audioknihy stiahni a počúvaj

Obrázok používateľa CEZ OKNO
Tak si žijem 8.

Pár dní som sa odmlčal, tak spomeniem na to dôležité - len stručne. Prišla moja milá, Viki, a 48 hodín sa nepohla z postele - spala sladko, dlho, vypnúc všetko, čo nevie vypnúť v metrixe, cítil som, ako veľmi to potrebuje - hlboký a dlhý oddych, čo dočiahne až na dno duše... V chyžke som nameral rekordných 32st., ale pod 27 teplota neklesla ani náhodou. Ale nebolo to teplo len drevo, ale aj milovaním, niekedy divokým a ohnivým, niekedy ako vnáranie do hlbín oceánu, no i hladní sme boli po sebe, lebo sme sa mesiac nevideli... Ale miesto toho, aby sa živa spotrebovala a už „pokoj“ nastal, stále sa nová valila, jemnejšia a plnšia. Tak som to ja cítil. Ako ona, jej denník čítajte :-)

9. 1.

Silvestra sme strávili na 22-ojke (v meditačnom centre), po dobrej večeri hovor prúdil pri stole, po čase sme sa presunuli do malej meditačky, kde Kamila - domáca to pani - búdu na nás ušila, rozdala papiere a hŕ sa nový rok plánovať, i kariéru, i osobný život, i seba-nájdenie, i službu svetu, na všetko tam bol šuflíček, a po nejakých dvoch hodinách sme to pomocou špeciálnej meditácie pritiahli k sebe, aby sa to všetko splnilo. Ja by som prial pre tú chvíľu niečo spoločnejšie, živšie, kde by sa nám viac srdcia stretli, ale i toto bolo potrebné a prínosné. A prišiel i čas ísť si pripiť na privítanie nového roka sklenku šampanského a popriať si navzájom to dobré... no a potom sa bubnovalo a pískalo, i mirkova fujara zaznela, a dobre nám to šlo, ale keď Viki bubon chytila a s bubnom čo Verča v rukách držala, začala sa rytmom zhovárať, pekné to bolo, až mi husia koža sem-tam naskočila. I spolu sme si na jeden bubon zahrali, porozprávali sa, i to hádam aj ako milovanie niekedy znelo, aspoň mne.

A tak sme sa až do rána pretĺkli, a ešte dohodli stretnutie na západnej a východnej skale vrchu Šedina, to sú vyhliadky, odkiaľ doďaleka krásny výhľad je. A i sme sa stretli, popriali Zemi našej veľa mieru a svetla, i na koncovkách to všetko poslali do diali. Ale i silnejší obrad som na tej skale zažil. A to pred dvoma rokmi, keď 6 týždňov ani kvapka nespadla, svorne sme sa osadníci zišli, zo 12 nás bolo, s bubnami, píšťalami, túžbou v srdci dážď privolať... i spievali sme mrakom, dažďu, prizývali, i spoločný obraz dažďa stvorili, držiac sa vospolok za ruky v kruhu na tej skale, i tou bardskou piesňou, čo ju majú Česi v mimoriadnej úcte „kde domov můj“ to všetko zakončili, ale pre mňa to nebola hymna národa, ale hlboké ich vyznanie Zemi, s krásnym obrazom krásnej zeme... a tak som sa spýtal sám seba: a ty? Kde je tvoj domov? Milované Slovensko, alebo ctené čechy? Nuž teda: na tej zemi, čo si v nej sad vysadil a čo ju v srdci nosíš, nech je to trebárs i v Grónsku. Ale: ako krv nie je voda, ani rodná zem nie je rodnou zemou len tak... ale najviac mi pasuje: vysadiť sad tam, kde sa človek narodil. Ale i inam sa dá a je to tiež tak dobre, ak je to v srdci priaté...

No, a potom na štvrtý deň po volaní dažďa naozaj začalo pršať.

Ale i tento zimný obrad mal svoje čaro, i keď si myslí, že sme jasnejší a živší obraz stvoriť mohli, keby sme viac vedomia a jasnosti chvíli dali.

Druhého Viki odišla, zostala po nej akási diera... za tých pár dní prirástla mi k domčeku i k životu – k srdcu už dávno - ako by tam odjakživa bola. Svojou jemnou mäkkosťou do všetkých kútov natiekla, vyplnila priestor, ale nie ako niekto, kto sa rozpína, ale ako niekto, čo prázdne plným robí...

A teraz už 2 dni v kuse sneží, tuhé mrazy povolili a teplota sa tesne pod nulou drží, snehu nad členky, ale niekde riadne záveje. A tak v domčeku sedím, plánujem, obrazy robím čo a ako ďalej, ponožky zašívam, utečenú Bielu Guľu po svete lovím, varím, meditujem. Pokojný vnútorný život si žijem, a to prajem každému, kto tak chce. Lebo sám na sebe cítim, aké je to pre mňa potrebné. Zastať, usporiadať veci v srdci i hlave, dať im súvis s ostatným svetom.

A ešte: pri jednom milovaní sa Viki „ohnivou guľou“ stala - ako to sama pomenovala - to je vtedy, keď sa hlavná živodráha pre tvorivú silu uvoľní a jas jednu „jaskyňu“ v hlave zaleje, tak zmizne telo a len ten oheň ostane a pocit veľkej hĺbky a priestoru, a to môže trvať chvíľu, ale aj hodiny. Nemá ona žiadneho školenia o tom, a tak to živý dôkaz, že ohnivá guľa skutočným, dejúcim sa javom je.

 

Zdroj: vladoblas.estranky.cz

 


Z Denníka postupne čítať môžte na tejto adrese.

 

 

február 05, 2011 20:18 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top