Obrázok používateľa CEZ OKNO
NÁVŠTEVA VENUŠE tretia časť: Návšteva Venuše II.

„Neboj sa, brat môj, toto je len simulácia, sme v Sále spomienok, v Sále poznania Zeme, neboj sa toho, čo sa bude diať – je to len veda a ilúzia – svet ilúzie. Niečo uvidíš a to, čo uvidíš bude pravda.“

 

Sála poznania

Niekoľko minút sme nerušene stáli a telepaticky komunikovali, potom sa nám hovorca uklonil, otočil sa a telepaticky nás vyzval, aby sme ho nasledovali. Spravili sme asi päťdesiat krokov, keď sme sa ocitli pri pozoruhodnom stroji – nazývali ho vzdušné auto. Vozidlo meralo asi desať metrov a vznášalo sa niekoľko centimetrov nad zemou. Odsunula sa časť z číreho plastu a voviedli nás dnu – Široký a hovorca nastúpili s nami. Sadli sme si dozadu na tie pohodlné sedadlá a opäť sme žasli, pretože sme napredovali až desivou rýchlosťou, no bez pocitu pohybu. Budovy vedľa nás boli od rýchlosti rozmazané a dosť ma to vyľakalo. Vo vozidle sa nenachádzalo žiadne riadenie. Sedeli sme a stroj nás sám viedol. Široký sa vľúdne usmial a povedal: „Neboj sa, brat môj, nemáš sa čoho báť. Tento stroj je riadený na diaľku. Onedlho prídeme k nášmu cieľu – do Sály poznania, kde vás príjmu a kde vám ukážu minulosť, prítomnosť a budúcnosť planéty Zem – pravdepodobnú budúcnosť, brat môj, pretože človek je sám strojcom svojho osudu. Pravdepodobnosť je však tiež mocná – a pokiaľ človek nezmení svoje zmýšľanie, tak sa z pravdepodobného, ktoré uvidíte v Sále poznania, stane skutočné.“

Pozrel som s von a videl som, že sme skoro dva metre nad zemou, ktorá sa pod nami rýchlo mihala. Vyzeralo to, že vozidlá prebiehajúce na oboch stranách do nás už-už narazia, no v poslednej chvíli nás minuli. Desilo ma to a pri pomyslení, čo by sa stalo, keby sa dve vozidlá v takejto rýchlosti čelne zrazili mi behal mráz po chrbte. Budovy okolo sme míňali pomalšie a bol som ochotný uveriť, že sa hýbu skôr oni, pretože som necítil žiaden pohyb.

Vozidlo postupne spomalilo, vznášalo sa vo vzduchu, následne opísalo polkruh doľava k rozľahlej budove na širokom priestranstve. Majestátna verejná budova bola zdobená lesklými stĺpmi. Dovnútra viedli široké schody, na ktorých postávali skupiny mladých ľudí – zjavne čakajúcich iba na nás. Vozidlo pokračovalo ďalej už pomalšie – asi ako bežiaci človek. Dostali sme sa až na vrch schodiska a vkĺzli sme dnu cez hlavné dvere. Zastavili sme – pracovníci sa ponáhľali za nami, odsunuli dvere na vozidle a pomáhali nám vystúpiť.

Obzeral som sa v nemom úžase. Na jednej strane sa nachádzal zelený stôl, okolo ktorého sedela skupina mužov na akýchsi zlatých trónoch. Onedlho sme už telepaticky komunikovali s mužmi – páni Venuše zodpovední za jednotlivé sféry činností na planéte. Nie je dôležité, čo nám povedali alebo čo sme povedali mi im – no napokon vyslal jeden z mužov myšlienku: „Vymenili sme si už dosť zaujímavých myšlienok, bratia – teraz vám ukážeme váš svet, v akom je stave a aké sú podmienky pre život vo všetkých krajinách. Potom vám ukážeme možný vývoj budúcich udalostí.“

Vstal a ostatní ho nasledovali. Kráčali sme chodbou až sme napokon my – pozemšťania – zastali ohromení od úžasu. Pred nami sa rozprestierala temnota noci, nepreniknuteľná tma vesmíru, v ktorej sa lenivo otáčala Zem. Videli sme modro-šedé kontinenty, hnedasté fľaky a zelené pruhy, biele oblaky, ako aj modrastý opar okolo Zeme zdobiaci náš svet.

Náš priateľ Široký sa ma dotkol a pošepkal mi v tibetskom jazyku: „Neboj sa, brat môj, toto je len simulácia, sme v Sále spomienok, v Sále poznania Zeme, neboj sa toho, čo sa bude diať – je to len veda a ilúzia – svet ilúzie. Niečo uvidíš a to, čo uvidíš bude pravda.“

Sadli sme si a to bol podľa všetkého spúšťací signál. Hľadeli sme na Zem a zadalo sa nám, že pomalinky padáme. Ako sme sa blížili, uvedomili sme si,že to je úplne iná Zem, než akú sme poznali. Najprv sme videli rozžeravenú guľu, ktorá pred našimi prekvapenými očami stuhla a popraskala, vyšľahli plamene, potom sa objavila voda – rozliala sa po zemskom povrchu, potom vystúpila pevnina – časť zostala potopená – vznikli krajiny a moria, videli sme Zem zmietanú búrkami podobnými ako pri jej vzniku, videli sme zvláštne bytosti – prvých ľudí. Videli sme Poseidóna, Lemúriu aj Atlantídu.

Videli sme aj mocné civilizácie, ktoré existovali neuveriteľne dávno pred Poseidónom, pred Atlantídou či Lemúriou. Teraz sme už všetko vnímali bez údivu – už sme videli až príliš neuveriteľného, už nás nemohlo nič prekvapiť. Videli sme ako sa časom striedal na Zemi jeden národ za druhým – zaujalo nás to, no nie až tak veľmi. Pravdepodobnosť prekvapenia bola teraz už nulová. Napokon sme sa dostali do nášho letopočtu.

Videli sme Tibet v čase, keď sa tam objavil zakladateľ nášho náboženstva. Videli sme budovy paláca v Potale, ktorý sa objavil na mieste starej pevnosti – tú tam predtým vztýčil krvilačný tibetský kráľ. Dostali sme sa až do súčasnosti, prekročili sme ju a šli ďalej do budúcnosti do roku 3000. To, čo sme videli a počuli bolo úžasné. Vyzeralo to, akoby sme sa pohybovali po Zemi, alebo trocha nad ňou, ale boli sme hlavnými postavami. Všetko sme videli aj počuli, no nemohli sme sa ničoho dotknúť a ani nás sa nič nedotklo. Pocit úžasu však postupne zmizol niekedy v roku tritisíc a niečo.

Široký sa ozval rozrušeným hlasom: „Teraz už chápeš, brat môj, prečo strážime Zem. Keby ľudská hlúposť zostala bez dozoru, hrozilo by ľudstvu veľké nebezpečenstvo. Na Zemi sú mocnosti – ľudské mocnosti – ktoré popierajú našu existenciu a tvrdia, že niet väčšej moci na Zemi, než sú ľudia a nie je možné, aby existovali mimozemské civilizácie. Vy, bratia moji, ste to všetko videli, počuli a zažili a teraz môžete vďaka telepatickým schopnostiam kontaktovať druhých a ovplyvňovať ich.“

Neviem ako dlho sme zotrvali na planéte, boli sme oslepení všetkou krásou okolo nás – mohli to byť dni, mohli to byť týždne. Stretli sme ľudí, ktorí si želali mier, želali si, rovnako ako my z Tibetu, aby sa ľudia k sebe správali tak, ako chcú aby sa správali k nim. Napokon nastal čas vrátiť sa na Zem, ktorá sa nám teraz zdala úbohá v porovnaní s majestátnosťou Venuše. Smutne sme nasadli do lode a so smútkom sme sa vrátili do Skrytého údolia. Už nikdy neuvidím takú krásu, pomyslel som si – keby som len vedel, ako sa mýlim, pretože to bol len prvý z mnohých výletov.

-koniec-

Dr. T. Lobsang Rampa

Z originálu „My Visit to Venus“ (UFO Magazine)

 

Poznámka vydavateľa originálu

T. Lobsang Rampa opäť s nami podelil o svoje skúsenosti. Myslím, že nezáleží na tom či uveríme jeho tvrdeniam. No nikto nemôže poprieť vedomosti, múdrosť a nefalšovanú túžbu po svornosti ľudstva, ktoré ponúkajú jeho diela všetkým, čo sú ochotní počúvať. V tejto knižke, tak ako v ostatných dielach, jeho opisy – či už to je opis Skrytého údolia, chladných hôr v Tibete alebo krásy Venuše – pôsobia realisticky.

Návšteva Venuše je jedno z Rampových najkratších diel, no oplatí sa prečítať si ho. V príbehu o lámoch, ktorí cestujú do Sály poznania, aby uzreli minulosť, prítomnosť a budúcnosť Zeme sa skrýva múdrosť. Po ich návrate na Zem zanecháva dielo v čitateľovi priestor na uvažovanie a možno aj túžbu po mieri a svornosti, ktoré dosiahli iné svety.


Preklad: Homer

exkluzívne.cez.okno


Všetky časti nájdete na tejto adrese.


“Ďalšia osoba sa zmieňuje o mojom diele „Návšteva Venuše“, ale rád by som vyhlásil tu a teraz, že absolútne, absolútne, ale absolútne neodporúčam čítať túto „knihu“. Je to iba pár strán článkov, ktoré som napísal pred rokmi a zopár – podľa mňa dosť divných – ilustrácií, ktoré som ani nerobil ja. Kniha obsahujúca moje práce a zaobalená do propagačných rečí vyšla bez môjho povolenia a proti mojej vôli.”
T. Lobsang Rampa, Feeding the Flame, str. 138

Pán Gray Barker (pôvodne vydal a upravil zápisky Lobsanga Rampu bez jeho vedomia, pozn. red.), Box 2228
Clarksburg, Západná Virginia
31. október 1966

Drahý Pán Barker,
Táto kniha nemala nikdy uzrieť svetlo sveta, ale som ochotný uveriť tomu, že ste ju publikovali s najlepším úmyslom pod domnienkou, že som odcestovaný v Južnej Amerike a teda nedostupný.
Aby sme upevnili vašu pozíciu v rámci zákona navrhujem toto: vykonáte dve úpravy, ktoré požadujem a dám vám povolenie vydať a predávať túto knihu. Nebudem si robiť nárok na autorský honorár za svoje dielo „Návšteva Venuše“, ale bol by som rád, keby ste venovali desať percent zisku Lige pre záchranu mačiek, ktorá sídli na 245 West 25th Street v New Yorku, pretože úbohé mačičky majú na tomto svete ťažký život.
Prežili sme si ťažké chvíle v rukách ignorantov a zlomyseľníkov a ja som nikdy nemal príležitosť uviesť svoj vlastný pohľad na celý prípad. Idiotské médiá sú ako besné psy plné nenávisti k tomu, čo ani poriadne nechápu.
Dôrazne a s istotou vám hovorím, že všetky moje knihy sú pravdivé, popisujú moje osobné skúsenosti a som tým, za koho sa vydávam.
S pozdravom

T. Lobsang Rampa

 


 

Súvisiace:

LOBSANG RAMPA Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/lobsang-rampa-vyber

 


august 16, 2015 23:46 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top