Obrázok používateľa CEZ OKNO
Mystériá sibírskeho “Údolia smrti”

Naprieč rozsiahlou oblasťou riedko osídleného Jakutska na Sibíri, nachádzame zvláštne kovové konštrukcie a dôkazy ničivých explózií podobných jadrovým výbuchom, ktoré sa opakujú každých šesť alebo sedem storočí.
V severozápadnom Jakutsku na Sibíri, v kotline na hornom toku rieky Viljuj sa nachádza ťažko dostupná oblasť, ktorá nesie známky katastrofy, ktorá sa odohrala pred približne 800 rokmi. Obrovská katastrofa vyvrátila celý les a rozosiala kamenné úlomky na ploche stoviek štvorcových kilometrov.


Po celej oblasti sú rozptýlené záhadné kamenné objekty zapustené hlboko do permafrostu. Na povrchu prezrádzajú ich prítomnosť len fľaky zvláštnej vegetácie. Starý názov oblasti je Uljuju Čerkečech, čo môžeme preložiť ako „Údolie mŕtvych“.

Dlhé roky obývali Jakuti túto odľahlú oblasť, ktorá hrala a stále hrá dôležitú úlohu v osude nielen civilizácie, ale planéty ako takej.

Po tom, ako sme zhromaždili veľké množstvo správ a rôznych materiálov, sme sa rozhodli informovať vás o niečom, čo môže zmeniť svet okolo nás a naše miesto v ňom, ak ľudstvo dokáže prijať to, čo je tu uvedené.


 

Oblasť o ktorej budeme hovoriť, môžeme opísať ako rozsiahle močiare, ktoré sa striedajú s takmer nepriechodnou tajgou, jej rozloha je viac ako 100 000 štvorcových kilometrov. Objavujú sa zaujímavé zvesti o kovových objektoch neznámeho pôvodu, ktoré sa nachádzajú naprieč celou oblasťou.

Aby sme objasnili čokoľvek to bolo, čo existovalo takmer nebadane vedľa nás, a dalo vzniknúť týmto povestiam, musíme sa ponoriť do histórie tejto oblasti a objaviť jej povery a legendy. Podarilo sa nám obnoviť určité prvky miestnej paleotoponýmie, ktoré ohromujúco korešpondujú so starými legendami.

Všetko ukazuje na to, že legendy aj povesti opisovali veľmi špecifické veci.

 

 

V dávnych časoch bolo Údolie smrti súčasťou kočovnej trasy, ktorú využívali Evenkovia. Viedla z Bodaiba do Annybaru a na pobrežie Laptevského mora.

Do roku 1936 obchodoval na tejto trase obchodník menom Savinov. Keď s obchodovaním skončil, obyvatelia sa postupne odsťahovali preč.

Nakoniec sa starý obchodník a jeho vnučka Zina rozhodli odsťahovať do Siuldiukaru. Niekde v oblasti medzi dvomi riekami známej ako Cheldju (v miestnom jazyku „železný dom“), ju starý muž priviedol k malému, mierne sploštenému červenkastému oblúku, za ktorého špirálovým priechodom sa nachádzalo niekoľko kovových miestností, v ktorých strávili noc. Zinin starý otec povedal, že v miestnostiach bolo teplo v lete, aj v časoch najväčšej zimy.

V minulosti sa medzi miestnymi lovcami vyskytovali odvážlivci, ktorí v týchto sieňach prespávali. Neskôr ale vážne ochoreli a tí, ktorí tam spali viac nocí za sebou čoskoro umreli.

Jakuti hovorili, že to miesto bolo „veľmi zlé, močaristé a zver tam nechodila“. Polohu týchto konštrukcií poznali len starí muži, ktorí boli v mladosti lovcami a často navštevovali tieto miesta. Žili kočovným životom a znalosť špecifík tejto oblasti – kam človek mohol ísť a kam nie – znamenala rozdiel medzi životom a smrťou. Ich potomkovia začali žiť usadlým spôsobom života, takže tieto znalosti z minulosti sa stratili.

V súčasnosti jediné, čo ukazuje na existenciu týchto konštrukcií sú historické miestne názvy, ktoré sa čiastočne zachovali a rôzne povesti.

Avšak každé takého toponymum predstavuje stovky, ak nie tisícky, štvorcových kilometrov.

 

 

V roku 1936, našiel geológ nasmerovaný staršími miestnymi obyvateľmi, pri rieke Olgujdach („miesto s kotlom“), hladkú kovovú, červenkastú pologuľu, ktorá vyčnievala zo zeme, s okrajmi „ostrými ako britva“.

Stena bola hrubá približne dva centimetre a zo zeme trčala približne jej pätina. Nakláňala sa, takže sa dalo vojsť dnu na sobovi. Geológ odovzdal jej popis v Jakutsku, v miestnom centre. V roku 1979 sa archeologická výprava z Jakutska pokúšala spomínanú pologuľu nájsť.

Členovia výpravy mali so sebou sprievodcu, ktorý v mladosti tieto štruktúry niekoľko krát videl, ale povedal, že oblasť sa veľmi zmenila, takže nič nenašli. Musíme povedať, že v tejto oblasti môžete stáť desať krokov od niečoho a nevšimnúť si to, a teda skoršie objavy boli čisto náhodné.

V roku 1853, R. Maak, známy prieskumník tejto oblasti napísal:

„V Suntare (Jakutská osada) mi povedali, že na hornom toku rieky Viljuj sa nachádza potok menom Algy Timirbit (v preklade to znamená „veľký zahĺbený kotol“), ktorý do nej vteká. V lese, blízko brehu sa nachádza obrovský kotol vyrobený z medi. Jeho veľkosť nie je známa, pretože zo zeme trčí len jeho okraj, ale v jeho vnútri rastie niekoľko stromov...“.

Rovnakú vec zaznamenal N. D. Archipov, vedec zaoberajúci sa starovekými kultúrami Jakutska:

„Medzi obyvateľmi údolia rieky Viljuj koluje legenda z dávnych čias o existencii bronzových kotlov, alebo olgujov, na hornom toku rieky. Táto legenda si zasluhuje pozornosť, pretože v pravdepodobných oblastiach kde sa majú mýtické kotle nachádzať leží niekoľko potokov menom Olgujdach – „Kotlový potok“.“

 

 

Máme tu časť listu ďalšej osoby, ktorá navštívila Údolie smrti. Michail Koretskij z Vladivostoku napísal:

„Bol som tam tri krát. Prvý krát v roku 1933, keď som mal desať rokov. Cestoval som s otcom, ktorý tam išiel zarobiť nejaké peniaze, potom v roku 1937, bez môjho otca. A naposledy v roku 1947 so skupinou mladých ľudí.“

„Údolie smrti sa rozprestiera pozdĺž pravobrežného prítoku rieky Viljuj. V podstate je to reťazec údolí pozdĺž záplavových oblastí rieky. Všetky tri razy som tam bol so sprievodcom, Jakutom. Nešli sme tam pretože by tam bolo dobre, ale pretože tam úplne vzadu ste mohli ryžovať zlato bez obáv, že na konci sezóny vás okradnú, alebo dostanete guľku do hlavy.“

„Čo sa týka záhadných objektov, pravdepodobne je ich tam veľa, počas troch sezón som videl sedem týchto „kotlov. Zdali sa mi veľmi zvláštne: po prvé, bola to ich veľkosť – ich priemer bol medzi šiestimi a deviatimi metrami.“

„Po druhé, boli vyrobené z nejakého zvláštneho kovu. Každý píše, že boli vyrobené k medi, ale ja som si istý, že to meď nebola. Ide o to, že ani špicaté, ostré dláto nezanechalo na „kotloch“ stopu (pokúšali sme sa o to viac ako krát). Kov sa nedal odlomiť, ani odbiť kladivom. Ak by to bola meď, kladivo by určite zanechalo preliačiny. Ale táto „meď“ je pokrytá vrstvou nejakého neznámeho materiálu, ktorý pripomína šmirgeľ. Nie je to ani oxidačná vrstva, ani šupinky. Nedá sa to odlomiť, ani zoškrabať.“

„Nenašli sme šachty, ktorými by sa išlo dolu k miestnostiam. Ale všimol som si, že vegetácia okolo „kotlov“ je nezvyčajná – úplne iná ako to, čo rastie naokolo. Je viac okázalá – lopúchy s veľkými listami, veľmi dlhé vŕbové prúty, zvláštna tráva, jeden a pol alebo dva krát taká vysoká ako človek. V jednom takomto „kotli“ strávila celá naša skupina (šesť ľudí) noc. Necítili sme nič zlé a opustili sme miesto bez nejakých nepríjemných udalostí. Nikto potom vážne neochorel. Okrem toho, že o tri mesiace neskôr jednému priateľovi vypadali vlasy. A na ľavej strane mojej hlavy (na tej strane som spal) sa objavili tri malé boľavé ranky veľkosti zápalkovej hlavičky. Celý život som sa ich snažil zbaviť, ale dodnes ich tam mám.“

„Nepodarilo sa nám odlomiť ani kúsok z týchto zvláštnych „kotlov. Podarilo sa mi odtiaľ odniesť iba kameň. Nie však obyčajný kameň, polovicu dokonalej gule s priemerom šesť centimetrov. Bol čierny a neniesol známky opracovania, bol však veľmi hladký, akoby vyleštený. Zdvihol som ho zo zeme vnútri jedného kotla.“

„Vzal som svoj suvenír z Jakutska do dediny Samarka, v okrese Čugujevka, Prímorský kraj (ruský ďaleký východ), kde žili v roku 1933 moji rodičia. Nemal som čo robiť, kým sa moja stará mama nerozhodla postaviť dom. Potrebovali sme sklo na okná, ale v celej dedine nebol brúsič skla. Skúsil som urobiť ryhu okrajom tej gule a ukázalo sa, že to ide veľmi ľahko. Neskôr môj nález využívala celá rodina a priatelia ako diamant. V roku 1937 som dal kameň môjmu starému otcovi, ale na jeseň ho zatkli a odviedli do Magadanu, kde žil bez súdu až do roku 1968, kedy zomrel. Nikto nevie kam sa podel môj kameň...“

Koretskij v liste zdôrazňuje, že v roku 1933 mu jeho jakutský sprievodca povedal:

„... pred piatimi alebo desiatimi rokmi objavil niekoľko guľatých kotlov (boli dokonale oblé), ktoré trčali vysoko zo zeme (vyššie ako človek). Vyzerali ako celkom nové. Neskôr ich lovec videl znovu, tentoraz rozlámané a roztrúsené.“

Koretskij tiež poznamenal, že keď videl jeden z „kotlov“ druhý raz, bol o poznanie hlbšie zapustený do zeme.

-pokračovanie-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.

Valerij Uvarov

Zdroj: http://www.bibliotecapleyades.net/

Preklad: V.K.

exkluzívne.cez.okno


 

Súvisiace:

Tunguzská katastrofa
http://www.cez-okno.net/rubrika/tunguzska-katastrofa

Mimozemská intervencia?
http://www.cez-okno.net/rubrika/mimozemska-intervencia

 


máj 17, 2016 01:47 dopoludnia
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top