Obrázok používateľa CEZ OKNO
Miloš Jesenský: PUTOVANIE MAGICKOU KRAJINOU 2

Hradný areál bol vybudovaný v duchu ranej gotiky a roku 1630 vystavali v jeho blízkosti renesančnú pevnosť. Sklabiňa pozostáva pôvodne z troch samostatných celkov, z ktorých najstarší – „Horný“, či „Starý hrad“ je dnes veľmi spustošený. V roku 1944, kedy hrad slúžil ako operačná základňa partizánskych oddielov, ho dobyli a vypálili elitné jednotky wehrmachtu. Takto sa naplnil jeho pochmúrny osud a zavŕšila desivá epocha stáročí, kedy jeho múry pričasto sfarbila preliata krv, umierali ľudia a tyrania slávila svoj triumf.


Miestne legendy a zriedkavé kronikárske záznamy hovoria o tajných podzemných priestoroch – jedna z komplexu chodieb mala potom spájať Sklabiňu so susedným hradom Zniev. Z ďalších rozprávaní poznačených stáročnými nánosmi tradície sa dozvedáme legendu o obrovskom hadovi, či drakovi, ktorého napájali z obrovských sudov vína a krvi.

 

„Had je obľúbenou symbolikou Satana a víno s krvou rekvizitou diabolských omší“, komentuje Arnošt Vašíček. „Znamená to teda, že sa v hlbinách hradu konali orgie a obrady čiernej mágie a že príliv zla, ktorý tieto rituály vyvolali sa dodnes spontánne prejavuje? Sú tajomné javy pozorované návštevníkmi hradu ozvenou hroznej minulosti a svedectvom o prieniku neznámych síl?“

Nevieme. Strážcovia Sklabine zatiaľ nevydali svoje tajomstvo.

Podobné rozprávanie som si však vypočul v máji 1999, keď som si sadol za stôl oproti sympatickému mladému mužovi, ktorý pricestoval na Bojnický zámok kvôli mojej prednáške Upíri v dejinách Európy až z Plzne. Rozhovor začal pri doširoka otvorenom okne zámockého hostinca, za ktorým sa nad vežičky a cimburie Bojnického zámku znášal súmrak a z hradnej priekopy sa rozliehalo prenikavé kvákanie žiab.

 

„Prelomový moment môjho života po všetkých stránkach začal pri vôbec prvej a neopakovateľnej návšteve Slovenska v roku 1996,“ začal svoje rozprávanie Jan Melša. „Cieľ tejto vzrušujúcej cesty plnej očakávania bol jediný – Čachtice a Čachtický hrad krvavej grófky Alžbety Bátoriovej. Preto som sa po preštudovaní patričných historických prameňov a povestí vydal v parných letných dňoch do Čachtíc, aby som videl povesťami opradenú zrúcaninu hradu a bol som doslova ohromený. Už samotné mestečko pôsobí dojmom, akoby sa tu zastavil čas, akoby mal každú chvíľu doraziť kočiar s paňou Čachtíc, akoby nad celým mestečkom bdelo prísne a vražedné oko grófky Bátoriovej. Áno, toto je špecifická atmosféra týchto miest, kde sa ľudia aj dnes vďaka krvou prestúpenému astrálu tohto miesta zdajú byť ´neživí´. To som však ešte nevedel, čo ma čaká na pochmúrnom hrade. Už samotný dlhý výstup na hrad, ktorý som v nasledujúcich rokoch v rôznych obdobiach a denných, či nočných hodinách nespočetnekrát zopakoval, pripomína horor, a to aj za pravého poludnia, pretože – ako som už uviedol – v určitých momentoch sa astrálne obrazy dávnych činov materializujú do podivných a strašidelných úkazov a podôb. Senzitívnejší človek mi iste dá za pravdu, že cesta na hrad je cestou smrti. Človek tu prichádza do priamej konfrontácie s udalosťami, ktoré písali dejiny týchto miest, konkrétne je tu stále prítomný pocit ustavičného nutkania obzerať sa za seba, či niekto za vami nekráča, či podivný šelest lístia a zvuk krokov pozdĺž cesty.“

 

„Po zdarnom prekonaní tejto skľučujúcej atmosféry ´horor´ zďaleka nekončí,“ pokračuje v rozprávaní Jan Melša. „Čakal na mňa posledný úsek piesočnej cesty po rovine, kde sa predo mnou rozprestrela snehovobiela, do noci žiariaca zrúcanina Čachtického hradu, akoby rozprestierajúca svoju vražednú náruč, ktoré každého v momente uchytí a nepustí späť, pokiaľ si nevezme, čo chce. Vidím v tom skrytý význam: Bátorička chcela byť nesmrteľná a v podstate sa jej to podarilo – píše sa o nej po celom svete, je vernou inšpiráciou všemožných umeleckých aktivít včítane tej mojej a v neposlednom rade je samotný hrad hojne navštevovaný ľuďmi zďaleka. Vďaka údajnému dátumu úmrtia doživotne uväznenej Bátoričky na Čachtickom hrade 21. augusta 1614, som pripravil svoj príchod do Čachtíc práve na tento deň, kedy som sa tu rozhodol prenocovať, aby som okrem iného zistil, čo je pravdy na početných povestiach o tomto tajomnom hrade. Genius loci nenechal na seba dlho čakať. Po uložení ma okolo polnoci zobudilo húkanie sovy. Pozrel som sa z hradu dolu a v údolí sa rozprestierala nepreniknuteľná hmla. Keď som sa otočil s tým, že budem pokračovať v spánku, zostal som ako primrazený a chrbát mi doslova zalial smrteľný pot, keďže sa asi desať metrov predo mnou vznášala v priestore bývalej kaplnky biela postava v dlhých šatách bez tváre s roztiahnutými rukami a ja som vedel: „Je tu!“ Nebol som si celkom istý, či skutočne ide o prízrak Bátoričky, bolo to však čosi prazvláštne a ťažko popísateľné. Materializácia tohto útvaru potvrdila povesti viažuce sa k dátumu úmrtia Bátoričky, ale tiež teóriu existencie astrálu, ako protikladu k nášmu hmotnému svetu. Prízrak Bielej panej na Čachtickom hrade teda existuje.“

-pokračovanie-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


Úryvok z knihy Miloša Jesenského “Tajomné miesta Slovenska” s dovolením autora


KNIHU môžete zakúpiť na tejto adrese.



 

Súvisiace:

►Exkluzívny rozhovor s Dr. Milošom Jesenským (2017)
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-dr-milosom-jesenskym

Exkluzívny rozhovor s doktorom Jesenským (2016)
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-doktorom-jesenskym

„K tajomstvám mám takmer intímny vzťah“ (2008)
http://www.cez-okno.net/clanok/k-tajomstvam-mam-takmer-intimny-vztah

MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber

 


január 28, 2018 03:11 dopoludnia
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top