KLIK

Obrázok používateľa CEZ OKNO
Exkluzívny rozhovor s Mariánom Kapolkom

Narodil sa 6. 3. 1954 v Poprade. Strednú priemyselnú školu – odbor chémia, vyštudoval vo Svite. Zaujímal sa o prírodovedné odbory, ale aj o históriu a archeológiu; na tento odbor sa z určitých dôvodov nedostal. Preto začal študovať experimentálnu fyziku a neskôr matematiku a fyziku na pedagogickej fakulte v Prešove. Od r. 1980 pracoval v školstve, po roku 1989 podnikal, hlavne vo finančníctve, okrem obdobia 2000-2005, kedy znova učil. Nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, či inštitúcie. Snažil sa zachovať si vždy čo najväčšiu nezávislosť.

 

Mgr. Marián Kapolka (1954)



V tomto roku (2016) je už oficiálne dôchodcom, tak sa môže viac venovať svojim „dávnym koníčkom“ – nekonvenčnej histórii a vede, filozofii, náboženstvu, mytológii a „záhadológii“. V roku 2010 vydal, vo vlastnom náklade s neveľkým sponzoringom, knihu ›› Poslanie Strážcov Alatyru – na motívy mýtických dejín Praslovanov. Ide o dielko medzi príbehom a traktátom s využitím slovanských mýtov, legiend, povestí a rozprávok. Práve mu vyšla kniha ›› “VŠETKO BOLO INAK: Pravek sa nekonal”...


 

Sokol: Čo Vás viedlo k napísaniu knihy s tak provokatívnym názvom?

Marián Kapolka: Témy, ktorými sa v knihe zaoberám, majú naozaj provokovať – v pozitívnom slova zmysle: k premýšľaniu a prehodnocovaniu stereotypov. Mnohí ľudia majú v hlavách zafixované určité poznatky – prírodovedné, svetonázorové, náboženské, dejepisné. Berú ich ako fakt: veď sme sa to takto učili v škole, takto sa o tom dozvedáme v médiách...

Lenže sa ukazuje, že to tak byť nemusí: tzv. vedecký svetonázor hovorí o miliardách rokoch vývoja, iní – novátorskí – vedci však tvrdia, že taký dlhý pravek je ilúziou; historici majú jasno v dejinách od staroveku po renesanciu, iní bádatelia však tvrdia, že minimálne neskorá antika a raný stredovek je sporné obdobie „temného veku takmer bez udalostí“.

Zhromaždil som rozsiahly materiál, poznámky a vlastné postrehy z desiatok odborov a disciplín, vytvárajúc sieť, ktorú som nazval „labyrint zakázaného poznania“. Existuje aj, myslím, menšina premýšľajúcich ľudí, ktorí tušia, že v masovo prezentovanom obraze sveta niečo „nesedí“. Zaoberajú sa poznatkami, ktoré odporujú oficiálnym náukám. Väčšinou však nemajú čas či priestor prehľadať doslova informačný supermarket – dochádza k strate súvislostí. To je prvá skupina ľudí, ktorým kniha môže pomôcť.

Druhou skupinou, ktorú chcem knihou vyburcovať, sú naši domáci odborníci z katedier a ďalších inštitúcií, ktorí sú zodpovední za vytváranie oficiálneho „obrazu sveta“. Hovorím hlavne o historikoch, archeológoch a o ľuďoch s príbuzných prírodovedných disciplín – geológoch, antropológoch a p. Lebo mnohí novátorskí vedci zo zahraničia, ale aj zo Slovenska, skutočne zisťujú, že s niektorými zaužívanými poučkami, teóriami a „nespochybniteľnými vedeckými pravdami“ nie je niečo v poriadku.

 

Z akých zdrojov ste čerpali?

Tých zdrojov je veľmi veľa – knihy, vedecko-populárne, odborné ale aj „klasická záhadológia“. Sú uvedené v zozname literatúry a sú bežne dostupné.

Potom materiály z archívov, letopisy, kroniky ap., ku ktorým sa dá dostať tiež už aj on-line – za určitých podmienok.

Stovky podnetov však prišli z webu, z portálov, kde prebiehala a naďalej funguje živá diskusia – vedecká, odborná aj laická.

Tiež som fyzicky navštívil niektoré miesta, ktoré sa týkajú historických poznatkov, ktoré uvádzam v knihe.

 

Na stupnici od 1 do 10, ako veľmi je kniha nebezpečná pre zarytého skeptika?

Pokiaľ „zarytý skeptik“ má zdravú myseľ a logické myslenie, pre neho žiadne riziko nehrozí (stupeň 1). Ako zdôrazňujem v hore citovanom úvode, nepovažujem názory a závery v knihe za neomylnú teóriu či náuku. Ale ich predkladám ako podnety pre ďalšie skúmanie a prehodnocovanie. Lebo som presvedčený, že je najvyšší čas, aby sa niečo pohlo – dokonca, že je „krátko po dvanástej“.

 

Záber knihy je široký, zdá sa, že naozaj všetko bolo inak...

Áno, na dejiny planéty a históriu nie je možné sa pozerať jednostranne a konzervatívne – len optikou oficiálnych dogiem – uzavretých do škatuliek svojich odborov. Klapky na očiach a vzájomná izolovanosť a negácia ostatných vedeckých disciplín privádza k mylným záverom.

Poznávanie je dynamický proces, ktorý dnes už vyžaduje interdisciplinárny prístup, čo sa úspešne prejavilo najmä v technike. Žiaľ historiografia a príbuzné vedy už v tomto trende dlhodobo stagnujú. Nastal čas to zmeniť.

Historik pri písaní publikácie strnulo sa pridržiava určitej šablóny, citujúc desiatky už zastaralých poznatkov, hoci ich nedávno vyvrátil archeológ alebo jazykovedec, o ktorom on však nemá poznanie. Alebo o ňom vie, ale ho úmyselne neguje, lebo by musel prehodnotiť svoje predchádzajúce pohľady, publikácie a verejne by musel priznať zmenu či svoj omyl, čo by ohrozilo jeho kariéru alebo akademické postavenie... a tak – nikto nechce nič meniť...

Áno, možno naozaj „všetko bolo inak“:

Máme poznatky, že sťahovanie národov, v takom rozsahu ako sa učí, je nezmysel. Oficiálne však stále Slovania prišli z močiarov Pripjate...

›› „Dejiny kráľovstva uhorského“ od J. Záborského, ktoré konečne boli vydané po viac ako storočí, jasne poukazujú na reálne deje, ktoré sa v mnohom výrazne líšia od učebnicových dejín... atď.

Ale tieto rozdielne pohľady nie sú ani v médiách ani v učebniciach interpretované – aspoň ako alternatívna možnosť...

Preto aj moja kniha chce prispieť – aspoň ako kvapka v mori – spolu s podobnými nadšencami – k tomu, aby sa veci pohli normálnym smerom. V prvej fáze by sa mali prebudiť zo stereotypov slovenskí historici a kultúrni činitelia. To by bol podnet na pohyb aj v iných, na to nadväzujúcich vedách a disciplínách.

 

Oficiálne pramene sú známe. Dajú sa však overiť aj inak, ako nalistovaním príslušnej pasáže v encyklopédii?

Čo možno považovať za oficiálny prameň? Ak za oficiálny prameň považujeme trebárs odbornú publikáciu, alebo encyklopédiu, môžeme určitú informáciu z článku v novinách či na webe porovnať s autoritatívnym vysvetlením odborníka. Pri alternatívnom, dynamickom prístupe bádania to však nestačí – veď často tie autority spochybňujeme. Overujeme tak, že hľadáme ďalšie odborné pramene – napríklad zo štúdií, ročeniek, konferencií, dizertačných prác doktorandov, ap. – tam sa už často objavujú rôznorodé fakty i polemické názory, ktoré v „hlavnej“ odbornej knihe nenájdete. Sú to tiež oficiálne pramene, ale ťažšie dostupné.

Potom sú tu vyššie spomínané portály archívov, kde sa dostanete tiež k oficiálnym dokumentom, ale musíte užšie spolupracovať, čo je často problém. Zaujímavé sú niektoré zahraničné stránky s dokumentmi, kde však tiež musíte byť aj prispievateľmi – alebo platiť určité poplatky. Aj do fyzických archívov alebo historických zbierok popri múzeách sa dá dostať, ale pokiaľ nie ste historik či archeológ s preukazom, je to ťažké alebo aj nemožné... Teda nie je „oficiálne ako oficiálne“!

Nakoniec, sú tu zdroje, ktoré sú „mimo oficiality“. Napríklad slovenskí baziliánski mnísi sa dostali pri štúdiu v Ríme vo vatikánskych archívoch k nie bežným dokladom o cirkevnej i civilnej histórii Uhorska. Tá bola diametrálne odlišná od oficiálnej verzie, známej z učebníc a skrípt. Keď napísali o tom knihu (›› Vladimirus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov podkarpatska, 9.-18. storočie, Košice 2004) nastal poplach – a ich šikanovanie, ktoré pokračuje až dodnes. Fascinujúce je, že v podobnom duchu o dejinách Uhorska píše aj spomínaný Záborský v knihe, ktorá vyšla až v r. 2013 – takže zaiste nemohli od neho opisovať. Kniha však obsahuje aj signované doklady a fotokópie, ale – skúste ísť do Vatikánu si ich overiť? Niektoré poznatky z tejto knihy som použil pri písaní kapitol týkajúcich sa pravdepodobne sfalšovanej histórie Slovenov.

 

Dnes sa o históriu zaujíma čoraz viac ľudí a sú ochotní sa jej venovať vo svojom voľnom čase. Kde začať? Odporúčate niektoré diela ako základné?

Hoci pri novátorskom a alternatívnom bádaní spochybňujeme určité historické šablóny, deje a údajné fakty „školského dejepisu“, nemožno tvrdiť že všetko je falzifikát – myslené hlavne po vecnej stránke (udalosti sa stali, možno však v inej dobe a v iných súvislostiach). Preto keď naznačujeme, že „všetko bolo inak“, nezahodíme všetky dejepisné zdroje! Novátorské poznatky musíme s čímsi porovnávať.

Súbežne by som študoval starovek, antiku a stredovek. Dôležité je začať kvalitným prehľadom od moderného autora, potom si preštudovať niektorý originál údajného dobového autora a nakoniec nejaké alternatívne dielo.

Napríklad pre starovek od Zamarovského – niečo kratšie a dosť prehľadné (›› Na počiatku bol Sumer, ›› Za tajomstvom ríše Chetitov, ...), potom trebárs ›› Dejiny od Herodota a nakoniec „historickú záhadológiu“ – ›› Dvanástu planétu od Z. Sitchina.

Antiku by som začal prehľadnou ale nie monotónnou knihou Jana Buriana: ›› Římské impérium (1994). S ohľadom na presah do slovanského prostredia je vhodné pokračovať údajnými antickými autormi ako Caesar: ›› Zápisky o vojne galskej, ›› Tacitovou Germániou a cisárske obdobie dominátu zhrnul Gaius Suetonius v ›› Životopisoch dvanástich cisárov. K antickému Grécku sa môžeme vrátiť v Herodotovi a jednu z najslávnejších kapitol gréckej histórie popisuje Arrianos v ›› Tažení Alexandra Velikého (nakl. Svoboda, 1972).

K stredoveku je toho viac, ale „najfarbistejšie“, z rôznych uhlov pohľadu, sa do obrazu dostanete v novšej sérií kníh, z vydavateľstva Vyšehrad, ktoré mapujú obdobie r. 300-1500: ›› Collins Roger: Evropa raného středověku 300-1000, ›› Brooke Christopher: Evropa středověku v letech 962-1154, ›› John H. Mundy: Evropa vrcholného středověku 1150-1300 a nakoniec ›› Denis Hay: Evropa pozdního středověku.

Z údajne dobových autorov stojí za to prečítať ›› kroniky od Jordanesa o gótskych a rímskych dejinách (kríza Rímskej ríše), ›› mnícha Widukinda: Dejiny Sasov, kde sa už deje dotýkajú aj strednej Európy alebo ›› Helmolda z Bossau: Slovanská kronika, kde sa dozvieme o nešťastnom období zničenia Polabských Slovanov (vydavateľstvo Argo).

K dejinám Slovenska v každom prípade by som naštudoval novinku Jonáša Záborského: Dejiny kráľovstva uhorského. Hoci v alternatívnom bádaní spochybňujeme „sťahovanie národov“ v takom rozsahu, je vhodné preštudovať ortodoxnú predstavu slovenských historikov – Peter Bystrický: ›› Sťahovanie národov (454-568), Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Z alternatívnych zdrojov je dobre preštudovať šokujúce poznatky ›› Cyrila Hromníka: Sloveni a Slovensko, a hlavne ›› Oskara Cvengroscha: Tajné dejiny Slovenska, Slovákov a Sloveniek, ktorým som sa dal inšpirovať aj v mojej knihe.

 

Nie každý má možnosť a prostriedky cestovať po svete, ale našťastie u nás doma máme ohromné množstvo zaujímavých lokalít. A často v blízkom okolí. Ktoré miesta odporúčate navštíviť ako prvé?

Sám sa chystám na niektoré miesta, kde som „nemal čas“ sa pozrieť. Bol som na ›› Velestúre (dávnejšie), v Gánovciach, v popradskom múzeu (údajný germánsky náčelník). Znova by som sa pozrel do Bojnej a chcem si čosi overiť o tzv. Vale obrov, ktorý sa tiahol od Sitna až po rieku Ipeľ – dostal som sa k veľmi protichodným správam. Teda by som šiel aj na Sitno. A najnovšie som sa dozvedel o výskume sídliska Kvádov, myslím, v blízkosti Šaroviec (okr. Levice). Máme tušenie, že Kvádi neboli „normanskí“ Germáni ale išlo o pôvodné slovenské obyvateľstvo.

Nedávno som kdesi čítal o údajnom náleze pyramidálnych útvarov neďaleko Krompách, vraj nasmerovaných podobne ako komplex v mexickom Teotihuacane a čínskych pyramíd, smerom k tzv. ›› hore Meru – pôvodnému severnému pólu, ležiacemu na severozápade Grónska pred Potopou (►podľa teórie Valery Uvarova). Aj tam sa pôjdem pozrieť.

 

Predpokladajme, že máme neobmedzené zdroje. Ktoré miesta vo svete, ako sa hovorí, „treba vidieť“?

Samozrejme pyramídy v Gíze (ale aj s podzemnými priestormi pod Sfingou, o ktorých tvrdia, že neexistujú), Luxor a ďalšie egyptské gigantické stavby. Tiahuanako v Andách, staré terasy – Andy, ktoré sú teraz sčasti pod ľadom. Teotihuacan v Mexiku, bretónske megality... aj skeptici, keď sa „ako mravčekovia“ vedľa nich postavia, im trkne, že to nemohli postaviť „primitívni neolitici“ našich historikov.

Rád by som tiež „ohmatal“ aj megalitické stavby, „terasy“ a „labyrinty“ na polostrove Kola, na ostrovoch v Bielom mori (tzv. hyperborejský Heliopolis), ktorý vraj nie je prístupný a nie sú ani foto či google mapy... Tiež západokarelskú vysočinu Vottovaara s evidentnými starobylými rozvalinami, kde sú foto dostupné (hoci skeptici tvrdia, že je to dielo prírody!). Tiež by som chcel vidieť náleziská ›› Arkaim... či je to všetko autentické.

 

Vašu knihu mám už doma a je priam nabitá podnetmi na ďalšie bádanie. Bude pokračovanie?

To záleží od záujmu čitateľov, teda od predaja mojej prvej knihy – a, samozrejme, od ochoty vydavateľstva Ekokonzult. Tomu chcem veľmi poďakovať, že kniha vyšla v doslova rekordnom čase.

Mám nejaké témy rozpracované a uvažujem o čiastkových námetoch, ktoré by mohli vyjsť na webe vo forme krátkych štúdii alebo článkov. Na knihu Všetko bolo inak, by nadväzovali hlavne v problematike tzv. ›› „Novej chronológie“ a chcel by som sa zaoberať aj históriou a záhadnými fenoménmi práve na našom území a v blízkom okolí.

 

Môžu sa čitatelia s Vami stretnúť osobne? Plánujete besedy a prednášky?

Bol som dosť prekvapený, že ako neznámemu autorovi mi kniha vôbec vyšla. Ani som s tým nepočítal, keď som posielal rukopis do vydavateľstva. Zatiaľ nemám skúsenosti s takými akciami, ale uvažujem, že by som mohol, pre začiatok, zorganizovať krátku besedu s „čítačkou knihy“ a s autogramiádou. Pravdepodobne v popradskom regióne, lebo tam bývam. Neskôr sa uvidí...

 

Ďakujeme za rozhovor a verím, že sa na stránkach nášho portálu už čoskoro opäť stretneme.

 

CEZ OKNO sa zhováral Sokol

KLIK


Všetky rozhovory výročnej série nájdete na tejto adrese.


 

Súvisiace:

HOVORY CEZ OKNO
http://www.cez-okno.net/hovory-cez-okno

VIDEOHOVORY CEZ OKNO
http://www.cez-okno.net/video-hovory-cez-okno

 


Sekcie: 
december 12, 2016 22:28 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top