Obrázok používateľa CEZ OKNO
Miloš Jesenský: TEMNÝ HORIZONT

Po náleze mŕtveho muža s roztrhnutým krkom v lese v okolí Shawanu v Oregone povolajú Muldera a Scullyovú, aby zistili, či ide o útok vraha, zvieraťa alebo podivného tvora, ktorého tu už viackrát zahliadli miestni obyvatelia. Mulderova viera v nevysvetliteľné je tak ďalej vystavená skúške, keď sa snaží získať dôkaz o existencii vede neznámeho tvora, zatiaľčo Scullyová prejavuje zdravú dávku skepsy. Po obhliadke miesta činu a vypočutí viacerých svedkov sa všetky indície začínajú zbiehať do bláznivej predstavy, podľa ktorej sa podozrivé indivíduum menom Guy Mann môže meniť do podoby jaštera.


Skutočnosť je napokon ešte bizarnejšia, hoci podozrenie ostáva spolovice v platnosti: Mann je jašter, ktorý za istých okolností berie na seba ľudskú podobu. V tejto čiernohumornej, reverznej verzii sa tvor stal premenencom po uhryznutí človekom a po svojej premene bedáka nad bezútešnosťou ľudského života v modernej spoločnosti.

 

Mulder a Scullyová stretnú príšeru

Zábavná absurdnosť tohto prípadu jednoznačne dominuje, pričom zastiera aj samotný motív vyšetrovania. Aj keď sa obaja agenti presvedčia, že „jašteričí muž“ nebol skutočným vrahom, iba sa nachádzal v nevhodný čas na nevhodnom mieste, na konečnom výsledku vyšetrovania už tak nezáležalo. Pri poslednom stretnutí Mann Mulderovi oznámi, že sa chystá na stáročia trvajúcu hibernáciu, ale považuje za šťastnú príležitosť, že sa mohli vo svojich životoch stretnúť. Skôr ako navždy zmizne v temnote noci, sa opäť zmení na „jašteričieho muža“ a zanechá Muldera s obnovenou vierou v paranormálne javy jeho vlastným úvahám.

 

 

Ďalšie dobrodružstvo Muldera a Scullyovej nie je iba grotesknou hyperbolou či variáciou na príbehy o premenencoch poukazujúcich na to, že fenomén theriantropie môže zahŕňať aj iné verzie o premene človeka na zvieratá a naopak.

Je to predovšetkým tajomné, rovnako tak aj humorné dobrodružstvo súvisiace s modernými legendami, ktoré však nemusia byť vôbec vymyslené.

Kryptozoológovia pátrajúci po vede zatiaľ neuznaných tvoroch by o tom mohli naozaj veľmi dlho rozprávať.

„Sú to typickí predstavitelia „neznámych zvierat“ skrývajúci sa pred človekom na ťažko prístupných miestach v hustom pralese, v barinách, v hlbokých jazerách, v horách alebo v rozľahlých neobývaných priestoroch púští a stepí,“ píše český bádateľ a spisovateľ Ivan Mackerle vo svojej knihe „Odkiaľ prichádzajú?“. „Aj domorodci ich pozorujú len veľmi zriedkavo a náhodne. Oficiálna veda ich neuznáva a odkazuje do ríše výmyslov a bájok. Racionálni ľudia si radi udržiavajú klamlivú predstavu, že všetky zvieratá už boli objavené a pred našou modernou technikou sa žiadny neznámy živočích nemôže ukryť. Napriek tomu existuje skupina ľudí nazývaných kryptozoológovia, ktorí po týchto tvoroch pátrajú. Podľa nich to môžu byť doteraz neznáme živočíšne druhy, alebo zvieratá, už domnelo vyhynuté. Keď zviera skutočne odhalia a odchytia, odovzdajú dôkazy bežným zoológom, ktorí sa tak trochu zahanbia, rozpačito poškriabu na hlave, ale potom už zviera rutinne popíšu a zaškatuľkujú. Z neznámeho zvieraťa sa stane známe, ktoré už novinárov a verejnosť ďalej nezaujíma. Takto už bolo objavených mnoho zvierat, spočiatku považovaných za obyčajné výmysly.“

 

 

„Čas od času sa v médiách objavujú správy o jašteričích ľuďoch (z anglického lizardmen),“ hovorí poľský bádateľ paranormálnych javov a publicista Robert K. Leśniakiewicz. „Ide o tajomné bytosti vyskytujúce sa v močiaroch a slatinách južných štátov USA, poriečí rieky Po v Taliansku alebo iných oblastiach, kde je teplo, veľa vody a blata.“ Robert, s ktorým som v deväťdesiatych rokoch často vyšetroval pozorovania UFO na poľsko-slovenskej hranici či záhadné zmiznutia ľudí v Tatrách, vie o tom svoje hlavne vďaka spolupráci s talianskymi bádateľmi Alfredom Lissonim a Sebastianom di Gennarom, ktorý šéfuje Centro di Studi Ufologico:

„V rokoch 1987-1990 čelili talianski vyšetrovatelia neobyčajnej záhade. Rybári, farmári a iní obyvatelia obcí na dolnom toku rieky Po nachádzali na jej piesočných brehoch a naplaveninách zvláštne plutvové stopy veľké 45-60 centimetrov, ktoré akoby zanechali tvory podobné jašterom.“

 

Aby toho nebolo málo, šľapaje boli mierne rádioaktívne.

„Tieto hypotetické dinosauroidy sa objavovali tiež v močiaroch americkej Floridy, Lousiany a Georgie,“ pokračuje poľský bádateľ, ktorý nakoniec neskrýva zdravú dávku skepsy. „Všade tam boli nájdené stopy podobné tým z Talianska. Ale či mohli takéto stopy naozaj zanechať iba hypotetické dinosauroidy? Samozrejme, že nie, veď stačí jeden človek, ktorý by si obul patrične tvarované umelé plutvy a máme tu lizardmana ako vyšitého.“

 

 

Na tieto slová si ešte čoskoro spomenieme, ale teraz už k samotnému príbehu, ktorý sa oficiálne začal 29. júna 1988, kedy sedemnásťročný Christopher Davis z Brownstownu pri Bishopsville v Južnej Karolíne riadil okolo druhej hodine v noci auto po prázdnej ceste cez bažinu Scape Ore Swamp. Na okraji močiara blízko bavlníkového poľa dostal defekt a preto auto odstavil pri krajnici, aby vymenil pneumatiku. V nočnej tme plnej čvachtavých zvukov a kvákania žiab to určite nebolo nič príjemné, ale nakoniec opravu zvládol. Keď si upratoval nástroje, všimol si, ako k nemu beží cez pole podivný tvor s očami svietiacimi na červeno.

Neskôr vypovedal, že tvor „páchol hnilobou“, „bol prinajmenšom dva metre vysoký, mal dlhé ramená, kožu ako jašterica a šupiny ako had.“ Nečakal, naskočil do auta a keď sa pokúšal zabuchnúť dvere, objavili sa na ich okraji „tri veľké prsty, s dlhými čiernymi pazúrmi a zelenou kožou.“ Mladíkovi sa však predsa len podarilo dvere zavrieť a šliapnuť na plynový pedál:

„Pozrel som sa do zrkadla a uvidel bežiacu zelenú škvrnu. Zbadal som jeho prsty na nohách, keď vyskočil na strechu auta. Mal som dojem, že počujem chrochtanie, a potom som videl prsty na prednom skle, ako krúžia okolo strechy.“

 

Keďže Davis náhle strhol volant bokom, bytosť z auta zletela a zmizla v tme. Keď zaparkoval pred domom, držal klaksón dovtedy, až kým rodičia nevyšli k dverám a nevzali syna dnu. „Bol hysterický, plakal a triasol sa. Chvíľu trvalo, kým sa upokojil, aspoň do tej miery, že nám mohol povedať, čo sa stalo,“ spomínal neskôr jeho otec. Hoci Chris porozprával strašidelnú príhodu rodine a blízkym priateľom, políciu neinformoval, pretože sa obával zosmiešnenia.

14. júla 1988 Tom a Marie Waneyovci nahlásili poškodenie svojho kabrioletu „ohryzeného“ v blízkosti Scape Ore Swamp. Okrem škrabancov na karosérii, roztrhaných poťahov a dobre viditeľných stôp po zuboch na nárazníku boli vytrhnuté aj káble motora. Keď polícia začala s vyšetrovaním, prihlásil sa jeden z Davisových priateľov, aby rozpovedal, čo už vedel od Chrisa. Ten sa nakoniec dostavil aj sám, aby svoju verziu o „jašteričom mužovi“ predostrel okresnému šerifovi Listonovi Truesdaleovi a tak sa príbeh dostal na prvé stránky novín. Tam si ho prečítal aj stavebný robotník George Hollomon, ktorý sa na polícii prihlásil s tým, že ešte koncom júna na neho pri naberaní vody z artézskej studne vyskočil večer z lesného porastu „veľký tvor s veľkými očami“ a hnal sa za ním po ceste, ktorá vedie pozdĺž južného brehu močiarov.

 

 

Zástupca šerifa Wayne Atkinsona strážnik Mike Hodges začali po týchto udalostiach hliadkovať po nociach v okolí Scrape Ore Swamp a získali dojem, „že sa tam rozhodne niečo skrýva.“

V noci 24. júla 1988 sa Rodney Nolf a Shane Stokes z neďalekého Turkey Greek spolu so svojimi priateľkami viezli autom okolo močiara, kde zrazu zbadali akúsi príšernú karikatúru človeka.

Na jeleňa to bolo veľké. Stálo to na zadných nohách a bolo to až príliš svalnaté na to, aby to bol človek. Mohlo to byť viac ako dva metre vysoké,“ popisoval neskôr Stones. „Odrazu to otočilo hlavu a zažmurkalo očami, neviem ale presne, akú mali farbu. Prebehlo to cestu pri moste a potom vbehlo do močiara na mieste, kde sa štátna cesta č. 20 križuje s cestou č. 15.“ Hneď nato zamierila posádka auta vypovedať na políciu.

„Nepochybujem o tom, že niečo videli,“ spomínal si neskôr Atkinson. „Bolo vidieť, že sú rozrušení.“ Na miesto pozorovania vyrazil zástupca šerifa spolu so strážnikom Hodgesom a na ceste k bažinám narazili na veľké sudy, ktoré niekto vytiahol zo skládky, zdeformoval a nechal ležať na ceste. Muži zákona si tiež dobre všimli veľké trojprsté šľapaje, ktoré boli dlhé 35 a široké 18 centimetrov. Stopy s metrovým rozstupom od seba nejaký čas sledovali a keď sa vrátili k autu objavili ešte čerstvejšie šľapaje, ktoré cez koľaje po pneumatikách smerovali do lesa. Oboch pri pomyslení na neznámeho tvora striaslo a nemohli sa zbaviť neodbytného pocitu, že ich tajne pozoruje pod ochranou temnej hradby stromov. Šerif Truesdale nechal hneď na druhý deň ešte pred príchodom dažďa odliať stopy sadrou, aby ich neskôr mohli identifikovať a vytvoriť profil možného páchateľa.

 

 

Tajomné udalosti čoskoro prilákali do Bishopsville množstvo senzáciechtivých návštevníkov a vzrušenie vyvrcholilo vo chvíli, keď bola v miestnej rozhlasovej stanici vyhlásená ponuka 1 milión dolárov za odchytenie neznámeho tvora.

5. augusta 1988 Kenneth Orr, pilot z blízkej vojenskej základne Shaw, prísažne vypovedal, že na Lizard Mana natrafil na diaľnici 15, pričom ho zranil streľbou z revolvera. Na dôkaz pravdivosti svojho rozprávania predložil aj niekoľko šupín a vreckovku, do ktorej zotrel krv, ktorá z tvora pochádzala. Jeho svedectvo však malo nakoniec veľmi čudnú dohru, keďže namiesto vyšetrenia prípadu, obvinili muži zákona Orra z ilegálneho držania zbrane a falošnej výpovede, načo svoje tvrdenia ihneď stiahol.

Príbeh pokračoval 30. júla 1990, kedy Bertha Blythersová šoférovala auto s piatimi deťmi z reštaurácie v Bishopville a pred križovatkou Hickory Hill Road sa od bažín vrhla k autu akási veľká znetvorená postava. „Nikdy som nič podobné nevidela,“ povedala na polícii Blythersová, sotva upokojila svoje prestrašené deti. „Nebol to jeleň ani medveď. A rozhodne to nebol žiaden človek.“

Vo februári 2008 manželský pár Dixie a Bob Rawsonovci z Bishopvillu ohlásil po jednej noci zvláštne poškodenie svojho vozidla, stopy krvi a zmiznutie domácich mačiek. Stopy zubov na karosérii sa ihneď postarali o šírenie rečí o návrateLizard Mana. Krvné vzorky boli odoslané na analýzu do veterinárneho laboratória, načo sa zistilo, že krv pochádza zo psa. Okresný šerif E. J. Melvin naproti tomu zase razil teóriu o vlkovi či kojotovi, čo sa krátko nato zdanlivo potvrdilo, keď vyšetrovatelia v blízkosti domu Rawsonovcov našli na poli mŕtveho kojota. O vágnosti tohto vysvetlenia sa však neskôr mohli presvedčiť diváci relácie „Zvieratá X“ televízneho kanála Animal Planet – experti v nej jednoznačne dokázali, že bez straty chrupu a pre čeľuste psa či kojota nedosiahnuteľnej sily 407 Nm krútiaceho momentu (čo je napríklad sila dieselového štvorvalcového motora automobilu Mercedes triedy E 220 CDI) nebolo možné zanechať stopy zubov na nárazníku auta.

 

 

Bizarná prehliadka „ohryzených“ karosérií ďalej pokračovala. V roku 2011 Ada a Leon Marshallovci z Bishopville nahlásili škody na aute, dôverne známe z predchádzajúcich udalostí, kedy na ňom šerifov zástupca Fletcher Williams opäť objavil stopy zubov a slín.

5. augusta 2015 cestoval JimWilson autom po ceste 34 do Camdenu, keď zbadal, ako „niečo vyšlo z lesa a prebehlo mostom cez Scape Ore Swamp“. Šofér zastavil a pohotovo začal snímať bytosť mobilom. „Bola to vysoká, tmavá postava s chvostom,“ popísal ju Wilsona spresnil:

„Vyzerala ako aligátor s krátkym nosom vzpriamene kráčajúci na zadných nohách.“ Zdá sa, že neznámy tvor muža zbadal, pretože sa k nemu pred ponorom do močiara otočil. Wilson odvtedy vie, čo videl: „Povedali mi, že to musel byť mladý varan. Ale moja priateľka si myslí, že to bol isto Lizard Man.“

 

Jim Wilson však nebol jediný, kto mal v tom čase znepokojujúcu skúsenosť s jašteričím mužom, keďže ho ešte predtým, 2. augusta 2015, zachytila na mobil Sarah Berraová cestou do kostola v Bishopville. „Videla som Lizard Mana, ako vyšiel z lesa a bežal po jeho okraji. Prisahám, že som si to nevymyslela,“ uviedla do svojho svedectva. V jej prospech svedčí hoci aj nie príliš zreteľné video zachytávajúce grotesknú postavu humanoida s pazúrmi a trojicou pazúrov na každej nohe.

Súčasného okresného šerifa Daniela Simonsa pritom neprekvapuje, že legenda o jašteričom mužovi sa v Bishopville opäť vynára. Nič iné nedokázalo farmárske mestečko tak presláviť, ako chýry, ktoré o ňom kolujú už od konca osemdesiatych rokov.

 

 

Vládny úradník Grady Brown, ktorý má na starosti okres Lee sa so správami o Lizard Manovi stretol prvýkrát, keď si jedného júlového rána roku 1988 prečítal titulnú stranu regionálnych novín v nevadskom Rene. „Bol tam niekto oblečený ako Lizard Man ako v roku 1988?“ pýta sa. „Lebo ja verím, že áno. Chlapík, ktorého sme považovali za Lizard Mana tej doby však už zomrel. Robí to niekto azda znovu? To neviem povedať, pretože som to sám nevidel.“

 

 

A čo na to vedci?

V lete 2011 sa na expedíciu za Lizard Manom vypravila skupina univerzitných pedagógov z Charlestonu a popis ich zážitkov publikovaný na jeseň v College of Charleston Magazine iba v máločom zaostáva za atmosférou Aktov X šmrncnutých riadnou dávkou čierneho humoru.

„Niektorí z kolegov ma považujú za blázna, že som sa podujal na túto cestu, keďže je zrejmé, že niečo ako kríženec jaštera a človeka nemôže vôbec jestvovať,“ hovorí profesor biológie Eric McElroy, ale súčasne dodáva: „Ale ja by som naozaj chcel vedieť, aký zoologický druh stojí za celou touto aférou.“

Podobne uvažuje aj jeho kolega, profesor histórie Scott Poole, ktorý si už predtým získal renomé knihou Monsters in America. „Bude zaujímavé dozvedieť sa, kto verí v Lizard Mana a kto nie,“ podotýka, keďže je presvedčený, že v okolí Scape Ore Swamp môže študovať pozoruhodné prejavy moderného folklóru.

A do tretice sa profesor komunikácie Robert Westerfelhaus špecializovaný na štúdium popkultúry nazdáva, že to bude prínosné aj pre jeho vlastné bádanie:

„Takisto sa zaujímam o kultúrne a spoločenské zvyklosti spojené s fenoménom Lizard Mana. A to všetko od komerčného podnikania, ktoré tu ľudia na jeho základe vytvorili, až po to, ako tomu oni samotní dávajú zmysel v okolitom svete.“

 

Na svoju výpravu sa vydali v obstarožnom školskom autobuse, ktorého interiér bol zmenený na spôsob obytného karavanu a modrozelená karoséria ozdobená motívom draka. Keď tak po okresných cestách Lee County dohrkotali v rachote a dyme naftového motora až do Bishopville, vzbudili veľkú pozornosť už len preto, lebo ulice mestečka v sparný deň vyzerali ako po vymretí.

„Hollywood by tu mohol prísť natočiť nejaký kus z päťdesiatych rokov a pritom by nemuseli vôbec nič zmeniť,“ komentuje Westerfelhaus s čelom nalepeným na okno.

„Stačilo by len pridať ľudí,“ vtipkuje Poole.

Po zaparkovaní profesorská trojka vykročila cez konské výkaly a zvyšky sena krížom cez trávnatú plochu k Múzeu bavlny, ktoré sa usídlilo v starom železničnom depe. Odtiaľ približujúcich sa návštevníkov vyzerali spoza záclon domáci, ktorých evidentne prekvapil extravagantne pomaľovaný autobus.

„Mysleli sme si, že z Charlestonu prídu nejakí seriózne vyzerajúci ľudia. Títo však pôsobili dojmom hipíkov,“ zdôveril sa neskôr novinárke kurátor múzea Janson Cox. Napriek tomu bolo zvítanie srdečné. Okrem Coxa v okuliaroch, s dôstojnou briadkou a v koženej veste, uvítal bádateľov aj miestny historik Dot Smith a emeritný sudca Bill Baskin v zasadačke, ktorá vyzerala ako každá iná, kde sa môže uskutočniť akákoľvek odborná konferencia či firemná prezentácia. Ale pohľad do zadnej časti miestnosti s vystaveným tovarom dojem umocnil o vizuál, ktorý vedátorom nemusí byť dvakrát po chuti: deväť druhov tričiek a štyri druhy čapíc so známym motívom, prepracovaný kostým Lizard Mana zhotovený pre karnevalové slávnosti, sadrové odliatky jeho stôp a fotografie áut, ktoré zdevastoval. V momente, kedy sa z reproduktoru ozvala pieseň miestneho country speváka Jima Nesbitta, bádatelia pochopili, že sa ocitli v samotnom centre diania, v Bishopville:

 

„If you want to get yourself a little thrill,
take a little trip to Bishopville –
as in South Carolina in the County of Lee.
The Browntown Road istheplace to be:
the home of the Lizard Man.“

 

Spoločnosť rodákov zhromaždená v múzeu neskrývala svoju ochotu a odhodlanie: „Chceme vám len odprezentovať fakty a závery si už urobíte sami,“ komentuje kurátor Cox, ktorému evidentne robí starosti očakávanie objektivity u príchodzích. Ale pokračovanie tohto dobrodružstva nemožno rozprávať bez návštevy šerifa. Šerif Listona Truesdale bol totiž prvý – ako už vieme – ktorému nahlásili incident s Lizard Manom v lete 1988.

„Skutočne, keby nebolo šerifa, pochybujem, že by sme vôbec niekedy počuli o Lizard Manovi,“ hovorí reportér Randy Burns z denníka The Item. „Nejde o to, že by to podporoval, ale že to nezosmiešňoval. Správy o tom, ako niečo vystrašilo miestnych, zobral veľmi vážne a podnikol dôkladné vyšetrovanie. A to bolo i dôvodom, prečo tomu médiá venovali veľkú pozornosť.“

Teraz nebudeme opakovať tú časť príbehu, ktorú už poznáme, či už ide o svedectvo Georgea Hollomana alebo Christophera Davisa. Zaujímať nás bude predovšetkým to, ako v júli 1988 vtrhol do Bishopvillu takmer päťdesiattisícový dav zvedavcov na čele s novinármi. „Za tri dni to bolo vo všetkých novinách,“ spomína po rokoch Truesdale. „Dostali sme toľko telefonátov, že sme museli zriadiť samostatnú pobočku, ak sme sa mali vysporiadať s médiami. Zavládol ohromný zmätok. Mnohí ľudia chodili v oblečení vyrobenom z chrómu, aby sa Lizard Mana pokúsili nalákať, keďže počuli, že sa mu vraj páči chróm. Iní zase, naopak, oblepovali chrómové nárazníky a doplnky na autách lepiacou páskou, aby sa pred ním chránili. A ja som neustále tŕpol, že nejaký blázon bude pri tom aj strieľať.“

Aj po opadnutí záujmu novinárov sa Truesdale od začiatku deväťdesiatych rokov mnohokrát objavil v televízii a známym sa stal predovšetkým vďaka účinkovaniu v dokumentárnom seriáli Liars&Legends. A niet sa čo čudovať – po tragickej smrti Christophera Davisa v roku 2009 ostal jediným kľúčovým svedkom vyčíňania Lizard Mana.

Po rozhovore s penzionovaným šerifom si profesori dopriali obložené bagety v motoreste „U Harryho“, kde sa v hlučnej a zadymenej miestnosti so záujmom rozhliadli po gýčovitej výzdobe, ktorá by agenta Muldera nepochybne dokázala zaujať aj na dlhé hodiny: plastové sošky Supermana, Elvisa Presleyho a Lary Croftovej na policiach spolu s modelmi vláčikov a traktorov, mužská postava poskladaná z pivových plechoviek v rohu, ale aj napodobenina hlavy losa s namontovanými parohami na stene. Samozrejme, nemohli chýbať ani sadrové odliatky stupají Lizard Mana.

 

 

Profesori v spoločnosti Jansona Coxa a Billa Baskina nasadli do svojho autobusu, ktorý ich odviezol ku drevenej šope na opustenom pozemku Lucia Elmoreho, kde na ploche asi štyridsiatich akrov pestoval v susedstve močiara fazuľu. Tú dodával do obchodných reťazcov po celej Južnej Karolíne a aby obstál v konkurencii, umiestnil do šopy na urýchlenie sušenia strukov klimatizačné jednotky. A to, ako povedal majiteľ miestneho obchodu s osivami Al Holland, mohlo celý problém spôsobiť:

„Vtedy nemal klimatizáciu každý a tak sa stalo, že tie zariadenia z Elmoreho šopy niekto ukradol. Keď si v ten deň kúpil v meste ďalšie tri kusy, rozhodol sa, že ich zabezpečí proti opätovnej krádeži.“

 

V noci teda hliadkoval vo fazuľovom poli a počul, ako na opustenej ceste vedúcej okolo jeho pozemku zastavilo uprostred noci auto. Keď sa to rozhodol preveriť, pri pohľade na mladíka prikrčeného pri kolese auta mu napadlo, že našiel vinníka. A pritom vyľakal Christophera Davisa, ktorý ako už vieme, sa iba snažil opraviť defekt. Cesta je situovaná nižšie ako pole, takže jeho majiteľ zostupoval po svahu ako nejaký prízrak – nečudo, že sa nebohý Davis tak vyľakal a rýchlo naskočil do auta.

„Koncové svetlá sa odrazili v Elmoreho okuliaroch, čím spôsobili ilúziu červených, akoby žeravých očí,“ dedukuje Holland na spôsob nadšeného amatérskeho detektíva:

„Keď sa príbeh rozšíril, Elmoreho syn sa ho rozhodol udržať. Z papúč a dreva zhotovil na nohy návleky, ktorými potom dupal po brehu močiara. A keď sa na to šerif s pomocníkmi chytili, boli Elmoreovci šťastní, že im už nikto nič neukradne so všetkými tými policajtmi hliadkujúcimi v okolí.“

 

Príbeh o Lizard Manovi tak dostal v očiach prvú vážnu trhlinu, väčšiu ako bola hociktorá z tých, ktorá po rokoch zmenila sušiareň na fazuľovej plantáži na ošumelú búdu s prepadávajúcou sa strechou. Na štíte stále drží nečasom ošľahaná doska s ťažkopádnym nápisom Elmore´s Butterbean Shed. „Budeme musieť zistiť, či si ju môžeme vziať do múzea,“ hovorí sudca Cox, keď sa bádatelia brodia vysokou burinou ku chátrajúcej stavbe. Vnútri nenájdu takmer nič zaujímavé okrem polámaného invalidného vozíka, starého nábytku a niekoľkých prenosných chladničiek: „Things Go Betterwith Coke.“ Je tu ešte niekoľko práchnivých vriec s fazuľou, na ktoré Cox ukazuje: „Zrejme stále môžu ešte vyrásť, ak sa zasadia. Môžu byť ako čarovné fazule v rozprávke o Jackovi a obroch. Ibaže hore je len Lizard Man,“ dodáva s úsmevom.

Vedátori si teda pre istotu zopár hrstí napchajú do vreciek na nohaviciach. Keď už všetci stoja opäť na ceste, neúnavný Janson Cox ukazuje na zákrutu cesty, ktorá znemožňuje výhľad na pole: „Ten Hollandov príbeh skrátka neobstojí. Neexistuje žiadny spôsob, akým by odtiaľ Elmore mohol zbadať auto.“ Takmer vyriešená záhada sa tak opäť vracia do hry, zatiaľ čo výskumníci mieria ku zlovestnej bažine Scape Ore Swamp.

Potom ako zahnali smäd vodou z artézskej studne, pri ktorej George Holloman kedysi zbadal Lizard Mana, vyložili z autobusu kajaky a zapli si záchranné vesty ku krku. Keď člnky dostali na temnú hladinu vody, snažili sa preskúmať vodnú plochu, ale po čase sa zámeru vzdali pre hustý porast a bahno brániace veslovať v barinách. Potom sa niekoľko hodín potulovali po okolitom lese, pričom McElroy ako zoológ neskrýval nadšenie zo zástupcov miestnej fauny, hoci oveľa skromnejšej ako legendárny jašteričí muž:

„Keď sa vyberiem do lesa, idem sa pozrieť na faunu, o ktorej viem, že by tam mala byť: Existuje tu osem druhov jašteríc a dvadsať druhov obojživelníkov. Samozrejme množstvo hadov a vtáctva, teda druhov, o ktorých fakticky viem, že sú tam. Preto neviem, prečo sa ľudia chcú dostať k Bigfootovi alebo Lizard Manovi, ak môžu hľadať skutočné tvory.“

 

 

Profesor Poole v diskusii pri večernom táboráku rozvíja svoju vlastnú hypotézu:

„Bolo by ťažké nájsť v americkej histórii obdobie, kedy by sa ľudia nezaujímali o tajomné veci v lese, močiaroch a oceánoch. V skutočnosti, predovšetkým v období osídľovania, to bolo veľmi dôležitou súčasťou našej mentality. Zaujímať sa o to, čo leží mimo táboráku, čo je tesne za hranicou toho, čo už poznáme.“

 

„Tým, ako veda všetko vysvetľuje, sa pre mnohých ľudí stáva svet oveľa menej tajomný,“ prisadzuje si Westerfelhaus. „Ale myslím si, že tu stále zohráva svoju úlohu hlboko zakódovaný prvotný strach, ktorý máme z niečoho, čo sa od nás odlišuje takým zásadným spôsobom.“

Poole je presvedčený o tom, že netvor na tomto mieste skutočne žije, hoci len ako desivý príbeh tradovaný medzi ľuďmi už od 18. storočia: „Je to ten istý, ktorý straší Juh už tristo rokov.“

Spolu s Westerfelhausom dúfajú, že sa im tu podarí za pomoci študentov zorganizovať etnografický a sociologický výskum:

„Myslím si, že teraz prestavuje záhadu predovšetkým to, či je Lizard Man iba výtvorom súčasných médií, alebo vychádza ešte zo staršieho folklóru, prípadne z rasových a triednych úzkostí,“ mieni Poole, ktorý sa už pri práci na svojej knihe venoval analýze príbehov o strašidelných tvoroch z pohľadu hlbinnej psychológie. „Možno ide o ten druh príbehov o netvoroch striehnucich v bažinách, ktorými bieli plantážnici zastrašovali svojich otrokov, aby im nemohli utiecť.“ Legenda o Lizard Manovi je tak podľa neho neoddeliteľne spojená s rasovým pozadím histórie oblasti Lee County.

 

 

Prírodovedec, doktor Rudy Mancke, ktorý počas svojho pôsobenia na univerzite skúmal faunu i flóru Južnej Karolíny, sa domnieva, že neexistuje spôsob ako jednoznačne potvrdiť či vyvrátiť existenciu takého tvora, ako je Lizard Man: „V mysli ľudí, a je úplne jedno, ako veľmi sú vzdelaní, existuje vždy nádherný pocit, že existujú veľké záhady tam, kde to nemôžeme pochopiť.“ Na otázku, či verí v jašteričieho muža, diplomaticky odpovedá slovami:

„Odliatky stupají, ktoré som mal možnosť vidieť pred mnohými rokmi, vyzerali ako dinosaurie stopy. Nikdy som však nevidel dôkaz o existencii Lizard Mana. Znamená to však, že viem všetko o všetkom? To rozhodne nie!“

 

Naproti tomu je profesor McElroy vo svojich záveroch nemilosrdnejší:

„Nemyslím si, že tu žije Lizard Man. Nemyslím si, že sa tu takýto tvor mohol vyvinúť z dinosaurov žijúcich pradávno v našich močiaroch. A nemyslím si ani to, že je to Marťan či nejaký votrelec, ktorý tu padol s meteoritom. Pochybujem o tom, že by to bol napríklad varan, mohla by to byť však gorila, ktorá ušla z cirkusu, ale aj to sa mi zdá príliš nepravdepodobné.“

 

Predstavivosť, fascinácia a atavistické obavy – to všetko udržiava pri živote príbeh o Lizard Manovi bez toho, aby bolo možné jednoznačne určiť, kde leží hranica medzi realitou a fantáziou. Jeden z miestnych to profesorom v druhý deň pobytu pri stretnutí v múzeu objasnil nanajvýš úprimným a zrozumiteľným spôsobom:

„Hoci nepatrím k tým, ktorí veria v existenciu Lizard Mana, vždy sa obzerám po močiari, keď tadiaľ prechádzam cez most. Dokonca i dnes. Je to len taký malý kúsok pochybnosti. Dobre to poznám, veď predsa existuje toľko príbehov – stačí zasadiť iba malé semienko pochybností.“

 

Profesori si pozreli v múzeu už zmienený filmový dokument Animal Planet o Lizard Manovi. Dôvod uvidieť na prvý pohľad bizarné fakty v širších súvislostiach prichádza v náhodnom rozhovore s tamojším predavačom poľnohospodárskych strojov Royom Atkinsonom. Ten im rozpráva o synovi, ktorý ochrnul následkom automobilovej nehody, a ukazuje im špeciálne upravenú gitaru, na ktorej chlapec hrá v rámci muzikoterapie, aby sa vyrovnal so svojim hendikepom. Obaja charitatívne vystupujú s country pesničkami po sociálnych domovoch a ústavoch opatrovateľských služieb, pričom ich najväčším hitom sa stala skladba „The Lizard Man Stomp“. Práve tú im Atkinson naživo zahral:

 

„Lizard Man, he’s got a country band,
And he plays his scale sall over the land.
And he does the stomp in the Scape Ore Swamp.“

 

„Je mi je jasné, že verí v existenciu Lizard Mana, ale toto tu inšpiruje aj pocit nádeje a legenda tak získava veľmi osobný rozmer,“ hovorí neskôr dojatý Westerfelhaus. „Naozaj sa ukazuje, aké je to všetko dôležité vo vzťahu k tunajšej spoločnosti.“

A tak mali bádatelia možnosť spoznať, kde Lizard Man skutočne žije: v samotných ľuďoch z okresu Lee County.

„Južania sú uznávaní pre svoju schopnosť rozprávať príbehy, v čom Liston Truesdale, Dot Smith a Al Holand vonkoncom nesklamali,“ rozplýva sa McElroy. „Vyrozprávali nám skvelý dej. Druhou vecou je, či je aj pravdivý, ale faktom ostáva, že sú to skutočne veľké príbehy.“

A to platí aj pre túto, len zdanlivo grotesknú epizódu Aktov X.

 

 

Úryvok z knihy Miloša Jesenského “Temný horizont. Nové príbehy Muldera a Scullyovej”


KNIHU môžete zakúpiť na tejto adrese.



 

Súvisiace:

Exkluzívny rozhovor s doktorom Jesenským
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-doktorom-jesenskym

Seriál: Akty X Dr. Jesenského
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-akty-x-dr-jesenskeho

MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber

 


august 16, 2017 22:55 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top