obežníkom je aj Reformpress. Dozvedáme sa v ňom o aktivitách Dr. Lászlá Tökésa, Dr. Gusztáva Bölcskeiho ako aj patróna spomínanej webovej stránky biskupa Dr. Loránta Hegedüsa a ďalších. Všetci unisono hovoria o Duchu Svätom, o láske k Ježišovi Kristovi, hlavne však o láske k maďarskej vlasti a maďarstvu v spojení s útlakom bratov a sestier v Karpatskej kotline, ktorých prežitie a záchranu vidia iba v dosiahnutí autonómie (a potom v pripojení k Maďarsku). Slovensko v tomto “pobožnom” plátku nie je Slovenskom, ale “Horným Maďarskom” príp. “Hornou zemou”, podobne Srbsko “Južnou zemou”.

Do iredentistických záležitostí Maďarska je involvovaný aj Svetový zväz reformovanej cirkvi so sídlom v Ženeve.

Medzi popredných radikálov reformovanej cirkvi patrí sedmohradský biskup László Tökés. Cieľom Tökésa a jeho radikálnych “bratov” je spochybňovanie Trianonu a dosiahnutie autonómie nielen v Rumunsku, ale v celej karpatskej kotline. Vehementne sa dožaduje kolektívnych práv pre Maďarov aj na Slovensku! Ako predstaviteľ rumunských Maďarov a maďarskej Rady autonómie Karpatskej kotliny sa Tökés stretáva s P. Csakym konzultovať otázky autonómie. Podľa médií tu zazneli i slová, že Maďari budú žiadať späť zabraté územia podľa izraelského modelu “územie za mier” a na tomto území si budú uplatňovať právo na sebaurčenie podľa kosovského modelu.

Biskup Tökés mal už viacej svetských funkcií

Bol čestným predsedom Demokratického zväzu Maďarov v Rumunsku a hral dôležitú rolu vo Svetovom zväze Maďarov. Tento zväz bol založený v medzivojnovom období horthyovskou vládou na propagandistické ciele s cieľom udržiavať vzťahy so západnou emigráciou a uchovávať ideu revízie Trianonskej mierovej zmluvy. V roku 1990 sa novými vodcami Svetového zväzu stali spomínaný Tökés, zo Slovenska Miklós Duray s Lászlóm Dobosom. Do sféry pôsobenia zväzu sa dostali aj maďarské menšiny. László Dobos vo funkcii podpredsedu Svetového zväzu Maďarov sa dožadoval celkovej autonómie (hospodárskej, politickej) Maďarov na Slovensku.

Odnožou reformovanej cirkvi v Maďarsku je reformovaná cirkev na Slovensku. Do Bruselu chodí biskup Reformovanej cirkvi Géza Erdélyi z Rimavskej Soboty, aby potvrdil to, čo tam hlásajú o nás tzv. slovenskí europoslanci, Edita Bauerová a Arpád Duka-Zólyomi: Maďari sa vraj nemôžu dohovoriť v zmiešaných oblastiach v materinskom jazyku, čím dochádza k porušovaniu ľudských práv na Slovensku. Hoci platia dane ako Slováci sú druhotnými občanmi a oni nimi nechcú byť. Čiže nie iba “sympaťák” Bugár sa dožaduje dvoch oficiálnych jazykov na Slovensku. Dožadujú sa ho všetci predstavitelia maďarskej menšiny. Svoje požiadavky predkladajú aj v Európskom parlamente. Vo zverejnenom memorande požadovali, aby sa maďarčina stala druhým oficiálnym jazykom na Slovensku a aby došlo k federálnej reorganizácii štátu s dvoma rovnocennými štátotvornými národmi - Slovákmi a Maďarmi. Medzi žiadateľmi nechýbal ani biskup Erdélyi. Ten nastolil aj politikum - otázku Benešovych dekrétov.

Každá protislovenská činnosť je nejak a niekym ocenená. Tragédiou je, že sa o to neraz postarajú aj sami Slováci. Biskup Erdélyi prebral z rúk prezidenta nafukujúceho sa svojim nemectvom, vytrubujúc do sveta, že za jeho prezidentovania, Maďari nebudú utláčaní (ako keby boli niekedy utláčaní) Pribinov rad. Zaiste P. Csaky navrhol Erdélyiho na toto vyznamenanie. Ten Csaky, ktorý vo svojej knihe Medzi dvoma svetmi (1998) napísal, že hovoriť o Slovákoch na území súčasného Slovenska v 9. a v 10. storočí je číry nezmysel.

Už takmer dve desiatky rokov mám do činenia s istou evanjelickou teologickou fakultou reformovaného zamerania v Nemecku. Práve toto reformované zameranie je dôvod, prečo Maďari na nej s obľubou študujú. A tak mám príležitosť stretávať sa s Maďarmi, či už s profesormi alebo študentmi. Zväčša prehodím s nimi niekoľko viet a potom sa nechám poučiť o dejinách Maďarska. Rozhovoria sa o tom, ako po 1. svetovej vojne Maďarsko stratilo 1/3 svojho územia, ktoré bolo vraj čisto maďarské a jeho obyvateľstvo doteraz musí žiť pod útlakom Slovákov, Rumunov a Srbov. Keď sa ich spýtam, ako to bolo so Samovou alebo Veľkomoravskou / čiže Staroslovenskou ríšou, začnú hovoriť niečo o Hunoch, Attilovi a pod. Keď nadhodím, ako je to s menšinami v Maďarsku, tak skalopevne tvrdia, že tam žiadne nemajú. Keď spomeniem, že som niekde čítala, že tam okrem 600000 Cigánov žije ďalších 12 národnostných menšín, tak habkajú, že ich percento je tak minimálne, že ťažko o nich hovoriť. Na tejto teologickej fakulte študujú aj slovenskí Maďari. Zaujímavé je, aký majú oni postoj k štátu, v ktorom žijú.

Bolo po parlamentných voľbách v roku 2006 a víťaz volieb R. Fico nezobral do vlády SMK ako sa od neho očakávalo, ale SNS. To bola bomba, ktorá otriasla všetkými demokraciami na celej zemeguli! Ťažko to znášal aj istý študent maďarskej menšiny zo Slovenska študujúci na tejto fakulte. Na seminári sa rozhovoril o hrôzach, ktoré číhajú zo Slovenska, o jednom politikovi, ktorý sa dostal k moci a vyhráža sa, že zrovná Budapešť so zemou. Profesor (odborník na Novú zmluvu) ho neprerušil, nechal ho rozprávať, prikyvoval mu a dodal, že podobná vláda je aj v Poľsku. Dotyčný profesor takto posudzoval z nevedomosti, lebo o týchto štátoch nevie úplne nič a zaiste aj podľa svojho osobného predsudku voči istému etniku - Slovanom. To nie je náhoda, že bombardovanie ortodoxných Slovanov - Srbov - svojho času tak vehementne podporovali aj katolícka aj evanjelická cirkev.

Juh Slovenska - žeby budúce Kosovo?

Kto sa aspoň trocha vyzná v politike, tomu sotva unikne paralela medzi kosovskou UCK (Kosovská oslobodzovacia armáda) a militantnými združeniami a organizáciami v Maďarsku a ich agresívnymi odnožami na Slovensku. Maďarská agresivita pre Západ neexistuje práve tak ako onoho času preň neexistovala UCK, ktorá bola vraj iba srbskou propagandou. Trvalo nejaký čas, kým Západ priznal existenciu tejto organizácie. Povedzme v Nemecku a v USA. Zo začiatku bola UCK pod vedením Hasima Thaciho pre ministerstvo zahraničných vecí Spolkovej republiky Nemecko najskôr obskúrnou bandou. Toto ministerstvo varovalo spolkové krajiny, aby neudeľovali politický azyl osobám, ktoré sú členmi tejto teroristickej organizácie (Spiegel 16/1999). Podobne sa o nej vyjadrila aj šéfka ministerka zahraničných vecí USA Madeleina Albrightová. Na príkaz kto vie koho sa z teroristickej organizácie naraz stala Kosovská oslobodzovacia armáda predstavovaná iba v tých najsvetlejších farbách.

Na osvieženie pamäti podám v kocke krátku chronológiu, čo sa odohralo v Kosove pred niekoľkými rokmi.

Na úvod treba povedať, že menšiny v Juhoslávii neboli utláčané, mohli sa národne rozvíjať, žili si dobre.

V 70. rokoch dochádza v južnej časti Srbska, v Kosove, k etnickým sporom, ktoré boli podnecované kosovskou iredentou, často aj utečencami z Albánska. Kosovskí Albánci začali Srbov z Kosova vytláčať. Robili skryté čistky, ktoré prebiehali desiatky rokov. Keď Srbi nechceli odísť, zapaľovali im obilie, terorizovali ich rôznymi spôsobmi. Odkupovali ich príbytky, pričom peniaze nehrali žiadnu rolu. Tých bolo dosť z rôznych emigrantských zbierok a pašovania drog. Jediným cieľom kosovských Albáncov bolo, vyčistiť Kosovo od Nealbáncov.

V roku 1980 zomiera Tito. Kosovským Albáncom je autonómia málo, žiadajú vlastný štát.

Kosovskí Albánci mali v bývalej Juhoslávii privilegované postavenie. Mali autonómiu, svoje školstvo, vlastnú univerzitu. Albánsky jazyk bol v tejto oblasti neoficiálnym úradným jazykom. Vďaka subvenciám z ostatných juhoslovanských republík sa mohli dobre rozvíjať po každej stránke. Nikto im neubližoval.

Za účelom zastavenia diskriminácie Srbov v Kosove a ohrozenia celistvosti štátu schválil srbský parlament v roku 1989 ústavné dodatky, ktoré mali obmedziť autonómiu v Kosove. Koncom 80 rokov začínajú srbské policajné akcie proti dobre vyzbrojeným kosovským teroristom. Kosovskí Albánci si volia vlastný (nelegálny) parlament, aby v referende (1991) mohli rozhodnúť, že Kosovo bude nezávislým štátom - Kosovskou republikou. Belehrad vyhlasuje toto referendum za neplatné. V roku 1992 kosovskí Albánci vyhlasujú “Republiku Kosovo” na čele s prezidentom Ibrahimom Rugovom (Rugova) a na jej obranu zakladajú UCK (Kosovskú oslobodzovaciu armádu), ktorú vyzbrojili aj tajné služby západných štátov, najmä Briti a Američania. Republika Kosovo bola ilegálna, okrem Albánska nikým neuznaná republika. Belehrad ju akceptoval tak dlho, kým vo februári 1996 nezačali teroristické útoky a nezačali padať prvé granáty zo strany UCK. Táto organizácia vzišla z kosovsko-albánskej mafie, ktorá riadila drogové siete v celej Európe. 70% celého trhu v Nemecku a 90% vo Švajciarsku ovládlo UCK.

Úlohou tejto organizácie bolo provokovať juhoslovanskú armádu a vyvolávať nepokoje. V roku 1998 reagujú srbské bezpečnostné sily na stále sa zosilňujúce útoky UCK. Obyvatelia Kosova, jedno či Srbi alebo Kosovčania opúšťajú Kosovo. Vo februári 1998 UCK vyhlasuje ozbrojený boj za štátnu suverenitu Kosova. Útoky UCK na policajné stanice, vraždy na civilistoch a únosy srbských policajtov sú na dennom poriadku. Paralelne rastie priama intervencia západných štátov v prospech kosovsko-albánskych pohybov za odluku Kosova od Juhoslávie. NATO žiada od Belehradu, aby sa stiahol z Kosova. V opačnom prípade hrozí vojenským zásahom aj bez mandátu OSN. Pod masívnym tlakom NATO Belehrad 13.10.1998 súhlasí so stiahnutím svojich bezpečnostných síl z Kosova. Do Kosova prichádza verifikačná misia OBSE a 1300 neozbrojených pozorovateľov. Vzdušnú kontrolu dodržiavania prímeria začala vykonávať letecká overovacia misia NATO pomocou svojich neozbrojených lietadiel. UCK prevádza však ďalej stovky atentátov na civilistoch a príslušníkoch polície.

Konflikt medzi Belehradom a verifikačnou misiou OBSE sa vyhrocuje po 16. januári 1999, keď sa v dedine Račak našli v jednej priekope telá 45 zastrelených albánskych civilistov. Nestranná fínska komisia zistila, že civilné odevy obetí nemali diery po strelných ranách, ktoré sa našli na telách obetí, čo potvrdzuje, že mŕtvych do civilných šiat preobliekli. Srdcervúce zábery 45 mŕtvych “civilistov” obleteli celý svet a nenávisť voči “beštiálnym” Srbom bolo všade cítiť. Račak bol zinscenovaný so súhlasom vedúcim misie OBSE Williamom Walkerom a vtedajšou ministerkou zahraničných vecí M. Albrightovou, aby NATO malo dôvod začať s bombardovaním Juhoslávie.

Vo februári 1999 sa konala mierová konferencia na zámku Rambouillet pri Paríži za spolupredsedníctva ministrov zahraničia Francúzska a Veľkej Británie Védrina a Cooka. Srbská delegácia súhlasila s predloženým plánom, UCK ju odmietla, pretože neobsahovala separáciu Kosova od Juhoslávie. V polovici marca sa konala na tom istom mieste ďalšia konferencia. Neočakávane sa na nej objavili Američania na čele so šéfkou americkej diplomacie M. Albrightovou a s 29 ročným teroristom a zločincom Hasim Thacim. Zo stola zmietli pôvodnú Dohodu a srbskú delegáciu nútili pod hrozbou zbombardovania Juhoslávie podpísať diktát, že Kosovo a Metochija dostanú suverenitu; bude zvolený prezident republiky Kosovo, ktorý bude mať väčšie právomoci ako prezident Srbska alebo prezident JZR; bude zriadený Ústavný súd Kosova a Najvyšší súd Kosova a policajné bezpečnostné zložky budú tiež čisto kosovské. Všetko by prebiehalo pod dohľadom oddielov NATO (teda USA), ktoré budú umiestnené v Kosove. Po troch rokoch by sa podľa tejto “Dohody” Kosovčania mali vyjadriť k odluke od Srbska. Pôvodný francúzsko-britský mierový návrh pre Kosovo o ktorom sa malo pôvodne rokovať a ktorého obsah srbská strana poznala, neobsahoval ani protektorát nad Kosovom ani prítomnosť NATO a ani referendum o odluke alebo zotrvaní Kosova v juhoslovanskej federácii.

Američania urobili z H. Thaciho politicky kľúčovú postavu hlavného vyjednávateľa Kosova, lebo potrebovali “bábku” na posvätenie “Dohody”, ktorá mala Kosovo premeniť na okupované územie pod americkou správou. Srbská strana diktát nepodpísala. 24. marca 1999 začalo USA bombardovať suverénny štát - Juhosláviu. Bombardovanie trvalo 78 dní, do 9. júna 1999. Suverénny štát, v ktorom mali menšiny nadštandardné práva, NATO zbombardovalo kvôli vraj nedodržiavaniu ľudských práv, na povojnovú úroveň. Brusel hlásil 8. júna 1999, že v uplynulých 24 hodinách NATO previedlo nad Juhosláviou 658 letových nasadení, predtým denne 400. Zomierali civilisti, napr. roľníci pracujúci na poliach a pod. NATO bombardovalo mosty, nemocnice, zdravotnícke strediská, vodárne, rafinérie, osobné vlaky, dokonca aj juhoslovanskú televíziu, aby sa verejnosť či už domáca alebo zahraničná nedozvedela pravdu o ľudských obetiach a materiálnych škodách. Iba v samom Belehrade pri bombardovaní hlavnej budovy televízie prišlo o život 16 zamestnancov.

Exodus z Kosova začal až po začatí bombardovania. Predtým neboli utečenecké tábory ani v Albánsku ani v Macedónsku. Kosovskí Albánci utekali nie pred Srbmi, ale pred bombami NATO. Na Srbsko padali trieštivé uránové bomby. Kontaminovali ovzdušie, vodu i zem a vraždili civilné obyvateľstvo. Od počiatku bombardovania (24.3.1999) do júla 1999 stúpol počet utečencov na 860000, 2500 mŕtvych, z toho bolo 785 detí, okolo 14000 ranených. Podľa pravidiel západnej demokracie sa hovorilo o týchto nezmyselných obetiach na životoch iba ako o akýchsi kolaterálnych škodách. Treba pripomenúť, že bombardovanie južných Slovanov vehementne podporovali obidve najväčšie kresťanské cirkvi v Nemecku.

O bombardovaní Srbska bolo rozhodnuté už 12. októbra 1998 v Bonne, v Kohlovom úrade, kde sa stretli Oskar Lafontaine, Joschka Fischer a Gerhard Schröder a súhlasili s bombardovaním Srbska. USA čakalo už len na tento súhlas. Tam sa totiž dohodli, že zbombardujú Srbsko aj bez mandátu OSN. Neskoršie rokovania v Rambouillet nemohli na tom nič zmeniť.

Do Kosova prišli jednotky Kfor (Kosovo - mierové oddiely), ktoré pozostávali hlavne z kontingentov členských štátov NATO pod komandom britského generál-poručíka Michala Jacksona. Pod ich “dozorom” sa rozmohol albánsky terorizmus, kriminalita, znásilňovanie, etnické čistky a masakrovanie Srbov a Cigánov, ba aj kosovských Albáncov, vraj kvôli ich spolupráci s juhoslovanským režimom. Na Srbov sa doslovne robili krvavé pohony. Vyháňali ich z historického srdca Juhoslávie - z Kosova. Albánci vymazávali stopy po kresťanských Srboch. Jednotky Kforu a OSN-misie neboli schopné (alebo nesmeli) Albáncom zabrániť búrať a ničiť starodávne srbské kostoly, kláštory a iné skvosty starodávnej srbskej architektúry. Vyše 150 pravoslávnych kostolov a kláštorov, stovky cintorínov a pod., bolo vymazaných z povrchu zemského, aby zahladili stopy po starodávnej srbskej kultúre. A tzv. demokrati, majúci plné ústa demokracie a ľudských práv nechali kosovských zabijakov, ktorí si dali názov Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), dokončiť začaté krvavé dielo. Na čele UCK bol H. Thaci, výtvor albánskej tajnej služby vycvičenej a dirigovanej americkou CIA.

UCK sa hodila do plánu USA a tak ju vyzbrojili, že mohla vyvolávať vojenské konflikty aj v Macedónsku. Bernard Kouchner, v onom čase prvý šéf misie UNMIK a vtedajší nemecký general Klaus Reinhardt držali nad Hashimom Thacim ochrannú ruku, aby sa mu neskrivil ani vlas na hlave. Zaobchádzali s ním ako s rozmaznaným deckom. Nad Thacim a UCK držal ochrannú ruku nejeden vplyvný “demokrat”. Zatykače, napr. Interpolu, sa na nich nevzťahovali. Sám Thaci vyhlásil, že sa neobáva, že bude postavený pred haagsky tribunál, pretože s ním spolupracoval. Thaciho jednoducho nebolo možné stíhať. Pokúsila sa o to macedónska vláda, ale bezúspešne. Na nátlak EU, OBSE a NATO musel macedónsky parlament dokonca prijať zákon o amnestii pre albánskych “separatistických povstalcov”.

Haagský tribunál síce začal s vyšetrovaním proti Hashimu Thacimu, ale bezúspešne. Vyšetrovania boli zastavené, hoci boli k dispozícii rukolapné dôkazy o tom, že tento naverboval profesionálneho zabijaka Afrimi spáchavšieho minimálne jedenásť vrážd na objednávku. Iba “za jeden jediný rok Thaci a jeho osobitné komando zavraždili 1027 ľudí, ďalších 945 odvliekli, 180000 vyhnali a odpravili 6 politických rivalov. V Prištine iba za jeden mesiac zmizlo 100 mladých žien a dievčat ako obete s bielym mäsom.”.

Stovky Srbov boli vyvezené do Albánska, kde im boli odobrané obličky a ďalšie orgány, aby ich mohli predať na transplantácie do zahraničia. Príslušníci albánskej teroristickej organizácie UCK mučili, vraždili, obchodovali s drogami, vynucovali výpalné. Kto ho nezaplatil, doplatil životom. UCK malo dobre maskovaný funkčný aparát: smrtiacu eskadrónu - vojensky organizovaný oddiel s 12 ozbrojenými akčnými skupinami. Misia OSN v Kosove vedela o kosovských smrtiacich komandách, o surových etnických čistkách aj na Albáncoch, ktorí nesúhlasili s praktikami teroristov, ale vraj nikoho nemohla zatknúť, lebo “objednávky” sa prevádzali ústne, a navyše súdna právomoc bola v rukách Thaciho a jeho klanu. K mnohým zločinom došlo po tom, čo “mierové oddiely” NATO v počte 40000 vojakov prišli v roku 1999 do Kosova. Z klanu okolo Thaciho sa stalo pod dozorom “mierových” zoskupení gangsterské impérium kontrolujúce pašovanie zbraní, áut a cigariet, nespočetné množstvo reštaurácií, barov i a benzínových púmp.

UCK bola oficiálne zrušená 20. septembra 1999 a hneď pretransformovaná do tzv. “ochranného zboru” (TMK). Jeho predstaviteľom sa stal Hashim Thaci.

O zločinoch Thaciho a spol. sa vedelo. Vedela o nich veľmi dobre aj Nemecká spravodajská služba (BND), ktorá Thacimu nebola naklonená. Koncom novembra 2008 prebehla v nemeckých médiách správa, že Kosovské bezpečnostné sily zadržali troch pracovníkov BND, lebo vraj na budovu EU hodili trhavinu. Táto kauza vyvolala rozladenie medzi BND a kancelárkou Angelou Merkelovou, pretože sa nezasadila za rýchle prepustenie pracovníkov BND, hoci bolo očividné, že šlo iba o pomstu zo strany Thaciho.

O zverstvách kosovských Albáncov sa bohapusto mlčalo a na dôvažok: Na televíznych obrazovkách neustále ukazovali Albáncov utekajúcich pred “beštiálnymi” a “krvilačnými” Srbmi. V skutočnosti Albánci utekali pred bombami NATO. Prostredníctvom médií sa vyvolával silný odpor a nenávisť voči všetkému, čo súviselo so Srbmi a Srbskom. Bol badateľný aj istý predsudok voči Slovanom všeobecne. Ako o overených faktoch sa písalo, že Srbi tehotným ženám vyrezúvali embryá, opekali ich a znova zašili. Minister zahraničných vecí J. Fischer porovnával „zločiny“ Srbov s osvienčimským koncentrančným táborom. Podobne kancelár G. Schröder a nevydarený minister obrany R. Scharping rozširoval fámy, že Srbi v Kosove vraj zariadili koncentračné tábory, v ktorých prevádzajú genocídu na Albáncoch a že neustále znásilňujú dievčatá nad 12 rokov. Na jednej škole vraj vyhnali učiteľov a žiakov pred školu. Žiakov prinútili prizerať sa, ako vešali ich učiteľov a potom ich rozohnali pažbami a výstrelmi z pušiek. Splnomocnenec pre ľudské práva Spolkovej republiky Gerd Poppe verejne hlásal, že OBSE má od albánskych utečencov správy, že Srbi za živa vypichujú Albáncom oči, odsekávajú nosy, prsty, ruky, prerezávajú hrdlá a ženám odrezávajú prsníky. Nechýbali ani obrázky koncentračných táborov a za ostnatým drôtom akísi ľudia. Vraj to boli Albánci, ktorých tam držali Srbi. Krvilační Srbi tam vraj s ľudskými hlavami hrali futbal.

Žijeme v zlých časoch. Dobre to badať v Nemecku, najmä v jeho západnej časti, vraj tej demokratickejšej. Na jednej strane si jeden nemôže dosť dávať pozor na jazyk, aby nemal problémy, nestratil prácu alebo musel zložiť funkciu len preto, lebo sa nepodrobil “political correctness”. Na druhej strane je dovolené oficiálne, aj pred televíznou kamerou štvať proti inému národu, inému štátu - proti južným Slovanom. Nemeckí vládni činitelia verejnosť systematicky zavádzali, nepovedali pravdu o pravých príčinách vyvolania, cieľoch a priebehu vojny, o protivníkovi, o materiálnych škodách a obetiach, ktoré táto vojna priniesla.

Potom, čo bolo 12. októbra v Bonne dohodnuté, že Srbsko bude bombardované, nasledovala silná dezinformačná kampaň proti Juhoslávii, démonizovanie prezidenta Miloševiča, z ktorého urobili nového Hitlera. Vo všetkých médiách osočovali Srbov a predstavovali ich ako krvilačných divochov. A na druhej strane súčasne rokovali so zločincom H. Thacim T. Blair, G. Robertson, J. Solana a iní vysokí predstavitelia EU, NATO a USA. Aj to patrí k tzv. vyspelej západnej demokracii. Tu by sme túto kapitolku mohli ukončiť. Snáď možno ešte dodať, že Priština vyhlásila samostatnosť po tom, čo dostala signál z Washingtonu a Bruselu, že uznajú suverenitu Kosova. Organizovaný zločin si svojvoľne vyhlásil vlastný štát Kosovo proti Charte OSN a záverom Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá garantuje nedotknuteľnosť hraníc.

Medzi prvými uznali Kosovo Američania a ich poslušní nohsledi - predstavitelia Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie. Vlády ďalších štátov sa k nim pridali. Organizovaný zločin dostal vlastný štát, na čele s premiérom Hashimom Thacim. Ďalší bývalí teroristi z UCK, stíhaní za zločiny proti ľudskosti, dostali vysoké štátne a ministerské kreslá. Albánci majú teraz dva štáty a Miloševič, ktorého najväčším zločinom bolo asi to, že počas jeho vlády jestvoval zákon, podľa ktorého zamestnanci podnikov mohli rozhodovať o tom, či sa ich podnik predá (t.j. sprivatizuje) a ak, tak komu, zomrel v haagskom väzení za záhadných okolností, kde sa musel zodpovedať z vojnových zločinov proti ľudskosti a z genocídy.

Pozrime sa, ako to vyzeralo so slovanskou vzájomnosťou a solidaritou na Slovensku, keď jedna haluz slovanského stromu mala byť odpílená? Keď sa po druhýkrát opakoval Mníchov 1938? Keď šlo o útok proti Slovanom? Keď ide o moc nad Európou, najmä nad Slovanmi? V tom čase bola pri moci vláda M. Dzurindu. Táto svojvoľne odovzdala vzdušný priestor Slovenskej republiky smrtonosnému NATO. Keď sa istý redaktor denníka Slovenská republika premiéra Dzurindu spýtal, či súhlasí s tým, že sa Slovenská republika týmto spôsobom zapojila do boja proti inému slovanskému národu, obvinil ho Dzurinda z nacionalizmu. Ba ešte sa aj pochválil, že bez Slovenska by severný koridor spájajúci hlavné základne NATO s Maďarskom nebol existoval.

Darina Vergesová

Zdroj: protiprudu.info

 


Rubriky: 
marec 24, 2009 23:21 popoludní
  • Komentáre

1 Komentáre

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymmáj 27, 2010 09:17 dopoludnia

    Komentár: 

    ak tento clanok neotvori ludom oci tak uz potom nepomoze nic...

 

Top