Obrázok používateľa CEZ OKNO
Sťahovanie národov?

„Sťahovanie národov“ je nemecká historiografická doktrína z 19. storočia, od ktorej sa odvíjajú ďalšie „historické“ tézy a doktríny pochybnej hodnoty. Skôr, ako sa jej budeme venovať, venujme trochu pozornosti dlhému obdobiu pred týmto „sťahovaním“. Európa bola osídlená človekom už v praveku a hoci tu nevznikli prvé známe civilizácie ako na Níle, Eufrate a Tigrise, Induse či Žltej rieke, aj v Európe kontinuálne pokračoval vývin človeka do jeho ďalších vyšších štádií. Archeologicky je dokázané, že človek už v štádiu svojho lovecko-zberateľského vývoja osídlil celý európsky kontinent a že na celej ploche Európy žil už ako roľník prinajmenšom od neolitu (5.000 rokov pred n.l.).

Na obrovskom poľnohospodársky výhodnom strednom klimatickom pásme zhruba medzi desiatym a šesťdesiatym stupňom zemepisnej šírky a medzi štyridsiatym piatym a šesťdesiatym stupňom zemepisnej výšky s veľkými výbežkami na juh i na sever sídlili už odvtedy usadlým spôsobom života anonymné poľnohospodárske etnika, pre germánsku historiografiu anonymní „domorodci“ či pre Rimanov „barbari“, z ktorých sa zrazu hlboko v stredoveku vykľuli Slovania, sídliaci na západe až po Severné a Baltské more vrátane ostrova Rujana.

Sem, do tohto obrovského a mocensky bezbranného územia poľnohospodárskeho ľudu, ktorý sa zhruba až do 6. storočia n.l. nedopracoval k nadkmeňovému usporiadaniu spoločnosti, smerovali všetky koristnícke vpády zo všetkých svetových strán a na tomto poľnohospodárskom ľudskom podloží prebiehali všetky lúpežné výpravy a iné „sťahovania národov“ už od mezolitu.

Zhruba v strede tohto obrovského územia, na dnešnom Slovensku, sa križovali aj dve najvýznamnejšie obchodné cesty - praveká Jantárová cesta vedúca od Baltu cez Moravskú bránu k Jadranu a severná vetva starovekej Hodvábnej cesty vedúca po Dunaji k Rýnu a Severnému moru. A muselo to byť územie na svoju dobu primerane civilizované, ak sa na ňom dalo a oplatilo diaľkovo obchodovať! Svedčia o tom archeologické artefakty - importy zo vzdialených oblastí Európy, ako napríklad náhrdelník z mušlí Melanopoides z Čierneho mora z čias gravettskej kultúry (30 000 rokov pred n.l.), nájdený v Čertovej peci pri Radošinej (okr. Topoľčany), ozdoby z mušle Spondylus gaedoropus zo Stredozemného mora z mladšej doby kamennej (začiatok 5. tisícročia pred n.l.) nájdené v Iži a v Nitre, či jantárové perly z baltickej oblasti z náhrdelníka zo staršej doby bronzovej (2.000 – 1.500 rokov pred n.l.) nájdené v obci Abrahám (okres Galanta) a množstvo iných podobných artefaktov. Na tomto území sa pred 3.500 rokmi odohrával aj prvý zlatý vek Európy, dokumentovaný európsky celkom ojedinelým množstvom nálezov bronzových pokladov na Slovensku. Takže, nijaké „územie nikoho“, nijaké „hic sunt leones“ či „terra incognita“, ale obrovské územie osídlené usadlým poľnohospodárskym a primerane civilizovaným obyvateľstvom - pre cudziu historiografiu však anonymným!

Od tézy k doktríne

a od doktríny k dogme V období veľkého rozmachu nacionálneho vedomia európskych národov v 19. storočí sa pri odôvodňovaní národných či štátnych alebo mocenských nárokov na to-ktoré územie stala vážnym argumentom autochtónnosť (prapôvodnosť) toho-ktorého národa na danom území. Hlavne politika Nemeckého cisárstva, ktoré sa chystalo na ďalšiu expanziu smerom na východ (Drang nach Osten), naliehavo potrebovala takú doktrínu, ktorou by Nemci mohli dokázať svoju „autochtónnosť“ na stredoeurópskych a východoeurópskych územiach a teda aj istú „oprávnenosť“ svojich nárokov na tieto územia.

Vtedy už bola dokázaná germánska prítomnosť na viacerých slovanských územiach pred prelomom letopočtu i na začiatku n.l., pričom sa zámerne nerozlišovalo medzi germánskymi vojensko-koristníckymi vpádmi, dočasným germánskym vojensko-mocenským ovládnutím domorodého etnika, alebo prípadným celoplošným osídlením daného územia germánskym etnikom. A tak sa v nemeckej historiografii objavila téza o sťahovaní národov, definovaná zhruba ako „Obdobie rozsiahlych etnických presunov a kryštalizácie novej etnicko - politickej mapy Európy prebiehajúce od konca 4. do konca 6. storočia, ktoré bolo priamo vyvolané tlakom Hunov. Výsledkom bol aj p ríc h o d Slovanov do strednej a západnej Európy“.

Argumentom nemeckých archeológov pre túto tézu bola hlavne stratigrafická metóda, v rámci ktorej boli za slovanské označené až tie artefakty, ktoré sa našli v pôdnych vrstvách zodpovedajúcich 6. storočiu n.l. Všetky ostatné artefakty zo starších stratigrafických vrstiev boli označené keltské, a pod.) a ak ich tak nijako nemožno označiť, tak sa etnicite ich výrobcov jednoducho nevenuje žiadna pozornosť, hovorí sa len o „kultúrach“ - skrátka „hic sunt leones“.

Argumenty nemeckých historikov sa opierali hlavne o mýty a legendy starovekých a ranostredovekých kronikárov, bájkárov a „historikov“, hlavne o diela gótskeho Jordanesa zo 6. storočia n.l. (Gotensaga - O pôvode a dejinách Gótov, Rímske dejiny a pod.).

Podľa tejto tézy o „sťahovaní národov“ Slovania žili pôvodne kdesi v Pripjaťských močiaroch, tam sa záhadným spôsobom rozmnožili ako komáre a v 6. storočí n.l. zaplavili náhle a bez akýchkoľvek víťazných bojov celú strednú a západnú Európu až po Severné a Baltské more, hoci toto územie vraj už oddávna „obývali“ Skýti, Kelti, Sarmati, Germáni či akíkoľvek iní Neslovania. Z tejto prostoduchej tézy sa však pod tlakom nemeckej politickej moci stala „vedecká“ doktrína a napokon aj nedotknuteľná dogma, ktorá sa bez hlbšieho skúmania nekriticky preberá a deklamuje až dodnes.

Tak sa namiesto všeobecne platného vedeckého prístupu De omnis dubitandum vytvorila v odbore archeológie a historiografie nevedecká dogma s prístupom Noli tangere! Pripomína mi to kurióznu situáciu z čias gymnaziálnych štúdií. Keby som bol totiž v kvarte trval na tom, že atóm nie je najmenšia čiastočka hmoty a je rozbiteľný na ešte menšie časti, bol by ma náš dobrý pán profesor fyziky musel nechať prepadnúť pre neznalosť či neuznávanie základného a vedecky exaktne dokázaného fyzikálneho zákona. Ale o necelé dva mesiace neskôr sme už spolu s pánom profesorom vedeli, že atóm je rozbiteľný na menšie čiastočky - dokázali nám to veľmi exaktne a veľmi lapidárne Američania za cenu desaťtisícov japonských životov.

Biele miesta dogmy

Archeológia je vedná disciplína zaoberajúca sa hlavne hľadaním súvislostí. Za posledné storočie urobila úctyhodné objavy, jej ťažkosti však vyplývajú z všeobecne nedostatočnej nálezovej základne (objavy sú prevažne náhodilé a sporadické, lokalizované hlavne vo väčších mestách) a z veľkých rozporností v interpretácii chronológie európskeho vývoja. Preto nám na otázku o etnicite výrobcu toho-ktorého archeologického artefaktu nevie dať vecnú odpoveď nijaký seriózny archeológ. Práve preto už bolo ľudstvo svedkom desiatok či stovák kolosálnych archeologických „vedeckých“ omylov i klamstiev pri vysvetľovaní histórie nielen napríklad starého Egypta či Mezopotámie, ale aj histórie Európy. Rádiokarbónová analýza síce priniesla relatívne presné stanovenie veku niektorých artefaktov, ale typologická metóda naďalej uprednostňuje fikciu diaľkového pohybu ich výrobcov - celých etník, pred oveľa reálnejšou možnosťou pohybu tovarov, výrobných metód a estetických vzorov diaľkovým obchodom a koristníckymi nájazdmi.

Podľa takejto „logiky“ by teda napríklad európska znalosť výroby papiera, hodvábu a porcelánu (ktorá sa sem dostala Hodvábnou cestou) mohla byť povedzme v budúcom štvrtom tisícročí archeologickým vedeckým dôkazom o osídlení Európy čínskym etnikom!

Bielym miestom archeológie zostáva zatiaľ aj široké uplatnenie metód génovej analýzy, ktoré by práve do dogmy „sťahovania národov“ mohlo priniesť svetlo exaktného vedeckého poznania. Napríklad v roku 1991 vykonal takéto veľkoplošné analýzy na území Maďarska americký vedec profesor L. L. Cavalli-Sforza s takýmito, pre dogmatickú historiografiu šokujúcimi závermi: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom v Karpatskej kotline. Absolútna väčšina obyvateľstva Maďarska nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba (maďarské -pozn. J.H.) meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet.“ (Scientic American, november 1991).

Historiografia to má s hľadaním súvislostí a s interpretáciou dávnych udalostí ešte oveľa ťažšie, hoci sa opiera už o písomné podklady. Veľká časť písaných stredovekých podkladov totiž popisuje udalosti veľmi voľne a povrchne bez ich konkrétnej znalosti a v horšom prípade s veľmi konkrétnymi dezinformačnými zámermi (napríklad germánske ságy, diela „historika“ Jordanesa, Anonymove „Gesta Hungarorum“ a mnohé iné). Aj preto je v nemeckej doktríne o „sťahovaní národov“ celý rad bielych miest a neobhájiteľných tvrdení.

Prvým takým tvrdením je téza o sťahovaní celých národov. Ak si položíme otázku, aké národy sa v období 4. až 6. storočia n.l. mohli ešte ako národné celky naozaj sťahovať, musíme si odpovedať, že tak mohli urobiť jedine kočovnícke nomádske národy. A aj sa sťahovali nielen dávno pred „sťahovaním národov“, ale aj celé stáročia po ňom - a to vždy od východu na západ smerom do bohatších krajín usadlých národov za korisťou. Nomádi totiž mohli a aj žili hlavne z mlieka, krvi a mäsa svojich stád, takže ich celonárodná hospodárska základňa sa pohybovala tesne za ich bojovníckymi družinami, mali ju vždy k dispozícii a neboli odkázaní na iné miestne zdroje obživy. Takto sa do strednej Európy naozaj prisťahovali nielen Huni a Avari, ale po nich aj Prabulhari, Maďari, Sikuli, Pečenehovia, či Kumáni.

Ale ako sa mohli sťahovať európske národy, žijúce prinajmenšom od neolitu (zhruba 5 000 rokov pred n.l.) ako usadlí poľnohospodári pestujúci kultúrne plodiny, chovajúci domáce zvieratá a žijúci v trvalých obydliach a sídliskách? Ako sa mohol roľník diaľkovo sťahovať na neosídlených a neobrábaných teritóriách? Naopak, nemohol to urobiť ako národný celok, teda spolu s deťmi, ženami a starcami, ani na teritóriách osídlených a roľnícky obhospodarovaných, lebo vtedajšia nízka výnosnosť poľnohospodárskych plodín by prišelcov spolu so starousadlíkmi nemohla uživiť. A z tých istých dôvodov na týchto územiach boli k dispozícii zásoby potravín maximálne po ďalšiu úrodu. Tvrdenia o sťahovaní celých nenomádskych národov či etnických celkov v uvedenom historickom období sú teda iba absurdnými a vecne ničím nedoloženými fikciami. Ich absurditu znova odhalili zhruba pred pätnástimi rokmi napríklad objavy amerických vedcov. Títo vedci - poľnohospodári hlavne rozbormi európskych donačných listín dokázali dva exaktné fakty:

- že na založenie produktívnej poľnohospodárskej jednotky na predtým neobrábanej pôde v stredovekej Európe bolo potrebných 4 až 7 rokov a

- že až do 17. storočia (kým sa nerozšírili výnosné americké plodiny - zemiaky a kukurica) bolo v Európe potrebné, aby na jedného nepracujúceho občana pracovalo v poľnohospodárstve 8 až 14 roľníkov (podľa klimatickej oblasti a bonity pôdy). Tak sa preto udeľovali aj donačné listiny - výnosnosť poľnohospodárskych plodín bola totiž v stredoveku ešte taká nízka, že jarné hladomory z nedostatočných zásob potravín boli v strednom klimatickom pásme Európy organickou sú pásme Európy časťou života.

Predstava o diaľkovom mnohomesačnom či dokonca viacročnom pohybe celých nenomádskych národov aj na takomto roľnícky obhospodarovanom teritóriu je preto celkom absurdná.

Pravda, vedeli to aj pisatelia stredovekých „historických“ mýtov a legiend a pokúšali sa to kamuflovať naivnými tvrdeniami a výmyslami. Napríklad Jordanes vo svojej Gotensage o údajnom diaľkovom vandrovaní celého národa Gótov to kamufluje takto: „Žili z ruky do úst, zjedli po ceste čo sa dalo a to, čo si sami nevedeli zadovážiť, ukoristili kde sa dalo“ (... raubte man, wo man konnte). Lenže nepovedal a nemohol povedať. čo sa dalo nájsť na neobývanom území, čím by sa uživil celý národ (?) a čo sa tam vôbec dalo nájsť, povedzme, od novembra do mája?

Na tieto logické otázky ani netreba odpovedať. Na Jordanesovom tvrdení je však pravdivá jeho posledná časť o rabovaní potravín vandrujúcimi Gótmi, ktorá je súčasne aj nechcenou výpoveďou o tom, že vandrovali iba gótske vojensko-koristnícke družiny a že tieto sa pohybovali na osídlených poľnohospodárskych územiach, ktoré mali aké-také potraviny aj na ich uživenie. Štyrikrát až päťkrát početnejšie celé gótske kmene či etnika by však nedokázali uživiť ani mimoriadne prosperujúci domorodí poľnohospodári a na neobývanom území sa nemohli dlhodobo pohybovať a zdržiavať ani vojenské družiny nenomádskych národov, nieto ešte celé národy s deťmi, ženami a starcami. Ba aj na roľnícky obhospodarovanom území sa mohli dlhodobo pohybovať a zdržiavať iba vojenské družiny, ktoré sa uživili parazitovaním na neveľkých zásobách potravín domorodého obyvateľstva. Dokonca aj dlhší pobyt takýchto relatívne neveľkých ozbrojených družín na jednom mieste vyvolával lokálne hladomory vedúce až ku kanibalizmu, ako to priznáva sám Jordanes v súvislosti s pobytom vojenských družín germánskych Vandalov v Galii.

Najväčším bielym miestom a najviac zamlčiavanou otázkou v dogme o „sťahovaní národov“ je však otázka:

1. K t o vlastne boli, akej etnicity boli tí orabovávaní poľnohospodárski obyvatelia stredného pásma Európy, na ktorom prebiehalo to „sťahovanie“ germánskych „národov“ a čo sa s nimi vlastne stalo po odchode vandrujúcich germánskych bojových družín a

2. K t o, aké národy pokračovali v kontinuálnom poľnohospodárskom obhospodarovaní tohto obrovského teritória Európy až do údajného príchodu Slovanov v 6. či 7. storočí?

Pri serióznom a naozaj vedeckom zodpovedaní týchto a ďalších otázok k doktríne „sťahovania národov“ by archeológom a historikom mali pomôcť aj iné vedné odbory, hlavne z oblasti poľnohospodárskych vied, ekonomiky a lingvistiky. Dá sa pritom s istotou očakávať, že ich skutočné vedecké odhalenia budú v diametrálnom rozpore s uvedenou nemeckou doktrinárskou dogmou a celkom ju vylúčia z oblasti exaktnej historickej vedy.

Na počiatku bolo Slovo...

... a z toho slova vznikli národy - jednotná reč je totiž hlavným poznávacím znakom a hlavným kritériom etnicity. A hlavne z hľadiska chronológie osídlenia a autochtónnosti toho-ktorého národa na danom území je pôvod miestnych názvov - toponýmia - najviac zanedbávaným bielym miestom dogmy o „sťahovaní národov“. Očividne niektorí „historici“ zámerne nechcú použiť služby lingvistov-etymológov na vedecké objasnenie niektorých svojich „historických“ tvrdení.

Je totiž známe, že každé etnikum, ktoré sa ako prvé celoplošne usídlilo na nejakom území (alebo na ňom ako etnikum vzniklo), muselo v záujme orientácie na tomto území už v prvej svojej generácii pomenovať vo svojom jazyku aspoň hlavné orientačné body teritória (potoky, rieky, hory, pohoria, sídla a pod.). Ak títo autochtónni obyvatelia z územia odišli alebo zanikli ako etnikum, prišelci väčšinou prevzali toponymické názvy po pôvodnom obyvateľstve a prispôsobovali ich svojmu jazyku (napríklad slovenské Blatenské jazero - po „maďarsky“ nič nehovoriaci Balaton, alebo slovenský vyšný hrad Vyšehrad - po „maďarsky“ rovnako nič nehovoriaci Visegrád a pod.)

Pre kvalifikovaného etymológa nie je veľkým problémom dopátrať sa k zneniu najstarších toponymických názvov a pre seriózneho historika by početnosť takýchto názvov na danom území mala byť aspoň vážnym signálom, ale skôr priamym dôkazom, o etnicite a utochtónnosti najstaršieho trvalo usídleného obyvateľstva na tomto území. A vice versa, absencia či málopočetnosť toponymických názvov v jazykoch novších prišelcov je priamym dôkazom, že títo danú krajinu etnicky neosídlili, ale ju len prípadne po nejaký čas ovládali zo svojich mocenských centier, aj keď by to bolo počas niekoľkých generácií.

Takto by mali byť zmapované toponymiká nielen na území dnešného Nemecka od Odry na západ až po Severné a Baltské more, ale aj od Šumavy na juh až po Benátky, kde sa v nápadne veľkom počte vyskytujú napríklad sídla s názvom Wend-, Wind-, ktorým menom (Wenden, Winden, Weneten či Veneten ) označovali od raného stredoveku Nemci vtedajších Slovenov - dnešných Slovákov a Slovincov. Aj názov samotných Benátok - Venetia v tomto zmysle čosi napovedá a sotva ho možno odvodzovať od „prišelcov“. Pozornosť by sa mala venovať aj územiu dnešného Rumunska, ktoré je podľa historiografie pôvodne vraj celkom neslovanské, zato sa však na ňom nachádza neuveriteľné množstvo slovanských toponymických názvov až po tú typicky slovanskú rieku Černovodu a ešte aj druhý raz v slovansko-rumunskom znení Negru Voda.

V súčasnosti prebieha v rámci „globalizácie“ nová mohutná vlna Drang nach Osten, ktorá sa vraj chce zastaviť až na Urale. V rámci nej sa, okrem nového „prerozdelenia“ moci a národného bohatstva stredoeurópskych a východoeurópskych národov, objavujú aj známe staronové tendencie a zámery o zmenu doterajšej štruktúry národno-štátneho usporiadania tejto oblasti, pripomínajúce niektoré tézy už z nemeckej doktríny o „sťahovaní národov“. A tieto tézy samozrejme so sebou znova prinášajú aj staronové otázky o autochtónnosti toho-ktorého národa na tom-ktorom území, spojené aj s deklarovaním staronových neslovanských nárokov na tieto územia Európy.

Je preto už najvyšší čas, aby historiografia slovanských národov využila doteraz zanedbávané možnosti pomocných historických vied a aby aj serióznym rozborom onomastiky a toponýmie na týchto územiach vrhla vedecké svetlo nielen na starú dogmu o „sťahovaní národov“, ale aj na nové tendencie a zámery súčasných „globalizačných“ sťahovavcov. Inak by sa totiž mohlo stať, že zakrátko začnú neslovanskí archivári na starých rímskych mapách prepisovať označenie týchto území zo znenia „hic sunt leones“ na znenie „hic sunt bovi“!

 

Július Handžárik, uverejnené v dvojtýždenníku Kultúra

 

Zdroj: protiprudu.info

 

január 25, 2010 14:29 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top