Obrázok používateľa CEZ OKNO
Posledný Inkov odkaz III.

V snahe dobrať sa historickej pravdy neváhal Alexander Rowinski vycestovať do Benátok, kam podľa podania i rodinnej tradície Benešovcov viedla trasa utečencov z Peru. Cieľ svojej cesty sa mu podarilo dosiahnuť v študovni Museo de Settecento Veneziano (Múzeu osemnásteho storočia), kde medzi zažltnutými stránkami dokumentov pátral po skupine Sebastiana Berzeviczeho. Šťastnou zhodou okolností sa mu dostala do rúk kniha „Agenti segreti di Venezia“, popisujúca činnosť konfidentov inkvizície v rokoch 1705 až 1799.



Zmienená kniha ho dovedie do tej časti archívu benátskej republiky, ktorú označuje heslo „Inquisitorio di Stato“. Aby sme vôbec docenili význam tohto zistenia, musíme si urobiť krátky exkurz do histórie benátskej inkvizície, ktorá bola od 15. storočia predovšetkým politickou políciou hájacou záujmy Benátskej republiky. V jej čele boli traja inkvizítori, členovia Rady desiatich, ktorým patrila zvrchovaná moc v štáte a zaoberali sa špionážou. Predstavení inkvizície vyberali tajných špiónov, ktorí museli podávať správy o „pohoršeniach, ku ktorým dochádza v Benátkach medzi svetskými a cirkevnými osobami, o rúhaní a iných prehreškoch proti sviatostiam“, aby sme presne citovali dobový dokument.

A tak sa stalo, že po niekoľkých dňoch práce v archíve s udaniami typu „Kaviareň di Antonio D´ Angelo prevádzkuje chlap bez Boha a bez viery“, či „Žena bez hanby povedala, že fajčí tabak“ sa dostala do rúk Alexandra Rowinského kartička s číslom 1449 obsahujúca správu konfidenta inkvizície zo začiatku roku 1796:

„Včera večer bol zabitý jeden z Peru, z tých, ktorí sú tu. Bol bodnutý dýkou a vhodený do kanála. Útočníci sa rozpŕchli.“

Ešte šťastnejšiu ruku mal tlmočník poľského reportéra, ktorý natrafil v katalógu na hlásenie číslo 642:

„Zajtra mi povie Meisels, kam sa vybral Poliak Berzeviczy s ľuďmi. Boli na Burane a tam dostali loď.“

Na trase predpokladaného úteku z Talianska do Poľska našiel Aleksander Rowinski ešte jedno potvrdenie identity Sebastiána Berzeviczeho - a to i napriek tomu, že ho mnohí historici považovali a dodnes považujú za fiktívnu postavu legendy z kraja okolo Dunajca. V nespracovaných dokumentoch fondu Spišského archívu v Levoči narazí medzi papiermi z počiatku roku 1800 na fragment textu, nečitateľný od polovice vety:

„Keď tu bol Sebastian Berzeviczy, zaviazal sa voči…“ Aj keď nebolo možné písmená na obšúchanom ohybe papiera ďalej rozlúštiť, malo toto zistenie naozaj cenu zlata.

„Rodinné podanie Benešovcov bolo opäť overené“, píše Aleksander Rowinski. „Po Benátkach, kde bol pobyt Sebastiana potvrdený akoby pečiatkou, získal som ďalšie dôkazy o trase utečencov z Peru, potvrdenie prítomnosti Sebastiána na Spiši. Bol tam v čase, kedy - ako hlása rodinná tradícia Benešovcov - tam mal byť.“

A čo možno chcieť viac ?

STOPY VEDÚ NA MORAVU

Keď sme prvú septembrovú sobotu roku 2000 prechádzali nádvoriami a sálami zámku v Niedzecy, nemohol som sa ubrániť vzrušeniu z bezprostredného dotyku s dobrodružnou históriou tohto starobylého sídla. Priamo na mieste som si pozorne prehliadol posledný stupeň schodišťa odkiaľ bol pred 54 rokmi vyzdvihnutý testament Inkov - quipu, či dotýkal sa rukami hradieb, medzi ktorými sa rozohral posledný akt drámy dedičov ríše Slnka. Práve tu zahynula dýkou nájomných vrahov Umina, v hradnej kaplnke bol podpísaný dokument adopcie, odtiaľto utekal posledný Inka na Moravu a tu krátko sídlil svetobežník Sebastian, skôr ako sa vybral dožiť svoj život do kláštora augustiánov v Krakove.

Bohužiaľ, ako som sa mal možnosť presvedčiť, žiadne dokumenty týkajúce sa zámku v tamtej dobe nie sú dnes známe. Bez stopy zmizli aj listiny, ktoré v roku 1945 videl aj prvý kustód a v správe za prvý kvartál roku 1964 uloženej v malej kancelárii hradného múzea zaznamenal: „…ďalšie hľadanie viedlo k objaveniu veľkého archívu Horváthovcov, bývalých majiteľov zámku.“ Ľudia, ktorí bývajú na okolí pôsobia dojmom, akoby chceli čosi povedať, akoby mali tajomstvo už-už na jazyku, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslia.

Zatiaľ čo moje kroky viedli k Dunajcu, poľský reportér sa už dávno predtým vybral po stopách Antoniovho pobytu v Moravskom Krumlove. Zo Štátneho archívu v Brne sa mu do rúk dostáva hrubý foliant „Geburst-Buch der Stadt und Vorstadt Kronau ab anno 1791-1839“. Pri dátume 10. júna 1798 nachádza Antonína Beneša, syna Václava Beneša a Anny Márie, rodenej Šnajderovej. Krstní rodičia Baltazár Šnajder a jeho žena Regína podľa pripojenej poznámky nemohli byť pri pôrode.

Namiesto Antonia je tu však Antonín, zapísaný ako normálne narodený syn svojich rodičov Benešovcov, bez akejkoľvek zmienky po adopcii, navyše takmer rok po spísaní testamentu v Niedzecy. Táto rozporuplná záležitosť sa však čoskoro rozmotáva: keďže mal byť chlapec ukrytý pred prenasledovaním, nezapísal kňaz poznámku o adopcii. Krstní rodičia nemohli byť prirodzene pri pôrode, keďže bol krstený takmer dvojročný chlapec, narodený inkskej princeznej v Benátkach roku 1797. Antonio navyše nebol adoptovaný do bezdetnej rodiny - Benešovci mali celkom jedenásť potomkov, z ktorých prvý sa narodil v roku 1763. Takto mohlo byť lepšie zachované inkognito chlapca, ktorého príchod na svet nemohol v Krumlove nikto dosvedčiť.

Ďalšie osudy Antonína Beneša možno sledovať na základe dokumentov dochovaných v brnenskom archíve. 4. mája 1826 vstupuje do manželstva s Barbarou, dcérou Mikuláša Rubinovského, biedneho vyslúžilca pluku Lindenau. Svadba je to biedna - ako svedkovia sú prítomní kostolníci.

Podobne ako jeho adoptívny otec vykonáva krajčírske remeslo. V znojemskom archíve sa v Knihe cechov mesta Krumlova zachoval zápis, že v roku 1832 vystúpil z cechu.

Iné dokumenty rekonštruujú nasledujúcu etapu Antonínovho života, začatú narodením dcéry Anny Kristíny, sotva tri mesiace po svadbe. Keď zavŕšila 22 rokov vydala sa za istého Ryšánka z Krumlova a zomrela ako sedemdesiatšesťročná v roku 1902.

V roku 1829 sa narodila ďalšia dcérka, ktorá zomrela niekoľko mesiacov po pôrode. Syn narodený o 2 roky, žil iba rok a 2 mesiace. O rok sa narodila opäť dcérka a 3 roky po nej syn Ernest. Neskôr boli ešte dvaja synovia: jeden z nich zomrel rok po narodení, druhý neprežil päť.

V štyridsiatke zomiera Barbara a šestnásť mesiacov nato uzatvára päťdesiatročný Antonín druhé manželstvo s Katarínou Cyrekovou. Nasleduje posledný zápis v rubrike „Krankenheit und Todesart“. Pri Antonínovej smrti dňa 20. marca 1877 stojí „Wassersucht“, cukrovka.

A to je posledný záznam. Dnes už dom číslo 56, v ktorom Antonio v Krumlove vyrastal, nenájdeme. Na parcele 280, kde kedysi stál, objavíme len garáže a obchody.

Navštívenie hrobu posledného z Inkov je tiež problematické. Jeho pozostatky boli pri likvidácii cintorínu v roku 1906 zmiešané s prachom ďalších zosnulých bez ohľadu na pôvod, či národnosť a zložené do spoločného hrobu.

NÁVRAT TUPACA AMARUA

Smrťou Antonia, syna národa Slnka, ktorého v cudzom meste a v ďalekej krajine pochovali pod menom Antonína Beneša sa de facto ukončila pohnutá odysea Inkov a s ňou i nádej v návrat ku starým historickým koreňom. V skutočnosti sa tak stalo už dávno predtým, v čase, kedy sa po tristo rokoch potomkovia Inkov postavili na posledný rozhodný odpor proti corregidorom.

V roku 1780 vypukla vzbura pod vedením José Gabriela Condorcanquiho, ktorý prijal meno Tupac Amaru II, aby zdôraznil svoje priame príbuzenstvo s posledným vládcom Inkov, ktorého nechal v roku 1572 popraviť miestokráľ Francisco de Toledo. Rebélia sa šírila rýchlosťou blesku a do povstaleckej armády sa prihlásilo vyše 80 000 Indiánov i sympatizujúcich mesticov. Tupac Amaru II neuznával politickú legitimitu Španielov a volal po znovunastolení inkskej ríše. Keď o rok Tupaca Amarua Španieli zajali, podrobili výsluchu, odsúdili ho k tortúre, ktorá bola oveľa strašnejšia ako smrť jeho predchodcu.

Práve obraz ukrutnosti, akej sa dopustili Španieli voči rodine posledného Inku umožňuje lepšie pochopiť udalosti úteku Sebastiána a jeho rodiny do Benátok až ku finálnemu dejstvu drámy na zámku Niedzeca. Bývalý vodca povstania sa najprv musel prizerať zaškrteniu svojej ženy Micaely, potom pred ním obesili syna Hipolita a ďalších príbuzných. Jemu samotnému kat vytrhol jazyk a pripútal ho ku štyrom koňom, aby ho rozštvrtili. Keď sa to nepodarilo, urobil to vlastnou rukou a čiastky tela boli zaslané do štyroch oblastí krajiny, kde vypukla vzbura.

Pomstychtivosť Španielov sa neuspokojila s Inkovou smrťou: jeho príbuzných prenasledovali a vraždili až do štvrtého kolena. V literatúre sa udáva, že zrejme prežili len synovci Tupaca Amaru, ktorí našli útočisko v Suriname. Zo španielskeho väzenia vyšiel živý v roku 1820 iba brat Tupaca Amarua - Juan Bautista ako sedemdesiatročný starec, ktorý o sedem rokov nato zomrel v Buenos Aires. V internácii strávil viac ako 35 rokov, pričom dôvod jeho uchovania pri živote sa stáva zrejmým po prečítaní časti výpovede svedka v súdnom procese proti nemu:

„Mal tej noci v Tinta, kedy utiekol jeho brat zradca, preniesť veci a schovať, čo sa len dá. Kde ich schoval nie je známe.“

K tomu Dr. Francisco A. Loyazo, historik hodnotiaci memoáre Juana Bautistu dodáva:

„Je veľmi dobre možné, že skôr ako José Gabriel Tupac Amaru padol do rúk Španielom, poveril Juana Bautistu, známeho svojou bystrosťou, schovaním cenností, peňazí a ďalších drahocenných predmetov na dohovorenom mieste, aby ich uchránil pred krádežou…“

Tieto poklady sa však Španielom do rúk nikdy nedostali.

POSLEDNÝ INKOV ODKAZ

Vráťme sa však k Antoniovi, ktorý vyrastal v Európe v čase, kedy sa 18. storočie skončilo najkrutejším násilím, aké národ Slnka vo svojej histórii zažil. Dvadsaťosem rokov od podpísania inkského testamentu v Niedzecy si dedič niekdajšieho peruánskeho impéria berie za manželku dcéru biedneho vojenského vyslúžilca.

Niet dôvodu pochybovať o tom, že po dosiahnutí plnoletosti bol Antonín informovaný o svojom pôvode - to však na veci nič nemenilo. Antonín, aj keď v jeho žilách koluje krv imperátorov Tawantinsuyu je tiesnený rodinnou i materiálnou situáciou a to posledné, na čo by pomyslel, je vydať sa za oceán do Peru, zmietaného rebéliami proti španielskej nadvláde, ktorú sa podarilo zvrhnúť až v krvavej vojne 1822-1824. Tak alebo onak, po vyhlásení republikánskeho režimu v niekdajšej ríši Štyroch dielov sveta nezostalo pre inkského monarchu miesto.

„V mladom Antoniovi sa nemohla zrodiť nostalgia za rodným krajom", píše Aleksander Rowinski."Rodný kraj bol bielou škvrnou, neexistoval. Zato existovala Morava. Keď sa Peru mihlo v jeho vedomí, bol už Antonio zavedeným krajčírskym majstrom s tisíckou starostí na hlave a nemal ani páru, kým boli vlastne Inkovia.“

A tak sa stalo, že testament Inkov ukrytý vo väzbe starého misálu, ako aj quipu spočívajúce pod bránou niedzeckého zámku ležali na svojich miestach ďalších 121 rokov, až kým ich po takmer jeden a pol storočí od doby ukrytia neobjavil Andrzej Beneš.

Keď som sa pozeral cez zubom času naštrbené cimburie niedzeckého zámku na vodnú hladinu v ktorej sa odrážal rozmazaný obraz tejto starobylej pevnosti, musel som svoje predstavy motivované ešte mojím čítaním z detstva trochu poopraviť. Je totiž možné aj to, že nielen v Peru ešte aj dnes existujú zasvätenci, ktorí majú za úlohu udržovať v tajomstve odkaz synov Slnka a že jedného dňa užasnutí ľudia uvidia, ako sa z podzemia Niedzecy, zo susedných ruín na dohľad vzdialeného Czorstyna, spod hladiny jazerných vôd alebo z horských jaskýň slovenského Spiša, či Pienin vynárajú zlaté pláty, cizelované masky, bôžikovia s vypúlenými smaragdovými očami, či pumy, jaguáre a ďalšie zvieratá odliate z drahých kovov, ako aj všetky zázračné divy zo Zlatej záhrady Coricanche…

Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk


Odporučiť

 


február 27, 2009 17:51 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top