Obrázok používateľa CEZ OKNO
Snehulienka, balón a vorvaní zub

„Niekto mi odjedol z polievočky...“
„A mne niekto odjedol z chlebíka!“
„Mne zasa niekto odpil z pohárika!?“

V známej rozprávke však ten niekto bola krásna Snehulienka, a tak sa trpaslíci dočkali aspoň akej-takej kompenzácie: Snehulienka im vyprala, navarila, upratala...
Nás, obyčajných trpaslíkov (teda tých bežných, necelebritných, nezazobaných, nepapalášskych a neprikorytných občanov) existujúcich v normálnom živote, však nijaká kompenzácia nečaká. Tá naša „odjedačka – Kapitálienka“ totiž žerie stále viac a viac a bezočivejšie a bezohľadnejšie.

 

Balón a finančná kríza

Oddávna som tvrdil, že to praskne. Už dlhé roky hovorím každému, kto je ochotný aspoň dve minúty ma počúvať, že to raz musí prasknúť. No ešte aj pred nedávnom som bol v očiach mojich pravicovo a liberálne orientovaných príbuzných a známych iba trepaj a šašo. Ba dokonca aj u tých „nepravicových“ (pretože dnes sa hlásiť za ľavičiara akosi nie je in).

„Máš snáď skončenú ekonómiu na Harvarde? Alebo máš za sebou desiatky rokov praxe vo vrcholových finančných inštitúciách? Tak o čom to tu rozprávaš? Žiadny zo svetovo uznávaných odborníkov to netuší, ale práve ty to vieš najlepšie. Ty si vždy ten najmúdrejší...!?“ – zneli ich reakcie.

A naraz prásk!:
Kde sa vzala, tu sa vzala,
vo dverách nám náhle stála
tetka kríza – potvora,
vtisla sa nám do dvora.

Balón nafukovaných peňazotvorných finančníckych postupov ešte síce nepraskol, ale objavila sa dierka. A všetci vykrikujú, že je to vraj kríza.

Omyl. Treba ešte „dočkať času...“

 

Je to všetko inak

Vôbec ma neprekvapuje, že nikto z mojich bývalých oponentov si dnes už „ale vôbec nepamätá“, čo som vtedy hovoril. A nečudujem sa. Jednoducho ma nebrali vážne. Šokujúce však je, že nebrali vážne ani všetky tie rôzne varovné signály. Frapantné je, že podľahli propagande o samoregulujúcej neviditeľnej ruke trhu, že uverili teóriám rôznych „prosti...“ (prepáčte) ...„inštitútov“ a (no)thing – tankov, ktoré usilovne šírili na všetkých mediofrontoch tézy o peniazoch, čo dokážu „robiť ďalšie peniaze“, o skultúrňovaní majiteľov kapitálu a raste ich autoetiky v kontexte s ich anonymizáciou, uverili drístom o tom, že z bohatšieho stola aj väčšie omrvinky padajú... Že uverili, že...

Nebudeme to radšej „rozpaprávať“. Ako sa vraví: O tom škoda aj mlčať.

Uverili by hocičomu. Len aby to bolo to „pravé“ a, preboha, nie „ľavé“. A pritom to zväčša neboli žiadni hlupáci, iba namiesto používania vlastného zdravého rozumu radšej uverili pravicovým „idiotologickým“ mýtom. Ono je to jednoduchšie a pohodlnejšie – uveriť. A navyše – povedané s klasikom: Myslieť bolí.

 

Takže kríza teda je

A keď teda je, tak prečo? Po príčinách pátrajú odborníci i pseudoodborníci.

V „slushstreamových“ médiách (main akosi nevystihuje podstatu ich prejavu a obsahu) a v masovo-dezinformačných prostriedkoch je napríklad teraz v móde hľadať príčiny krízy v etike majiteľov výrobných prostriedkov a kapitálu, či často citovanej „Baťovskej morálnej biede“ a pod. Sú to tézy, ktoré iba odpútavajú pozornosť od podstaty veci rečičkami o delení kapitalistov na tých „dobrých a slušných“ a tých „zlých – nenažraných“. Aj tak sa nikto tých nenažraných neodváži pomenovať. Ale ani tých vraj dobrých.

 

Len, preboha, neubližovať!

Snaha eliminovať, alebo aspoň zjemňovať kritiku kapitalistov (aby sme len preboha niektorému z tých „slušných“ neublížili!) mi pripomína tézy, ktorými sa obháňajú bojovníci proti trestu smrti: „Než jeden nevinne odsúdený za vraždu, to radšej 99 vinných na slobode!“ Túto pekne znejúcu a na emócie útočiacu tézu však môžeme s troškou (ale naozaj iba troškou) cynizmu reinterpretovať aj povedzme takto: „Než zo sta obvinených jeden nevinne odsúdený na smrť, to radšej pripravíme podmienky na zopakovanie ďalších 99 vrážd – čím teda zabezpečíme beztrestnosť autorom spolu 198 nepotrestaných vrážd.“

 

Zlí, či dobrí?

Nevravím, že všetci majitelia a kapitalisti sú nemravní, zlí, bezohľadní a nenažraní zlodeji. Nájdu sa výnimky. Ako príklad by nám mohla poslúžiť povedzme firma Fiskars – postavená a vybudovaná na nápadoch, patentoch a zlepšovákoch jej majiteľa. Ten sa však po tom, čo vybudoval medzinárodne uznávaný podnik, vzdal jeho riadenia a vrátil sa pracovať späť do vývojového oddelenia. (V začiatkoch vraj podobne fungovali aj firmy Microsoft a Apple – šéf a majiteľ bol aj hlavným mozgom a ťahúňom organizácie.)

Reprezentanti takéhoto symbiotického kapitalizmu sú však naozaj veľkou výnimkou. A aj oni sa časom vnútorne prerodia, resp. „sa vzdávajú“ riadenia v prospech dravcov. Inak by totiž v súčasnom kapitalistickom svete jednoducho neobstáli.

 

Ktorí sú ktorí?

Zlých a ani tých dobrých netreba hľadať. Neexistujú. Sú iba tvorcovia hodnôt, distribútori a redistribútori hodnôt a konzumenti hodnôt. A problémom je predovšetkým symetria, resp. asymetria, v distribúcii a redistribúcii.

A z toho vyplývajúce znehodnocovanie hodnôt. Pre súčasnú dobu sú jediným uznávaným meradlom hodnôt peniaze. Ale aj s nimi sa deje niečo zvláštne. Akoby ochoreli. Strácajú cenu. Znehodnocujú sa. Asi sa „skrížili“, zbastardeli.

 

Shell Money a Stone Money

Na ostrovoch Mikronézie, Polynézie a Melanézie sa oddávna a donedávna používali také zvláštne platidlá:

Shell Money – mušľové peniaze boli špeciálnym spôsobom opracované veľké perlové mušle, ktorých hodnota bola približne jedno prasa.

Stone Money – obrovité, niekoľko metrákové (možno i niekoľko tonové?) kamenné peniaze používané napríklad na ostrove Yap v Mikronézii – boli podobným, ale v praxi skôr iba symbolickým platidlom – i keď výborne „protiinflačne ošetreným“. Ich výroba totiž trvala veľmi dlho a pri platení by človek potreboval masu asistentov alebo aspoň ťažkotonážny vysokozdvižný vozík.

Výroba Shell Money bola síce namáhavá a prácna, ale predsa len – prasce sa zjedli a mušle zostávali. Keby si miestni obyvatelia nedali pozor, čoskoro by za jeden „šelák“ (alebo šelmoňák?) nekúpili ani mizernú prasaciu paprčku. Aj preto výrobu každého nového „šeláka“ sprevádzali zložité, rituály, viaceré tabu (nepísané a všetkými rešpektované zákony), ale aj zložité rokovania šamanov a náčelníkov.

A aj preto po stáročia používatelia týchto prapodivných mien dokázali zabrániť inflácii. (Hľa: neviditeľná ruka trhu v praxi. Ak má totiž ozaj fungovať, musí byť nielen viditeľná, ale aj riadená governmentom.)

 

Kulflácia – „kultúrny“ import inflácie

Infláciu tichomorskí domorodci objavili až vtedy, keď ich „objavili“ Európania, ktorí ich šmahom ruky „skultúrnili“. Skultúrniť v praxi znamená zlikvidovať a vykoreniť miestne tradičné zvyky, normy a pravidlá a nahradiť ich tou naj z naj... – teda vlastnou kultúrou, nech by bola akákoľvek. (Napríklad protiinflačnú bariéru Stone Money prelomil koncom rokov 1870-1895 kapitán O’Keefe tým, že začal do Mikronézie dovážať gargantuovské „mince“ vyrobené inde a lacnejšie.).

Ruka v ruke so „skultúrňovaním“ obvykle (prakticky vždy) nastúpilo aj drancovanie a ekonomický rozvrat. – Rimania kedysi takýto jav tuším nazývali vpádom barbarov.

 

Čo, či kto je kompresor

Taký O´Keefe sa nekašľal. Vyrobil kopu netabuizovaných lacných kópií peňazí na iných ostrovoch, nimi postupne rozmlátil celý finančný systém mikronézskych ostrovov a sám sa ešte pri tom aj poriadne napakoval. V súčasnosti nájdete takých o´keefov v každej banke. A doslova (tak ako aj banky) na každom rohu. Je tu však malý rozdiel. Spoločnosť od čias O´Keefa a jemu podobných peňazokazov pokročila. A kým kedysi v „kultúrnych“ časoch a „kultúrnych“ krajinách peňazokazcov vešali, napichávali na kôl či likvidovali na mučidlách, v súčasnosti tým, čo do systému napumpujú hromady falšovaných (nekrytých) peňazí, dávame vysoké (ba až najvyššie) platy. A prestížne svetoznáme univerzity im pridajú aj vedecké tituly – docent či profesor (hoci v tomto prípade by bol asi najvýstižnejší titul pán kompresor).

 

Globálna kulflácia

 


V súčasnosti sa nám cez médiá tlačí do hláv, že to vraj krízu spôsobila bublina hypotekárnych úverov. Lenže ono to tak celkom pravda nie je. Tá bublina, ktorá po prasknutí spustila vraj-krízu, bola iba malá aneurizmička – vydutinka na povrchu obrovského balóna, ktorý ktosi nafukuje už dávno. Vofukuje doň fiktívne, prázdne peniaze. A čoraz silnejšie, a čoraz viac.

Vnútorný tlak v balóne narastal a narastal... A keď z neho už bol poriadne veľký balónisko, objavila sa na povrchu drobná, rádovo zanedbateľná aneurizma hypotekárnych úverov. A neskôr sa v aneurizme urobila trhlinka – nevymáhateľné hypotekárne (hypotetické) úvery... A ... BUM!

 

 

Nie. Žiadne BUM nebolo. Iba taký malý bumík. Iba čo vďaka katalytickému účinku nekrytých a nevymáhateľných hypotekárnych úverov vyliezla časť pravdy ukrytá v balóne s hukotom na svetlo. Pravdu, čo liezla z balóna, zatiaľ FED ešte stihol poriadne veľkým fľajstrom narýchlo „vytlačených“ dolárov udržať dnu. Ale aj ten fľajster je, žiaľ, už tuším po záruke... A kto a ako nafukuje ten balón?

 

Kolobeh peňazí v bankovej prírode

O kolobehu vody v prírode sa deti učia už v škôlke. O kolobehu peňazí v bankovom svete sa nielenže neučí, ale radšej ani nerozpráva.

Funguje to v zjednodušenej podobe asi takto: Ak si niekto požičia z banky peniaze na nejaký projekt, banka k požičanej sume priráta aj svoju maržu. Z marže si banka pokrýva nutné náklady (mzdy, technika, budovy a ostatné prostriedky – vrátane ich prevádzky, údržby a obnovy), náklady spojené s vytváraním a prevádzkou rezervných a poistných fondov, ale nemalú zložku marže však tvorí zisk. (Nemienim tu teraz diskutovať o oprávnenosti a adekvátnosti výšky zisku – to je na inú debatu – i keď istým spôsobom táto otázka s témou súvisí.)

 

Drahé a drahšie

Požičané peniaze sú teda „drahšie“ o maržu banky. Ale tým sa vlastne do istej miery znížila aj ich hodnota (ako ekvivalentu) – prinajmenšom o časť zodpovedajúcu veľkosti zisku. Ten totiž nie je krytý protihodnotou – výrobkom, alebo aspoň vytvorením požiadavky na spotrebu – napríklad na regeneráciu primárnych zdrojov (pracovnej sily, výrobných prostriedkov a pod.).

Takéto peniaze pripomínajú pukance. Tie tiež robia dojem, že ich je veľa, hoci je to iba obrovský objem. Množstvo, váha, resp. výživová hodnota vrecka pukancov je totiž taká istá, akú mala hrsť kukurice, z ktorej je vrece pukancov vyrobené.

Ale pri pukancoch platí, že „vypukať“ ich možno iba raz. Pri opakovanom zohrievaní zhoria – znehodnotia sa. (Kiež by sa tak chovali aj virtuálne peniaze!)

 

Zacyklený svet

 


Fiktívne, virtuálne peniaze totiž týmto procesom prebehnú aj niekoľkokrát, ba možno povedať, že obiehajú neustále. Je to preto, že banky si požičiavajú peniaze aj medzi sebou (a robia to veľmi, veľmi často a nielen pri financovaní väčších projektov). A tie isté peniaze vlastne môžu fakticky obehnúť bankový svet a vrátiť sa do pôvodnej banky cez X iných bánk, s pripočítaním X marží, znehodnotené o X ziskov. Skutočná relevantná hodnota týchto obehnutých peňazí sa radikálne znížila, banky si síce pripísali zisk, ale ten je zároveň menší o znehodnotenie, preto treba peniaze nechať obehnúť znova, aby sa straty spôsobené znehodnotením pri obiehaní vyrovnali, ale tým sa zisk znova zníži o ďalšie znehodnotenie z obehu.... Čo nám to pripomína? Psa, čo sa naháňa za vlastným chvostom? Programátor podobnú situáciu nazve zacyklenie. Pamäť počítača sa zahltí a počítač prestane pracovať. Čo sa asi stane s finančnými trhmi?

 

 

Zopár príkladov na ilustráciu:

Napríklad známy génius biznisu Waren Buffett uviedol, že v r. 2007 finančnými transakciami vytvoril zisk 22 % a zvýšil tým hodnotu svojho majetku na 62 000 000 000 $.

Jednoduchým prepočtom (62 000 000 000 $ x 22 % = 13 640 000 000 $) zistíme o koľko v roku 2007 znížil reálnu hodnotu peňazí (platidiel na celom svete) iba on sám. Čo sa asi dozvieme, ak zrátame výsledky „práce“ všetkých ostatných finančníkov?

Neodôvodnene nezmyselne a nelogicky „pridaná“ hodnota:

Pošta, ktorá už veľmi dávno peniaze nepreváža a nedoručuje fyzicky (musíte si po peniaze chodiť na poštu) – účtuje si však nie skutočnú prácu, ale percentá z prevedenej sumy. (Sic!)

Banka si účtuje % z rozmenenej sumy. O jej výške nerozhoduje počet vydaných mincí, resp, bankoviek (teda práca spojená s rozmieňaním), ale ich hodnota???

 

Sľubotechna a Yukonské vajcia

Najlepšie sa dá ľudí nachytať na prísľub budúcich ziskov. Pestuje sa mýtus o peniazoch, čo samy od seba vyprodukujú a vyrobia množstvo peňazí. (Tak nejako sa buduje napríklad aj imidž II. dôchodkového piliera.)

Možno skutočne peniaze vyprodukujú peniaze ako také. Ale ich hodnota, resp. kúpna sila bude vždy a za každých okolností zodpovedať iba a jedine množstvu v tom čase vyprodukovaných konkrétnych tovarov. A podľa zákona trhu, keď je viac peňazí a rovnaké množstvo tovaru, peniaze strácajú kúpnu silu. Napríklad ako zlato na Yukone. Za nuget, za ktorý by sa v tom čase dal kúpiť veľký pozemok v Kalifornii, sa tam v zime dalo kúpiť nanajvýš jedno vajce. Koľko asi vajec (v tomto prípade mesačných dôchodkov) sa ujde budúcemu dôchodcovi o 30 – 40 rokov z tej sľubovanej zlatej bane? Tipnite si. Ja nemusím.

 

Kontra a rekontra – klama a re???

Pri preferanci, mariáši, šnapse, či iných kartový hrách hráči často stupňujú avízovanie výhry slovami kontra, rekontra, subkontra... Až nastúpi povestné: „More!“ Alebo: „O všetko!“ – čo je v tomto prípade asi výstižnejšie. Nasleduje hra, ktorá má potom pre prehrávajúceho neblahé následky, obvykle finančného rázu.

Aký to má súvis s reklamou, som naznačil už v nadpise. Rekontra je kontrou kontry. Je vyšším stupňom kontry. A reklama je vyšším stupňom klamu. Je spoločensky tolerovaným (ba dokonca uznávaným a podporovaným) spôsobom klamania zákazníkov, jednotlivcov i celej spoločnosti.

A pri tomto klamaní naozaj ide „O všetko!“

 

Nárast virtuality

Veľké spoločnosti (napr. Henkel) oficiálne priznávajú, že výdavky na reklamu tvoria až tretinu zisku. Poniektorí „vrajekonómovia“ z rôznych tých inštitútov a nadácií – financovaných obvykle z rovnakých firemných zdrojov (ba dokonca z rovnakej výdavkovej rozpočtovej položky) ako reklama – občas v rámci PR síce tvrdia, že sa tieto výdaje do ceny výrobku nepremietajú. Ale medzi nami dospelými a aspoň trochu normálnymi ľuďmi si priznajme, že takéto tvrdenie patrí skôr do sféry sci-fi a rozprávok, než do reálneho života. Každá výdajová položka sa do ceny jednoducho premietnuť musí.

Najväčšou chybou reklamy je, že výdaje na ňu sú položkou, ktorá nezvyšuje skutočnú pridanú hodnotu tovaru. Reklama netvorí novú kvalitu a nepridáva ani na kvantite. Je to zložka, ktorá iba zvyšuje cenu tovaru a nič za to nedáva. Žiadnu pridanú hodnotu (v reálnom zmysle slova), snáď iba tú virtuálnu, meranú iba peniazmi. Týmto spôsobom sa vlastne dostávajú do obehu peniaze, ktoré nie sú pokryté žiadnou hodnotou, čím sa vlastne znižuje hodnota peňazí ako hodnotového ekvivalentu.

Dôsledok: reklama zvyšuje infláciu a deformuje hodnoty.

Okrem hodnoty reklama totiž radikálne deformuje i trh a systémovo narúša jeho pravidlá. V skutočnom reálnom trhovom prostredí by cena mala odrážať hodnotu vloženej práce a materiálu + zisk, ktorý by mal byť výsledkom vyváženosti, resp. nevyváženosti ponuky a dopytu.
Umelým zvyšovaním dopytu pôsobením reklamy sa vyváženosť trhu narúša – vytvára sa nafingovaný, naimplementovaný pocit potreby, resp. nedostatku určitého tovaru, umelo vytvorený dopyt (virtuálny nedostatok), ktorého logickým dôsledkom je nadvýroba. Aby nadvýroba nespôsobila problémy, treba ju vykryť a vyvážiť zvýšením dopytu – teda ďalšou reklamou. Tá však vyvoláva ďalší virtuálny dopyt...

Proces sa zacyklil a vyriešiť ho môže iba radikálne riešenie: zrušenie výrobku, alebo jeho nahradenie iným, kvázi inovovaným.

 

Kto lepšie (re)klame, vyhráva

Pôsobením reklamy sa, bohužiaľ, narúšajú aj iné hodnoty a hodnotové systémy. Cieľom prestáva byť kvalita výrobku, cieľom sa stáva „kvalitná“ reklama – teda reklama, ktorá najlepšie predáva výrobky; teda reklama, ktorá najlepšie dokáže presvedčiť konzumenta, že práve tento výrobok potrebuje, bez skúmania, či je to tak, alebo nie je. Reklama, ktorá nehodnotí kvalitu, resp. o nej bezostyšne klame. Reklama, ktorá najlepšie a najdokonalejšie manipuluje, teda – povedzme to otvorene: Najlepšia je reklama, ktorá najlepšie klame (viď téza: kontra - rekontra, klama – reklama).

 

Opakovanie matka podvodu

Systematické goebelsovské „opakované sa časom stane pravdou“ s úspechom využíva aj reklama. Dnes však už pribudol aj proces stupňovania – viď reklama: belší, ešte belší, najbelší, najbelší na svete, belší než najbelší, najbelší z najbelších ...? (Možno nakoniec až neviditeľný???).

Je to ako s tou samopribúdajúcou slivovicou: Praded zahrabal kamsi kedysi dávno fľašu slivovice. Vždy v debatách spomínal, že ju má prichystanú na pravnukovu svadbu. Dedo však zomrel a nestihol povedať, kam fľašu zakopal. Historka sa opakovaním šírila v rodine a medzi známymi. Každý niečo prikrášlil, niečo málo pridal, až sa z fľaše stal 50-litrový demižón prastarej 50-ročnej slivovičky. Záhrada a humno sa dodnes systematicky prekopávajú, nikto fľašu nevidel, ale všetci majú už dávno prichystané poháriky.

 

Cieľom výroby je iba predať

Výrobok a jeho kvalita v dnešných časoch už prestáva byť hodnotou, už nie je dôvodom a cieľom, pre ktorý sa vyrába. Tým sa stáva iba schopnosť znížiť za každú cenu čo najviac náklady a predať. A predajom dosiahnuť čo najväčší peňažný zisk.

 

Vplyv reklamy na politiku, život a spoločenské dianie

Je zaujímavé, že ani tí najtvrdší liberáli, zarytí a všetkým argumentom odolávajúci zástancovia najspravodlivejšej a všetko riešiacej neviditeľnej ruky trhu, nemajú žiadne námietky proti reklame, ktorá vlastne prirodzené pôsobenie trhu deformuje a likviduje.

Akýkoľvek zásah, či pokus o nasmerovanie čohokoľvek vládou, je dirigizmus. Totálna širokopásmová a multifrontálna reklama (napríklad propagácia DSS), ktorá zákonom presunie obrovské (podotýkam: verejné, teda získané od občanov) prostriedky do rúk niekoľkých manipulátorov, je však v poriadku.

Ale aj tieto názory sú vlastne produktom reklamy, presnejšie povedané jednej z jej foriem – tzv. PR, produkovanej „odborníkmi“, „nezávislými analytikmi a politológmi“ zoskupovanými a dobre platenými v rámci rôznych tých ktoviečo a ktovie-prečo bádajúcich inštitútov, „výskumných“ ústavov a thing- tankov a pod.

 

PR – politická reklama

Nie je potom čudné ani to, že tento druh reklamy (hrdo nazývaný public relation) začal zaberať veľmi vysoké, ba až výsostné postavenie v politike. Sponzori financujú politickú kampaň – teda vlastne reklamu (metódami, prostriedkami a koniec-koncov do istej miery aj obsahom). Veď ide o predávanie špecifického tovaru, ktorým je v tomto prípade politik, resp. strana. Pritom, rovnako ako pri pracích prostriedkoch, skutočná kvalita pôsobenia nie je dôležitá. (Belšia než biela..., čestnejšia než čestná..., transparentnejší než transparentný..., sociálnejšia než sociálna..., nepodplatnejší než nepodplatný.)

 

S Americkým zväzom na večné časy!

Najprepracovanejšie PR metódy a najsofistikovanejšie spôsoby manipulovania verejnosti majú (samozrejme, kde inde...) v USA. Nečudo. Veď povedané s klasikom humoru: „Jsou v tom léta dřiny.“ Situáciu v tejto oblasti veľmi pekne ilustruje dnes už naraz dajako málo dostupný film s Dustinom Hoffmanom Vrtieť psom.

 

Čo nám to teda dala Amerika?

Okrem zbožňovanie a zbožšťovania „zlatého teľaťa“ napríklad aj pásovú výrobu! A zároveň aj z nej vyplývajúcu nadprodukciu, ktorej sa treba nejako zbaviť. Na to je však potrebná reklama. Tá zároveň podporuje nadprodukciu fiktívnych peňazí, ktoré treba niekam investovať – aby zarábali (najlepšie do výroby nejakého dobre predávaného produktu)... A potom už teda iba: Tralala – supiš mejdan na Titaniku.

A to úplne vynechávam fakt, že pásová výroba premenila remeselníkov a zručných majstrov na ľudských robotov, ktorí donekonečna opakujú tú istú operáciu a nič iné nevedia a nepoznajú a zrejme by už dnes finálny produkt, na ktorého výrobe sa podieľajú, zmontovať ani nedokázali. Ono totiž zaplatiť človeka je vždy lacnejšie, než vyvíjať robota, resp. doplnok k výrobnej linke.

Pôvodne mala totiž robotizácia riešiť otázku nepriaznivého demografického vývoja. Ale beda, stokrát beda! Tí prekliati roboti nenakupujú! Nič! A tak sme v rámci sveta od tejto varianty radšej veľmi rýchlo odstúpili.

 

Peniaze, peníze, peňeži...

Nahradili skutočné hodnoty. Stali sa jediným ekvivalentom všetkých hodnôt. Ekvivalentom, ktorý, ako vieme a ako sme nedávno poznali na vlastnej škode, je veľmi nestály a neistý. Čiže je to vlastne taký neekvivalentný ekvivalent.

 

Odpad menom peniaze

Ekvivalent, obsah ktorého sa systematicky znehodnocuje, zmenšuje, stáva sa iba akýmsi obalom, čo sa sústavne vyprázdňuje, až zostane iba tá prázdna šupka. Odpad. A rovnako ako v budúcnosti čaká ľudstvo riešenie problémov s narastajúcim odpadom, bude možno ešte neodkladnejšou úlohou likvidácia obalov – vyprázdnených ekvivalentov.

 

Vorvaní zub

Ešte sa nakrátko vrátim do Tichomoria. Okrem Shell Money´s, bežne v obchode používaných peňazí, tam domorodci (najmä Polynézania) používali aj iné platidlo: vorvaní zub. Tento nezvyčajne veľký kus zuboviny a skloviny bol medzi miestnymi obyvateľmi vysoko cenený. (Však si len si skúste na ľahkej piroge vyzbrojený iba oštepom uloviť vorvaňa!) Okrem ulovenia vorvaňa bolo totiž možné zub získať iba ulovením jeho majiteľa – teda jeho zabitím v boji.

A bol ešte jeden, naoko najľahší spôsob – získať vorvaní zub darom.

 

Darovanému zubu sa na cenu nepýtaj

Lenže pri darovaní domorodci k vorvaniemu zubu, okrem už spomínanej vzácnosti či zriedkavosti, pripočítavali aj veľmi vysokú pridanú hodnotu. Ak totiž obdarovaný už raz vorvaní zub od niekoho prijal, musel mu splniť žiadosť – síce iba jednu, ale akúkoľvek. A bez výhrad a bez okolkov.

Jednoducho nesmel darcovi jedenkrát nič odoprieť.

 


Desivý záväzok. Horší než bianko zmenka, ktorá požaduje iba peniaze. Vorvaní zub si bral do zástavy aj dušu.

Našťastie ekvivalent vorvanieho zuba oficiálne finančné ústavy ešte nevymysleli. Keď ho však vymyslia, bude beda nám všetkým.

 

 

Mgr. Dušan Brindza

 

Zdroj: protiprudu.info

 

august 26, 2010 16:56 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top