Obrázok používateľa CEZ OKNO
NÁVŠTEVA VENUŠE tretia časť: Návšteva Venuše I.

„Pozerali sme sa v nemom úžase. Oblaky akoby s božou pomocou zmizli a pod nami sme videli trblietavý svet plný vyšších bytostí. Ako sme klesali videli sme rozprávkové mestá týčiace sa do nebies, mohutné stavby, nadpozemské a takmer neuveriteľné pri pohľade na jemné kontúry budov. Vysoké vežičky a vyduté kupoly a od veže k veži sa ako pavučina tiahli mosty a rovnako ako pavučiny sa skveli živými farbami – červenou a modrou, fialkastou a fialovou a zlatou – zvláštne, keďže tu nebolo slnečné svetlo. Celý svet bol skrytý za oblakmi. Letiac od jedného mesta k druhému som sa obzeral navôkol a zdalo sa mi, že celá atmosféra žiari, všetko na nebi bolo zdrojom svetla – nebolo tu ani jedného tieňa – a predsa som nevidel žiaden centrálny zdroj svetla. Vyzeralo to, že svetlo vydáva samotný obal z oblakov – svietilo rovnomerne a malo takú kvalitu, až bolo ťažké uveriť, že také svetlo môže jestvovať – také čisté a jasné.“

 

Pocit nehybnosti

Večerný vetrík jemne šumel v lístí stromov v Skrytom údolí. Vládla tam atmosféra pokoja, harmónie a bolo cítiť prítomnosť Bytostí pracujúcich pre dobro. Ľahli sme si vedľa ohňa v tábore – ja, láma Mingyar Dondup a traja spoločníci. Dostali sme sa ďaleko od Lhasy, od zamrznutých stráni pohorí, od vyprahnutej zeme. Už nás bolo len päť, hoci na cestu sme sa vydali jedenásti. Mnohí spoločníci padli počas cesty ako obete lavín, hladu a treskúcej zimy.

Teraz sme však pokojne odpočívali v teple Skrytého údolia. Napĺňala nás však aj zvedavosť – od prvej chvíle, čo sme sa dorozumievali s Bohmi zo vzdialených svetov, s Bohmi, ktorí sledovali Zem a chránili ju pred samodeštrukciou. Mysleli sme si, že dnes v noci pôjdeme spať skoro. Spánok sme si zaslúžili po celodennom poznávaní tajomstiev rozľahlého mesta, čiastočne pochovaného pod ľadom. Dozvedeli sme sa veľa, no mali sme sa dozvedieť ešte viac.

Pozreli sme sa začudovane na seba, pretože sa nám v hlave ozýval tichý ale vytrvalý hlas: „Bratia, vydajte sa touto cestou, už na vás čakáme.“

Váhavo sme jeden po druhov vstali a obzerali sme sa navôkol. Široko ďaleko nebolo nikoho, no opäť sa vynoril naliehavý príkaz: „Tadeto bratia, už vás čakáme.“ Nasledovali sme teda intuíciu a dostali sme sa do rušného tábora, kde stáli mimozemské stroje a kde sa to hemžilo mimozemskými Bytosťami, ktoré sa venovali rôznym činnostiam. Keď sme sa priblížili k jednej z lodí, objavil sa muž – Široký – prišiel nás privítať s rukou na srdci – gestom mieru a privítania.

„Tak ste teda napokon prišli, bratia. Snažili sme sa vás kontaktovať asi hodinu. Mysleli sme si, že vaše mozgy už asi spia.“

Pokorne sme sa pred ním uklonili – pred Vyššou bytosťou z vesmíru. Otočil sa a vykročil naspäť do lode. Na jednom mieste pri lodi sme zastali, ako keby nás zadržala a zdvihla nejaká neviditeľná sila. „Áno,“ odpovedal, na našu nevyslovenú otázku, „to je antigravitačný lúč, voláme ho vznášač. Ušetrí vás od lezenia.“

Keď sme boli vo vnútri, zaviedol nás do miestnosti so sedadlami pri stene. Miestnosť bola okrúhla a pripomínala nám loď, v ktorej sme absolvovali nedávny výlet. Obzreli sme sa okolo a videli sme von, ako keby tu neboli žiadne steny – vedeli sme však, že tu sú – pevnejšie než akýkoľvek známy kov.

„Bratia moji, cestovali ste na vaše pomery dosť ďaleko a vydržali ste viac, než ktokoľvek iný. Dnes večer vás vezmeme veľmi ďaleko od Zeme na planétu, ktorú voláte Venuša. Vezmeme vás tam, aby ste spoznali civilizácie, ktoré sú úplne odlišné od tých na Zemi, aby sme rozjasnili vaše dni na Zemi, aby ste vedeli o tom, čo jestvuje a čo môže byť. Poďme sa však najskôr najesť – pokiaľ viem, budete večerať s nami.“

Vydal telepatický príkaz a vošla obsluha s podnosmi jedla. Jeden z nich pristúpil k stene a postláčal rôzne tlačidlá – časť podlahy sa zdvihla ako stôl a spolu s ním sa objavili aj stoličky, na ktorých sme sa mohli uložiť podľa tradičných východných zvyklostí a neboli sme stiesnení ako to býva pri sedení na západe.

Obsluha zložila lesklé pokrievky z podnosov – vyzerali, že sú vyrobené z čistého krištáľu – a my sme sa ponúkli úžasným jedlom – ovocie rôznych farieb a všakovaké kaše v krištáľových nádobách. Naši hostia boli vskutku pozorní. „Jeme iba to, čo nám ponúka príroda,“ povedal Široký, „toto je ovocie, aké na Zemi nepoznáte, ovocie, ktoré nám nahrádza chlieb, mäso a vlastne všetko. Tieto kaše, ktoré vám budú určite chutiť sú z orechov pochádzajúcich z rôznych planét sústavy.“ Jedlá boli naozaj veľmi chutné a výborne sme sa najedli.

Chuť jedla sa nám zdala zvláštna, no veľmi príjemná a zapíjali sme ho ovocnými šťavami. Títo ľudia boli humánnejší ako my Tibeťania. Nezabíjali zvieratá ani ich nechovali pre mlieko.

Keď sme sa nasýtili podnosy odniesli a stôl so sedadlami opäť splynuli s podlahou. „Tentokrát poletím s vami – už odlietame,“ riekol Široký. Otočili sme sa pozreli cez stenu – necítili sme žiaden pohyb ani zvuk a predsa sme stúpali. Stúpali sme čoraz rýchlejšie, vzďaľovali sme sa od tmavnúcej Zeme a opäť sme videli na horizonte Slnko, pomaly mizlo za krivkami Zeme ďaleko od nás.

Videli sme kontinenty na Zemi hýriace rôznymi odtieňmi farieb, videli sme biely koberec oblakov a šedo-modrú farbu rozbúrenej morskej vody, no ani stopa po ľuďoch – ani stopa po živote na Zemi. Keď sme vystúpili ešte vyššie, všimli sme si zvonku na okne tancujúce svetielka – vyzerali ako vodopád dúhy, no hrali viacerými farbami než akákoľvek dúha. Bol to elektrický výboj z polárnej žiary. Vyzeralo to, ako keby bola celá zem zaodetá do zlatej, červenej, zelenej a tmavo fialovej farby, ktorá sa vlnila v neviditeľnom vetre. Spŕšky jagavého svetla všetkých farieb prebleskovali cez clonu, ktorá akoby bola poprepichovaná božou kopijou.

Stúpali sme vyššie – preč, do hlbokej čierňavy vesmíru. Zem z diaľky pripomínala už len malé okrúhle ovocie a žiarila modro-sivou farbou – nie ako Mesiac, ktorý mal žltý nádych, ale modro-sivá – naozaj zvláštna farba. Uháňali sme vesmírom, hviezdy pred nami menili farbu a aj Slnko sa zmenilo zo zlatého na krvavo červené. Zem za nami zmizla – na naše prekvapenie nebolo za nami nič, len nepreniknuteľná tma a prázdnota.

Otočil som sa s úžasom na Širokého, no on sa len zasmial a povedal: „Letíme rýchlejšie ako svetlo, brat môj, unikáme svetlu za nami a dobiehame svetlo pred nami – preto je celé spektrum také rozhádzané. Takže namiesto bielej žiary planéty vidíš červenú, tá prechádza do tmavočervenej, tá zase do fialovej a napokon do čiernej. A svetlo, ktoré si myslíš, že vidíš vlastne vôbec nevidíš – je to len ilúzia zmyslov.“

 

Rýchlejší ako svetlo

Bolo to vskutku fascinujúce, leteli sme vesmírom rýchlejšie ako svetlo a pritom sme vôbec nič necítili. Nechápal som ako môžu pri takej rýchlosti riadiť – no dozvedel som sa, že to má na starosti robotické riadenie. Sedeli sme fascinovaní v sedadlách a sledovali okolie. Namiesto bodov svetla sme videli pásy, ako keby nejaký nemotorný umelec natrel čierne steny žiarivými farbami, ktoré sa menili, keď sme sa na ne pozreli. Napokon sa farby začali meniť späť. Čierna sa zmenila na fialovú, fialová na hnedo-červenú, potom na šarlátovo-červenú a opäť sme uvideli za nami svetelné body. Avšak hviezdy za nami boli zelené a modré, kým tie pred nami žlté a červené. Keď sme však spomalili ešte viac, hviezdy pred nami aj za nami mali opäť svoju prirodzenú farbu.

Pred nami sa zjavila veľká guľa, lenivo sa otáčala v čierňave vesmíru, úplne pokrytá jemnými oblakmi – pripomínala mi odkvitnutý kvet bodliaka na pozadí čierneho neba. Dva, tri či päťkrát sme zakrúžili a Široký povedal: „Chystáme sa vstúpiť do atmosféry, za chvíľu pristaneme a budete sa môcť prejsť po svete, ktorý nie je odlišný, no bude sa vám zdať zvláštny.“

Loď pomaly klesala až ju pohltili biele chumáče oblakov pripomínajúce prsty, ktoré sa kĺzali po oknách lode. Široký sa dotkol riadiaceho panela a akoby zázrakom prsty z oblakov zmizli, zmizlo všetko, čo nám stálo vo výhľade.

Pozerali sme sa v nemom úžase. Oblaky akoby s božou pomocou zmizli a pod nami sme videli trblietavý svet plný vyšších bytostí. Ako sme klesali videli sme rozprávkové mestá týčiace sa do nebies, mohutné stavby, nadpozemské a takmer neuveriteľné pri pohľade na jemné kontúry budov. Vysoké vežičky a vyduté kupoly a od veže k veži sa ako pavučina tiahli mosty a rovnako ako pavučiny sa skveli živými farbami – červenou a modrou, fialkastou a fialovou a zlatou – zvláštne, keďže tu nebolo slnečné svetlo. Celý svet bol skrytý za oblakmi. Letiac od jedného mesta k druhému som sa obzeral navôkol a zdalo sa mi, že celá atmosféra žiari, všetko na nebi bolo zdrojom svetla – nebolo tu ani jedného tieňa – a predsa som nevidel žiaden centrálny zdroj svetla. Vyzeralo to, že svetlo vydáva samotný obal z oblakov – svietilo rovnomerne a malo takú kvalitu, až bolo ťažké uveriť, že také svetlo môže jestvovať – také čisté a jasné.

Napokon sme opustili pevninu a dostali sme sa nad more čisto modrej farby. Na vode sa hojdalo niekoľko malých plavidiel a Široký sa len láskavo usmial, keď som na ne ukázal a podotkol: „Tie slúžia iba na oddych. V tomto svete nepoužívame nič také pomalé ako sú loďky.“ Keď sme preleteli oceán, dostali sme sa opäť nad žiarivé mesto – krajšie ako tie predtým. V jeho srdci sa ukrývala planina, ku ktorej sme sa blížili. Niekoľko minút sme sa vznášali asi kilometer nad zemou a potom – ako keby sme dostali signál – sme začali pomaly, hladko a nehlučne klesať. Pomaly a takmer nebadane sme sa blížili k zemi.

Čoskoro sme boli na rovnakej úrovni ako najvyššie veže žiarivého mesta, úžasného mesta, mesta, aké žiadny Tibeťan nikdy predtým nevidel. Nevedeli sme určiť, z akého materiálu je postavené – týčilo sa ku hviezdam s množstvom vežičiek a z každého okna mohutných budov vykúkali tváre. Ako sme klesali čoraz nižšie, dokázali sme ich až prekvapivo jasne rozoznávať – boli krásne. Počas celého pobytu na Venuši sme popravde nevideli ani jednu bytosť, ktorá by podľa pozemských meradiel nebola krásna. Nepeknosť nemala miesto v tomto svete – či už nepeknosť mysle alebo tela – ani jedno tu nebolo. Skôr než sme sa nazdali, pristáli sme.

Naša loď pristála bez jediného zachvenia či šklbnutia. Široký sa k nám otočil a povedal: „Je čas vystúpiť, bratia moji.“ A vykročil ako prvý z miestnosti. Keď sme sa dostali von, rozhliadli sme sa prvýkrát okolo seba. Predtým sme boli príliš zaneprázdnený pristávacím manévrom – teraz sme si však všimli, že nás tu čakajú ľudia, zrejme zástupcovia mesta – vysoké bytosti s vážnymi tvárami, ale s dôstojným a pôsobivým vystupovaním aké sme na rozhádanej Zemi nepoznali.

Jeden z nich vystúpil vpred a uklonil sa hlavou našim smerom. Do našich hláv prenikla telepaticky jeho myšlienka. Vítal nás v univerzálnom jazyku mysle. Z celého zhromaždenia sa neozval ani hlások, žiadny zvuk – azda okrem našich užasnutých povzdychov.

-pokračovanie-

Dr. T. Lobsang Rampa

Z originálu „My Visit to Venus“ (UFO Magazine)

Preklad: Homer

exkluzívne.cez.okno


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


“Ďalšia osoba sa zmieňuje o mojom diele „Návšteva Venuše“, ale rád by som vyhlásil tu a teraz, že absolútne, absolútne, ale absolútne neodporúčam čítať túto „knihu“. Je to iba pár strán článkov, ktoré som napísal pred rokmi a zopár – podľa mňa dosť divných – ilustrácií, ktoré som ani nerobil ja. Kniha obsahujúca moje práce a zaobalená do propagačných rečí vyšla bez môjho povolenia a proti mojej vôli.”
T. Lobsang Rampa, Feeding the Flame, str. 138

Pán Gray Barker (pôvodne vydal a upravil zápisky Lobsanga Rampu bez jeho vedomia, pozn. red.), Box 2228
Clarksburg, Západná Virginia
31. október 1966

Drahý Pán Barker,
Táto kniha nemala nikdy uzrieť svetlo sveta, ale som ochotný uveriť tomu, že ste ju publikovali s najlepším úmyslom pod domnienkou, že som odcestovaný v Južnej Amerike a teda nedostupný.
Aby sme upevnili vašu pozíciu v rámci zákona navrhujem toto: vykonáte dve úpravy, ktoré požadujem a dám vám povolenie vydať a predávať túto knihu. Nebudem si robiť nárok na autorský honorár za svoje dielo „Návšteva Venuše“, ale bol by som rád, keby ste venovali desať percent zisku Lige pre záchranu mačiek, ktorá sídli na 245 West 25th Street v New Yorku, pretože úbohé mačičky majú na tomto svete ťažký život.
Prežili sme si ťažké chvíle v rukách ignorantov a zlomyseľníkov a ja som nikdy nemal príležitosť uviesť svoj vlastný pohľad na celý prípad. Idiotské médiá sú ako besné psy plné nenávisti k tomu, čo ani poriadne nechápu.
Dôrazne a s istotou vám hovorím, že všetky moje knihy sú pravdivé, popisujú moje osobné skúsenosti a som tým, za koho sa vydávam.
S pozdravom

T. Lobsang Rampa

 


 

Súvisiace:

LOBSANG RAMPA Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/lobsang-rampa-vyber

 


august 07, 2015 19:14 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top