Obrázok používateľa CEZ OKNO
Misie Apollo z druhej strany

V noci 29. júla 1953 si John O´ Neill, vedecký redaktor novín HERALD TRIBUNE a amatérsky astronóm, opäť pripravil teleskop, aby mohol pozorovať Mesiac. A neveril svojim očiam. Okraj mesačného mora Mare Crisium, ako sa zdalo, bolo premostené obrovským mostom. Neill tomu nemohol uveriť, pretrel si niekoľkokrát oči, ale zistil, že sa nemýli. Most tam predtým nebol, tým si bol istý, a naviac musel byť obrovský - možno 20 km dlhý. Ani po niekoľkých výmenách šošovky sa obraz nezmenil a po deväťdesiatich minútach pozorovania dospel Neill konečne k presvedčeniu, že vidí reálny útvar. Lenže keď o tom napísal do novín, nikto mu neveril.

Až po niekoľkých mesiacoch prehlásili dvaja poprední anglickí astronómovia, odborníci na výskum Mesiaca, dr. H. Percy Wilkins a Patrick Moore z Anglickej astronomickej spoločnosti, že most svojimi teleskopmi pozorovali tiež a uisťujú, že predtým tam nebol. V rozhovore s komentátorom BBC Bernardom Forbesom Wilkins prehlásil: „Je to skutočne most. Jeho dĺžka z jedného konca na druhý je asi 30 km a rozprestiera sa pravdepodobne najmenej 1700 m nad dnom.“ Forbes: „To ale musí byť gigantický...“ Wilkins: „To aj je.“ Forbes: „Ste si istý, že to nie je omyl?“ Wilkins: „Ó, určite to nie je omyl. Potvrdili ho predsa i iní pozorovatelia. Vyzerá umelo...“ Forbes: „Keď hovoríte, že vyzerá umelo, čo tým myslíte?“ Wilkins: „Vyzerá, ako by bol technickým dielom.“ Forbes: „...Och...“ Wilkins: „Áno, je to niečo veľmi neobvyklé...“ Forbes: „A jeho tvar je viac či menej pravidelný?“ Wilkins: „Absolútne pravidelný. A to je na ňom práve také zaujímavé.“ Forbes: „A vrhá tieň?“ Wilkins: „Áno, vrhá tieň, a keď je Slnko nízko, je vidieť, ako svitá pod ním.“

 

Počas niekoľkých mesiacov pozorovalo a fotografovalo záhadný most i vtedy najväčšie observatórium sveta, Mount Palomar v Kalifornii. Zo spektrografickej analýzy vyplynulo, že je z kovu. V apríli 1974 vyfotografovala oblasť Mare Crisium posádka rakety APOLLO 16: na jeho okraji viedol cez mesačnú priekopu úplne symetrický útvar, pripomínajúci most. Roku 1968 vydal úrad NASA „Chronologický katalóg udalostí na Mesiaci“, ktorý uvádza 579 prípadov pozoruhodných javov na zemskom satelite, ktoré pozorovali astronómovia v posledných storočiach. Hovorí sa tu o svetelných bleskoch, strieborných „prúdoch“ a stmavnutí mesačnej krajiny, o záhadných objektoch, ktoré manévrujú nad povrchom Mesiaca a... o kupolách. 200 z 579 prípadov opisuje „biele kupole“, ktoré menia svoju polohu, raz sa objavia, potom zase zmiznú.

Často sa tieto kupole vyskytovali v skupinách, ktoré zostávali na jednom mieste len niekoľko mesiacov. Známy astronóm dr. G. Kuiper zdôraznil, že sú úplne guľaté a majú priemer 200 až 300 metrov. (Kuiper, Gerard Peter, 1905-1973 - americký astronóm holandského pôvodu, riaditeľ Yerkesovho (1947-1949) a MacDonaldovho observatória (1957-1960), od roku 1960 vedúci ústavu Lunar and Planetary Laboratory. Zaoberal sa najmä planetárnou astronómiou. Roku 1944 objavil atmosféru na Saturnovom mesiaci Titane, roku 1948 zistil, že atmosféra Marsu sa skladá z oxidu uhličitého, objavil piaty mesiac Uránu Mirandu (1948) a druhý mesiac Neptúna Nereidu (1949).

 

(Vypracoval kozmologickú teóriu vzniku planét z protoplanetárneho oblaku. Teda vedel, čo hovorí - pozn. B. Móric.) Astronomická fakulta Harvardskej univerzity sa roku 1958 pokúsila vo vedeckej diskusii hádanku „mesačných kupol, pri ktorých počet pozorovaní rastie“, rozlúštiť. Nedospelo sa však k žiadnemu výsledku, ktorý by stál za zmienku. Tiež na fotografiach z amerických mesačných sond LUNAR ORBITER je možné tieto neprirodzene pravidelné útvary rozoznať. Javiskom záhadných útvarov bol po dlhé desaťročia kráter Aristarchus. Roku 1922 sa vnútri kráteru objavili dva hlinené valy.

Lowellove observatórium hlásilo v decembri 1963, že v noci z 29. na 30. októbra objavilo dve zoskupenie jasných červených svetiel severne od kráteru Herodotus, ktoré zmizli až 27. novembra... a o niekoľko dní neskôr boli zoradené do oválneho tvaru na južnom okraji kráteru Aristarchus. V júni 1965 upozornil kalifornský amatársky astronóm svojich kolegov na to, že v oblasti Aristarchu pozoroval lúč akéhosi svetla, ktorý vysielal signály v intervale 1,5 sekundy. O mesiac neskôr observatória toto pozorovanie potvrdili. V noci 26. novembra 1965 urobil amatérsky astronóm Robert H. Curtis fotoaparátom pripevneným na teleskop zábery polmesiaca.

 

Jeden zo snímok ukazoval zreteľne v oblasti Fra-Mauro útvar v tvare kríža, okolo ktorého bol trojuholník zo štyroch kupôl. Curtis si to nedokázal vysvetliť a zverejnil svoju fotografiu v časopise „Sky and Telescope“. Úradní experti pochopiteľne mali okamžite odpoveď. „Ide iba o dva krížiace sa horské hrebene,“ vysvetlil jeden astronóm, bez ohľadu na skutočnosť, že horské hrebene vznikajú vrásnením a prekríženie teda nie je možné. Po niekoľkých mesiacoch útvar tiež bez stopy zmizol. Už citovaný expert profesor Wilkins z observatória Mont Wilson objavil začiatkom 50. rokov na Mesiaci pravidelné mesto. Jedna z astronómových teleskopických fotografií ukazuje zhluk predĺžených, svietiacich útvarov, ktoré sú voči sebe usporiadané pravouhlo a ležia na dne kráteru Gassendi.

Vychádzajú z nich čiary, ktoré skoro vždy prebiehajú priamo, stretávajú sa, krížia a dosahujú až k hrane ohraničenému okraju kráteru. Niektoré čiary sa plazia po svahoch hore kopcom, iné prechádzajú okrajom kráteru. Vedľa je možné rozoznať niekoľko kupol a dve obrovské špicaté veže na dne krátera, vysoké tenké útvary, ktoré vrhajú dlhé tiene. Je to zariadenie úctyhodných rozmerov, len centrálna stavba v tvare E je skoro 10 km dlhá. Potom sotva niekoho udiví, že major Keyhoe už v roku 1959 prorokoval: „Prví ľudia na Mesiaci zažijú prekvapenie. Mesiac už používajú bytosti z iného sveta ako základňu.“ Prví ľudia na Mesiaci skutočne neboli sami, ak uveríme stále znovu sa objavujúcim povestiam z kruhov NASA (ako aj samotným astronautom - pozn. B. Móric).

Milióny ľudí na celom svete sledovali na svojich obrazovkách prenos prvého pristátia na Mesiaci dňa 20. júla 1969, počuli historické slová Neila Armstronga: „Toto je malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ Prenos však rušili početné, často niekoľkominútové poruchy obrazu a zvuku. Vzhľadom k tomu, že obrazy z Mesiaca išli najprv do kontrolného strediska v Houstone v Texase a až potom odtiaľ do celého sveta, čoskoro sa objavili povesti, že tam prebiehala cenzúra. Vo vydaní kanadského týždenníka NATIONAL BULLETIN z 29.9.1969 cituje novinár Sam Pepper rádiové hovory z Mesiaca, ktoré sa oficiálne nevysielali. Nasledujúci dialóg medzi astronautmi Apolla 11 a pozemnou rádiokomunikačnou stanicou vraj zachytili kanadskí rádioamatéri krátko po pristátí na Mesiaci.

 

 

Podarilo sa im dostať na správnu vlnu, a tak vlastne niet divu, že zachytili veci, ktoré neboli určené verejnosti: „Čo to tu do čerta je? Viac nechcem vedieť.“ „Čo... čo... čo sa to tam, do čerta, robí? Čo je s vami, chlapci?“ „Sú tu...“ „Čo tam je? Kontrola volá APOLLO 11.“ „Sme tu, všetci traja, ale máme návštevu, áno, chvíľu tu boli, aby si prezreli prístroje.“ „Kontrola... zopakujte posledné hlásenie!!“ „Hovoril som, že tu boli iné kozmické vozidlá. Stoja zoradené v zadnom rade okraja kráteru.“... „Kontrola. Tu je kontrola. Ste na ceste? Čo je to tam za rozruch okolo UFO? Koniec.“ „Usadili sa tam. Sú na Mesiaci a pozorujú nás.“ „Zrkadlá. Zrkadlá, nasadili ste ich?“ „Áno, zrkadlá sú na svojom mieste. Ale kto postavil také vesmírne vozidlá, môže určite zísť dolu a zajtra ich zase vytiahnuť zo zeme.“

O niekoľko rokov neskôr odhalil bývalý pozorovateľ z NASA, že sa to skutočne odohralo krátko po historickom pristátí na Mesiaci a úrad pre kozmické lety prípad podrobil cenzúre. „Keď APOLLO 11 pristálo na dne kráteru, objavili sa na jeho okraji dve cudzie kozmické lode,“ prehlásil matematik, fyzik a spisovateľ Maurince Chatelain, ktorý bol vtedy vedúci oddelenia NASA „Communications and data processing Systems“, „O stretnutí sa v NASA všeobecne vie, ale doteraz o tom nikto nehovoril.“ Už pri lete na Mesiac APOLLO 11 obe UFO sprevádzala. Tretieho dňa letu boli svedkami čudného úkazu, a keď pristáli na Mesiaci, počuli z rádia čudné zvuky.

Boli to tóny ostré ako hasičská siréna a zdalo sa, že je to akýsi kód. Neskôr, 19.7., Aldrin videl, ako oba svetelné objekty manévrujú na obežnej dráhe Mesiaca, a nafilmoval ich. „NASA tieto zábery nikdy neuvoľnila,“ povedal Chatelain, „s istotou tam boli cudzie bytosti - ale oficiálne sa o tom mlčí.“ (Aldrin, Edwin Eugen, nar. 1930 - americký kozmonaut, pilot lunárneho modulu kozmickej lode Apollo 11. Aldrin a N. A. Armstrong pristáli na Mesiaci 20.7.1969. Zúčastnil sa aj na kozmickom lete na palube Gemini 12 roku 1966 - pozn. B. Móric.) Hovorca NASA John McLeaish popiera, že by úrad pre kozmické lety podrobil fotografie, filmy a rádiové rozhovory cenzúre.

 

 

Pritom roku 1974 sa japonská ufologická skupina CBA vďaka kontaktom v NASA dostala k Aldrinovmu filmu. NASA neostalo nič iné, len priznať jeho pravosť a film uvoľniť, samozrejme vôbec nie bez pokusu o výklad. Oficiálne UFO mali byť odrazy svetla ALEBO kozmický odpad... (A načo potom počiatočná cenzúra? - pozn. B. Móric.) ALEBO? Jeden zo svedkov, astronaut Neil Armstrong, i napriek prísnemu utajeniu, pri návštevách v Nemecku viackrát naznačil niečo o svojich zážitkoch. (Armstronga zavolala protiufologická skupina do výskumného projektu. Armstrong nevedel, o čo ide, a tak to prijal a ako vedúci skupiny mal usvedčiť Ericha von Dänikena z klamstiev. Skupine sa to nepodarilo a Armstrong napísal Dänikenovi list, v ktorom sa ospravedlňoval a naznačil tiež niečo o udalostiach zo svojho letu na Mesiac - pozn. B. Móric.)

Keď roku 1974 navštívil Hamburg, opýtal sa ho amatérsky astronóm dr. A. Teichmann: „Očakávali ste, počítali ste s tým alebo dúfali ste, že na Mesiaci objavíte bytosti z inej planéty?“ Po určitom zdráhaní prišla astronautova odpoveď: „I have not expected, but I looked for it.“ („Nečakal som, ale hľadal som ich.“) „Videli ste na oblohe nejaké neznáme objekty?“ Tiež váhavo: „Yes, we have seen unknown objects...“ („Áno, videli sme neznáme objekty.“) (Armstrong, Neil Alden, nar. 1930 - americký kozmonaut, veliteľ posádky kozmickej lode Apollo 11. Armstrong a E. E. Aldrin pristáli 20.7.1969 ako prví ľudia na Mesiaci. Na povrchu Mesiaca pracovali 2 h 16 min. Aldrin a Armstrong priniesli 22 kg vzoriek mesačných hornín.

(Predtým sa Armstrong zúčastnil na kozmickom lete Gemini 8 v roku 1966. Od roku 1971 je profesorom univerzity v Cincinnati - pozn. B. Móric.) V decembri 1980 navštívil Armstrong americkú olejársku firmu MARATHON v jej filiálke v bavorskom Burghausene, kde si pozrel najdlhší hrad Nemecka. V ďalších dňoch, ako mi povedala jedna burghausenská dopisovateľka, kolovali povesti, podľa ktorých Armstrong zamestnancom Marathonu rozprával o pristátiach UFO na Mesiaci. Celú udalosť vtedy nafilmoval a veľmi naňho zapôsobila, nemohol však nič zverejniť. 29. mája 1988 obdržal ufológ a bývalý pracovník OSN major Colman Von Keviczky list od „informátora a Armstrongovho dôverného známeho“.

Von Keviczky sa zaviazal, že meno svojho zdroja neprezradí, avšak poznám ho ako maximálne spoľahlivého človeka a okrem toho mi prenechal fotografiu listu, nie je dôvod o vierohodnosti tejto informácie pochybovať. V liste sa píše: „Toto mi rozprával Armstrong: Asi v jednej štvrtine cesty k Mesiacu sa za ním vynorili 3 UFO... vyfotografoval ich... upovedomil Houston. Na obežnej dráhe Mesiaca sa UFO stratili zo zorného poľa. Avšak keď pristávací modul klesal, aby mohol pristáť v kráteri, pristáli tie tri UFO na jeho okraji... Houston povedal Armstrongovi, aby nevystupoval na Mesiac z troch dôvodov: 1. je veliteľ, 2. obava z mimozemšťanov, lebo sa nevie, ako by reagovali, 3. nie je vojak. Armstrong príkazy neposlúchol a vystúpil. Preto bol neskôr prinútený kozmický program opustiť.

Vtedy vznikli fotografie a filmy s UFO. Priemer objektov bol odhadnutý na 18-30 m.“ Anglický autor Timothy Good cituje vo svojej vynikajúcej dokumentácii „TOP SECRET Z DRUHEJ STRANY“ dôverný rozhovor medzi istým anglickým univerzitným profesorom a Neilom Armstrongom, pri ktorom bol prítomný pracovník oddelenia vojenskej ochrany. Podľa neho boli skúsenosti z Apolla 11 dôvodom, prečo NASA plány ohľadne stálej základne na Mesiaci zo dňa na deň „odložila ad acta“. Armstrong prehlásil, že nemôže zabiehať do väčších podrobností, „ako že ich vesmírne lode tie naše čo do veľkosti a technológie ďaleko prevyšovali - ach, ako tie boli veľké!... a hrôzostrašné“.

Ďalšie lety na Mesiac NASA realizovala iba preto, že vtedy „bola v mnohých ohľadoch viazaná a tiež nechcela riskovať vznik paniky na Zemi. Avšak v porovnaní s tým, čo sa pôvodne plánovalo, to boli iba krátke výlety“. Odborník na kozmické lety John Schuessler k tomu povedal: „Spolupracujem s astronautmi z NASA a ten príbeh som od nich počul.“ Ufológ Leonard Stringfield, jeden z riaditeľov MUTUAL UFO NETWORK sa o prípade Apolla 11 dozvedel už v lete 1978 cez jedného vládneho vedca: „Keby vláda zverejnila len zlomok z toho, čo sa na Mesiaci stalo, bol by to príbeh storočia.“

Nemecký autor Michael Appel cituje vo svojej knihe „Nikdy neodišli“ („Sie waren nie fort“) svoj rozhovor s inžinierom Martinom Rebensburgom, expertným spolupracovníkom NASA. Appel: „Zmienili ste sa, že v NASA existujú filmy, „ktoré by ľudí zhodili zo stoličiek“, videla ich niekedy verejnosť?“ Rebensburg: „Tieto filmy doteraz verejne ukázané neboli. Šéfreportér NASA... mi povedal, že vie o filmoch, o ktorých by nikto neveril, že také vôbec existujú.“ Každopádne už 12. októbra 1966 povedal tlačový hovorca NASA Julian Sheer novinám NEW YORK TIMES, že úrad pre kozmické lety si vyhradzuje právo kontroly nad televíznymi programami o APOLLO.

Kontrola sa prejavuje určitým oneskorením takzvaných priamych prenosov. Ako sa Timothy Good pri návšteve v Johnsovom stredisku pre kozmické lety v Houstone dozvedel od pracovníka NASA, inžiniera Alana Holta, Národný bezpečnostný úrad NSA kontroloval všetky filmy, ktoré astronauti vysielali k Zemi. Až potom sa vysielali. Vzhľadom k tomu, že NSA využíva všetky parabolické antény USA, má veľmi ľahký prístup k filmom. Určite nie je náhodou, že bývalý riaditeľ NSA a zástupca riaditeľa CIA Lew Allen bol v júni 1992 menovaný vedúcim laboratória „Jet Propulsion Laboratory“ (JPL) pri NASA v Pasadene v Kalifornii. JPL koordinuje kozmický program nepilotovaných letov a vyhodnocuje zábery z našich susedných planét, ktoré na Zem vysielajú sondy NASA Viking, Voyager či Magellan.

 

 

V jednom rozhovore z roku 1986 Allen priznal, že tretinu finančného rozpočtu JPL poskytuje ministerstvo obrany. Aj tak NASA stále platí za CIVILNÝ úrad. 14. novembra 1969 o 17:22 stredoeurópskeho času začalo ďalšie mesačné dobrodružstvo. Vtedy smerom k satelitu Zeme štartovala kozmická loď APOLLO 12 s tromi astronautmi na palube - Charlesom Conradom, Richardom Gordonom a Alanom Beanom. Začalo to dramaticky. Už niekoľko minút po štarte hlásil veliteľ Conrad pozemnej stanici, že loď je obklopená svetlom. „Vidím zrazu pred oknom veľmi veľa svetla, v palubnej elektrickej sieti sme zaznamenali viac skratov.“ Skoro večer toho dňa si pozemná kontrola všimla, že sa niečo deje.

Po celej Európe v tú dobu observatóriá a amatérski astronómovia pozorovali v blízkosti dráhy kozmickej lodi dva jasne svietiace objekty. Jeden z objektov akoby loď prenasledoval, zatiaľ, čo druhý letel napred a rýchlo blikal. 15. novembra o 14:18 posádka Apolla hlásila pozemnej stanici v Houstone: „Od včerajška nás sleduje iný lietajúci objekt, ktorý vidíme oknom... Čo to môže byť?“ „O.K., ideme späť ku kontrolnému panelu.“ „Objekt je veľmi jasný a očividne rotuje, a to rýchlosťou 1-2 otáčky za sekundu, alebo minimálne v tomto intervale bliká. Dick vám povie, na ktorú hviezdu mieri.“ „Tak, ako tie veci vidíme od nás zdola, nedostali vaše SLA dosť delta V - asi 1 stopu za sekundu - ako SLA sa teraz musia nachádzať asi 500 km od vás.“ „Jeden z tých objektov, nech je to, čo chce, akurát vybočuje z dráhy a opúšťa nás veľkou rýchlosťou...“ „Je veľmi ťažké povedať, čo to do čerta mohlo byť...“ „O.K., budeme predpokladať, že sú mierumilovné, nech už je to čokoľvek...

„Keď astronauti o deväť dní neskôr boli na spiatočnej ceste k Zemi, hlásili prekvapene ďalší objekt na pozadí Zeme, ktorý sa červeno blýskal. APOLLO 12: „Teraz sa to nachádza priamo nad stredom zemegule. Svieti skutočne veľmi jasno. Dick si to prehliada ďalekohľadom. Pekne jasno to žiari. Neviem si predstaviť, čo by to mohlo byť.“ Po desiatich minútach svetlo zmizlo. Čo sa udialo počas misie APOLLO 12, hovorí inžinier Adolf Schneider vo svojej knihe „Návštevníci z vesmíru“: „Keď dorazili na Mesiac, boli v rádiu počuť divné veci, a to ako na Mesiaci, tak v Houstone. Pípanie a pískanie a nezrozumiteľné slová v neznámej reči. Jediným vysvetlením bolo, že museli „prichádzať z tej druhej kozmickej lodi“.

Na vyvolaných filmoch, spravených na Mesiaci, bolo možné rozoznať strieborne sa lesknúcu žiaru, ktorá akoby sa pripojila k astronautovi Conradovi.“ Je divné, že sa tieto správy dostali na verejnosť. Dr. G. Henderson, bývalý pracovník NASA, vysvetlil pri jednej diskusii v planetáriu v Calgary v Kanade, že všetci astronauti majú prísne zakázané o svojich stretnutiach s UFO hovoriť. Jeden z astronautov z Apolla 12 mu vraj povedal, že vlastní veľa fotografií a filmových záberov UFO, ktoré jeho posádka pozorovala na Mesiaci. V Goddardovom vesmírnom stredisku vraj bol jeden tím špeciálne vyškolený, aby všetky texty a snímky, ktoré sa týkajú UFO, podroboval cenzúre.

To zodpovedá tomu, čo písal americký vedec a nositeľ Nobelovej ceny dr. Glenn Seaborg vo svojom článku „Mesiac a jeho neznámi“ („Die Unbekannten des Mondes“): „Rôzne pozorovania astronautov z lodí Apollo 11 a 12 naznačujú, že... na Mesiaci už pristáli iní, nepozemskí návštevníci. Niektoré fotografie z Apolla 11, ktoré dodnes neboli zverejnené, ukazujú na rôznych miestach Mesiaca zreteľné stopy, ktorých obrysy sú mimoriadne ostré. Je možné, že sa tam už skôr usadili iné vesmírne vozidlá a používali Mesiac ako prestupnú stanicu.“ Prieskum útvaru na Mesiaci, ktorý pravdepodobne nevytvorila príroda, bol súčasťou misie APOLLO 15.

„Miesto nášho pristátia bolo zvolené tak, aby sme mohli skúmať 140 m vysokú, tenkú pyramídu, ktorá sa skladala z materiálu, ktorý mal inú farbu ako okolie,“ prehlásil podľa amerického časopisu SAGA astronaut James Irwin, „mali sme však pri pristávaní problémy a kĺzali sme niekoľko kilometrov nad povrchom Mesiaca, než sme našli vhodné miesto bez kráterov. Keď sme konečne pristáli, všimli sme si, že sme sa od danej oblasti príliš vzdialili. Okrem toho sa tá „vec“ musela nachádzať priamo za Mount Hadley, takže sme ju nemohli vidieť.“ Pôvodný plán dôjsť k pyramíde mesačným vozidlom sa nakoniec nepodaril, lebo po uskutočnených pokusoch skoro došli zásoby kyslíku.

„To bolo to najväčšie sklamanie, ktoré sme po celú dobu zažili,“ mienil Irwin. Aj tak Apollo 15 podľa časopisu SAGA narazilo na záhadné stopy. 1. augusta 1971: Irwin: „Hej, pozri sa na túto bielu horu. Vyzerá to ako biely útvar na vrcholku inej hory.“ Scott: „Hm, pozri. Je to tmavo sivá hora, ale vyzerá to skutočne ako pentagram, na špičke trochu iný, sivý a biely. Pentagram meria 15 cm v priemere a je vysoký 10 či 12 cm, Na vrcholku sa nachádza ďalší, 5 či 7 cm... so svetlom ku stredovej sivej hornine. Naozaj vystupuje. To je čudné.“ Scott: „...špička skutočne prebieha od východu na západ.“ Pozemná kontrola: „Zapisujeme.“ Irwin: „Stopy na svahu, po ktorom zostupujeme.“ Pozemná kontrola: „Sledujte stopy.“ Irwin: „Prevádzame..., vieme, že je to pekný pochod. Máme 320, stretneme sa s 350 v oblasti 413... Nedostanem sa cez reťaz pahorkov, ktoré sú vo vrstvách pri hore Mount Hadley.“ Scott: „Ja to tiež nedokážem. Je to naozaj pôsobivé.“ Irwin: „Vyzerajú naozaj obdivuhodne.“ Scott: „Dalo by sa hovoriť priamo o organizácii.“ Irwin: „Je to postavené tak systematicky, že som to ešte nikdy nevidel.“ Scott: „Má to tak jednotnú šírku.“ Irwin: „Niečo také som pred tým nikdy nevidel. Je možné rozoznať vrstvy rovnakého tvaru od vrcholu týchto stôp až ku dnu.“ Opäť na palube: „Tak, Gordy, teraz ti budeme rozprávať, čo sme videli okolo nášho vozidla: keď sme vyšli 10 metrov von, videli sme, že okolo lieta niekoľko objektov, bielych vecí. Zdalo sa, že sa blížia.“

 

 

Keď astronauti misie APOLLO 16 Duke, Mattingly a Young pri pristávaní prelietali nad povrchom Mesiaca, všimli si blýskavé svetlo. Keď to Mattingly hlásil kontrole, použil po prvý raz pozoruhodný kód „Annbell“, ktorý možno znamená „umelý objekt“: „...tam naproti je vidieť ešte niečo pozoruhodné. Vyzerá to - blýskajúce sa svetlo - myslím, že je to Annbell.“ 22. apríla 1972, pri expedícii, dostala pozemná stanica v Houstone od astronautov hlásenie: Duke: „...tá scenéria na vrcholku Stone Mountains, musel by si tu byť a vidieť to, aby si tomu veril, tieto kupole sú neuveriteľné.“ Pozemná kontrola: „O.K., môžeš sa ešte raz pozrieť na to zahmlené územie naproti a povedať, čo dokážeš rozoznať na povrchu?“ Duke: „Na druhej strane kôp celá štruktúra prechádza skoro do priepasti... na severozápade sú tunely...“ Astronómovia v posledných sto rokoch našli na povrchu Mesiaca cez 200 takýchto kupolovitých útvarov. Sú cudzieho pôvodu?

 

 

Keď o osem mesiacov neskôr prišlo na Mesiac APOLLO 17, videli astronómovia pred pristátím opäť to podivné svetlo, na tom istom mieste ako ich predchodcovia (O tom musel veliteľ APOLLA 17 Eugene A. Cernan mlčať. Ako povedal v Matici slovenskej: „Prisahal som, že udalosti na Mesiaci budem dvadsať rokov utajovať“ - pozn. B. Móric). „Hej,“ zvolal podľa časopisu SAGA hlasno do mikrofónu pilot Harrison H. Smith, „práve som videl na povrchu svetelný blesk. Bolo to severne od krátera Grimaldi.“ Ďalší deň, pri 14. oblete Mesiaca si jeho kolega Ronald E. Evans opäť všimol svetelný blesk na východnom okraji mesačného mora Mare Orientale: Pozemná kontrola: „Čo pozorujete teraz?“ Evans: „Horúce miesta na Mesiaci, Jack.“ Pozemná kontrola: „Kde sú vaše veľké anomálie?“ Evans: „Hm, vidím veľké svetlo dole na mieste pristátia.“ Pozemná kontrola: „Veľmi zaujímavé.“ Evans: „Hej, teraz je sivé, a to jedno sa rozpína.

Som práve nad Mare Orientale, pozerám sa dolu a vidím, ako sa svetlo zase zablesklo.“ Po pristátí Harrison Smith vzrušene hlásil Houstonu: „Vidím nejaké stopy, koľajnice, ktoré vedú doprava k okraju krátera.“ Ďalšieho dňa sa odohral tento dialóg: „Zvláštne. Je tu ešte jeden taký blok, práve na severe tohto previsu. Je to pyramída s krížovým prierezom. Nie, je to trojuholníková formácia s krížovým prierezom, vyzerá to, ako by to pekne... zablýskalo sa to... čo to je za veci, čo cez nás letia preč? Čo je to? Čo to tu prasklo? Čo je to?“ „Na pristávacej lodi? Niečo sa prepálilo...?“ „Nie, tá vonkajšia anténa od teba.“ „Bože, ona sa rozskočila!“ „Áno, explodovala, niečo nad nami letelo, tesne pred tým... je to ešte...“ „Bože môj, myslím, že nás zasiahol... jeden... pozri sa na to! Ešte stále nám to lieta nad hlavou!“ (Existuje správa, ktorá hovorí o podobnej situácii v APOLLE 13 tesne pred problémom, kvôli ktorému nemohli pristáť na Mesiaci - pozn. B. Móric.)

John Goodavage, americký novinár, v časopise SAGA prehlásil, že vraj z tajných spisov NASA priamo zistil, že astronauti programu APOLLO pravidelne pozorovali cudzie kozmické lode. „Je nadovšetku pochybnosť, že tam hore sa niečo deje.“ „Astronauti o svojich pozorovaniach UFO mlčia, pretože im naočkovali, že je to vec národnej bezpečnosti,“ povedal Bob Oechsler, vedec a bývalý „špecialista na misie“ NASA. „Videl som fotografie UFO, ktoré astronauti spravili, ale keď som sa ich na to pýtal, vždy sa zdráhali o tom hovoriť.“ Časopis SAGA priniesol rozhovor o letoch na Mesiac s dr. Faroukom El Bazom, vrchným geológom NASA.

V tomto interview, ktoré vyšlo v apríli 1974, prišla reč na povesti o stretnutiach astronautov s UFO. SAGA: „Od tej doby ako by každý vedel, že na Mesiaci žiadne mimozemské lode nepristáli...“ El Baz: „...och, ale my práve nevieme, či na Mesiaci nedošlo k mimozemským pristátiam. Nie je proste ešte tak dôkladne zmapovaný, ako si niekto myslí... nemôžeme s istotou vylúčiť, že na povrchu alebo pod povrchom Mesiaca operujú mimozemské objekty.“ SAGA: „Mohol by ste nám povedať niečo o tých zvláštnych, takzvaných geologických objektoch či formáciách na povrchu Mesiaca alebo pod ním?“ El Baz: „Máte na mysli mimozemské? No dobre, bolo spozorovaných len málo nevysvetliteľných objektov, ale mimoriadne zaujímavé sú tie dlhé tiene, ktoré vrhajú mohutné špicaté veže a boli videné všade na Mesiaci.

Tieto objekty sa pre nás stali vzrušujúcou anomáliou. Obrovské tiene, ktoré sa tiahnú na míle ďaleko a ktoré sa zužujú ako špička ihly. Niektoré z tých špicatých veží sú vysoké iba 25 m, iné sú vyššie ako najvyššie budovy na Zemi, často dvoj až trojnásobne. Majú omnoho svetlejšiu farbu ako okolité more či lávové pole, čo im pridáva nádych tajomna. Zdá sa, ako by boli postavené z odlišného materiálu.“ Tým El Baz narážal na záber, ktorý spravila americká mesačná sonda LUNAR ORBITER II 21. novembra 1966. Fotografia vznikla vo výške 46 km, keď sa sonda nachádzala nad centrálnou vrchovinou južne od ryhy Arideus na okraji Mare Tranquilitas.

Ukazuje osem „obeliskov“ či „špicatých veží“, podlhovasté útvary, ktoré sú usporiadané do pravouhlej formácie. Zatiaľ, čo Američania ich bezradne porovnávali s „veľkými vysokými jedľami“, sovietske noviny „Technika mládeži“ priniesli na svojej titulnej strane rekonštrukciu oného „zariadenia“. Z odhadov vyplynulo, že najväčšia veža musela približne dosahovať výšky pätnásťposchodového domu. „Možno sledujeme predmety mimozemských návštevníkov, bez toho, aby sme ich spoznali,“ mienil dr. El Baz, a tiež niektoré ďalšie snímky sond LUNAR ORBITER ukazujú záhadné útvary, ktoré by mohli svedčiť o cudzích návštevníkoch. Značný rozruch vyvolala fotografia sondy z augusta 1967, ktorá bola čoskoro cenená ako ďalší dôkaz prítomnosti mimozemských návštevníkov na Mesiaci.

V kráteri Vitello boli objavené dva stroje, ktoré sa valia po okraji kráteru smerom hore a zanechávajú za sebou dlhé stopy. Stopa menšieho z nich je dlhá 400 m, väčšieho 300 m, a obe pripomínajú stopy pásu. Snímok bol krátko po svojom prvom zverejnení v roku 1968 podrobený cenzúre, dokým sa neukázala nezmyselnosť dezinformácie, ktorá nasledovala. Začiatkom 70. rokov ho NASA opäť uvoľnila. Oficiálna verzia amerického úradu pre kozmické lety: „Rolling stones“, valiace sa kamene. Lenže to by sa na satelite Zeme kamene museli valiť smerom do kopca. Iné, podľa všetkého mimozemské, stroje objavil americký spisovateľ George Leonhard na oficiálnych fotografiách NASA.

Vo svojej knihe „Na Mesiaci je ešte niekto“ sa Leonhard domnieva, že našiel na zemskom satelite stopy stavebnej činnosti. Na okraji kráteru, logických náleziskách železa z meteoritov, rozoznal početné stroje identického tvaru, ktoré sa skladali z trubiek usporiadaných do X. Na koncoch trubiek môžeme často pozorovať nakopeniny zeminy, pri fotografiách, ktoré boli spravené v časovom odstupe, je možné vidieť zmeny na okrajoch kráteru. Astronauti z Apolla 8 vyfotografovali kráter, do ktorého vedie viac stôp a na jeho dne stojí viac týchto strojov v tvare „X“. Naviac je ešte premostený akýmsi mostom. Zaujímavé sú i osemuholníkové krátery, ktorých vznik mesační geológovia dodnes nevedia vysvetliť. Pri spracovaní 2,5 tony železnej rudy sa uvoľní tona kyslíku, čo je množstvo, ktoré stačí pre jedného človeka na tri roky. „Doly“ na Mesiaci by teda nemuseli slúžiť len k výstavbe staníc, ale dodatočne i k zásobovaniu posádok kyslíkom, domnieva sa Leonhard.

Americké sondy LUNAR ORBITER a expedícia APOLLO našli úplne konkrétne podklady pre existenciu takých mimozemských staníc. Vnútri kráteru Kepler bola vyfotografovaná oválna plošina, na ktorej bolo vedľa piatich rovnomerne rozmiestnených gulí možné rozoznať kupolu a šikmo trčiacu trubku. V Mare Orientale boli na záberoch zo sondy ORBITER objavené štyri pyramídy, štvoruholníková štruktúra s dvomi výbežkami na odvrátenej strane Mesiaca. V „zálive“ mesačného mora Mare Moscoviens na odvrátenej strane Mesiaca, ktorý nesie príhodný názov „Astronauts Bay“ (Záliv astronautov), je možné rozpoznať hranaté štruktúry, obklopené dvojitou kruhovou stenou.

„Ak sa pozrieme pozorne,“ píše spisovateľ Axel Ertelt, „môžeme s údivom zistiť, že tu sú priamočiare a pravouhlé formácie, ktoré nie sú typické pre mesačnú krajinu a ktoré sú s veľkou pravdepodobnosťou umelého pôvodu.“ „Že by tam (na Mesiaci) mohli byť stanice mimozemšťanov, je skutočne možné,“ mienil externý spolupracovník NASA Martin Redensburg. A existujú i teórie, podľa ktorých sú viditeľné stopy iba ako krtince nad sieťou podpovrchových mesačných staníc. Skutočnosťou každopádne je, že čudné značky na skalách chcú upozorniť na niečo nám neznámeho. Sú medzi nimi symboly ako trojzubec a symbol hada, ktoré sú už po tisícročia známe i na Zemi.

Sú to ukazovatele cesty pre UFO, ktoré tu operujú, ako dokazujú snímky Mesiaca? Na rôznych fotografiách, ktoré zverejnil Američan nemeckého pôvodu Fred Steckling (viď Elektromagnetický (antigravitačný) pohon - jeden z možných pohonov UFO - pozn. B. Móric), vidíme svietiace gule, ktoré za sebou nechávajú dlhú svetelnú stopu. Jeden z veľmi zaujímavých snímok NASA ukazuje dva svetelné objekty, ktoré operujú v osemstennom kráteri s úplne symetrickými okrajmi. Jeden z nich sa vznáša nad dnom kráteru (zreteľne je možné rozoznať tieň), menší pristál na jeho okraji. Sú vzájomne spojené sveteľnými lúčmi. Na inej fotografii je možné rozoznať obrovskú, bielo svietiacu kozmickú loď cigarového tvaru, ako visí nad kráterovou krajinou. UFO vrhá zreteľný tieň na povrch Mesiaca.

Podľa kráteru mohol Steckling dokonca odhadnúť dĺžku objektu - asi 2000 metrov. „Nie je pochýb, že naši astronauti objavili na Mesiaci cudzie kozmické lode a ich základne,“ mienil Steckling potom, čo v centrále NASA prehliadol niekoľko tisíc fotografií, „avšak rovnako, ako NASA utajuje pravdu o UFO, mlčí i o týchto objavoch.“ Steckling, ktorý tieto fotografie zverejnil v dokumentácii „We Discovered Alien Bases on the Moon“ („Objavili sme cudzie základne na Mesiaci“), je presvedčený: „Program Apollo nebol prerušený preto, že by astronauti na Mesiaci objavili príliš málo, ale preto, že tam toho objavili príliš veľa.“ „S istotou sa na povrchu Mesiaca a tiež na rôznych miestach slnečnej sústavy nachádzajú cudzie stavby a čakajú iba na to, aby ich ľudská rasa našla,“ je presvedčený anglický vedec G. V. Förster. Americké letectvo už v päťdesiatych rokoch tušilo, že mimozemšťania by mohli mať základne na Mesiaci a planétach slnečnej sústavy, špeciálne na našich susedoch Marse a Venuši, ale i na mesiacoch Jupitera a Saturna.

To by prinajmenšom vysvetlilo, prečo prví kontaktéri, medzi nimi i George Adamski a Howard Menger, tak vehementne trvali na tom, že mimozemšťania sa vydávali za návštevníkov z planét Venuša, Mars a Saturn. V podozrení, že sú mimozemskou kozmickou základňou, boli dlhé desaťročia mesiace Marsu Phobos a Deimos, o ktorých Rus prof. Kazancev a Američan prof. Sagan (Carl Edward, nar. 1934 - americký astronóm. Zaoberá sa najmä fyzikou planét - Marsu, Venuše, Jupitera, exobiológiou a hľadaním života vo vesmíre - pozn. B. Móric) predpokladali, že sú duté. Na Phobose je skutočne veľká, guľatá kráterová jaskyňa, ktorá by kľudne mohla byť vstupom.

„Veľmi by ma udivilo, keby Phobos nebol vytvorený umelo,“ prehlásil vtedy Sagan. (Swift v Ceste do Laputy udáva vzdialenosti a čas rotácií mesiacov Marsu, v tom čase neznámych. Keď ich v roku 1877 objaví americký astronóm Asaph Hall a všimne si, že ich periódy odpovedajú Swiftovým údajom, nazve ich v záchvate paniky Phobos a Deimos. Strach a Hrôza. Vydesil ho aj fakt, že sa tieto satelity zjavili náhle. Ďalekohľady silnejšie ako mal on, ho predchádzajúcu noc vôbec nespozorovali. Zdá sa, že bol jednoducho prvý, kto Mars v tú noc pozoroval.

Od vypustenia družíc dnešní astronómovia dokonca tvrdia, že šlo možno o umelé satelity vypustené v deň Hallovho pozorovania, napríklad Robert S. Richardson z observatória na Palomare - pozn. B. Móric z knihy Ráno kúzelníkov od J. Bergiera a L. Pauwelsa.) Keď potom v júli 1976 pristála na Marse americká sonda Viking 1, vysielal zároveň Viking Orbiter okolo 300000 záberov jeho povrchu. Jeden z nich ukazuje štruktúru v oblasti Cydonia, ktorá pripomína ľudskú tvár. Roku 1980 sa táto fotografia dostala do rúk počítačovým špecialistom Vincentovi DiPietrovi a Gregorymu Molenaarovi, ktorých 1500 m dlhý útvar natoľko fascinoval, že ho analyzovali pomocou digitálnej výpočtovej techniky a najmodernejších postupov k vyhodnocovaniu fotografií, ako je vyzdvihnutie okrajov, zosilnenie sivých odtieňov falošnými farbami a „schodového efektu“, odstupňovaniu častí obrazu.

Keď v archíve NASA našli ešte druhý snímok, na ktorom bolo možné vidieť tvár na Marse z inej perspektívy a pri inej polohe Slnka, mohli dokázať, že tu skutočne ide o symetrickú, umelo vytvorenú monumentálnu štruktúru, „reliéfny obraz ľudskej tváre na pozadí krajiny Marsu“, ako to formuloval DiPietro. Iba 15 km od tejto štruktúry objavili obaja vedci NASA šesť obrovských pyramíd so symetrickými vonkajšími hranami a rohmi. Rovnako ako egyptské pyramídy i tieto astronomicky orientované. V tomto okamihu zaujala práca DiPietra a Molenaara vedeckého novinára Richarda C. Hoaglanda. Hoagland študoval prírodné vedy, bol riaditeľom Gengrasovho planetária vo West Hartforde a Haydenovho planetária v New York City, šéfredaktorom magazínu „Star & Sky“ a poradcom Goddardovho strediska pre kozmické lety pri NASA.

V polovine sedemdesiatych rokov pôsobil ako vedecký poradca pre programy o vesmíre najväčších televíznych staníc CNN a CBS a komentoval pred kamerou misiu NASA Voyager. Okrem toho spolu s Ericom Burgessom vytvoril prvé medzihviezdne posolstvo Zeme: rytú plaketu, ktorá bola inštalovaná na sonde Pioneer 10 a spolu s ňou vstúpila do oblastí mimo našu slnečnú sústavu. Pre Hoaglanda boli štruktúry na Marse architektonickou „plaketou z Pioneeru“, teda mimozemským posolstvom ľudstvu na Zemi. Cítil sa byť povolaný k jeho rozlúšteniu. Vo svojej knihe „THE MONUMENTS ON MARS“ dokázal, že pyramídové mesto a tvár boli iba súčasťou obrovského zariadenia, vybudovaného na Marse pred 500 000 rokmi a orientovaného smerom k východu Slnka pri letnom slnovrate.

Ďalej objavil, že „mesto na Marse“ bolo vybudované podľa zákonov harmonickej geometrie, podobne ako antické chrámové mestá na Zemi (viď knihu Ericha von Dänikena - ZÁHADY starej Európy - pozn. B. Móric). Podľa Hoaglanda nebola táto geometria náhodná. Skôr je to kód, matematické posolstvo pre potomstvo, rovnako ako raz bude plaketa na sonde Pioneer. A čoskoro sa ukázalo, že tvár nie je najdôležitejšou štruktúrou v oblasti Cydonia, že mala skôr upútať pozornosť. Najdôležitejšia je päťuholníková pyramída, ktorej špička ukazuje na tvár. Hoagland ju na počesť DiPietra a Molenaara nazval „pyramída D&M“. Jej geometriu objasnil Erol Torun z kartografickej služobne ministerstva obrany USA (ktorý má svoju kanceláriu zrovna v päťuholníkovom Pentagone).

Zistil nielen, že štruktúra o rozmeroch 1,5 x 2,2 km, vysoká skoro tisíc metrov je vybudovaná na základe „zlatého rezu“, ktorý je na slávnej ľudskej postave Leonarda da Vinciho znázornený v kruhu. Objavil tiež, že zistené uhly, vzdialenosti a matematické konštanty, ktoré zistil pri pyramíde D&M, sa vyskytujú v celej oblasti. Tieto konštanty vzniknú vzájomným vydelením dvoch iných konštánt. Jednou z nich je číslo „e“, základ prirodzeného logaritmu, druhou číslo pí, pomer obvodu a priemeru kruhu. Číslo e delené číslom pí sa rovná 0,865. Toto číslo je tiež hodnotou goniometrickej funkcie tg x pre uhol x o veľkosti 40 stupňov 52 minút. A špička pyramídy leží presne na 40 stupňov 52 minút zemepisnej šírky Marsu.

To znamená, že v pyramíde D&M je jej poloha zakódovaná v jej vnútornej geometrii. Presnejšie vysvetlenie štruktúr na Marse a konečné potvrdenie ich umelého pôvodu si Hoagland a jeho stúpenci sľubovali od americkej sondy Mars Observer, ktorá bola vypustená 25. septembra 1992 pri príležitosti 500. výročia objavenia Ameriky Kryštofom Kolumbom. Červenú planétu mala dosiahnuť o 11 mesiacov neskôr. Observer bol skutočne vybavený vynikajúcou kamerou, ktorú vyvinul pracovník NASA dr. Michael C. Malin a ktorá mala na Zem vysielať 50 krát ostrejšie obrazy ako kamery sond Viking. Lenže k tomu nikdy nedošlo. 21. augusta 1993, krátko pred plánovaným vstupom sondy na obežnú dráhu Marsu, jej signály utíchli, „náhle a nevysvetliteľne“, ako to formulovali noviny „New York Times“. Pracovníci NASA hovorili dokonca o možnej „explózii“, aj keď Mars Observer nemal na palube žiadne výbušné látky.

Prípad sa samozrejme stal živnou pôdou pre rôzne špekulácie, a to i také, že „ktosi“, kto na Marse už (opäť?) bol, si neprial byť rušený. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, je treba o nej premýšľať, lebo o štyri roky skôr došlo, tiež na obežnej dráhe Marsu, k podobnému prípadu... (A nielen tam. Vždy, keď Američania vypustia na Mesiac raketu s atómovou náložou, dvakrát vybuchne v polovičke cesty. Ani tu teda nechce byť „niekto“ rušený atómovými výbuchmi - pozn. B. Móric.) Za výdatnej medzinárodnej spolupráce vyslali Rusi roku 1988 k Marsu dve sondy, Phobos 1 a Phobos 2. Ich účelom bolo najprv fotografovať povrch a zhromažďovať údaje a potom sa zamerať na mesiac Phobos, ktorý dal sondám meno.

Projekt sa však nezrodil pod šťastnou hviezdou. Phobos 1 sa k Marsu nikdy nedostal, zmizol cestou práve tak „náhle a nevysvetliteľne“ ako o päť rokov neskôr Mars Observer. Phobos 2 Mars dosiahol, vstúpil na obežnú dráhu a začal vysielať na Zem fotografie jeho povrchu. Ne jednom zo záberov infračervenej kamery, ktorá nefotografovala svetlo a tieň, ale emisie tepla, bolo možné spozorovať sieťový vzor, ako by sa na povrchu planéty nachádzalo celé mesto. Na inom snímku sa na povrchu objavil eliptický tieň, tieň „niečoho, čo by tam nemalo byť“, ako vtedy prehlásili Rusi.

O dva dni neskôr, 25.3.1989, keď sonda opustila obežnú dráhu a mala sa priblížiť k mesiacu Phobos, došlo „k náhlemu prerušeniu rádiového spojenia“. Sonda sa začala prevracať okolo svojej pozdĺžnej osy, ako by „ju niečo zasiahlo“, obrazovky stmavli, Phobos 2 sa odmlčal - navždy. Dlho kolovali povesti o tom, čo mohlo sondu zasiahnuť. Nakoniec však našu konferenciu „Dialóg s vesmírom“ v Mníchove v júni 1990 navštívila sovietska skúšobná pilotka dr. Marina Popovičová. V príručnej taške priniesla dve posledné fotografie, ktoré na Zem poslala sonda Phobos 2.

Tieto infračervené snímky ukazujú Marsov mesiac Phobos v pozadí - a podlhovastý objekt, ktorý za sebou zanecháva svetelnú stopu a mieri k sonde. (Na konferencii v Bratislave informoval Erich von Däniken o svojich výskumoch v NASA. Prehlásil, že geologickému oddeleniu NASA sa podarilo zistiť, že „tvár na Marse“ je z iného materiálu ako okolie. Zaujímavá je aj „slza“, ktorá steká po tvári, pretože tá je z úplne iného materiálu ako okolie aj „tvár“. Vynikajúca kniha o štruktúrach na Marse v oblasti Cydonia je „Život na Marse“ od Johannes von Buttlara. O pravdivosti nálezu „hlavy“ a pyramíd v oblasti Cydonia hovorí fakt, že neexistuje fotografia oblasti Cydonia, na ktorej tieto útvary nie sú - pozn. B. Móric.)

Dôkazové fotografie z Mesiaca prišli na verejnosť z Japonska. Ako sa práve Japoncom podarilo získať doteraz neuverejnené snímky NASA? Vyvoláva to prinajmenšom podozrenie na kontrolované uvoľňovanie v tejto východoázijskej zemi a otváranie sa tématike UFO. (V Japonsku sa dokonca o UFO učí na školách. V Tokiu sa práve otvára najväčšie múzeum UFO na svete a vláda spolupracuje s ufológmi - pozn. B. Móric.)

Medzitým dostal americký ufológ a bývalý veliaci seržant NATO major Robert O. Dean potvrdenie pravosti snímok, ktorých registračné čísla NASA boli pri uverejnení uvedené, od amerického úradu pre kozmické lety. Najzaujímavejší snímok pochádza z APOLLA 12 a nesie registračné číslo AS12-50-7346. Bol vyfotografovaný 250 mm objektívom. Ukazuje guľatý objekt, zjavne s rotujúcim svetlom na spodnej strane a dvoma výfukmi (alebo nohami, ktoré sa používajú pri pristávaní) po strane. Pod „kupolou“ je päť viditeľných otvorov.

Od rovnakej posádky pochádza fotografia povrchu Mesiaca s krátermi Kepler B a Milichius A, nad ktorými letí svietiace teleso tvaru kotúča. (Fotografia NASA AS12-51-7552.) Z katastrofického letu APOLLA 13, na ktorého palube zaznel ten dramatický výrok: „Houston, máme problém...“, medzitým už sfilmovaného v Hollywoode, pochádzajú dve fotografie oranžovo svietiaceho letiaceho telesa tvaru cigary s viditeľnými otvormi. (Fotografia NASA č. AS13-62-8898.) NASA považuje „malú kladu“ za „súčasť interiéru kozmickej lode“. Posádka APOLLA 14 vyfotografovala celú formáciu svietiacich objektov nad povrchom Mesiaca v blízkosti kráteru Lansberg. (Fotografia NASA AS14-9835-37.) A od APOLLA 15 pochádzajú dva snímky namodrastého taniera, vyfotografovaného hneď dvakrát: na povrchu Mesiaca a nad lunárnym pristávacím modulom, kde je ďaleko vzdialený od mesačnej krajiny a zjavne sprevádza štart. (AS15-85 a 08.)

Robert O. Dean


Zdroj: www.earth.tym.sk

Foto/video/názov článku: redakcia, Zdroj: www.youtube.com

 


 

Súvisiace:

Téma: APOLLO PROGRAM
http://www.cez-okno.net/tema-apollo-program

 


marec 07, 2009 22:43 popoludní
  • Komentáre

2 Komentáre

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymmarec 08, 2011 10:10 dopoludnia

    Komentár: 

    Velmi zaujimavy pribeh. Ale pre mna je to len pribeh. Je velmi pekne ze v celom clanku sa nachadza mnozstvo presnych datumov, mien, dokonca aj citatov ale pytam sa: Ake su zdroje toho vsetkeho??? Odkial si cerpal info? Zdroje to su doverihodne knihy, casopisy, oficialne internetove stranky a podobne... Nie videa z youtube

    Takze okomentoval by som to asi tak ze bol by z teba mozno dobry spisovatel scifi romanov ale urcite nie faktov.

  2. Obrázok používateľa Niki
    Nikiaugust 01, 2011 15:41 popoludní

    Komentár: 

    Som človek,ktorý sa tejto tematike venuje od malička a to čo som si tu prečítala pre mňa nieje žiadnou novinkou..sú ľudia ktorí dokážu čítať pomedzi riadky a urobiť si vlastný názor a potom sú ešte ovce,ktoré nevedia ani odkiaľ vietor fúka..žijú si tu na zemi a veria všetkému čo v telke vidia,počujú..V amerike už od polovice minulého storočia existuje veda-desinformácie na základe ktorej tutlajú pre ovečky..

 

Top