Obrázok používateľa CEZ OKNO
RUB ČI LÍCE A TIE MOJE NOHAVICE...

„Mladí umierajú a my starí tu, chvalabohu, zostávame...“ povedal môj dedko a ja som si na neho spomenul, keď som dostal chuť na pivo... S mojim dedkom bola sranda, na pivo chodil v nedeľu no a nikdy nič neriešil...
Sedím na lavičke pod stromom na námestí celkom sám, hľadím na svet a mám dilemu – to vyhráva iba mne, alebo naopak všetkým, ktorí si celkom spokojne vykračujú z jedného konca na druhý, ponorení každý vo svojom probléme, čo sa každému vidí byť tým najdôležitejším na svete a musí ho práve teraz riešiť aspoň v myšlienkach...

No len zvážte – samotný fakt, že si myslíte o svojom vlastnom probléme, že je najdôležitejší na svete... No nie je už len to naruby? Čo ste tu sám? Čo tu nie je Somálsko, napríklad? Alebo Barack Obama a jeho problém? Viete si vy predstaviť, aký má práve v túto hodinu problém Barack Obama, keď musí riešiť biliardy dolárov dlhu svojej krajiny? Vy práve riešite päťdesiat euro, ktoré dlžíte mobilnému operátorovi... Aký je toto problém?

Aj keby ste mali mať zadĺžený celý dom – čo je to proti domom takmer v celej Amerike?

Okrem toho, Obama, alebo taký Sarkoczy, či Mikloš riešia problémy ľudstva, ale vy? Len a len ten svoj... A nie je to náhodou tak, že ten váš problém absolútne nikoho netankuje a nechce mať s ním nič spoločné?

Ja viem, poviete – vaši priatelia, vaša rodina, tých to trápi, tých sa to dotýka, tí chcú pomôcť... Ale... Keď sa na to pozrieme bližšie, je to naozaj tak? Naozaj sú tak zasiahnutí vašim problémom, že zasa raz nemáte na účty?

Nie ste tým ich problémom náhodou vy sami?

Vysvetlím to príkladom... Raz ma životné okolnosti zaviedli do pre nás exotického sveta a nejaký čas som prebýval v istej osade a ten pobyt ma naučil strašne veľa práve o svete naruby... Napríklad výrok môjho amiga: „Mám ťa rád a tvoja bolesť je mojou bolesťou! Trhá mi srdce, keď trpíš! Prosím ťa, radšej sa už zbaľ, choď a nech ťa nevidím!“

Čím jednoduchší ľud /tento exotický taký bol/, tým sú výroky priamejšie a nezaobalené do všeliakého toho kultúrneho obalu.... Naša civilizácia, naša kultúra nás naučila prehnanej ohľaduplnosti a falošnému súcitu k blížnym a tak podstatu veci vždy zakrývame peknými slovami. Azda aj to prispieva k tomu, že svet naruby vyzerá navonok ako ten najnormálnejší svet, v krajčírskej terminológii „svet líca“...

Z času na čas sa však ktosi preriekne, ako napríklad môj vtedy osemdesiatročný dedko po informácii, že v poslednej dobe umiera veľa mladých ľudí...

„C h v á l a b o h u, mladí umierajú a my starí tu zostávame“...povzdychol si vtedy a zazíval, lebo do smrti mal naozaj ešte dosť času, ako sa ukázalo neskôr.

Vaši príbuzní sú však kultúrni a vychovaní ľudia... A preto vám nikdy nepovedia, aby ste sa pakovali a riešili si svoje problémy sami...

Veľa vecí v tomto svete je celkom inak, ako sa to na prvý pohľad javí... Akoby tu boli paralelne celkom dva odlišné svety... Máme tu teda svet „naruby“ a svet „líca“...

Ktorý z nich je ten pravý?

Sedím na lavičke prostred námestia v tých svojich nohaviciach, čo vyzerajú ako naruby a uvedomujem si, že neviem – neviem, ktorý je ten pravý... Existujú obidva.

Je veľmi ťažké vysvetliť v čom vlastne spočíva to prevrátenie – čo to vlastne je, čo je naruby?

Zdá sa mi, že ak nepochopím a nepomenujem túto základnú vec, nepohnem sa ďalej... Musím na to prísť a to hneď teraz a na mieste. Ak teda budem chvíľu tápať v hľadaní správneho výrazu, prosím, prepáčte mi to... Ale skutočne – nemám sa čoho oprieť, nemám kultúrny rámec, do ktorého by som to vložil, lebo prepytujem – aj tá kultúra sa mi vidí naruby...

Ak však máme „rub“, niekde je aj „líce“... Ale kde?

Ak ostanem pri svete krajčírov a obliekania – veď už ani o tom, čo vidím na ľuďoch nemôžem povedať, či to, čo majú na sebe je „z líca“ alebo „z rubu“... Vidíte tričká, zväčša drahé a značkové, ktoré vyzerajú ako naruby, nohavice zadnou časťou vpredu a naopak... Ako môžete povedať tamtým chalanom, „máš tie nohavice naruby“? Prinajlepšom vás vysmejú, že ničomu nerozumiete... Prinajhoršom dostanete kres papulu /prepytujem za výraz, používal ho môj nebohý dedko/.

Ale tá móda je to posledné, čo sa mi zdá naruby, koniec koncov, aj ja mám jedno- dve tričká, čo vyzerajú ako naruby a tieto nohavice a nosím ich veru rád...

Povedal by som – táto móda veru dobre vyjadruje to čo cítim – a ja cítim, že tento svet je naruby!

Môj nebohý otec ma učil, že existuje vyššia spravodlivosť a že treba byť dobrý, aby si ťa ľudia vážili... Zasial mi už od detstva do hlavy absolútne zrkadlovú premisu: ak si dobrý, ľudia si ťa budú vážiť! Božemôj, tato!

Kde si to vtedy žil?

Možno aj vy si myslíte, že byť dobrým znamená úctu vášho okolia, vašich blížnych a napokon azda aj odmenu na Nebesiach!

Nechcem vám brať ilúzie – lebo ilúzie sú milosrdné, ako jemné rúcho zahaľujú to, kým naozaj sme... A to vám poviem – obraz toho, kto naozaj a bez prikrášlenia sme nie je na titulnú stránku obrázkových magazínov, veru nie!

Skutočne dobrý človek je vo svete naruby čudákom, bláznom, častokrát bez floka a preto na obtiaž svojim príbuzným... Nehovorili nám už naši predkovia „pre dobrotu na žobrotu?“ Naši múdri predkovia nás varovali – no stále sa našli „dobráci“, ktorí si nedali povedať, nehľadeli na tradíciu, len aby nás znova a znova presvedčili, že dobrota sa nevypláca, naopak, obracia sa proti tomu, kto ju prejavuje nielen slovom, ale aj činom a celým svojim životom... Skutočne dobrý človek napríklad nikdy nekriticky nefandí len jednému klubu, lebo berie do úvahy aj súpera... Skutočne dobrý človek ocení výkon súpera a aj mu zatlieska – môže za to dostať fľaškou po hlave...

Skutočne dobrý človek nikdy nemôže byť fanatickým členom jednej strany – lebo rozumie politike svojho protivníka a vyberá si z nej to dobré... Dobrý človek si vždy vyberá to dobré zo všetkého a z každého človeka a tak sa neustále dostáva do problémov – doma, na pracovisku, v politickej strane, v kostole...

Dobrý človek, ako bol môj otec, verí, že tento vesmír je skonštruovaný d o b r e a preto niet sa čoho báť, lebo spravodlivosť zvíťazí! Preto je veľmi odvážny a nebojí sa žiť v pravde... Môj otec našťastie žil v hĺbke komunizmu a tak ho za jeho vieru v spravodlivosť božiu nikto z práce neprepustil, dnes by mu to však nikto netoleroval, letel by z roboty hneď, akoby sa zastal pravdy kohosi slabšieho a podobne... Skúste sa dnes zastať pravdy slabšieho – obvinia vás z prílišnej mäkkosti, z podpory neschopných a podobne... Dnes musíte byť silný a schopný – musíte byť rázny a nekompromisný, samozrejme v záujme inštitúcie či firmy, ktorá vás práve zamestnáva... Ak prestúpite ku konkurencii, musíte byť rovnako nekompromisný a tvrdý voči tej, kde ste boli predtým... A tak meníte tričká a obleky jedna radosť – tomu sa zasa hovorí flexibilita. Ak nie ste flexibilný, máte smolu... Nezarobíte ani na slanú vodu, trpíte nielen vy, ale aj vaša rodina a blízki...

A prečo?

Len preto, lebo ste dobrý človek. Pardon, nikto už vás dobrým človekom nenazve, nazvú vás skôr neprispôsobivým hlupákom, naivným truľkom, ktorý nepochopil, kde je sever... A to si píšte, začnú vás nenávidieť – ste im na obtiaž, lebo cítia že sa svojhlavo ženiete do záhuby a oni majú predsa za vás zodpovednosť, azda vás budú potom musieť aj podporovať...

A nakoniec vám povedia „odíď, prosím ťa, lebo ťa tak milujem, že mi to trhá srdce a ja musím zajtra do práce, vieš musím podať najlepší výkon, lebo prídem o miesto, chápeš, každý ideme svojou cestou a sami sme zodpovední za seba, tak čau, milujem ťa...“

Premisa o tom, že ak ste dobrí, budú vás ľudia milovať je celkom pomýlená a zavádzajúca – môže vám dokonca zničiť život, taká je škodlivá!

Vo svete naruby je zhubná ako rakovina, takže ak budete počuť kdesi o dobrote, mali by ste si uvedomiť, že podobne ako nikotín spôsobuje smrť.

Tomu, kto propaguje ľudské dobro verejne, by mali uložiť zákonom povinnosť uvádzať zároveň s podobnými výrokmi to, čo na cigaretách – ukazovať pri tom rakovinové nádory v pokročilom štádiu s varovaním palcovými písmenami, krížom cez celý text!

Ja sám, na základe odžitej skúsenosti uvažujem, že podám návrh, aby schválili zákon o povinnom označení internetových stránok a tlačovín kde sa píše o tom, že dobro sa vypláca s textom MOŽE VÁS TO ZABIŤ, presne tak, ako na cigaretách...

Viete, priatelia, aby som bol úprimný, musím priznať, že aj ja som sa pohyboval a žil vo svete naruby celkom spokojne a to dlhé roky... Rád by som tam aj ostal, bolo to pohodlné, ale riadením osudu a hviezd sa napokon v mojom vnímaní sveta čosi zmenilo... Dnes už ani za to nemôžem - čosi sa stalo a ja som celkom nechtiac uvidel svoju nahotu a bol to šok...

Chápete – svet naruby vám dáva pocit, že ste ktosi... Že čosi znamenáte a že okolo vás sa točí celý svet... Je to lákavá predstava a vy tomu poľahky uveríte...

Vo svete naruby ste vždy veľmi dôležitá persóna...

A odrazu uvidíte – celá tá vaša predstava o vlastnej dôležitosti bola naruby!

A keby ostalo len pri tomto jednom šoku – nie neostane! Uvidite aj nahotu svojich blížnych a vtedy je to ako z Andersenovej rozprávky o cisárovi a jeho šatách...

Mimochodom, táto rozprávka má ku svetu naruby veľmi blízko, akýmsi tichým a geniálnym spôsobom ho vyjadruje; všetci v kráľovstve veria oficiálnej verzii o cisárskych šatách a jeho múdrosti – s k u t o č n o s ť je však práve opačná, šaty ani múdrosť neexistujú, to čo je r e á l n e je nahota a totálna sprostota prvého muža krajiny aj celej jeho vlády!

Nechcem zabŕdať do politiky, lebo zasa ma nikde neuverejnia – a ja chcem mať predsa svojich čitateľov, inak by som tu takto nesedel a nepísal... Takže mlčme o cisároch, kráľoch, nevolených i volených zástupcoch národa! Poďme radšej k obyčajným ľuďom na námestí – tí sa nemajú ako brániť, na ich príklade sa môžem vyšantiť...

Ako tak pozerám po námestí, zdá sa mi, že ľudia si v tomto svete naruby celkom dobre zvykli a začínam chápať – ak chcete ako mocipán tohoto sveta vytvoriť dokonalú realitu naruby, musíte do slova a do písmena dať tomuto svetu jeho vlastnú logiku. Bude na nerozoznanie od logiky sveta líca, akurát bude niesť opačné znamienko ako plus a mínus...

To je dôvod, prečo to funguje – v Andersenovej rozprávke sa nájde dieťa, neovplyvnené kultúrou a asi aj nevychované a drzé, ktoré prvé zakričí, že všetko je naopak... Až potom sa ostatní udrú po čele – aha ozaj, veď je to naozaj tak, ako sme mohli byť takí praštení a nevidieť to?

Nevideli to preto, lebo svet naruby má tie isté pravidlá ako svet líca – iba v opačnej polarite...

A tak, čo je v jednom svete dobrom, to je v druhom zlom... Čo je v jednom svete trapné, to je v druhom honosné a naopak... Čo je v jednom veľké, v druhom je malé... Čo je v jednom smutné, v druhom je veselé a zabáva sa na tom celá krajina! Len vy sám pozeráte na telku a nechápete, či ste nenormálny vy, alebo všetci, čo sa na tej trapnosti bavia ešte na druhý deň v robote...

Ak žijete dostatočne dlho vo svete naruby, zvyknete si, ba čo viac – zabudnete... Pri starostiach sveta v ktorom práve žijete jednoducho z a b u d n e t e, že existuje ešte nejaká iná realita... A počúvajte – aj keby ste si náhodou na také niečo spomenuli, v nejakých tých zábleskoch osvietenia, ktoré prichádzajú zvyčajne keď dostanete nejaký ten kopanec do riti, rýchlo sa budete usilovať vrátiť do starých koľají a zasa snívať ten svoj sen o „normálnosti“... Pretože n o r m á l n e je práve to vaše zabudnutie... A vy potrebujete byť normálny, aby ste sa nezbláznili...

Azda sa ma opýtate – ako je možné, že by všetci zabudli? O čom nám to tu zasa tára ten Hlávka? Musí sa riadne nudiť, že píše takéto voloviny... Kde zasa bol, čo nám to tu chce na Slovensko prinášať, aké múdrosti? Vystačíme si aj bez neho a bez tých jeho zlátanín...
No, vážení už niekoľkokrát som verejne priznal, že mi preplo a to za bieleho dňa... Upozorňujem vždy dopredu a všetkých, aj tých, s ktorými sedím na pive, že pozor, ja som zavodou! /Tým „zavodou“ nemyslím, že mám jachtu na Jadrane a nevyčerpateľné konto v banke, samozrejme... Tým „zavodou“ myslím „opačnú stranu“ teda z pohľadu vašej normálnosti tú nenormálnu/.

Debaty so mnou /aj tie pri pive/ sú teda vždy zážitkom, ale nie každému príjemným...

Lebo vo svete naruby, teda v tom o ktorom je reč /počkajte teraz už neviem ktorý je naruby a ktorý z líca/ je všetko akoby protikladné, aj farby napríklad... Ak žijete vo svete naruby, vnímate modrú ako modrú len preto, lebo existuje červená, odborne povedané sú to komplementárne farby, protikladné...

No a vo svete zlíca to máte také isté, iba naopak... A ľudia ani pri pive nepotrebujú, aby ste im prevracali ich navyknutý svet naruby...

Teraz možno poviete – ak je to tak, a ak sú oba svety fungujúce, potom načo o tom hovoriť? Je nám celkom dobre vo svete v ktorom sme, daj nám pokoj!

To uznávam – ak je vám dobre vo svete v ktorom ste, potom nečítajte ďalej, ja chcem ísť s kýmsi na pivo a no nie s vami...!

Toto je pre tých, ktorí cítia, že s ich vlastným svetom nie je čosi v poriadku a radi by našli kohosi podobného ako sú sami...
Tým, ktorí to takto cítia chcem povedať aby sa nebáli, že existuje ešte aj iný svet, svet „líca“, ktorý funguje tak isto dobre ako ten, ktorý poznali predtým, ba – ako sa ukazuje – ešte lepšie!
Prečo si myslím, že svet líca vôbec existuje, nehovoriac že aj funguje?

Aby som bol poctivý, musím prehlásiť, že v tomto novom svete ešte nie som dlho.

Síce nie som v ňom ešte celkom udomácnený, ale už to nie sú zďaleka len prvé kroky, ktoré v ňom robím, no a samozrejme, väčšinu svojho života som žil tak ako všetci ostatní vo svete naruby...
Urobil som vo svete líca pekné výlety a aj pocestoval som si v ňom... A páči sa mi! To vám musím oznámiť – on funguje aj v iných krajinách Európy, dokonca aj tam, kde by ste vôbec nepovedali a to vo veľkej Amerike!

Áno, aj v tejto veľmoci sveta naruby existuje a prebýva svet líca a ja som stretol mnohé bytosti, ktoré tam žijú a budujú si prvé opevnenia a pozdravujú vás! Prijmite teda zdravicu takého Chada z New Yourku, alebo Brent z Kalifornie, Robyho z mestečka Madrid a aj Stephanie z New Mexico!

Počúvajte – ak by tí ľudia prišli sem na Slovensko, medzi nás, čo sme už zavodou, určite by sme boli všetci kamoši a dali by sme spolu jedno, dve! Doviedol by som ich v tomto momente ale dvadsať! Úplne normálni ľudia!

Teda pardon – z hľadiska sveta naruby, absolútni cvoci!

Poviete dvadsať? Čo to je aká smiešna cifra, dvadsať ľudí z celej veľkej Ameriky?

No, nepovedal som vám o tých v Španielsku... A v UK...

Hovorím len o tých, s ktorými som sa naposledy stretol.
Priatelia! Sám by som dal dohromady peknú partičku! /pozor, nezamieňať si s „partičkou“ Dana Dangla!/. Doviedli by sme peknú zostavu z Česka, Poľska, Chorvátska i Srbska, ale aj z Ruska... Nech mi prepáčia všetky národy a etniká, ktoré som nemenoval, ale to nie je účelom tohto príspevku...

Sám by som dal dohromady medzinárodný tím tých, ktorí si už nielen začali uvedomovať, že žijú vo svete naruby, ale že už s tým vedomím aj začali žiť...

Nehovorím, že to majú ľahké – nie je ľahké žiť vo svete naruby a pritom vedieť, že ste tu cudzincom... Všetko sa vám totiž javí neskutočné a ako film... Viete, že sem nepatríte a zároveň aj to, že váš skutočný domov je na opačnej strane rieky...

A tak sa cítite sám, možno aj neistý, možno by ste na všetko najradšej zabudli...

Začnete možno aj chápať jedného hrdinu z filmu Matrix, ktorý volí radšej ilúziu a dobré jedlá spoločnosti, ktorá žije v otroctve, ako svet skutočných ľudí...

Možno nebudete chcieť počuť nič o tom, že máte ešte aj inú možnosť než svet, v ktorom práve žijete...

Je to na vás – ako ostatne všetko. Ja píšem ako vždy, iba o sebe... A o tom, ako sedím na námestí - cudzinec vo svete naruby - a mám len jedno prianie; stretnúť kohosi z partičky a zájsť si ním dnes na pivo...

 

Karol Hlávka

 

Zdroj: narubynaruby.blogspot.com

 

august 18, 2011 22:14 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top