Obrázok používateľa CEZ OKNO
Čo musí občan vedieť?

Dosť ma irituje pojem vedomostná spoločnosť, alebo poznatková ekonomika. Čo to znamená? Čo by mal vlastne občan vedieť, keď je členom vedomostnej spoločnosti? V televízii, rozhlase, v novinách a iných prostriedkoch čítame: „Žijeme vo vedomostnej spoločnosti“. Tento výrok priam dáva rozlet politikom, mnohým pedagógom, európskym komisárom, reformátorom univerzít, žiaľ aj niektorým vedcom, ba aj finančných trhom a vedeniam podnikov. Vzdelanie je vraj najdôležitejším zdrojom Európy, ktorá nemá prírodné zdroje. Lacným heslom je aj tvrdenie, že investovanie do vzdelania je investovaním do budúcnosti. Pripomeniem aj diskusie o elitných školách a univerzitách a útoky novín a časopisov na kvalitu univerzít na Slovensku, lebo je tu vedomostná spoločnosť. Nezaujímajú nás trvalé vedomosti, trvalé vedenie.

Vedomosť sa viaže na poznatky, znalosti. Vedieť znamená byť si vedomí určitých vzťahov. Napríklad, ak stúpne človekovi teplota, treba čakať chorobu. Tento druhý pohľad na vedenie, a ja chcem zvýrazniť zvlášť ekonomické vedenie, je náročnejší a ten by som si chcel všimnúť. To čo sa proklamuje pod heslom vedomostná spoločnosť sa pri hlbšom pohľade ukáže ako rétorická figúra. Spĺňa skôr politické a možno aj ekonomické záujmy. Tak ako chcú jednotlivci rýchlo zbohatnúť (zbohatli), chcú rýchlo dosiahnuť vedenie (vzdelanosť), rýchlo si ho osvojiť (a preto rýchlo zabudnúť). Aj napriek obrovskému rastu škôl, zvlášť vysokých, na Slovensku, vlastne ani nevieme povedať v čom spočíva všeobecné vzdelanie, ak by som sa odvolal na to aká bola európska tradícia chápania vzdelaného človeka. Veľmi dôkladne to rozobral v roku 1959 T. W. Adorno v jeho diele Teória polovzdelanosti. Súčasný náhľad na vedomosti nás naučili aj vedomostné súťaže v televízii. Tam sa nepredstiera, že v súťaži ide o to, čo človek musí vedieť, veď s trochou šťastia získa nejakú finančnú výhru aj bez vedenia. Logika a pedagogika nás však učí, že nepotrebujeme faktografické znalosti bez súvislostí. Vzdelanie má byť primerané pochopenie. Musíme byť schopní výklad nielen sledovať, ale aj klásť otázky, ktoré ukážu, že vnímame, posudzujeme.

Poznatkom A. Smitha, otcovi ekonómie, asi neporozumieme, ak nepoznáme aj historický kontext, stav výroby, formu trhov a tak ďalej. Alebo pre neinformovaného sa Keynesova Všeobecná teória stáva zhlukom logicky nepochopiteľných tvrdení, z ktorých dokáže citovať iba jednotlivosti, čo je spravidla zmätok - eklatantným príkladom je Sulíkova rovná daň (rovná môže byť stena, alebo čiara). Vedenie nespočíva v tom ako úžasne dokážeme ohromiť. Vedenie nesmie prehliadať zásadné súvislosti a pravdy. Povrchná vzdelanosť, v súčasnosti sa šíriaca ako pleseň, by mala byť jednou z najhanebnejších túžob moderného človeka. Žiaľ u nás to neplatí. Je to aj vďaka nášmu zábavnému priemyslu. Trestuhodne je zanedbané ekonomické vedenie, ktoré už dnes vyžaduje aj matematiku, čo má za následok, že politici nemusia mať zodpovednosť voči svojim voličom. Oni šibrinkujú s pojmami a ľudia im uveria. Skutočne patrí k logike akejkoľvek debaty politikov o ekonomike, že je možné každú tézu týkajúcu sa otázky, čo treba vedieť z oblasti, vyvrátiť poukazom na niečo, čo k tomu ešte akosi patrí, len podstata je preč. Aby to politik nemal také ľahké, bolo by treba aby bolo zrejmé, že čo človek – poslucháč musí z ekonómie vedieť. Je samozrejmé, že z matematiky každý vie, že 2 + 2 = 4. Otázka, čo človek musí vedieť, znamená mať už na zreteli cieľ, pre ktorý má také vedenie funkcionálnu hodnotu. V ekonomických vedách iste vieme, čo by mal každý občan vedieť, aby ho neopili rožkom. Z tohto pohľadu naše školy sú veľkým dlžníkom.

Tak ako každý z nás ovláda slovenskú gramatiku a tak ako každý z nás má určité poznatky z matematiky, aj z ekonómie musí vedieť tie základy, ktoré mu dovolia kontrolovať výroky ministra financií, či vnímať diskusiu v slovenskom parlamente o rozpočte. Občan musí iste vedieť, podľa mňa, aspoň dve veci, dva významné ekonomické vzťahy, poznatky. Poviem ich veľmi jednoducho, aj keď ich pochopenie by vyžadovalo hlbšie matematické poznatky. Totiž v reálnej hospodárskej politike ekonómovia nemôžu zanedbávať hlboký poznatok vedy, že rovnováhu ekonomiky vyjadrujú tri bilancie: bilancia úspor a investícií, bilancia rozpočtu vlády a bilancia zahraničného obchodu. Vzťah medzi nimi vyjadruje táto rovnica: (S – I) + (T – G) = (X – M), čiže + 4 – 3 = 1 v miliardách euro. Ekonomika je v rovnováhe, ľavá a pravá strana sa rovnajú. Vidíme, že úspory prevyšujú investície o 4 mld. Sk., vláda má deficit 3 mld. Sk. a bilancia zahraničného obchodu má prebytok 1 mld. Sk. Ak by sa úspory znížili na 3 mld. eur, zahranično-obchodná bilancia by bola 0, alebo musel by sa znížiť deficit vlády na 2 mld. Sk. Zistili sme dôležitý súvis. Mohli by sme sa naň pozrieť vedeckejšie. Tento vzťah si totiž žiada zložité matematické výpočty. To by nám mali povedať vládni ekonómovia. Viem, že ho nevyužívajú.

Vezmime si druhý príklad. Aby bol dostatočne názorný, predpokladajme, že na svete sú iba dva štáty: Slovensko a Maďarsko. Nech je slovenský export 100 mld. eur a slovenský dovoz nech je 80 mld. eur. Potom Maďarsko má export 80 mld. a import 100 mld. eur. My máme pozitívne saldo vo výške 20 mld. a Maďari majú deficit vo výške 20 mld. eur. Aby oni mohli zrealizovať všetky finančné toky (odkúpiť HDP), potrebujú našich 20 mld. eur, ktoré my máme voľné. Môžu ich získať viacerými spôsobmi. Zvoľme si najľahší. Nech maďarská vláda vydá vládne obligácie, a to vo výške 20 mld. eur. My budeme držať ich obligácie (papiere) a oni budú mať naše eurá. Už aj bežný občan vidí riziko. Mohli nám však ponúknuť napr. aj odkúpenie časti Gellért Hegyu. A čo, keď je tých štátov veľa, ako je prípad slovenskej ekonomiky? Iste tam môže byť veľa ekonomických vzťahov medzi krajinami a teda veľa závažných ekonomických relácií. Ani dnes nám o nich vláda nič nehovorí. Informuje nás iba povrchne o príjmoch a výdavkoch štátneho rozpočtu. K podstate problémov na báze účtovníctva vlády a systému národných účtov sa k niektorým aj vzdelaný ekonóm iba s námahou dostane. Musí sa uspokojiť viac menej s tým, čo píšu v novinách. Iba dva spomenuté vzťahy však ilustrujú veľkú zložitosť ekonomickej politiky. Ale zároveň dokazujú, že tieto poznatky, v prezentovanej podobe, by sa mali dostať v škole každému občanovi. Mal by mať také vedomosti (vedenie). Dlh verejných financií by nevnímal tak katastroficky. Ekonomická veda netvrdí, že podiel dlhu na HDP má byť menší ako 60 %. Vnímanie a osvojenie si informácie vyžaduje poznatky, vedenie, nie hádanie. Ak niečo skutočne vieme, zvolenú odpoveď opíšeme príslušnými slovami.

 

Prof. Ing. Jaroslav Husár

 

Zdroj: SHO.sk

 

november 16, 2010 23:58 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top