Obrázok používateľa CEZ OKNO
O MENÁCH

Na Červenej planéte majú bytosti svoje neopakovateľné mená.
Podobne, ako naši dávni predkovia.
Ako deti sme boli častokrát fascinovaní menami, aké si dávali Indiáni.
Tie mená dostávali Indiáni podľa svojich špeciálnych a jedinečných schopností, či zásluh. Podobne tak naši dávni predkovia. Na Červenej planéte je to podobne – ale práve na ich príklade sa chcem pristaviť, aby som vysvetlil súvis mena s jeho nositeľom a príbehom, ktorý svojim životom vytvára.

Zasa vás teda musím potrápiť kozmológiou, ako ju vnímajú na Červenej planéte a ako ju budeme onedlho vnímať aj my tu, na Modrej planéte. Pre tých, čo nesledujú pokračovania tohto rozprávania spomeniem, že Červená planéta reprezentuje našu budúcnosť – jej pozícia vo vesmíre je o mnoho otáčok špirály časopriestoru ďalej, ako tá naša no a jednotlivé ramená špirály sa práve v tomto historickom období jedno k druhému akoby priblížili...

Podľa učenia žrecov na Červenej planéte /toto učenie odovzdali v dávnych dobách našim predkom/ je všetko vo vesmíre príbehom. Časopriestor píše svoj vlastný príbeh – hovoríme mu história, alebo dejiny. Dejiny Zeme sú príbehom. Ale aj dejiny jednotlivých národov sú príbehom a rovnako je príbehom aj história jednotlivých rodov, rodín a napokon – história jednotlivca.

Tak ako neexistuje identická DNA, či rovnaké otlačky prstov, alebo farba očnej dúhovky, rovnako neexistujú ani dva identické životné príbehy, nech by hneď išlo o dvojičky.

Väčšina ľudí si svoj vlastný príbeh neuvedomuje – pamätá si z neho jednotlivé časti, odseky, prinajlepšom kapitoly; ale nevníma svoj život ako kontinuálny príbeh.

Je to preto, lebo celé časti svojho života si nepamätá – je to spôsobené tým, že práve tieto časti neodžil „vedome“. Len vedomé žitie nemožno vymazať z pamäti – ak žijeme svoj deň zavalení starosťami a hrou mysle, deň nám akoby unikal a nežijeme ho – a už vôbec si ho nepamätáme. Stáva sa veľmi často, že umierajúci človek si ani nespomenie aký to život vlastne žil.

Nežijeme totiž svoje vlastné životy – nežijeme vlastné príbehy, ale príbehy iných.

Ako je to možné?

Možné je to tak, že v našich mysliach sú umiestnené cudzie vzory – naše mysle sú zahltené všetkým možným, len nie nami samotnými.
Nech sú naše dôvody akokoľvek „šĺachetné“, nič to nemení na fakte, že náš vlastný život nám jednoducho uniká.

A tak nikdy nedokážeme zistiť, aké je naše skutočné meno.

Možno sa teraz zasmejete – je nad slnko jasnejšie, ako sa voláte – viete to vy, vedia to vaši priatelia, zamestnávateľ a tajné služby; ničím si nie ste tak istý, ako vašim menom. Ale je to skutočne vaše meno?

Kto vám ho pridelil? Na základe čoho vám ho pridelili?

Celkom iste ste sa narodili do konkrétnej rodiny – vaše priezvisko však nie je vaše, patrí istej skupine bytostí spojených genetickou líniou, navyše poväčšine len z otcovej strany...

Je to akoby ste v lese označili strom ako lipu, jaseň, brezu...
Áno, je u nás normálne nazvať konkrétny strom napríklad osikou – ale na Červenej planéte tomu tak nie je. Na Červenej planéte má každý strom svoje vlastné meno, ktoré vyjadruje jeho individualitu. Druhové označenie je jeho priezviskom a nie veľmi často sa používa.

To, že vás oslovujú priezviskom nič nehovorí o tom, kto naozaj ste.
Aj krstné mená nám dávajú podľa zvyku, podĺa otca, prababičky, alebo často podľa mediálneho vzoru, alebo – ako tomu bolo zvykom ešte pred pár desaťročiami – podľa kalendára a dátumu vášho narodenia...

Navyše – tieto krstné mená sú oficiálne odobrené, hlavne cirkvou, takže ak si vaši rodičia pre vás vymyslia iné meno, majú s tým menší či väčší problém.

Sám osobne už vôbec nerozumiem ženským priezviskám, ktoré priraďujú ženu buď k jej otcovi, alebo manželovi. Žena má byť vždy kohosi – to vyjadruje prípona na konci jej mena. Na Červenej planéte by ženy sotva dovolili majetnícke vzťahy vyjadrené hoc aj takýmto nenápadným spôsobom.

No aby som neodbočoval – na Červenej planéte predstavuje každé meno k ó d – alebo aj najmenšiu časť príbehu tej ktorej bytosti, hologram, z ktorého sa odvíja celý jeho život.

Na tejto vzdialenej a pritom blízkej planéte predstavuje rešpekt voči jednotlivcovi a jeho nenahraditeľnej jedinečnosti zákon. Nie je to však rešpekt voči súkromnému vlastníctvu, ako ho chápeme my v takzvanej demokracii... Nie je to individualizmus a vytváranie hraníc medzi ľuďmi, ale naopak. Naši súputníci vo vesmíre považujú individualizmus tohto pozemského druhu za svet naruby, alebo – peklo.
Peklo je všade tam, kde žije každý len pre seba samého, alebo pre svoj najbližší okruh, čo je vpodstate to isté. Neznamená to však to, že tí z opačnej strany kozmu nerešpektujú individualitu, práve naopak. Individualita je posvätná. Je to posvätná individualita.
Čím sa líši posvätná individualita od tej, ktorá prevláda na planéte Zem?

Ako som už spomínal, svojim životom vytvárame súvislý príbeh – ten príbeh smeruje od – do a má svoju vlastnú a neopakovateľnú formu. Podobá sa na strom – je rozvetvený, rozkonárený a každý má iný tvar aj iné korene... Ak nežijeme svoj vlastný príbeh, ale cudzie príbehy, konáre rastú jeden cez druhý, strom má celkovo úbohý vzhľad, je akoby rástol medzi betónovými múrmi. Nemožno v ňom už ani vystopovať jeho skutočný tvar, zakliaty pôvodne v jeho semene.

A tak vyzerajú aj ľudské bytosti – pokrútené, zdeformované, nezdravé...

Je to už raz tak: naše príbehy ovplyvňujú náš fyzický vzhľad.
Ak žijeme svoj vlastný príbeh – naše telá sú rozvinuté do dokonalosti – tak ako telá bytostí Červenej planéty.

Tu na Zemi si však zamieňame hry nášho ega za nás samotných.
Myslíme si o sebe, že sme tým, na čo sa hráme, alebo tým, čomu sme uverili, že sme... Naše curiculum vitae považujeme za seba samotných. Myslíme si, že to, čo sme v živote dosiahli reprezentuje to, kým sme...

V drvivej väčšine prípadov ide o fatálny omyl!

Náš životopis, to nie sme my – ba práve naopak, náš životopis je často smutným príkladom toho, ako sme sa od seba samých odklonili.
Vieme vôbec kto sme a čo je našou skutočnou úlohou v tomto našom zrodení?

To, kým sme sa častokrát ukazuje v zlomových situáciách – a to aj vtedy, keď naša životná kariéra padá, rúca sa... V troskách starej stavby potom objavujeme poklad – naše skutočné Ja. Bohužiaľ, častokrát príliš neskoro.

To, kým naozaj sme, leží „za“ alebo „nad“ našim oficiálnym príbehom.
Je to akoby sme žili dva príbehy – vinú sa jeden povedľa druhého ako špirály DNA, pričom vzostup jednej predstavuje nárast druhej a naopak.

Ak by sme si pamätali motívy svojho života a nielen jednotlivé jeho udalosti – ak by sme si pamätali „niť“, ktorá sa vinie našimi životmi ako súvislé kontinuum, dokázali by sme vystopovať naše určenie, teda to, kým v skutočnosti sme.

Áno - aj štúdiom, analýzou, rekapituláciou nášho takzvaného „vonkajšieho“ života sa dokážeme dopracovať k tomu, kto naozaj sme.
Naše vnútorné Ja – teda to, kým naozaj sme – si vynucuje určité udalosti.

Tieto udalosti formujú náš životný príbeh.

Séria týchto udalostí je ako román, alebo sága – bolo by to zaiste veľmi dlhé rozprávanie na pokračovanie. Komprimáciou tejto ságy na stále menší priestor dostávame čosi ako „vzor príbehu“. Tento „vzor príbehu“ môže predstavovať jedna jediná udalosť, ktorá v sebe obsahuje vzor všetkých udalostí.

Aj najmenšia časť príbehu obsahuje v sebe príbeh celý – je hologramom.

Ak prídeme na to, ktorá udalosť je takýmto „vzorom“, alebo „nosičom“, urobili sme už značný pokrok na ceste k poznaniu toho, kto naozaj sme.

Aj tento „vzor“ je však ešte príliš dlhým rozprávaním – postupnou komprimáciou sa môžeme dopracovať k jednej jedinej vete – výroku nášho života.

Aj keď sa to môže zdať pritiahnuté za vlasy – vtesnať svoj život do jednej vety – môžem vás zo svojej skúsenosti uistiť, že presne takto to funguje.

Funguje to dokonca tak, že aj túto vetu možno komprimovať do jediného slova, výroku. To slovo je našim vnútorným a pravým menom.
Náš život je z pohľadu Večnosti jedným jediným zábleskom v Ničote.
Sedemdesiat rokov pozemského života je mihnutím oka Vesmíru, nič viac.

Je jedným výrokom, jedným jediným slovom, ktoré nás ako jedinečné bytosti reprezentuje. Toto slovo je hologramom – je tým, kto sme a obsahuje ho každá udalosť v našom živote a nielen to – toto Slovo stojí na vrchole pyramídy celej histórie, našej osobnej histórie, histórie rodiny do ktorej sme sa narodili, krajiny, národa, etnika, človečenstva...

Znie to možno neuveriteľne, ale ručím vám za to, že presne takto to funguje.

Naše vnútorné meno je kĺúčom k našej existencii a nielen to – jeho pochopením a vyslovením pridávame svoj diel do Veľkej Skladačky Tvorcu.

Je to nielen sebauvedomenie ako duchovnej bytosti – nie je to „iba“ abstraktné osvietenie, ale skutočné pochopenie nášho účelu v rámci kozmického celku.

No a bytosti Červenej planéty sa honosia práve takýmito menami – sú pre každú jednotlivú bytosť odlišné, pretože ako povedal ktosi múdry – vesmír tvorí originály a nikdy, celkom nikdy sa neopakuje.

 

Karol Hlávka

 

Zdroj: narubynaruby.blogspot.com

 

september 27, 2011 12:27 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top