Profesionálne preklady a korektúry

Obrázok používateľa CEZ OKNO
Pravda Paľa Bielika

V decembri sme si pripomenuli sto rokov od narodenia zakladateľskej osobnosti slovenskej kinematografie, filmovej legendy Paľa Bielika. Jeho zabudnutá socha pred rovnako zabudnutými a spustnutými filmovými ateliérmi na Kolibe dnes ničím nepripomína hlavného hrdinu Fričovho filmu. Bronzový Paľo Bielik nie je Jánošíkom s vrkočmi, ako ho poznáme v jeho slávnej hereckej podobe, ale celkom obyčajným človekom s rozopnutou košeľou a odhalenou hruďou, akoby vystrihnutým z memoárov jeho priateľov, ktorí si ho pamätajú ako režiséra pri nakrúcaní v exteriéroch.

Predurčený na Jánošíka

Bielikova sláva v mnohom pripomína americký príbeh dvadsaťročného mládenca plebejského pôvodu, ktorý si vydobil métu uctievaného filmového hrdinu svojou príčinlivosťou a zvláštnym riadením osudu. Keby sa bol Bielik narodil kdesi na západnom pobreží Spojených štátov a nie v Senici pri Banskej Bystrici, možno by sa stal jedným z radu hollywoodskych Tarzanov. Predurčovala by ho na to 198 centimetrov vysoká atletická postava, športová obratnosť a mužná fyziognómia. Lenže náš hrdina, nemanželský syn švárnej slovenskej sedliačky, mal vo výhľade oveľa prijateľnejší obzor, než aký majú fešácki mladíci obliehajúci brány fabrík na výrobu gýčových amerických snov.

Po skončení vojenčiny dlho hľadal prácu, až ju nakoniec našiel - stal sa četníkom. Tomuto dlháňovi uniforma skutočne pristala, ale zrejme nebola jeho životným cieľom. V rodnej dedine hrával ochotnícke divadlo a zhodou okolností práve postavu Jánošíka v Kubániho hre Hôrni chlapci. Pramene hovoria, že si ho všimli martinskí matičiari, ktorí na tento herecký samorast upozornili Karola Plicku. Ten ho zasa odporučil Martinovi Fričovi do hlavnej roly zamýšľaného filmu o Jánošíkovi. Tak sa zrodil filmový hrdina, ktorý podľa istého českého recenzenta „spadl českému filmu z nebe".

Film Jánošík mal premiéru v roku 1936 a len v tomto roku ho videlo 100 miliónov divákov v 32 štátoch sveta, medzi inými v Indii, Číne a Amerike. O Bielikovi v zahraničnej tlači písali, že „je krásny a má nohy ako chrt". Film zožal úspech nielen u domáceho publika, ktoré ho privítalo s nadšením, ale aj na IV. medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 1937. Premietanie Jánošíka tu však sprevádzal škandál vyvolaný maďarskou delegáciou, ktorá považovala za urážku maďarstva, že vo filme majú zemepáni, nepriatelia hlavného hrdinu, maďarské mená a na protest opustili kinosálu. Pravdaže, Maďarov pritom vôbec nezaujímali historické fakty, že uhorská šľachta mala prevažne maďarské mená a že v Liptove šľachta kruto utláčala slovenský ľud.

 


Pri spomenutí mena Jánošík si Slováci i Česi automaticky predstavia Paľa Bielika, ktorý slovenskému ľudovému hrdinovi pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi daroval na filmovom plátne svoju tvár.

 

Postava Jánošíka priniesla Bielikovi ako filmovej hviezde s mimoriadnymi fyzickými danosťami a výkonmi pozornosť nielen ženského publika, ale aj českých publicistov, ktorí ho prirovnávali k populárnemu americkému hercovi Fairbanksovi a uvádzali v časopisoch jeho telesné miery od šírky ramien a objemu pŕs až po veľkosť chodidla. Oveľa dôležitejší ako záujem tlače bol však záujem filmárov. Česká režisérska stálica Martin Frič obsadil atraktívneho Slováka aj do svojho ďalšieho filmu Hordubalové (1937), kde v úlohe Michala Hordubala udivoval divákov priam akrobatickými výkonmi. Nasledujúci rok ho iný český režisér, Jaroslav Blažek, obsadil do filmu Hrdinové hranic, ktorý bol predzvesťou mníchovskej zrady a nikdy ho nedokončili. Počas nakrúcania tohto filmu sa Bielik zoznámil s českou herečkou Jarmilou Beránkovou, svojou veľkou filmovou i skutočnou láskou.

Úspešný herec aj režisér

Roky 1939 - 1941 prežil Paľo Bielik ako divadelný herec v súbore Slovenského národného divadla spolu s kolegami zvučných mien, ktorí na doskách našej poprednej scény tak ako on začínali svoju hereckú dráhu. Herci ako František Dibarbora, Mikuláš Huba, Ondrej Jariabek, Karol L. Zachar, Július Pántik sa stali neskôr najčastejšie obsadzovanými postavami jeho filmov. Od filmového herectva k režisérskemu remeslu sa Paľo Bielik dostal cez krátkometrážnu dokumentárnu tvorbu, ale jeho skutočnou ambíciou bolo nakrútiť autorský celovečerný film. Čiastočne sa mu to podarilo vo filmovej adaptácii Stodolovej Bačovej ženy pod názvom Varúj!, kde sa Bielik na scenári podieľal podstatnou mierou, a okrem toho, že vo filme hral ústrednú postavu baču Muranicu, stal sa aj asistentom režiséra Martina Friča. Po tejto skúsenosti už nasledovali Bielikove samostatné dlhometrážne filmy. Hneď po vojne prišiel s filmovou poviedkou, ktorá sa v spolupráci s Leopoldom Laholom transponovala do scenára filmu s názvom Vlčie diery. Režisér Bielik tu zúročil svoje skúsenosti dokumentaristu Slovenského národného povstania a vytvoril dramatický umelecký obraz pohnutej dejinnej udalosti v kombinácii s autentickými zábermi. Dobová kritika prijala tento už rýdzo slovenský film priaznivo a osobitne oceňovala prácu s hercami, prirodzenosť bojových scén, v ktorých sa prejavil perfekcionizmus príznačný pre režiséra aj v jeho ďalších dielach.

Po budovateľských objednávkach (Priehrada, Lazy sa pohli) a socialistickej veselohre (Piatok trinásteho) dospelo filmové umenie Paľa Bielika k svojmu vrcholu v podobe veľkoryso komponovanej filmovej fresky Štyridsaťštyri o vzbure trenčianskeho pluku rakúsko-uhorskej armády v Kragujevaci na sklonku prvej svetovej vojny. Snímka bola nespochybniteľným úspechom slovenského filmu v čase všeobecnej ideologizácie umenia. Dalo by sa hovoriť aj o ďalšom filme z dielne nášho prvého filmového režiséra s hlavným hrdinom jánošíkovského formátu - o Kapitánovi Dabačovi, ktorý vraj bol prijímaný s nedôverou Vasila Biľaka, či o farebnom širokouhlom filme Majster kat, do ktorého búšila kritika pre jeho „komerčné spracovanie".

 


Momentka z prvého povojnového filmu na Slovensku Varúj! (1946), nakrúteného režisérom Martinom Fričom, podľa námetu Paľa Bielika na motívy Stodolovej Bačovej ženy. Bielik si zároveň zahral hlavnú úlohu.

 

„Jediným bohom vo filme je pre mňa obecenstvo," bola okrídlená Bielikova veta a zároveň fundamentálna idea, ktorou sa riadil vo svojej tvorbe a ktorou sa nie vždy stotožňoval s modernizmom svojich mladších kolegov z brandže. Nakrúcal ľudové kino s dôrazom na emocionálnosť. Jeho filmy plnili sály a prinášali zisky, o akých sa v časoch štátneho filmu iným režisérom ani nesnívalo. Takým bol aj jeho širokouhlý historický diptych Jánošík, dovtedy najdrahší film slovenskej produkcie. Bol naozaj veľmi úspešný, predal sa do pätnástich krajín. Bielik podľa vzoru Martina Friča obsadil do úlohy Jánošíka urasteného neherca - lekára Františka Kuchtu, ktorý však nedosiahol jánošíkovskú charizmu Paľa Bielika z čiernobielych čias. Napriek tomu bol farebný veľkofilm Jánošík československým diváckym hitom s nespočetnými reprízami v kinách aj vo vtedy novom televíznom médiu. Nech dnes posudzujeme Bielikovho Jánošíka akýmkoľvek metrom, jeho film bol doteraz neprekonaný nielen diváckym ohlasom, ale najmä monumentálnosťou, panoramatickou krajinomaľbou a precíznosťou bojových scén.

Neprekonaná legenda

Nedávny odmytologizovaný Jánošík scenáristky Evy Borušovičovej a poľskej režisérskej dvojice Hollandová - Adamiková je napriek veľkému časovému odstupu od uvedenia dvojdielneho Bielikovho filmu (1963) iba nepodareným tieňom bielikovskej jánošíkovskej legendy. Predstaviteľ tohto moderného Jánošíka, inak celkom sympatický Čech Václav Jiráček, je skôr nerozhodný meditatívny typ zlodeja, ktorý sa svojou útlou postavou hodí skôr do kláštora ako na zbojnícke chodníčky. Úmysel scenáristky predostrieť publiku pravdivú históriu Juraja Jánošíka (či skôr Jiřího Janošíka alebo George Yanoshika?) nevyšiel. Legenda má tuhý život, je silnejšia ako domnelé pravdy práve o ten zanedbávaný mravný pátos, na ktorý sa v snahe o modernosť kašle. Na škodu umenia.

Na legende sa dá len ťažko niečo zmeniť. Tak ako nemožno zmeniť Robina Hooda na bezbožného lupiča a zabijaka, tak nemožno zmeniť Jánošíka na dobového gangstra a zlodeja.

 


Legendárny slovenský herec, filmový režisér a scenárista Paľo Bielik sa narodil 11. decembra 1910 v Senici pri Banskej Bystrici, zomrel 23. apríla 1983 v Bratislave.

 

Aj keď sú symbolmi našej mediálnej doby Nora Mojsejová a Kleopatra z Turca, nemoderná legenda o Jánošíkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával, bude vždy príťažlivá pre národ a v širšom chápaní aj pre človečenstvo. V tom je posolstvo významného umelca Paľa Bielika, ktorý tak tvrdohlavo trval na svojej jednoduchej pravde.

 


NOVÉ ČÍSLO EXTRA PLUS VO VAŠOM STÁNKU!

 

 

Ľudovít Števko

 

Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk

 

január 08, 2011 22:56 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top