audioknihy stiahni a počúvaj

Keď pošlete Dar, dajte nám vedieť aj e-mailom: ›› spravy@cez-okno.net ›› č.ú.: 0404091578/0900 ›› ĎAKUJEME

    

Obrázok používateľa CEZ OKNO
Pandorina skrinka chorôb

Alexandra Veľkého usmrtilo bodnutie komára, Henricha VIII. genetická porucha a na syfilis zomrelo po objavení Ameriky viac ľudí ako bolo obetí v druhej svetovej vojne.
Tak ako sa širokej verejnosti dejepis spája s memorovaním dát, našli by sme aj nemálo odborníkov, ktorí kroniku ľudstva otvárajú ako skutočnú Pandorinu skrinku neduhov a nemocí. Podľa ich názoru o dejinách celých kultúr, ako aj osudoch významných jednotlivcov rozhodovali choroby, ktoré zásadne určovali chod histórie a prispievali k jej prekvapujúcim obratom. Dedičné choroby, epidémie, zranenia a ich úspešné či neúspešné liečenie tak ovplyvňovali bytie sveta v minulosti oveľa viac, ako si dnes dokážeme pripustiť.

 

Paleopatológia odkrýva minulosť

Paleopatológia je interdisciplinárna veda na pomedzí medicíny, pomocných historických vied a dejín lekárstva, ktorá sa zaoberá štúdiom chorobných zmien konkrétnych historických osobností či dokonca spoločenstiev, ako aj zmenami klinického priebehu chorôb v minulosti. Svoje zistenia pritom vyvodzuje z analýzy všetkých dostupných prameňov. Staré lekárske spisy teda nie sú jediným zdrojom jej poznatkov, z pohľadu paleopatológie majú význam akékoľvek dobové záznamy popisujúce výstrednú osobnosť, vážne ochorenie či posledné okamihy života historických osobností.

Aj keď rovnakému účelu môže poslúžiť aj rozbor ikonografických prameňov, najčastejším a súčasne najspoľahlivejším ostáva analýza kostrových pozostatkov. Tak napríklad pri expertíze lebky Jana Žižku v roku 1980 sa zistilo, že – navzdory tradičnému podaniu – slávny husitský vojvodca neprišiel o ľavé oko v bitke, ale už ako desaťročný chlapec v detstve. Koncom októbra 2014 bola Žižkova lebka preskenovaná na pracovisku počítačovej tomografie v táborskej nemocnici, digitálne dáta tzv. „čáslavskej kalvy“ sa však analyzujú dodnes.

Okrem traumatických zmien sa na kostiach môžu aj po stáročiach prejavovať poruchy rastu či vývoja. Tak sa napríklad z kostry českého kráľa Václava II. zistilo, že v detstve fyzicky chátral a trpel na podvýživu, v početných pozostatkoch rímskych legionárov toxikologické vyšetrenie preukázala chronickú otravu olovom, pravdepodobne pochádzajúcich z vodovodných potrubí alebo podivného zvyku Rimanov „dochucovať si“ víno vhodením olovenej guličky.

V ostatkoch dávno zomrelých ľudí možno zaznamenať aj ložiská kostnej tuberkulózy či nádorových metastáz. Onkologické ochorenia totiž nie sú iba symptómom modernej doby: už v roku 2007 stanovili paleopatológovia karcinóm prostaty u 2700 rokov starého tela skýtskeho kráľa, ktorý zomrel na stepi južnej Sibíri, o štyri roky nato stanovili podobnú diagnózu na múmii približne šesťdesiatročnému muža z ptolemaiovskej doby deponovanej v Národnom múzeu archeológie v Lisabone:

„Ide o najstarší známy prípad rakoviny prostaty v starovekom Egypte a druhý najstarší prípad v histórii,“ zhrnul doterajšie výsledky radiológ Carlos Prates z lisabonskej kliniky, kde výskum prebiehal.

 

V prípade zachovania mumifikovaných ostatkov si možno urobiť vcelku presnú predstavu o patológii mäkkých tkanív. V prípade utopenia tela v bažine či zamrznutia do ľadu je možné zvyšky mäkkých tkanív študovať aj histologicky často s prekvapujúcim výsledkom. To je i prípad najnovšieho výskumu tela známeho „ľadového muža“ Ötziho z Ötztalerských Álp, ktorého tu skolil zásah šípom približne 3300 rokov pred n.l. S pomocou nanotechnológie tím Alberta Zinka z Univerzity Ludvíka Maximilána objavil vo vzorkách tela dobre zachované erytrocyty. „To, že po tak dlhej dobe sú ešte zachované červené krvinky bolo pre nás veľkým prekvapením,“ vysvetľuje profesor Zink, podľa ktorého doteraz vôbec nebolo jasné, ako vyzerali krvné elementy ľudí z doby medenej. Keď však jeho kolektív preskúmal tkanivo z chrbta múmie prestreleného šípom, trojrozmerné zobrazenie ukázalo na monitore erytrocyty identické červeným krvinkám súčasného človeka, ktoré sa v neporušenej podobe zachovali takmer päť a pol tisícročia.

 

Smrť mávnutím hmyzích krídiel

O dramatických obratoch histórie často rozhodujú sotva postrehnuteľné drobnosti, podobné mávnutiu hmyzích krídiel. To je aj prípad úmrtia jedného z najväčších vojvodcov staroveku – Alexandra Veľkého a pádu obrovskej ríše, ktorú vo veku tridsaťdva rokov nechal bez svojho nástupcu. Historici lekárstva už dávnejšie ako príčinu jeho smrti určovali chrípku, týfus, pričom nechýbali ani názory o tom, že podľahol jedu neznámeho vraha. Nedávno však americkí epidemiológovia John Marr z Virginia Department of Health v Richmonde a Charles Calisher z Colorado State University vo Fort Collinsu prišli s teóriou, že Alexandrovi sa stala osudnou „západonílska horúčka“ (West Nile fever), ktorej pôvodca patriaci do skupiny arbovírusov spôsobujúcich vo všeobecnosti encefalitídy, sa prenáša najmä z komárov na vtákov a medzi vtákmi navzájom, príležitostne však môže komár infikovať aj človeka.

Bádatelia pritom pri diagnóze Alexandrovej smrti použili citát z diela „Paralelné životopisy“ gréckeho historika Plutarcha (45–125), v ktorom sa zmieňuje, ako vojvodca pred bránami Babylonu pozoroval veľké kŕdle havranov, ktorí na seba urputne útočili pazúrmi a zobákmi, až kým nespadli na zem mŕtvi. Podľa oboch vedcov mohli havrany hynúť následkom nákazy WNV vírom, keďže tento druh vtáctva je k pôvodcovi nanajvýš vnímavý. Svoje vysvetlenie založili predovšetkým na interpretácii výsledkov diagnostického programu GIDEON (Global Infectious Diseases and Epidemiology Network), ktorý po zadaní symptómov choroby starovekého héroa (zápal pľúc, bolesť pečene, ochrnutie a triaška) s výskytom mŕtvych vtákov v okolí ako doplňujúcej okolnosti anamnézy jednoznačne poukázal na západonílsku horúčku. A tak, ako podotýka český publicista Jaroslav Petr, aj v prípade Alexandrovho konca nepochybne ide o ďalšiu smutnú iróniu histórie:

„Mal tridsaťdva rokov a podmanil si svet. Dobyl Perzskú ríšu, podrobil si Sýriu a Egypt. Jeho dŕžavy siahali od Grécka na západe až po Indiu na východe a na severe sa hranice jeho ríše dotýkali Dunaja. A potom priletel jeden komár, ktorý sa predtým popásol na krvi zdochýnajúceho havrana …“.

 

Choroba vražednejšia ako strely a oceľ

„To, ako boli smrtonosné mikróby v histórii ľudstva dôležité, dobre ilustruje dobytie Nového sveta Európanmi a následné vyľudnenie tohto kontinentu. Na choroby spôsobené európskymi choroboplodnými zárodkami totiž zomrelo na lôžku oveľa viac pôvodných Američanov, ako ich padlo na bojiskách vinou európskych strelných zbraní a mečov,“ píše americký biológ Jared Diamond v knihe Osudy ľudských spoločností, pričom naráža na fakt, že oproti smrtiacim chorobám privlečených do Ameriky stojí v tej istej dobe proti Európanom jediná infekčná choroba, ktorú možno spoľahlivo pripísať predkolumbovským spoločnostiam natívnych Američanov – frambézia, spôsobovaná pôvodne nesyfilitickými spirochétami druhu Treponema pertenue. Jednosmernosť tejto výmeny je podľa neho veľkou záhadou, pričom o samotnom syfilise dodnes nemožno jednoznačne povedať, či sa pôvodne vyvinul v Euroázii alebo Amerike:

„Zatiaľ čo do Nového sveta sa zavliekla viac ako desiatka hlavných infekčných chorôb pôvodom z Starého sveta, do Európy sa z Ameriky nedostal snáď ani jeden takýto veľký zabijak. Jedinou možnou výnimkou je syfilis, pričom skutočná oblasť jeho pôvodu naďalej zostáva kontroverznou otázkou.“

 

Všeobecne sa predpokladá, že na náš kontinent spirochétu Treponema pallidum zavliekli z Ameriky Kolumbovi námorníci po roku 1492, pričom sa v rokoch 1494–1495 bleskurýchle rozšírila pod názvom španielska, neskôr však francúzska choroba. Keď totiž v roku 1494 armáda francúzskeho kráľa Karola VIII. zaútočila na Neapol, musela napokon zanechať jeho obliehanie, pretože v tábore vypukla prvá epidémia syfilisu, ktorá sa veľmi rýchlo rozšírila do celej Európy a okrem trvalých následkov v rokoch ktoré nasledovali, spôsobila údajne úmrtie desiatich miliónov ľudí. Dnes sa už vysvetlenie o sprostredko­vateľskej úlohe objaviteľov Ameriky už nepovažuje za natoľko presvedčivé ako tomu bolo donedávna. Podľa ojedinelých zmienok z ktorých možno usudzovať, že sa syfilis objavoval v nemeckých krajinách už od roku 1472. Situáciu komplikuje aj skutočnosť, že v stredoveku bolo diagnostickým problémom odlíšiť syfilis od malomocenstva, ktoré sa do Európy dostalo následkom križiackych výprav v 13. storočí. Keď sa v roku 1925 uskutočnil antropologicko-lekársky výskum kostrových pozostatkov na cintoríne niekdajšieho stredovekého leprosária v Paríži, boli na mnohých lebkách diagnostikované práve syfilitické zmeny. Ostatne, pôvodne sa pri vtedajšej úrovni vedomostí aj o malomocenstve usudzovalo ako o venerickej chorobe. Zaujímavý je napríklad postoj sicílskej kráľovnej Jany k šíreniu „lepry“, v ktorej však s najväčšou pravdepodobnosťou možno vidieť syfilis. Panovníčka totiž nariadila, aby vždy v sobotu boli ženy z nevestincov vyšetrené chirurgom a poverenou rehoľnou sestrou a pokiaľ boli u nich zistené podozrivé príznaky „nezriadeného života“, musela zanechať svoje remeslo prostitútky.

Výstižný príklad toho, aké náročné je odlíšiť pri takomto „vyšetrení“ s odstupom mnohých stáročí syfilitické príznaky imitované alebo prekrývané sprievodnou chorobou, predstavuje aj analýza telesných pozostatkov anglického kráľa Henricha VIII. smutne presláveného popravami svojich manželiek. Až donedávna sa jeho psychotické správanie a problémy s plodnosťou odvodzovali od syfilitického ochorenia, ktorým bezpochyby trpel, čo je však podľa posledných výskumov bioarcheologičiek Catariny Whitleyovej a Kyry Kramerovej zo Southern Methodist University v texaskom Dallase. Dvojica výskumníčok tvrdí, že panovník trpel McLeodovou genetickou poruchou a na jeho stave sa podpísal tzv. Kell pozitívny Rh faktor jeho červených krviniek. Práve táto krvná anomália zrejme zapríčinila sériu potratov u dvoch z jeho šiestich manželiek (Kataríny Aragónskej a Anny Boleynovej), pretože pri nich počas gravidity došlo k prudkej imunitnej reakcii. McLeodov syndróm je aberácia X chromozómu, ktorá u mužov v štyridsiatom roku života spôsobuje ochorenie srdca, dýchavičnosť, poruchy pohybu a psychické problémy.

Z nedávno publikovaných správ správ možno vyvodzovať, že kardinálny dôkaz o tom, že syfilis do Európy nepriviezla Kolumbova výprava, získal v roku 2010 britský tím pod vedením osteológa Briana Connella, ktorý preskúmal súbor dvadsiatich piatich kostier s charakteris­tickými syfilitickými zmenami na stredovekom cintoríne pri nemocnici Panny Márie v Londýne:

„Výskumy ukazujú, že kostry pochádzajú z doby dávno predtým, ako sa Kolumbus narodil. Dve boli rádiokarbónovou metódou datované do obdobia 1200–1250, päť ďalších do rokov 1250–1400.“

 

Syfilis sa teda na starom kontinente vyskytoval minimálne už od 13. storočia, avšak trvalo viac ako päťsto rokov, kým sa ho podarilo modernej medicíne vykynožiť. V rôznych dobách sa choroba nevyhýbala mnohým známym postavám európskych dejín. Ich zoznam je dlhý a už len stručný výber mien zachytáva pestré spektrum mocných (Karol VIII., František I., Henrich VIII., Ivan Hrozný, kardinál Richelieu, Katarína Veľká) či umelcov (Albrecht Dürer, Cellini, Paul Gaughin, Franz Schubert, Heinrich Heine, Oscar Wilde a Gyu de Maupassant).

 

Kliatba modrej krvi

Za skutočnú „kliatbu modrej krvi“ by sme mohli označiť geneticky podmienené ochorenia ku ktorým dochádzalo u šľachtických, predovšetkým panovníckych rodov, ako vo svojej knihe „nemoci mocných“ zdôvodňuje český historik Ivan Lesný:

„Nebolo totiž ľahké napríklad nájsť „rovnorodú“ nevestu pre následníkov trónu a iných mužských členov rodiny, A tak svadby medzi druhými, ba aj prvými bratrancami a sesternicami bývali na dennom poriadku a často sa opakovali v niekoľkých generáciách. Príkladom môže byť hemofília u španielskych Bourbonovcov či ruských Romanovcov.“

 

Z perspektívy histórie strednej Európy je v tomto smere príznačná história habsburskej dynastie, kde na dedičnom základe stojí psychopatológia viacerých príslušníkov vládnúceho rodu. Príkladom môže byť trudnomyseľný cisár Ferdinand I. u ktorého sa postupom veku zreteľne rozvíjali maniodepresívne príznaky, pričom sa choroba podľa profesora Lesného dokázateľne preniesla aj na jeho potomkov:

„Ferdinandov syn Maximilián si vzal za manželku svoju prvú sesternicu Máriu, dcéru Karola V. Z tohto vnútorne kríženého manželstva vzišla výrazne psychopatická osobnosť, náš Rudolf II. Znížený intelekt mali aj jeho bratia, vrátane agresívneho nástupcu Mateja. Ani v ďalších stáročiach psychické poruchy v habsburskom rode nemiznú, iba poľavujú. Posledný Habsburg priamej línie, cisár Karol VI. (1711–1740), otec Márie Terézie bol agresívny psychopat, Ferdinand V., zvaný dobrotivý, bol zrejmý oligofrenik, čo znamená, že mal vrodene znížený intelekt.“

 

Odpoveď na otázku, kde sa v tomto pôvodne zdravom švajčiarsko-rakúskom rode objavili genetické anomálie predstavuje podľa historikov lekárstva cisárom Maximiliánom organizovaná svadba jeho syna Filipa s Juanou Aragónsko-Kastílskou, známou ako Šialená Jana, keďže trpela na ťažkú maniodepresivitu s prevažne melancholickými prejavmi a hystériu. Podľa súčasných vedcov psychicky normálny nebol ani Maximiliánov svokor, burgundský vojvoda Karol Smelý – za jeho súčasníkmi ospevovanou chrabrosťou stáli takmer určite maniakálne prejavy, ako konštatuje Ivan Lesný:

„Burgundský rod, z ktorého Karol Smelý pochádzal, bol vedľajšou líniou francúzskeho rodu Valois. V tomto rode sa vyskytoval celý rad neurologických a psychiatrických úchyliek (napríklad Ján Dobrý, Karol VI., Karol VIII.). Zdá sa teda, že tzv. habsburská degenerácia vznikla predovšetkým zmiešaním s burgundským rodom. O generáciu neskôr k tomu pristúpil aj chorobný prínos z rodu španielskych kráľov. Tieto negatívne vplyvy sa ďalej posilňovali vnútorným krížením. Jediný pohľad na portrét Karola Smelého nám napríklad okamžite prezradí, odkiaľ sa vzala známa previsnutá habsburská pera. A tak svadby, ktorými habsburský rod dosiahol takú veľkú moc, skrývali v sebe aj zárodok zmaru“.

 

Toto tvrdenie o hyperchélii si môžete overiť na vlastné oči pri najbližšej návšteve Viedne, kde na ulici Graben stojí morový stĺp Svätej Trojice. Túto pamiatku na morovú epidémiu z roku 1679 dal postaviť cisár Leopold I. Jeho vyobrazenie medzi barokovými sochami Svätej Trojice, anjelov a erbov nás nemôže pritom nechať na pochybách. Na kamennej tvári panovníka sa totiž zreteľne vyníma príslovečná spodná pera, dedená v jeho rode z generácie na generáciu. Nejde pritom o žiadnu snahu zveličovať, skôr naopak. Ako píše publicista Josef Veselý, podľa knihy českej historičky Ivany Čornejovej „V tieni tvojich krídiel“ cisárova spodná pera bola dokonca aj podľa merítok jeho vlastného rodu najovislejšia a Leopolda tak možno označiť za „najpyskatejšieho Habsburga“ všetkých čias:

„Ani ten najsnaživejší portrétista (a medzi maliarmi, ktorí spodobňovali mocných, bol veru jeden snaživec vedľa druhého), ani jeden nedokázal tento charakteristický znak rodu nejako zamaskovať. Ono to jednoducho ani nešlo. V Leopoldovom prípade bola vraj oná pera natoľko ťažká, že práve kvôli nej mal neustále pootvorené ústa. Ako zaznamenal francúzsky gróf de Grammont, raz si vraj Leopold svojemu obľúbencovi, kniežaťu Portiovi posťažoval, že mu počas dažďa do úst prší.“

 

Miloš Jesenský

Zdroj: http://www.jesensky.sk/

S láskavým dovolením autora


 

Súvisiace:

MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber

 


apríl 04, 2017 21:36 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top