Obrázok používateľa CEZ OKNO
PRAŽSKÝ ORLOJ ODMERIAVA ČAS APOKALYPSY

"Je jasné, že tento způsob měření času je ďáblovým vynálezem, díky němuž může obnovovat každých dvaapadesát let jejich podřízenost, pod hrozbou blížícího se konce světa a jejich víry v to, že on prodlužuje čas a dává jim ho darem, čimž umožňuje světu pokračovat."
Páter Bernardino Sahaguno: Codex Florentinus, 1576
Na počiatku môjho bádania nad pražským orlojom stála spomienka na jeden neskorý večer na jar roku 1990. Pred odchodom nočného vlaku som sa v drobných kvapkách dažďa ešte raz preplietal krivolakými uličkami Starého mesta podobných skôr prízračným štvrtiam z Arkhamu, mestečka Lovecraftových delirických vízií, ako časti súčasného veľkomesta. V pokročilú hodinu som pristúpil k železným okovaným dverám, za ktorými bolo možné začuť, ako orloj žije vlastným, tajuplným životom.

V tichu nastupujúcej noci, v zvuku kvapiek odkvapkajúcich z kamennej gotickej výzdoby priečelia do kaluží na kamennej dlažbe, občas tlmene zarachotil jeho dýchavičný stroj, zachrčali západky na rohatkách, ako sa dotáčali veterníky a napriek tomu, že je dnes ovládaný presným chronometrom, zdalo sa, že sa ku mne akoby z diaľky, ponad priepasť času doniesol škrípavý zvuk starobylého vahadla so závažím. A v tej chvíli sa k môjmu údivu pridal akýsi druh vnútornej neistoty, či neurčitý pocit obavy, ktorý som naposledy zažil, keď som v prítmí dolnokubínskej historickej knižnice listoval v zlopovestnom vydaní "Kladiva na čarodejnice", alebo sa plazil ponad zával v podzemných chodbách Gýmešského hradu.

 

 

Ustúpil som niekoľko krokov dozadu, zložil dáždnik a nastavil tvár drobnému dažďu, aby som vzhliadol nahor k pitoreskným skulptúram na priečelí radnice. Nad mojou hlavou sa tu i tam zaleskli v drobnom mrholení pozlátené línie na podivnom astronomickom ciferníku. Jeho súčasti sa pohybovali a napriek tomu, že sa spustila noc, ustavične a vytrvalo sledovali dráhu Slnka, skrytého pod obzorom ľudským očiam.

Na okraji hladkého kamenného kruhu môj pohľad blúdil po zarosených pitoreskných ozdobách a fantastických maskách pochmúrnej vladislavskej gotiky. Rozkošatené révové haluzie vytesané rukou bezmenného kamenára a obklopujúce ciferník, ako aj kamennú konzolu pod balkónom sa mojej predráždenej fantázii javili ako rám začarovaného zrkadla, do ktorého človek pozerá v horúčkovitých snoch: drobné hlavy vyrezané bezbožnou rukou z kameňa a predsa zarážajúco živé, akoby odliate podľa tváre neznámych zatratencov uväznených do popínavých úponkov jedovatého brečtanu.

Zakrátko uplynula celá hodina a prenikavý zvuk dvadsiatich troch úderov sa niesol prázdnym námestí, až kým sa opäť nerozhostilo ticho naplnené sotva počuteľným zvukom kvapkajúcej, zurčiacej a stekajúcej vody. Opäť som sa zahľadel na kovové dvere za ktorými sú schody k stroju orloja, merajúcom ťažkým, neúprosným krokom minúty, hodiny, dni a roky našej existencie. A v tej chvíli som sa zachvel, keďže som mal pocit, že tento stroj odpočítava dobu, ktorej koniec bol možno dopredu určený skôr, ako si to doteraz vo svojej trúfalosti predstavujeme...

OSEMNÁSTY ANJEL

Ku svojej pochmúrnej vízii som sa vrátil až po dlhšom čase, kedy som uvidel hororový film režiséra Williama Bindleyho a scenáristu Davida Seltzera "The Eighteen Angel" z roku 1997. V temnej vízii tajnej spoločnosti sídliacej medzi múrmi stredovekého kláštora a pripravujúcej sa podľa starých etruských rituálov na príchod apokalypsy, jasne rezonovala myšlienka o pražskom orloji ako o časomiere konca sveta.

"Je to už päťsto rokov, čo sme dostali prvé znamenie", hovorí vo filme otec Simeon vyobcovaný z cirkvi pre svoju vieru v skorý návrat Antikrista.

"Boli to astronomické hodiny. Ich účelom bolo oznámiť svetu čas Luciferovho návratu. Ich tvorca sa pokúsil zničiť svoju prácu prosiac Boha za ochranu proti pomste Satana. Ale nakoniec sa Boh nevyrovnal sile Satana. Hodiny ožili a začali odmeriavať čas."

Popísaná idea vychádza zo starej pražskej legendy, ktorá je veľmi skúpa na informácie o autorovi orloja a okolnosti, ktoré jeho zostrojenie sprevádzali:

"Ke konšelům Starého Města přišel kdysi neznámý člověk s mnoha výkresy a náčrty. Nikdo nevěděl, odkud vlastně do Prahy zabloudil, ale byl to zcela bezpochyby Čech, protože hovořil českou řečí jako Mistr učení pražského. Jmenoval se Hanuš a představil se jako znalec všelijakých hodinových strojů, jež studoval a zkoumal dlouhá léta po celé Evropě. Řekl své jméno a bez dlouhého otálení se nabídl, že vyzdobí Staroměstskou radnici takovým orlojem, že podobný nebude k vidění nikde na světě."

Majster naplnil svoj sľub a slávnostne odovzdal mešťanom Prahy svoje dômyselné dielo.

"Veliký ciferník zářil zlatými kruhy a čarami a lidé se v posvátném údivu a obdivu dívali na všechna ta podivná znamení, čáry a čísla,i na kulatou tabuli a obrazy dvanácti znamení a ještě na mnoho dalších věcí."

Na rozdiel od všeobecne rozšírenej predstavy, že majstra Hanuša prepadli a oslepili radní páni žiarliví na jeho ďalšie ambiciózne zámery, hovorí povesť o útoku nehmotných, démonických síl:

"Celé přepadení se mu zdálo tak záhadné a nevysvětlitelné, že to snad ani nemohla učinit lidská ruka a mistr Hanuš začal propadat představám, že mu neublížili živí lidé z masa a kostí, ale že to byly nějaké temné síly, které ho potrestali za jeho dílo."

Tento text opäť poodhaľuje rúško tajomstva nad zlovestným určením Hanušovho stroja, ktorého kliatba postihla i samotného tvorcu v momente, kedy sa - vedomý bezbožnosti svojho diela - rozhodol orloj zničiť. Hoci sa mu to nepodarilo, v poslednej chvíli svojho života hodinový stroj preklial, aby každý, kto vztiahne naň ruku, zomrel.

Na Josefovi Mánesovi, ktorý začal na umeleckej rekonštrukcii orloja pracovať v roku 1865 sa táto kliatba pomstila o pol tisícročia neskôr. Keď Mánesa pred zahájením práce na orloji jeho priatelia od tejto práce odrádzali a odkazovali na starú legendu, Mánes sa iba smial. Ale prišlo naozaj zle: počas práce na kalendárnej doske bol postihnutý smrteľnou chorobou, zdravie sa mu už nevrátilo a on sám zomrel po krutom úpadku síl.

 

 

NEZNÁMY TVORCA A ZASTRETÉ STOPY

Za jeden z najstarších písomných prameňov možno považovať Jána Táborského z Klokotskej Hory, ktorý v roku 1570 napísal svoju "Správu o orloji pražskom". Táborský sa vo svojom rukopise zmieňuje ako o majstrovi Hanušovi, ako o tvorcovi orloja. Tento údaj potvrdzuje rozprávanie Aloisa Jiráska, ktorý do "Starých povestí českých" zaradil aj text legendy, že majster Hanuš bol oslepený, aby už nikdy nemohol v inom cudzom meste zostrojiť takéto dômyselné dielo. Už slepý sa dal vraj odviesť ku stroju orloja a úmyselne ho pokazil tak, že dlhé roky nešiel. O tajomnom konštruktérovi orloja nič nevieme. Aj keď ho niektorí historici stotožňujú s hodinárom Janom Ruže, či Jakubom Čechom, nemôže zhoda krstného mena Jan a hovorového mena Hanuš uspokojivo doložiť, že ide o jednu a tú istú osobu.

V roku 1959 sa objavila ďalšia stopa v podobe krátkej poznámky pozostávajúcej zo siedmych slov v spise Tadeáša Hájka "Oratio de laudibus geometriae". V jednom z mála exemplárov uložených v strahovskej knižnici Pamätníka národného písomníctva, pripísala neznáma ruka k odstavcu týkajúceho sa rektora Karlovej univerzity a osobného lekára kráľa Václava IV. Dr. Jana Šindela "Praecipuus occurrit M. Johannes ssindelius, domi forisque clarissimus, synchronus et familiaris Blanchini Itali" drobným písmom poznámku: "qui horologium antiquae Pragae fabricauit et erexit." Hájkova veta v preklade hovorí: "Na poprednom mieste prichádza majster Jan Šindel, preslávený doma i v cudzine, súčasník a blízky priateľ Taliana Blanchina" a poznámka priamo pri Šindelovom mene hovorí: "ktorý vyhotovil a vystaval orloj Starého Mesta pražského".

Nedatovaná poznámka neznámou rukou nemusí mnoho znamenať - iba ak rozšírenie okruhu osôb, ktorým povesti pripisujú autorstvo pražského orloja o ďalšieho možného kandidáta. Nevieme, kto Hájkov text doplnil, ani aké boli jeho znalosti pražskej histórie, jedno je však isté - niekto sa snažil zničiť všetky historické zmienky o tvorcovi orloja, pokiaľ nestačilo falzifikovať pramene, rovnako ako aj znemožniť ďalšiu analýzu marginálií tajomného autora. Dokazuje to i prípad uvedeného diela. Dnes je Hájovského kniha "Oratio de laudibus" zviazaná dokopy so súborom niekoľkých iných a podľa väzby je zrejmé, že si niekto dal v druhej polovici storočia tú námahu, že pôvodný spis roztrhal a do väzby vložil iba zvyšky dvoch pôvodných súborov, ktoré vznikli v 16. storočí. Tým znemožnil analyzovať rukopis a tematický záujem autora poznámok na iných stránkach toho istého zväzku.

Bohuslav Balbín v III. knihe svojho diela "Miscellaneahistorica" vydanej roku 1681 potvrdzuje, že autorom orloja je majster Hanuš so svojim žiakom Jakubom a že tento dômyselný prístroj bol zostrojený asi roku 1490. Naviac podotýka, že podľa jedného starého rukopisu bol Hanuš vynikajúcim astronómom a známym profesorom matematiky na Karlovej univerzite. A tu opäť narážame na dokonalé odstránenie stôp, s ktorým si dal niekto dôkladnú prácu ešte v dávnej minulosti. Už Karel J. Erben a Václav Rosický nevedeli pri štúdiu tohto prameňa doložiť Hanušovo meno v pražskom univerzitnom zbore. "Vynikajúci astronóm" a "známy profesor matematiky" sa jednoducho stratil v bezmennej priepasti času.

STRATENÝ RUKOPIS

V tejto chvíli sa vrátime k Táborského správe o orloji kaligraficky zaznamenanej na pergamene a ozdobenej mnohými maľbami. Svoje dielo viazané do kože venoval Táborský staromestskej rade. Keďže však ctihodným konšelom prišlo ľúto vydať orlojníkom k používaniu tento prekrásne zdobený spis, nechali urobiť ešte jeden "pracovný" opis. Ten sa vynoril zhruba pred päťdesiatimi rokmi, kedy bol vykúpený zo súkromnej zbierky pre Archív hlavného mesta Prahy. Značne ohmataný rukopis viazaný opäť do kože a razbou letopočtu 1588 na doske, sa stane pre nás zaujímavým artefaktom, ktorý umožňuje dedukovať významné indície o určení orloja, ako aj o ľuďoch, ktorí ho zostrojili a udržiavali v chode. Rukopis je doslovným prepisom originálu spisu až do jeho ukončenia, kde Táborský pôvodne zaznamenal: "Dokonán jest spis tento šťastně ve středu na den svatého Lukáše, Létha Pánie Tisícího pětistého sedmdesátého". A za túto vetu, pisár opisujúci text doplnil: "...a přepsán ode mne Matouše Carchesia Jablonského, písaŕe kanceláře pražské, z poručení pana purkmistra a panuov Starého města Pražského v úterý den památný Svaté panny Kateřiny, Létha Panie 1587". Keď som si niekoľkokrát prečítal tento nevinne znejúci odstavec, údivom som zdúpnel. Uvedená veta totiž vonkoncom nie je "na kresťanskom poriadku" a to v obraznom, ako aj doslovnom význame tejto repliky a stala sa pre mňa prvou závažnou indíciou k podpore domnienky, že prevádzkovanie orloja neurčovala žiadna zbožná myšlienka.

Podľa overených výpočtov totiž deň svätej panny Kataríny, teda 25. november nepripadol v roku 1587 na utorok, ale na stredu. Mohol si túto chybu dovoliť človek, ktorý v daný deň dokončil dlhý a namáhavý prepis textu, ktorý mu bol zadaný? A pokiaľ áno, prečo nedošlo k oprave? K náprave mohlo dôjsť jednoduchým vyškriabaním chybného datovania - v stredoveku to nebolo ničím neobvyklým a iné rukopisy často nesú stopy dodatočnej opravy a retuše záznamu. Najzvláštnejšie je, že túto chybu urobil kopista, ktorý sa predsa živil korektným prepisovaním textov a v tú dobu sa listy a iné dokumenty štandardne datovali meno svätého v kalendári, čo žiadnemu vzdelancovi kresťanskej Európy nemohlo činiť zvláštny problém. Naviac opisovaný text pojednával priamo k téme. Pisár prepisoval zložité údaje v rukopise - tabuľku východu Slnka podľa polovičného orloja, tabuľku pre určenie tzv. nedeľného písmena v závislosti na slnečnom cykle, pravidlá pre určovanie veľkej noci a tabuľky pohyblivých sviatkov podľa juliánskeho a gregoriánskeho kalendára, pravidlá pre určovanie mesačného splnu a pritom nebol schopný prečítať si dátum a príslušné meno svätého, ktoré už vtedy kalendárny ciferník pražského orloja ukazoval! Predstavte si, že dáte prepísať manuál ku kalkulačke umožňujúcej zložité matematické výpočty človeku, ktorý nevie na jej displeji odčítať výsledok súčtu dvoch čísel. Naviac v súvislosti s povrchnou znalosťou cirkevného kalendára naberá záležitosť svojrázny odtieň: tušíme, že autor prepisu nebol práve prototypom zbožného veriaceho, za akého by ho bolo možné považovať.

ORLOJ A FAUSTOV ADEPT

Tento názor koniec-koncov potvrdzuje i ďalšia skutočnosť. Kopista Táborského správy nie je totiž nikto iný ako Martin Kraus z Jablonného, známy pod humanistickým menom Carchesius, ktorý bral dve kopy grošov týždenne na Staromestskej radnici "pro četná a starožitná zaměstnání" od roku 1564 do roku 1614, kedy zomrel. Keď sa mi jeho meno zdalo povedomé, nemýlil som sa. Carchesius bol totiž vzdelancom, ktorého natoľko fascinoval osud a dielo temného tittenberského mága, že rozprávanie o jeho živote vydal v roku 1611 pod názvom "Historia o životu doktora Jana Fausta, znamenitého čarodějníka, též zápisích ďábelských i čářích a hrozné smrti jeho, z vlastních po něm nalezených spisuv všem všetečným a bohaprázdným lidem". Ako vidieť titulná strana tohto traktátu nehovorí v podstate nič iné, ako to, že sa tento podivný pisár prehrabával v denníkoch pozostalosti človeka, ktorého pakt s diablom sa stal už vtedy legendárnym. Carchesia považujú za humanistického vzdelanca, pričom sa zabúda, že humanizmus hlásal nielen návrat k antickým formám vzdelania a krásy, ale vo svojej ezoterickej podobe znamenal i návrat ku antickým kultom, ktoré by vtedy sotva označili za niečo iné, ako pohanské. Mne osobne však listovanie Carchesiovým rukopisom zaváňa zatuchnutým pachom tajnej knižnice v stredovekom meste s krivolakými uličkami, ktorými prechádzal Faust, doktor Dee a či Cagliostro.

ČASOMIERA BABYLONSKÝCH MÁGOV

Zatiaľčo mal kopista Táborského traktátu nedostatočný prehľad o bežnom cirkevnom kalendáriu, dodatky a poznámky ku "Správe" poskytujú ďalšie dôvody ku zamysleniu. V prvom rade narazíme na margináliu pri odseku hovoriacom o majstrovi Hanušovi, ktorý v roku 1490 zostrojil orloj - tu je pripísané "Omyl". Dvadsiata siedma strana tohto zväzku obsahuje opis nemeckého listu, údajne písaného 9. októbra 1410, ktorý hovorí, že konštruktérom orloja nie je Hanuš, ale akýsi majster Mikuláš z Kadane. Kopista chcel vzbudiť dojem, že obsah listu je obzvlášť dôležitý, pretože aj svoj opis datoval "S starejch knieh w kanz. horzeyssi wypsano 15. listopadu 1628". O vierohodnosti popretia Hanušovo autorstvo orloja môžeme však pochybovať. Je naozaj čudné, že práve uprostred tridsaťročnej vojny sa objaví po 218 rokoch dokument, ktorý neprenikne ani k takým zasväteným znalcom, ako bol Bohuslav Balbín, či k ďalším autorom, ktorí až do polovice dvadsiateho storočia o orloji píšu. Napriek tomu z textu môžeme dedukovať dôležité veci o záujmoch jeho autora.Bezprostredne za nemeckým prepisom listu sa nachádza jeho preklad do českého jazyka. V odseku kde sa píše, ako tvorca orloja "udělal astrolabium, v němž Slunce svuj pravý běh vykonává jako na obloze nebeské", čítame v nemeckom origináli doslova o astrolábe, "v němž Slunce vykonává svuj pravý běh v zodiaku ve dvanácti znameních v devatenácti letech svuj běh dokončuje jako na nebi."

A tu sme pri koreni veci. Dvanástimi znameniami zvieratníka prejde Slnko za jeden rok. Aby táto skutočnosť mohla byť vyznačená na orloji, muselo byť na astrolábe zobrazené hviezdne nebo v podobe pása zvieratníka. Dokončenie behu v devätnástich rokoch je priamym odvolaním na starú astrologickú periódu saros, používanými babylónskymi mágmi na vyjadrenie skutočnosti, že sa každých devätnásť rokov opakuje na nebi za mimoriadnych udalostí vzájomná konštelácia Slnka, Mesiaca a hviezd, čo napodobňuje i pražský orloj. A tak na záver tejto úvahy môžeme s údivom zaznamenať, že zatiaľ čo mal autor odpisu knihy orlojníkov problémy s používaním kresťanského kalendára, uprednostňoval časomiery babylonských mágov.

 

 

ASTROLOGICKÝ KOMPUTER

Dômyselný stroj orloja v zhode so skutočnosťou pohybuje na astrolábe ukazovateľom ekliptiky, Slnka a Mesiaca, pričom mesačná guľa ukazuje fázy - prvoradým účelom celej konštrukcie je teda hodnoverne simulovať pohyby nebeských telies na oblohe.

Čo sa týka časomiery, orloj ukazuje štyri rôzne časy. Čas, ktorý je dnes bežne používaný - dvakrát dvanásť hodín za deň - je na orloji vyznačený rímskymi číslicami po obvode astrolábu. Všetky tieto pozlátené rímske číslice ležia vo vnútri kružnice zobrazujúcej obratník Raka. Poludňajšia dvanástka je najvyššie v modrom poli, polnočná dvanástka zase dole v najtmavšej časti astrolábu. Čas na ňom ukazuje pozlátená ruka, ktorá presahuje aj na vonkajší ciferník, kde je na tmavo šedomodrom medzikruží vyznačených arabskými číslicami 24 hodín. Ide o tzv. staročeské hodiny, ktoré sa počítajú od skutočného západu Slnka. Aby štyriadvadsiatnik ukazoval správne, musí vždy značka pre 24 hodinu súhlasiť so skutočným západom Slnka. Keďže sa doba západu Slnka počas roku mení, musí sa štyriadvadsiatnik postupne otáčať, aby túto podmienku splnil.

Vzájomné postavenie Slnka, Mesiaca a ekliptiky vyznačujú na orloji tri ukazovatele, ktoré tak odmeriavajú stredný slnečný, staročeský a hviezdny čas, ako aj predvádzajú mesačnú fázu. Po svojom ramienku /rafiji/ kĺže v priebehu roku malé zlaté slniečko a jeho rafija tak otáčaním okolo stredu medzikružia ekliptiky vyznačuje zdanlivý denný pohyb Slnka okolo zemegule. Z tohto dôvodu musí pozlátené slniečko neustále zotrvávať v pohybe na obvode ekliptiky, v zime sa priblíži ku stredu ciferníku, v lete prejde až na samotný jeho okraj. Medzikružie ekliptiky je doplnené navonok smerujúcimi pozlátenými lúčmi po piatich stupňoch, podľa ktorých je možné odčítať postavenie Slnka v ekliptike úplne presne.

Okolo stredu astronomického ciferníku sa tiež otáča aj medzikružie zvieratníku v podobe veľkého excentrického prstenca, označeného dvanástimi grafickými symbolmi ekliptikálnych znamení. Má svoj vlastný pohyb, nezávislý od pohybu slnečného ramienka a ten zodpovedá zdanlivému otáčaniu oblohy okolo Zeme.

Na treťom ramienku je pohyblivo pripevnená mesačná gulička, ktorá sa opäť pohybuje po obvode ekliptiky. Gulička je napoly strieborná, napoly tmavá a okolo svojho ramienka sa otočí za jeden synodický mesiac, teda čas zhruba 29 a pol dňa, aký ubehne od predchádzajúceho splnu ku nasledujúcemu. Ak je gulička na tom istom mieste v ekliptike, ako Slnko, teda pokiaľ dochádza ku konjunkcii Slnka s Mesiacom, znázorňuje mesačný nov a gulička sa k nám obracia tmavou polovičkou. V protiľahlom postavení, v opozícii, nastáva spln a vidíme len postriebrenú polovicu mesačnej guličky. Jej otáčanie - ako sme už spomenuli - vyznačuje zmenu mesačných fáz od úzkeho kosáka a dorastania Mesiaca cez prvú štvrť ku splnu a zase cúvanie cez ďalšiu štvrť ku novu.

 

 

Zdroj: praguealacarte, youtube.com


 

MECHANICKÝ MODEL NEBIES

Orloj teda pracuje rovnako uspokojivo, ako hociktorý astrologický program na moderných počítačoch. Stredovekým zasvätencom umožňoval zhodnotiť okamžitú situáciu na oblohe, rovnako počas dňa ako aj vtedy, keď pohľad na hviezdnu oblohu znemožňovalo nepriaznivé počasie, či iné praktické dôvody.

To však nie je ešte stále všetko. Na spodnej doske ciferníka vidíme tri sústredené zlatené kružnice. Tá s najväčším polomerom úplne na obvode ciferníka vyznačuje obratník Raka, prostredná pozlátená kružnica zobrazuje rovník a vnútorná obratník Kozoroha. Nahor vypuklá zlatená časť kružnice rozdeľuje dosku na dve farebne rozlíšené polia. Hore je modro vyznačená obloha nad horizontom, kružnica je horizont čiže obzorník, tmavá, hnedočervená časť vyznačuje neviditeľnú oblohu pod horizontom. Najtmavší kruh v dolnej časti, už nevymedzený pozláteným kovovým prútom, vyznačuje kružnicu astronomického súmraku spájajúcu body v hĺbke 18˚ pod obzorníkom. Okolo obzorníku sú vľavo údaje v červenohnedom poli AVRORA, teda ranné svitanie, a nad obzorníkom, už v modrom poli ORTVS, teda východ, na opačnej strane OCCASVS - západ a pod obzorníkom CREPVSCVLVM - súmrak. Nahor ku rímskej dvanástke smerujúca zlatená kolmica je miestny poludník.

Takže pred praktickou ukážkou užitočnosti orloja pri zostavovaní horoskopu, či určení vhodnej konštelácie hviezd pre magické obrady urobíme malú rekapituláciu. Na ciferníku môžeme vidieť východy, kulminácie a západy Slnka, Mesiaca, ako aj celej ekliptiky. Kedykoľvek je možné odčítať, ktoré znamenie ekliptiky práve vychádza, teda sa podľa astrológov dostáva do ascendentu, ktoré vrcholí, teda dostáva do pozície stredu neba /medium coeli/, ktoré zapadá v descendente, a v ktorom znamení práve leží imum coeli, teda najhlbší bod neba. Ide o fundamentálne údaje pre prácu každého astrológa, či už v minulosti alebo súčasnosti.

ČASOMIERA TAJNEJ SPOLOČNOSTI

Orloj bol veľmi úzko spätý s astrológiou, ako aj príbuznými hermetickými vedami. Pod strieškou orloja nad okienkami, kde sú dnes umiestnení apoštoli sa nachádzala tabuľka planetárnych hodín. Tá ukazovala, ktorý planetárny vládca panoval nad každou jednotlivou hodinou dňa, pričom pre každý deň v týždni vychádzalo poradie vládcu inak. V tej dobe bola sedmička známych telies zoraďovaných podľa vzdialenosti od vzdialených ku najbližším.

Nedeľa bola dňom Slnka /lat. dies Solis, ang. Sunday, nem. Sonntag/, preto bolo vládcom prvej dennej planétnej hodiny v nedeľu Slnko. Ďalej sa pokračovalo zostupne podľa už uvedenej rady planét. Druhej nedeľnej dennej planetárnej hodine vládla Venuša, tretej Merkúr, štvrtej Mesiac. Pri piatej je potrebné začať odznova, takže jej vládol Saturn, šiestej Jupiter, siedmej Mars a ôsmej opäť Slnko atď. Nočná rada planetárnych hodín začína prvou hodinou popoludní, ktorej vládne Jupiter a končí Merkúrom. Prvá pondelková planetárna hodina bude pod vládou Mesiaca, preto je pondelok dňom Mesiaca /lat. dies Lunae, franc. lundi, angl. monday, nem. Montag/. Utorok je z rovnakého dôvodu dňom Marsu, streda dňom Merkúru, štvrtok Jupitera, piatok Venuše a sobota dňom Saturnu. Určenie planetárnych vládcov zohrávalo kľúčovú úlohu predovšetkým pri magických operáciách. Tabuľka umiestnená na orloji ukazovala pre zjednodušenie iba dvanásť denných hodín. Vládcov nočných bolo potrebné hľadať tam, kde rada planét prirodzene pokračovala. Po nedeľnej dennej rade nasledovali nočné hodiny tak ako denné hodiny pre štvrtok, po pondeľňajšej tak ako v piatok a pod.

 

 

GALÉRIA ARCHETYPOV

Ak sa vrátime k predstaveniu, aké sa na orloji dennodenne opakuje uvidíme prapodivnú inscenáciu. Smrtka preklopí presýpacie hodiny, ťahá za povraz zvonca a horlivo zvoní, akoby uvádzala povestný Dance macabre, lakomec oproti nej krúti hlavou a figúrky ostatných sa takisto pohybujú. Dve horné okienka s modrým sklom sa na krátky čas otvárajú a postupne tu prechádza sprievod apoštolov, až kým sa okienka opäť nezavrú a nad nimi nekikiríka kohút.

Táto scéna, ktorá sa postupne stala atrakciou najmä vďaka sprievodu apoštolov má však dnes iba málo spoločné s okultnými a tak trochu zlovestnými insígniami pôvodného orloja. Apoštoli boli na orloj umiestnení až koncom roku 1865 a dnešné figúrky až po roku 1945. Dobromyseľní apoštoli podobní rozprávkovým bytostiam z detského sveta pritom ostro kontrastujú s pochmúrnymi démonickými maskami na gotickom ostení astronomického ciferníku, či tajuplnými a prízračnými postavami na kamenných konzolách pod gotickými baldachýnkami, ktoré sú - na rozdiel od apoštolov - pôvodnými plastikami orloja. Už v čase zostrojenia orloja, ktorý nie je na rozdiel od drvivej väčšiny európskych orlojov umiestnený v kostole, ale na svetskej budove, by sme na jeho priečelí nenašli nič, čo by pripomínalo kresťanské symboly. Namiesto sošiek apoštolov, svätých, či Krista, tu dodnes vidíme celú galériu nectností pod patronátom postavy Smrti. Polychrómované drevené figúrky Smrti, Márnivca, Lakomca, Neresti, Hvezdára, Filozofa, Kronikára a Anjela s mečom sa hodia skôr do apokalyptického scenára ako do pašiovej hry.

Skúsme si analyzovať jednotlivé postavy, ktoré sú výnimočnými archetypmi hermetického symbolizmu. Začneme vpravo od astronomického ciferníka. Figúrka kostlivca obracajúceho presýpacie hodiny a zvoniaceho umieráčikom symbolizuje pominuteľnosť sveta, jeho smrť, skazu a znovuzrodenie. Figúrka muža s turbanom a lutnou symbolizujúcom Neresť, reprezentuje v širšom ponímaní životnú križovatku ľudstva medzi cestou ku kráse a rozkoši a cestou k oddanosti a povinnosti. Vľavo nájdeme starého Lakomca s mešcom peňazí a palicou v pravej ruke, vedľa neho sa Márnivec obzerá v zrkadle. Prvý z nich je archetypom zneužívania majetku a moci /mešec a palica - symbol sily a magického vedenia/, druhý zase symbolizuje samoľúbosť, ktorá s týmto nadužívaním dočasných hodnôt súvisí.

SPRIEVOD APOKALYPSY

Najvýraznejšiu postavu orloja, ktorá je väčšia ako ostatné, nájdeme vľavo od kalendárneho ciferníka. Je to anjel, ktorý má na pravej ruke navlečený štít s krížom a v ľavici drží plamenný meč namierený nahor - viac ako výrečne symbolizuje Anjela apokalypsy. Vedľa neho je figúrka Filozofa, muža s brkom a zvitkom pergamenu, ktorého treba chápať ako filozofa hermetického, ktorý svoj život zasvätil hľadaniu skrytých právd. Vpravo od kalendárnej dosky nájdeme na konzolách figúrku Hvezdára, muža s ďalekohľadom a turbanom na hlave, ktorý je skôr astrológom ako astronómom a reprezentuje učenca, hlboko presvedčeného o vzájomnom prepojení mikrokozmu a makrokozmu. Vedľa neho je Kronikár a s knihou v rukách nás upozorňuje na dôležitosť zaznamenania a štúdia dávno minulých a prebiehajúcich udalostí.

Na priečelí nájdeme uprostred rímsy pod okienkami apoštolov ešte kamenné poprsie gotického anjela, držiaceho v rukách pásku. Keďže čas zotrel nápis, ktorý sa na nej nachádzal, posolstvo tejto plastiky nám ostáva skryté.

Aký je odkaz galérie tajomných postáv? Pokiaľ zhodnotíme ich vzájomné postavenie, umiestnenie a kompozíciu, dostávame sa k znepokojivému zisteniu. Postavy umiestnené vyššie /Smrtka, Neresť, Lakomec a Márnivec/ vytvárajú myšlienkovú jednotu. Pod vládou Smrti, ktorá prichádza ako neúprosný účtovateľ, nemajú uvedené necnosti dlhého trvania. Umiestnenie plastík pri astronomickom ciferníku hovorí, že dni vyznavačov mamonu sú už zrátané.

Druhá skupinka plastík sa nachádza pri kalendárnom ciferníku - evidentne tu pôjde o dlhšie časové obdobie merané na mesiace či roky, "až kým sa nenaplní čas". Dominujúca postava anjela s mečom symbolizuje zánik sveta, apokalypsu, z ktorej popola povstane svet nový. Plastiky Filozofa a Kronikára naznačujú, že je potrebné o tejto veci uvažovať, skúmať metafyzické pravdy a riešenie hľadať v starých prameňoch, ako aj v zaznamenaní práve prebiehajúcich udalostí. Postava Hvezdára nás upozorňuje, že pozorovaním hviezdnej oblohy môžeme včas rozpoznať skazu, ktorá sa prirúti v budúcnosti z vesmíru, možno v podobe asteroidu, či kométy. Keď sa tak stane, odpočíta pražský orloj posledné mesiace, dni a hodiny, aby Smrť posledný krát zvonením oznámila, že záverečný boj medzi Dobrom a Zlom práve začal.

 

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk

Foto: Wikipédia

 

 

apríl 10, 2010 00:57 dopoludnia
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top