Obrázok používateľa CEZ OKNO
Prečo mal byť umlčaný Däniken

V dobe, ktorá však ešte celkom nepominula, sa svetoznámemu popularizátorovi archeoastronau­tickej teórie, spisovateľovi a súkromnému bádateľovi Erichovi von Dänikenovi dostalo množstva nelichotivých prívlastkov vzťahujúcich sa k jeho osobe i dielu. Nielen v krajinách východného bloku sa do centra pozornosti samozvaných „kritikov“ a obhajcov jedinej možnej „vedeckej pravdy“ dostal okrem autorovej pôvodnej profesie aj fakt, že tvorca kultovej knihy „Spomienky na budúcnosť“ bol ihneď po jej vydaní zatknutý a odsúdený pre údajné podvody.


Hystéria, ktorá sa okolo toho zbehla však ešte aj dnes budí neodbytný dojem pohonu na čarodejnice, ktorý bol proti švajčiarskemu literátovi vedený s nezvyčajnou zarputilosťou a zaujatosťou. Na jeseň roku 1967 sa Erich von Däniken chystal na svoju druhú cestu okolo sveta. V tej dobe mal prenajatý hotel „Ružový vrch“ vo švajčiarskom Davose a keďže musel zabezpečiť svoje príjmy aj na cestách, poslal svoju manželku na hotelový kurz, aby získala licenciu a mohla v jeho neprítomnosti viesť podnik. S licenciou však boli problémy a von Däniken sa preto obrátil so žiadosťou o pomoc k rade Graubundského kantónu. V liste zo 7. októbra 1967 píše:

"Môj predchádzajúci život má tieň. Ako mladý chlapec som spáchal dva trestné činy krátko za sebou, za ktoré som musel tvrdo pykať. Dnes mi tieto činy stále predhadzujú, hoci to, čo som urobil, je staré viac ako desať rokov a trest som si odpykal. V dvadsiatich rokoch hocikto ešte nie je hotový človek. Ja som nebol. Konal som vtedy ako výrastok, ktorý sa hrá na dospelého. Je však správne, aby som dodnes, vždy, keď sa chcem dostať trochu nahor, musel naraziť na svoju minulosť? Oženil som sa pred piatimi rokmi. Obaja sme pracovali v pohostinstve. Manželka chcela najať Mirabeau v Berne, ale nedostala povolenie. Boli sme preto zúfalí. Vyžiadal som si preto audienciu u vládneho splnomocnenca. Potom moja žena povolenie dostala. Ja som medzitým pracoval v Nemecku, kde so mnou boli spokojní. Po šiestich mesiacoch odo mňa nemecká polícia požadovala výťah z trestného registra – a bol koniec: išli sme späť do švajčiarska. Bolo nám dovolené prenajať si na päť rokov hotel „Ružový vrch“. Považoval som za správne, aby aj manželka mala hotelovú skúšku, a preto sa prihlásila do kurzu v kantóne Graubunden. Zaplatili sme výdavky, predplatné na železnicu Chur-Davos a potom prišlo rozhodnutie kantónu, podľa ktorého nesmie mladý usilovný pár v pokoji pracovať. Ako môže byť manželka zodpovedná za moje hriechy? Je to zahanbujúce, že moja rodina je vydaná napospas svojvôli úradov iba preto, že som bol kedysi trestaný. Štát si môže dovoliť zničiť švajčiarsku rodinu, ktorá pracuje a snaží sa uhájiť svoju existenciu – smiem platiť dane, smiem vychovávať deti, smiem vykonávať vojenskú službu, ale niečoho sa dopracovať, to nesmiem."

 

Obžalobu budúceho autora „Spomienok na budúcnosť“ publikovali jedny švajčiarske noviny a Alžbeta von Däniken povolenie dostala. Z radosti nad týmto stavom vecí von Däniken svojej pani prisľúbil, že sa konečne vyberú na spoločnú dovolenku. Mali síce nejaké dlhy, ale pre nastávajúcu zimnú sezónu bol hotel už vypredaný a okrem toho sa mu konečne podarilo nájsť vydavateľa pre rukopis svojich „Spomienok“. Síce nie vo Švajčiarsku, ale v Nemecku, ale to finančne neznamenalo žiadnu stratu. Škrt cez rozpočet urobila až snehová lavína, ktorá medzitým v Davose spadla. Všetky objednávky boli zrušené. Erich von Däniken sa však napriek tomu rozhodol, že na dovolenku pôjdu:

"V marci 1968 som musel podať inzerát v Neue Zuricher Zeitung, že hľadám niekoho, kto by mi mohol požičať 30 tisíc frankov. Prišlo niekoľko ponúk, takisto aj od firmy Immonova. Išiel som do Zurichu a zástupcovi tejto firmy, pánovi Maierovi, som vylíčil svoje problémy a vyhliadky. Pán Maier ma upokojil a doporučil, aby som na cestu pokojne išiel. Podpísal som mu tri zmenky, každú na 5000 frankov s tým, že firma Immonova zaplatí telegraficky výlohy s cestou a až sa vrátim, dá mi ešte ostávajúcich 15000 frankov k dispozícii."

Firma Immonova však von Dänikena podviedla. Cestovnej spoločnosti nezaplatila nič a von Däniken musel z ďalšej pôžičky vyrovnať zmenky, na ktoré sumu nikdy nevidel. Obžaloba však hovorila o „luxusných cestách“ a „neprehľadných zmenkových obchodoch.“

Von Däniken sa medzitým snažil dostať z dlhov:

„Čítal som inzeráty vo všetkých novinách. Letecká spoločnosť Globe Air hľadala stewarda. Prihlásil som sa a miesto som dostal. Skôr, ako som však stihol nastúpiť, zrútilo sa jedno lietadlo tejto spoločnosti a cestujúci prišli o život. Globe Air urobila konkurz. V tej dobe mi niekoľko ľudí radilo, aby som ohlásil konkurz. Ale to bolo proti mojim zásadám. Je to dovolený podvod, a to som nechcel.“

Aj keď to znie azda nezvyčajne, konkurz bol zrejme jedinou cestou, ako sa von Däniken mohol zachrániť pred lavicou obžalovaných. V zmienenej sezóne skutočne mnoho hotelierov ohlásilo konkurz a ostali po nich poškodení dodávatelia, obchodníci i banky. Nikto z nich však nebol označený za podvodníka.

„Nikdy by nemohlo dôjsť ku konkurzu, keby boli firmy poctivé a povedali o svojich financiách všetko. To sa však v krajinách súkromného podnikania nerobí. Iba proti mne boli zavedené metódy, ktoré by museli urobiť podvodníka z každého, kto má dlhy“, napísal roztrpčený Erich von Däniken.

Koncom februára 1968 dostal von Däniken prvý exemplár svojich „Spomienok na budúcnosť". O týždeň neskôr začal švajčiarsky časopis "Weltwoche“ publikovať jeho knihu na pokračovanie. Skutočný bestseller bol na svete. Ešte v priebehu marca bolo k prvému vydaniu vytlačené druhé a čochvíľa aj tretie. Vydavateľstvo Econ začalo hovoriť o „najväčšom knižnom úspechu desaťročia.“

V apríli 1968 prišiel do Davosu vyšetrujúci sudca Kirchhofer, aby s účtovníkom „Kúpeľného strediska“ prejednali nejaké záležitosti. Felix počas rozhovoru len tak mimochodom podotkol, že čoskoro budú mať ťažkosti s nájomníkom „Ružového vrchu“, keďže dlží na kúpeľných taxách 8000 frankov. Túto informáciu zneužil Kirchhofer k rozpútaniu účelového škandálu.

Ako sa zdá, spočiatku sudca zbieral v Davose rôzne „povesti“. Pretože však povesti nie sú dostatočným dôvodom k vydaniu zatykača, prešiel vyšetrujúci sudca od chýrov k „podpísaným svedeckým prehláseniam.“ Okrem toho si nechal vystaviť, ako viacerí pred ním, výťah z registra trestov. A zatykač bol na svete.

Jóbova zvesť zastihla Ericha von Dänikena 9. októbra 1968 v Lime. Rozhodol sa pre okamžitý návrat domov. Kirchhofer medzitým nezaháľal. 16. októbra nechal uzavrieť hotel „Ružový vrch“, Ďalej prikázal sledovať poštu pani Alžbety, ako aj jej brata Huggenbergera, policajného úradníka v Solothurne.

Na základe anonymného „udania“, že sa v hoteli „Ružový vrch“ (napriek tomu, že bol policajne zapečatený) schádzajú akýsi ľudia, vydal Kirchhofer príkaz k domovej prehliadke, ktorá sa oproti zaužívanému postupu konala bez prítomnosti majiteľa, či jeho zástupcu. Počas prehliadky zabavil Kirchhofer všetky možné písomnosti. Stopy po tajomných návštevníkoch však nenašiel a pečate na všetkých dverách boli takisto neporušené.

O necelé tri týždne, 6. novembra 1968, napísal Kirchhofer do vydavateľstva Econ, aby bolo von Dänikenovo konto so všetkými súčasnými i budúcimi príjmami zablokované, keďže by „podľa zistenia mohlo dôjsť k podvodnému zneužitiu týchto peňazí.“ Príslušný sudca v Dusseldorfe túto požiadavku odmietol ako neodôvodnenú a tak sa stalo, že pred skončením súdneho procesu boli všetky dlhy Ericha von Dänikena z výnosov jeho knihy zaplatené. Napriek tomu bol však odsúdený.

Erich von Däniken sa vracal domov cez Viedeň. "Keď sme sa objavili na letisku, pozrel sa úradník do akýchsi papierov a povedal, že ma musí zadržať. Je tu vraj diaľnopis z Interpolu zo Švajčiarska.

Tri dni po zatknutí povedal viedenský vyšetrujúci sudca novinárom, že zatykač je vystavený tak povrchne, že nemôže v tomto prípade poskytnúť žiadnu informáciu. Dodal však, že v zatykači je nezvyčajná poznámka, za žiadnych okolností neumožniť von Dänikenovi kontakt s manželkou a zabrániť akejkoľvek jeho porade so švajčiarskym advokátom. Ku svojmu údivu si von Däniken, ktorému stále nikto nepovedal, z čoho bol vlastne obvinený, že „spáchal miliónový podvod a že všetky švajčiarske banky sa vďaka jeho machináciám s úvermi dostali takmer na pokraj krachu.“

„Pomaly mi začalo svitať, že ma opäť chce niekto zničiť, že na tom musí mať niekto záujem“, spomína Erich von Däniken. Počas vyšetrovacej väzby, ešte vo Viedni, dohodol advokát Czervenka predsa len schôdzku von Dänikena s manželkou. Hovorili asi pol hodiny. A výsledok? Už 23. decembra 1968 bežala cez sieť Interpolu správa, že proti pani Dänikenovej bolo započaté súdne konanie, keďže je „podozrivá z napomáhania zločinu a ovplyvňovania súdneho procesu.“

Časopisu Weltwoche von Däniken v polovici decembra 1968 napísal: „V celom mojom prípade neexistuje jediný bod, ktorý by vylučoval jednať so mnou inak, ako sa to robí v ostatných podobných prípadoch, teda na slobode. Namiesto toho som zadržiavaný, údajne v mene spoločnosti vo väzbe a vyšetrujúci sudca zhromažďuje proti mne výlučne len priťažujúce materiály. Som vlastne odsúdený, bez toho, aby som bol súdený a som proti tomu bezmocný.“

Vo februári 1970 bol Erich von Däniken po 453 dňoch väzenia odsúdený k trom a pol roka väzenia a 3000 frankov pokuty (čo bol zostatkový stav jeho konta), pre „opakované podvody, falšovanie dokumentov a spreneveru.“

Anabáza Úspešného spisovateľa nedávala spať viacerým Dänikenovým životopiscom, ktorí si podobne ako Walter Grieder v biografii z roku 1993 mnohokrát položili tieto a podobné otázky:

„Strieľalo sa jednoducho z diel (právnickych a publicistických) po bezbrannom vrabcovi? Chcel si azda mladý a ambiciózny žalobca spektakulárnym vystúpením pred sudcom zaistiť renomé? Bola táto bomba určená skutočne dovtedajšiemu hotelierovi Erichovi von Dänikenovi? Alebo už mierila na vychádzajúceho spisovateľa, o ktorého odvážnych tézach už čosi preniklo na verejnosť a ktorý bol svojimi pre mnohých iste nepohodlnými myšlienkami povolaný k tomu, aby tu a tam oprášil knižné regály?“

Zdá sa, že najbližšie k pravde bude už zosnulý švajčiarsky spisovateľ Alexander Ziegler, ktorý v jednom zo svojich rozhovoroch konštatoval:

„Keď mi bolo umožnené‚ nahliadnuť do súdnych spisov, bol som mierne povedané šokovaný bezprávím, ktoré bolo na tomto mužovi spáchané.“

Samotný Erich von Däniken k tomu po desaťročiach dodáva:

„Čas medzitým dospel k tomu, aby sa všetky tieto otázky posudzovali menej zaujato. A čas tiež vylieči mnoho rán. Nechcem znovu oživovať staré historky. Nepatrím k tým, ktorí sa stále obzerajú. Pozerám do budúcnosti a tam mám tiež predurčený svoj cieľ.“ 30.7.2001

 

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: http://www.jesensky.sk/


Exkluzívne interview, ktoré nám pán Däniken poskytol pri svojej ostatnej návšteve Slovenska,
nájdete na tejto adrese.

 

Súvisiace:

ERICH VON DÄNIKEN TURNÉ: Spýtali sme sa...
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-erich-von-daniken-turne-spytali-s...

ERICH VON DÄNIKEN TURNÉ: Zeptali jste se...
http://www.cez-okno.net/clanok/erich-von-daniken-turne-zeptali-jste-se

ERICH VON DÄNIKEN Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/erich-von-daniken-vyber

 


august 06, 2014 14:31 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top