Obrázok používateľa CEZ OKNO
Lis(z)t vo vetre

Franz Liszt bol skladateľskou osobnosťou svetového mena.
Žil v Paríži, ale aj vo Weimare a Ríme. Prisvojujú si ho Maďari, ako je to však s jeho pôvodom v skutočnosti?
Svetoznámy skladateľ mal slovenské korene!

Skladateľove ženy

Životopisci si všímajú najmä Lisztove cesty a vzťahy k ženám, aj keď išlo o vzťahy žien k nemu. Mal dve životné partnerky a okrem toho sa okolo neho pohybovalo veľa záhadných žien, ktoré akoby „na objednávku“ vyrábali aféry. Asi najväčšiu, no nie jedinú, pripravila jeho žiačka Oľga Janina, Poľka Zielinská–Piasecká, ktorá napísala román Spomienky jednej kozáčky, v ktorom ho dokonale dourážala a napokon sa mu vyhrážala zabitím. V roku 1873 zorganizovala v Paríži tlačovú konferenciu, na ktorej verejne objasňovala detaily svojho intímneho vzťahu k Lisztovi...

S Máriou d‘Agoultovou mal tri deti - dcéry Balandine, ktorá bola manželkou Émila Olliviera, ministra za vlády Napoleona III., a Cosimu, ktorej druhým manželom bol Richard Wágner, a syna Daniela. Balandine i Daniel umreli v mladom veku. Vzťah Liszta a kňažnej Márie stroskotal, keď v roku napísala 1846 román Nelida, v ktorom nešetrne písala o Lisztovi, dokonca ho nazvala „kreténom“. Druhou životnou partnerkou bola princezná Carolyna de Sayn–Wittgensteinová, rodená Iwanowská. S ňou sa nepohodol možno preto, že písala diela, z ktorých sa niektoré dostali na cirkevný index. Nie je čudné, že obe Lisztove životné partnerky boli „tvorivo zaujaté“ proti nemu?

Tendenčné životopisy

V roku 1865 vstúpil Franz Liszt medzi františkánov. Priklonil sa k laickému rádu, ktorý mal v lisztovskej rodine tradíciu: otec študoval u františkánov v Malackách a starý otec Juraj List, učiteľ vo Svätom Jure (ešte so slovensky písaným priezviskom), podporil budapeštianskych františkánov pri zbierke pre povodňou postihnutých Slovákov vo februári 1838.

Lisztove životopisy sú tendenčné, neuvádzajú sa v nich ani všetky jeho skladby (nanajvýš symfónia Mazeppa, Sonáta in B, Uhorské rapsódie, Tri sonáty pre Petrarcu), pričom iné skladby, ale aj udalosti, osoby či mestá sa nespomínajú a niektoré veci sa falzifikovali už za jeho života. Napríklad jeho skladba Totentanz – Slovenský tanec sa akýmsi „nedopatrením“ premenovala na Todentanz – Tanec mŕtvych, aj keď jej motívom je slovenská ľudová pieseň Už sa na tej hore lístie červeneje... Nespomína sa, že jeho otec Adam, skladateľ a pedagóg, účinkoval v Haydnovom kvartete, až kým ho Mikuláš Esterházy neposlal „do vyhnanstva“ do burgenlandskej dediny Raiding, a práve tu sa narodil 22. októbra 1811 Franz, pokrstený ako Franciscus. Už ako deväťročný prvýkrát koncertoval v bratislavskom sídle rodiny, a aby mohol pokračovať v štúdiách vo Viedni, pomohol mu vajnorský rodák Thadé Amadé. Na koncertoch sprevádzal mladého Františka otec, no ten 27. augusta 1827 zomrel v Boulogne a dodnes sa nevie prečo a kde je pochovaný.

Zamlčuje sa, že Franz Liszt organizoval v Ríme v roku 1863 oslavy 1000. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a na túto príležitosť zložil kompozíciu Slavimo Slavno Slaveni, rovnako sa mlčí o oslavách 300. výročia zázračnej sošky v Šaštíne z roku 1864, na ktorých znela Lisztova hudba. Oslavy zorganizoval kardinál Scitovský, ktorému venoval Liszt Ostrihomskú omšu, a rečnil na nich po slovensky o dávnej úcte Uhrov k Sedembolestnej.

Nepíše sa ani o vzťahu Franza Liszta k Jánovi Levoslavovi Bellovi, tvorcovi prvej slovenskej opery, ktorému vybavil štipendium vo výške 400 zlatých a v roku 1880 sa zasadil za to, aby Bella získal za svoju omšu prvú cenu v kompozičnej súťaži pod patronátom kardinála Haynalda.

Zahmlieva sa aj Lisztov vzťah k Bratislave, kde sa začala jeho kariéra a kde mnohokrát vystupoval. Bratislave venoval aj svoje dielo Legendu o sv. Alžbete, pričom najviac sa angažoval v posledných rokoch života, keď už otázka jeho bratislavských návštev nadobúdala aj policajné rozmery. Liszt cítil, že za tým stojí mestský archivár českého pôvodu Johann Batka, verný služobník maďarskej administratívy. Jeho „starostlivosť“ o Liszta zrejme súvisela so závetom, podľa ktorého chcel byť Liszt pochovaný tam, kde zomrie. Chcel teda umrieť v Bratislave? Či v Rusku, kam sa chystal niekoľko mesiacov pred smrťou? Batka a ďalší chceli, aby bol pochovaný v Budapešti, dokonca pripravovali do podrobnosti presun Lisztových telesných pozostatkov z Bratislavy. Dcéra Cosima však chcela, aby umrel v Nemecku, čo sa napokon aj stalo. Cosima ho odviezla do Bayreuthu, kde umrel 31. júla 1886 a kde je aj pochovaný.

 

 

„Som Uhor...“

Franza Liszta predstavujú ako maďarského génia, prípadne mu pripisujú nemecký pôvod. Béla Bartók, ktorého mama bola Slovenka, sa vyjadril takto: „Liszt najlepšie ovládal francúzštinu, nie nemčinu, jeho hudba vôbec nemá nemecký ráz. Meno Liszt sa zdá byť slovanským slovom s maďarským pravopisom. Lenže sám Liszt sa cítil Maďarom. Skutočnosť, že nevedel po maďarsky, môžeme pripisovať vtedajším pomerom, germanizačnému tlaku Rakúšanov...“ István Csékey, naopak, dokazoval Lisztov nemecký pôvod, no pripúšťal aj slovenský, a to po starej mame Barbore Slezákovej. Dcéra Cosima tvrdila, že Liszt so svojimi rodičmi hovoril po nemecky, čo však nebola pravda, Liszt nevedel nielen po maďarsky, ale ani dobre po nemecky. Serge Gut venuje v súvislosti s Lisztom veľký priestor otázke uhorských Cigánov a v Raidingu je mottom spomienok na Liszta „50 percent Cigán, 50 percent františkán“ (?).

Znalcom Franza Liszta je švajčiarsky Slovák Miroslav Demko, ktorý propaguje Lisztovu slovenskosť aj po francúzsky. Konštatuje, že pokusy zaradiť Liszta medzi Maďarov (ale aj Nemcov, Európanov, Cigánov či Indiánov) znamenajú, že označenie Uhor nemá byť spájané so Slovenskom. A dodáva, že „nebolo možné uvažovať o Lisztovi ako o Slovákovi, keď tento národ v biografickom ani historickom povedomí neexistoval“.

Sám Franz Liszt niekoľkokrát zopakoval: „Som Uhor...“, akoby chcel upozorniť na jazykový a geografický problém vyplývajúci z prekladania slova Uhor ako Maďar a Uhorsko ako Maďarsko. Ešte v 18. storočí stáli tieto pomenovania vedľa seba: nie všetci Uhri boli Maďarmi a Uhorsko patrilo aj Slovákom, aj Chorvátom. V 19. storočí a osobitne po roku 1918 sa však začína Magyar prekladať ako Hungarian, Hongrie, čím sa dedičmi starej uhorskej kultúry stávajú práve a len – Maďari. Pritom Uhorsko je geografický pojem známy dávno pred príchodom Maďarov. Maďari prišli do Uhorska, krajiny pri horách, u hôr – odtiaľ Uhor, kde našli Uhrov či Tótov. Podľa starých máp až do polovice 19. storočia žili v Uhorsku aj Chorváti aj Tóti, aj Dalmáti a aj „Erdély Országok“.

Do oficiálneho pomenovania štátu sa pojem „Uhorsko“ dostal až po roku 1526, keď po bitke pri Moháči zaniklo dovtedajšie oficiálne nazývané Kráľovstvo Panny Márie, neoficiálne Panónia. Od 19. storočia sa čoraz viac uplatňovalo pre pôvodných obyvateľov Uhorska, Uhrov či Tótov pomenovanie Slováci a následne, „aby sa to neplietlo“, dovtedajší pojem „staroslovenský“ upravili vtedy Česi na „staroslověnský“ a my dosiaľ papagájujeme „starosloviensky“. O tieto významové posuny sa zaslúžili aj českí slávisti, naši rodáci: Kollár a Šafárik, ktorí postavili svoju teóriu slovanskej jednoty na dominancii Bohémie a Čechov. Vyhovovalo to aj Maďarom, ktorí sa takto stávali jedinými dedičmi Uhorska. Málo sa vie, že Liszt napísal v roku 1859 knihu Des Bohémia et de leur musique en Hongrie, v ktorej tvrdí, že hudba Uhrov-Slovákov je pôvodná, originálna a prišelci – Česi, Maďari a Cigáni – svoju hudbu prevzali od nich. Poniektorí to niesli veľmi ťažko, Šafárik si dokonca siahol na život a v roku 1861 umrel.

 

 

Je to na nás

Franz Liszt ostal verný pomenovaniu „Uhor“ = pôvodný obyvateľ Uhorska, Tót, Slovák podobne ako historici Magin, Papánek či Sasinek, aj keď už za jeho života málokto vôbec tušil, že v Budapešti žilo viac Uhrov-Slovákov a Nemcov ako Maďarov. „Správna“ národno-štátna politika však „hory prenáša“. Na sklonku Lisztovho života (1871) premiestňovali hlavné mesto z Bratislavy do Budapešti, s čím súvisel vznik mnohých inštitúcií, aj hudobnej akadémie, a snaha maďarských predstaviteľov za každú cenu – aj za ministerský plat 4-tisíc zlatých – dostať za jej šéfa Liszta, synonymum európskej „tvorivej múzy“. Takto sa starali a starajú o svoje hlavné mesto naši susedia. A my? V Bratislave, ktorú Liszt miloval, nie je po ňom pomenované ani námestie, ani ulica...

Roku 1873 písal Lisztovi minister Andrássy: „Majstre, Vy ste narodený v Uhorsku... My si prajeme, aby ste nám patrili...!“ Liszt sa posťažoval svojim priateľom, že vzniknutá akadémia mu „hodila slučku na krk“. Na jej otvorenie 4. novembra 1875 za účasti maďarskej kultúrnej elity neprišiel. Potom sa však funkcie ujal, ale ako! Pri jednej zo svojich prednášok kričal na študentov: „Choďte preč! Tu nič nie je! Tu sa nič nenaučíte!“ Nečudo, že na zasadaní Uhorského snemu po Lisztovej smrti Kalman Tisza povedal: „Nuž, smútime za človekom Ferencom Lisztom. Zároveň sa však pýtame: Kto to bol Ferenc Liszt? Bol to veľký umelec a komponista? Odpovedáme: Bol to vlastne iba obyčajný komediant.“

Liszt odolával vetru, ako vládal. Teraz je na nás, aby sme sa ako občania suverénneho štátu k nemu pred svetom jasne prihlásili.

Marián Tkáč

Zdroj: Mesačník EXTRAPLUS, www.extraplus.sk

 

Zdroj: protiprudu.info

 

august 01, 2008 18:43 popoludní
  • Komentáre

1 Komentáre

  1. Obrázok používateľa daemon
    daemondecember 22, 2009 21:29 popoludní

    Komentár: 

    Keby z maďarskej kultúry odstránili všetko, čo vytvorili nemaďari, maďarom by ostali
    len široké pastierske gate.

 

Top