audioknihy stiahni a počúvaj

Obrázok používateľa CEZ OKNO
CESTA K ZABUDNUTEJ MOCI

Cesta k záhadnej a „neznámej“ moci, ktorú používali na tvorbu svojej skutočnosti dávne civilizácie, obývajúce pred tisícročiami túto planétu, nie je tajomná, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Ako tú cestu nájsť pre jednotlivca i pre celé ľudstvo ukazovali vždy a znova osvietené bytosti, ktoré z času na čas dali na známosť spôsoby, ako ju objaviť a ako po nej kráčať. Hovorili a učili „ceste k spáse“, alebo k „nirváne“, či „osvieteniu“... Mienili tým odkrytie a využitie našich potenciálnych ľudských možností. To, že svoj potenciál /svoju moc/ nevyužívame naplno je spôsobené okrem mnohých iných faktorov aj jednostranným vysvetľovaním týchto „učení o ceste“. Namiesto k rozvinutiu osobnej i kolektívnej moci sme sa tak stáročiami dopracovali k opaku – bezmocnosti, obmedzenému a jednostrannému pohľadu na „jediný možný a správny“ pohľad na našu skutočnosť. Tomuto pohľadu z „jednej strany“ sme si zvykli veľmi mylne hovoriť „vedecký“...

Naša osobná i kolektívna „bezmocnosť“ nás núti neustále využívať „vonkajšie zdroje“ na prekonanie odporu fyzikálneho sveta a na presun a formovanie veľkých objemov hmotnosti: stali sme sa upírmi svojej vlastnej planéty, vysávame jej energiu a využívame na svoje sebecké a egocentrické ciele – v základe týchto cieľov je „svetová moc“, teda panstvo nad životom a smrťou čo najväčšieho počtu bytostí.

Dnes, keď táto ľudská cesta nadobúda planetárne /ako uvidíme i kozmické/ rozmery sa zdá, že zároveň s tým, dochádza ku vlastným hraniciam: celej mašinérii dochádza „palivo“ a to v prenesenom aj pôvodnom zmysle slova. Skôr, či neskôr dôjde aj na základe poznatkov, ktorým hovoríme v e d e c k é k všeobecnému prijatiu „iných skutočností“ než ako sú tie, ktorým zvykneme hovoriť „táto realita“.

Skôr, či neskôr /vo svojich špičkových teóriách a výskumoch už aj počas posledných rokov a práve teraz/ bude „uznaná“ ako realita aj celá obrovská a „neviditeľná“ sféra iných realít, ako je tá, viditeľná a zaznamenateľná našimi obmedzenými zmyslami.

Náš súčasný spoločenský i osobný život je riadený konglomerátom pohľadov na svet, ktoré sa vyvinuli počas posledných stáročí – základom tejto paradigmy je uznanie sveta foriem za jedinú „reálnu“ skutočnosť. To, čo sa deje „pod“ a „nad“ týmito formami sme prenechali náboženstvám a tie zasa posmrtnému životu.

Defacto nás aj inštitucionalizované náboženstvá učia „materialistickému“ pohľadu na toto Stvorenie: pokiaľ žijeme, má nás držať viera – skúsenosť s inými svetmi, ako je ten náš „materialistický“ sa prinajmenšom neodporúča.

Na to, aby sme prenikli k tajomstvám dávnych učení, ktoré využívali svoj ľudský potenciál v miere, o akej sa nám azda iba sníva, netreba však veľa učených kníh – neide dokonca ani o hlboké tajomstvá. To, čo máme vedieť, už totiž vieme. A vie to každý z nás.

Problém je, že tomuto nášmu individuálnemu a veľmi hlbokému „vedeniu“ - nedôverujeme. Hľadáme a lúštime tajomné kódy – a pritom ten, ktorý máme poznať je ukrytý rovno pred našimi očami /lepšie povedané „za“ našimi očami/.

TAJOMSTVO KÓDU JE UKRYTÉ V NÁS.

Nie je tu žiaden všeobecne platný a univerzálny „kód“ kdesi mimo nás – je pravdou, že kdesi ktosi objavil čosi univerzálne platné, čosi, čo vyjadruje „rovnicu všetkého“ - ak však nepoznáme „kód“ v sebe samom,/náš osobný kód/, ostane aj tento „univerzálny“ pre nás bezcennou a nič nehovoriacou ozdobou, ktorú si síce môžeme zavesiť na krk ako prívesok, zaplatiť zaň v jednej z tých tisícov ezoterických predajní, alebo hoc aj na trhu, no nepohne nás to ani o kúsok ďalej v poznaní tajomstva a v jeho využití...

Tajomstvo, o ktorom hovorím je v nás samotných a denne nás sprevádza – nevidíme však stromy pre les... Denne komunikujeme so „sebou samým“ - seba samého však akosi stále nevnímame... Stotožňujeme sa s prúdom našich myšlienok a ten považujeme za „seba“. Toto stotožnenie nás klame...

Veľmi nás klame naše pradávne presvedčenie o tom, že sme od sveta oddelení akousi prepážkou svojej vlastnej bytosti. Tento pocit, pochádzajúci ešte z čias, keď sa Adam pokúsil ukryť pred Bohom, nám dáva pocit bezpečia a istoty – dáva nám pocit osobného súkromia. Chráni nás, ale nás aj uzatvára.

Napriek tomu, že si m y s l í m e, že od vonkajšieho sveta sme oddelení svojou vlastnou figúrou, každú hodinu a minútu dňa prehrávame v s e b e všetky hry, ktorých sa máme „reálne“ zúčastniť: pripravujeme si stretnutia, rozhovory, v sebe samom skúšame „na nečisto“ všetko to, čo už ochvíľu prevedieme „naostro“.

Na to, aby sme si tieto hry mohli „prehrávať“ potrebujeme „pozvať“ do svojho vnútra, do svojho ukrytého priestoru tých, s kými tú hru hráme... Vo svojom vnútri sa radíme i vadíme s bytosťami, ktoré pre nás nadobúdajú podobu našich blížnych.

Myslíme si, že je to naša celkom súkromná vec – nikto o tom nevie.

Nevie o tom dokonca ani ten s kým práve hovoríme – myslíme si, že ten, s kým práve hovoríme o počasí n e v i e, čo k nemu skutočne cítime a čo si o ňom myslíme... On si to isté myslí o nás – je presvedčený, že ak rozpráva, ako nás má rád a pritom vo svojom v n ú t r i /v skutočnosti/ len ťažko prekonáva odpor, ktorý v ňom vyvolá už i len pripomienka toho, že existujeme na tomto svete – my o tom nevieme!

Možno o tom nevieme – nevieme o tom v našej logickej mysli. Naša logická myseľ analyzuje reč a myšlienky: ten Jožko predsa nepovedal na nás nič zlé, práve naopak, ako nás chválil! Naša logická myseľ nás upokojuje, že všetko je v poriadku a predsa...

A predsa kdesi d n u vieme /nevieme to ako myšlienku/, aká je skutočnosť.

Skutočnosť je to – čo „vieme“ bez slov. Vieme to skôr „srdcom“ ako „hlavou“. Vieme to celým telom...

Ako je to možné, že to vieme?

Je to možné preto, lebo Jožka, aj Terku aj všetkých ostatných máme v s e b e: predstavujú súčasť nášho príbehu – našej vlastnej bytosti. Nie sú tu predtým, ako neboli už v nás. Najprv boli v nás – ako záchvev v tichu, potom emócia, potom myšlienka – až potom sme ich stretli vo „vonkajšom svete“. Nie je to teda tak, že iba „reagujeme“ na stretnutie s kýmsi zvonka – ten zvonka je obrazom toho, ktorý je v nás...

Súčasne prevládajúci názor, že „prvotný“ je vonkajší svet je zdrojom našej ľudskej bezmocnosti – všetko k nám akoby prichádzalo „nezávisle na nás“, teda „postretalo nás“ ako naše šťastie, či naše nešťastie... To tí druhí spôsobujú, nie my!

Ak to spôsobujú druhí, potom to znamená, že my na to nemáme vplyv. A keď na to nemáme vplyv, sme bezmocní... Očakávame riešenia a „pomoc“ zvonka, nie zo seba a zo svojho vnútra...

Istý, dosť dlhý časový úsek som pozoroval a zaznamenával svoje sny. To, čo sa mi v noci snívalo, dialo sa na druhý deň, niekedy na pozajtre... Mám o tom stovky popísaných strán, robil som ten výskum na sebe. Fascinovalo ma na tom zistenie, že z časového hľadiska tu bol skôr sen: realita mala za snom „opozdenie“ - nediali sa súčasne. Ale diali sa – aj sen sa „deje“ - to znamená, že sa odohráva aj s jeho postavami... Je skutočný. Niekedy je problém pri dešifrovaní „reči sna“ - je to iná reč, ako reč „dňa“ - ale dá sa jej naučiť. Niekedy som mal však veľmi „realistické“ sny – doslova kopírovali „realitu“, ktorá potom prebehla. Kopírovali?

Nekopíruje skôr „realita“ sny? Nie je potom sen naozaj skutočný a realita jeho odrazom?

Ak kohosi stretnete na ulici, už dopredu „viete“, čo sa medzi vami odohrá - už ste to raz zažili v sne, no vaša logická myseľ si to nepamätá. Z tohto pohľadu môžete riešiť vaše schôdzky, vaše plány i všetky vaše problémy „ešte skôr ako nastanú“.

Zdá sa to príliš jednoduché riešenie – ale ono takým naozaj aj je. Jediným problémom ostáva „logická myseľ“, ktorej ste sa počas stáročí naučili dôverovať viacej ako „sebe“ - teda tomu, kým vovnútri naozaj ste. Lebo n a o z a j ste – vovnútri. Sami to viete najlepšie. Váš zmysel pre skutočnosť je dnu – ste sami sebe svedkom. V sebe viete najlepšie, čo je pravdou a čo nie...

Naša reč je ako jazyk hada – je d v o j i t á. Môžeme ju použiť oddelene od toho, čo si vovnútri a „naozaj“ myslíme. Máme pocit, že tým, ako čosi navonok obhájime, alebo to poprieme je všetko vyriešené. Máme pocit, že naše slovo postačuje, aby sme druhého presvedčili. Ak máme pochybnosti, že nám ten druhý neverí, uchyľujeme sa k vynucovaniu si. Urazíme sa : „Ako to, ty mi neveríš? Hovoríš, že som klamár?!“

Toto vynucovanie ústí do autoritárskych sytémov na všetkých možných úrovniach – až po tú najvyššiu. Podobá sa potom na svetovú vládu. Sme nútení hrať sa, vytvárať imidž na celosvetovej úrovni – my, žijúci v postkomunistickom bloku máme na to vynikajúci tréning. Desaťročia nás učili iné hovoriť a iné v skutočnosti cítiť...

Vytvorili sme si dokonalý štít medzi „nami“ a tým, kým sa prejavujeme. Železná opona, múr vedúci naprieč Berlínom boli nič oproti tomu, aký múr je medzi nami, ľudskými bytosťami a často medzi najbližšími bytosťami... Žijeme a umierame za týmto múrom – je to MÚR NAŠEJ BEZMOCI.

Keď Kristus kázal svoje podobenstvá, chcel nám ukázať CESTU K NAŠEJ SILE. Pre mňa osobne je pravým zmyslom nie tak morálny aspekt jeho učenia, /ako sa od istých čias vo všeobecnsti vykladá/ – jeho učenie nie je o našej „poslušnosti, či neposlušnosti“ - ale je to pravý n á v o d, ako rozvinúť svoju skutočnú ľudskosť a teda celý náš potenciál, ako ľudských bytostí... Lebo čo iné je na tejto zemi našou povinnosťou viac, ako realizovať to, kým z Božej vôle sme?

Boh nás stvoril na svoj obraz – verím, že bol najlepším maliarom všetkých čias a že nás dokázal vymaľovať skutočne podľa predlohy, ktorou bol Sám... Sme do detailu božským obrazom, lebo verím, že Boh je dokonalý realista. Ak je to tak, ak sa na neho podobáme, potom to bude podoba nielen jednej jeho časti – napríklad očí, tváre, pokožky, a podobne... Bude to zrejme podoba „zo všetkým všudy“, pastická a 3D, a nielen to... Určite si dal tú robotu a vymaľoval nás aj s našou psyché, ale azda aj s tým, čomu sa hovorí duša a duch...

Verím tomu, že náboženstvá sveta sa nemýlia v tom, že nie sme len telom, ale sme aj dušou a duchom: majú iste lepšie informácie ako ja a nemám dôvod im neveriť.

Ak je to tak – potom „byť ako On“, „napodobniť Ho“ znamená r e a l i z o v a ť svoj plný ľudský potenciál, nie iba niektorú jeho časť. Realizovať nielen telo, ale aj dušu a ducha.

K spomínanej „realizácii“ nemáme tak ďaleko, ako sme si navykli myslieť.

Ona realizácia spočíva v tom, že si začneme u v e d o m o v a ť svoj svet, o ktorom si azda myslíme, že je efemérny, druhoradý a nikto ho aj tak nevidí... Je to ten svet, kde prehrávame svoje vnútorné hry – priestor, na ktorom sa všetko najskôr prejaví a odohrá a až potom sa objaví vo svete foriem.

Táto realizácia prináša zo sebou jasné a nepochybné uvedomenie si, že SVET JE V NÁS – obsahujeme vo svojom vnútri obrovské priestory: cez svoje vnútro /ako inak to robí Stewe Hawking a spol.?/ poznávame vesmír a jeho zákonitosti – najprv je to, čomu hovoríme „imaginácia“ - aj keď to slovo zaváňa čímsi „fantazijným“, „rozprávkovým“ a neskutočným, azda aj bláznivým... Naše vnútro obsahuje celý vesmír – všetko, čo potrebujeme vedieť je už tam. Obsahujeme v sebe kontinenty, krajiny, aj tú našu. To v nás je naše mesto, naša ulica i tieto domy... To v nás sú ľudia, ktorých stretávame, s ktorými sa zdravíme – rovnako ako my sme v nich...

Realizovať svoj ľudský potenciál znamená aj uvedomenie si, že vpodstate žiadneho tajomstva niet. Niet úkrytu, kam by sme sa pred svojimi blížnymi a teda aj pred Bohom ukryli. Blázon Adam, ak si to mohol myslieť, nečudo, že musel z Raja von!

Vo vnútornom „hracom poli“ neexistuje iná hra, ako s otvorenými kartami. To myslel Ježiš, keď hovoril o živote v pravde. Pravda tu nie je ani tak morálna kategória... Pravdou tu je skôr a t u e n t i c i t a, pôvodnosť, teda to, čím v skutočnosti ste. Pravda v hĺbke vás samotných je to, čím ste naozaj.

Táto „pravda“ sa môže diametrálne líšiť od predstavy toho, čo za „pravdu“ či „lož“ považujeme v našich bežných vzťahoch „na povrchu“. Tu slovami „pravda/lož“ označujeme naše postoje – náš osobný vzťah k ostatnému svetu, náš „uhol pohľadu“, ktorý zvykneme považovať za jediný možný... Stotožnenie so svojim vlastným „uhlom pohľadu“ spôsobuje všetky ľudské trenice a sváry o „pravdu“ /na individuálnej i kolektívnej úrovni/. Táto pravda i táto lož sú však relatívne... Nie sú absolútne. Predstavujú náš „súd“ - naše posudzovanie, hodnotenie, teda všetko to, pred čím Ježiš varoval odporúčaním „nesúdiť“...

Náš vlastný uhol pohľadu je skvelá vec, ak sa zbaví súdu – teda predstavy o tom, že sami o sebe predstavujeme onen uhol... Predstavy o našej „jednobodovosti“ a „nemennosti stanoviska“...

Nemennosť stanoviska /fixný uhol pohľadu/ spôsobuje, že náš život sa obmedzuje na istý, veľmi pevne vymedzené pásmo, v ktorom žijeme a môžeme žiť po celý život, bez toho, aby sme sa čosi dozvedeli o svojej úplnosti...

Vedomie našej úplnosti vyžaduje prekonať toto obmedzenie – ako hovoria Toltékovia „pohnúť bodom spojenia“ - urobiť naše spojenie s tým, čo vnímame flexibilným, voľným, dobre ovládateľným našou vôľou, vychádzajúcou z nášho vnútra... Toltécke učenie veľmi dobre vyjadruje slobodu, ako schopnosť nášho ovládania „bodu spojenia“ - ktorý chápem na rovine „každodennosti“ ako „uhol pohľadu“.

Naše fixné a fixované „názory“ /pravdy/ nás viažu k istému typu reality, ktorú prežívame – doslova a do písmena určujú náš život.

Uvedomenie si, že náš „uhol pohľadu“ je len jednou z miliárd a milárd možností je krokom ku slobode. Ďalším prekvapivým zistením bude, že my sami môžeme všetky tieto „pohľady“ poznať a využívať ich... Môžeme sa svojou pozornosťou presunúť na hociktoré miesto, ktoré si vyberieme... Môžeme na svet pozerať ako váš partner, váš sused, váš nadriadený, alebo hoc aj Robert Fico. Môžete na svet pozerať dokonca ako váš úhlavný nepriateľ. A tak ste už len krok k tomu, aby ste pozreli pohľadom vášho úhlavného nepriateľa na seba samého – lebo aj ten svet a ten pohľad tu je a existuje...

Dokonca má rovnaké právo na život, ako ten váš, doterajší..

CESTA K NAŠEJ STRATENEJ MOCI predstavuje oslobodenie fixácie nášho „bodu spojenia“ s okolitým svetom. Táto moc však bola mnohokrát v histórii zneužitá šamanmi a čarodejmi všetkého druhu – zničila už mnoho kultúr, civilizácií a napokon aj svojej vlastnej... Azda preto bola tak často démonizovaná, alebo naopak, stala sa výsadou vyvolených a oným „dobre ukrývaným tajomstvom“...

V každom prípade, cielená fixácia „uhla pohľadu“ jednotlivca i spoločnosti viedla k pocitom ľudskej bezmocnosti a biedy – v konečnom dôsledku má na svedomí súčasnú svetovú honbu po moci ovládacej a vonkajškovej, založenej na ovládaní explozívnej sily a absolútnom rozhodovaní o jej použití.

Istoty sveta, ktoré sa práve teraz veľmi kolíšu, rúcajú a padajú vedú k zmene fixácii „právd a istôt“ tak, ako sme na ne boli doteraz zvyknutí. Dnes už to nie je iba módou, či výsadou úzkej skupinky zasvätencov, to, že sa o veciach, ukrytých pod povrchom bežného vnímania všeobecne hovorí a diskutuje môže byť v krátkej dobe otázkou nášho vlastného prežitia na tejto planéte... Paradigma súčasného myslenia totiž neberie do úvahy náš s k u t o č n ý vplyv na svet v ktorom žijeme a teraz tým nemyslím len ekológiu... Na tento svet vplývame prostredníctvom nášho vnútorného /individuálneho i kolektívneho/ sveta a to bez toho, aby sme si to uvedomovali. Konáme preto nevedome, páchame kolektívne akty čiernej mágie bez toho, aby sme si toho boli vedomí. Spôsobujeme nerovnováhu vo „vnútorných“ svetoch a tá sa prejavuje aj vo svete foriem – presne tak, ako keď vo svojom vnútri nenávidíte svojho suseda a myslíte si, že navonok mu to môžete zatajiť... Navonok sa nič nedeje nepohádali ste sa a nič ste nevyslovili – deje sa však veľa vo vašom vnútri...

A to, čo sa deje vo vašom vnútri – sa skutočne ráta!

Nehrešiť nielen skutkom, ale ani myšlienkou, nie je len morálne odporučenie, či príkaz – znamená to vedomie si ú č i n k u vašej vnútornej bytosti na tento svet...

Nevedomosť znamená „nekontrolovateľnosť“... Sme presvedčení, že na tom, čo sa deje „dnu“ nezáleží ... Ale to je omyl. Všetci vedia, kto v skutočnosti ste – ak vám to nepovedia, je to len preto, lebo si mylne myslia, že neviete nič o nich samotných...

 

Karol Hlávka

 

Zdroj: antiluzia.blogspot.com

 

 

máj 18, 2010 18:29 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top