Obrázok používateľa CEZ OKNO
Prísne tajné!

Počas 27 ročnej vedeckej činnosti publikoval doma a v zahraničí 65 pôvodných vedeckých prác, asi 50 populárno-vedeckých článkov, bol autorom a spoluautorom 5 vedeckých monografií. Aktívne sa zúčastňoval na konferenciách a vedeckých pobytoch po celom svete. Pracoval v kresťanskom hnutí, najmä s mládežou, v rodinných spoločenstvách, publikoval v samizdatoch. Rád si prečíta dobrú knihu, vypočuje si peknú hudbu, je sám so svojimi myšlienkami, rád stretáva deti a mladých, aj iných zaujímavých ľudí. Snaží sa napísať niečo pekné, hrá sa so slovami a vylepšuje text. Stále hráva futbal a stolný tenis, trénuje atletiku, rád pripravuje kultúrne akcie, ktoré ľudí zjednotia a potešia a pripomenú im, že život je krásny. Bývalý podpredseda vlády ČSFR a exveľvyslanec Slovenska v Taliansku.


Interview s Jozefom Mikloškom

Je verejným tajomstvom, že žijete naozaj bohatý život. Nájde sa niečo, ku čomu ste sa ešte nedostali a mrzí Vás to?

Ľudský život je krátky, aby ste sa počas neho ku všetkému peknému dostali. Veľa krásnej hudby som ešte nepočul, veľa zaujímavých kníh neprečítal, veľa nádherných obrazov nevidel, veľa vecí nepochopil. Dosť dlho ma mrzelo, že svoj futbalový talent som nerozvinul, otec ma a brata Mariána nechcel pustiť do prostredia futbalu, ktoré dobre poznal. Mal pravdu, aj teraz po 70-ke však poldruhahodinový futbal s mladými vydržím, len keby viac nahrávali. Bol som majster Slovenska dorastu v skoku o žrdi, mal som slovenský rekord. Svetové rekordy seniorov v tejto disciplíne sa evidujú len do 65 rokov, čo tak skočiť sveťák po 70-ke? Predtým by sa však patrilo napísať závet. Rád by som sa naučil hrať na harmonike, aj po francúzsky, zalietal si na rogale a nadovšetko by som rád bol zašitý niekde aspoň mesiac, pod briezkami, ďaleko od sveta. To by sa písalo!

Čo sa zmenilo vo Vašom živote po návrate z Talianska koncom roku 2005? Aké zmeny ste spozorovali u nás?

Päť rokov v Taliansku človeka nasmerujú na celý život. Taliani sa vedia tešiť zo života, mať na všetko čas, zasmiať sa, dobre si zajesť a vypiť víno. Vedia zákony humánne interpretovať, aj v jednoduchých ľuďoch koluje hormón kultúrnosti, vedia rozlíšiť dobré od zlého, dôležité od nedôležitého. Majú úctu k deťom, mame, rodine, k starším, k talentom, aj k svojmu národu a štátu. Po vrátení som pochopil, že treba prestať žiť týmto tempom. Nemá význam nadrábať, cestovať do práce, nechať sa sekírovať šéfmi, písať im listy. Stal som sa dôchodcom, slobodný a šťastný človek, spokojný, že pred 20 rokmi padol komunizmus, ktorý nás 40 rokov nútil žiť iné životy. Môžem si robiť, čo chcem, napísať, vysloviť, publikovať svoje názory, môžem cestovať. Mladá generácia má šance, o ktorých sa nám nesnívalo. Len sa nesmú uspokojiť, že sú trojkári, musia pracovať na sebe, vzdelávať sa, uskutočniť svoje nápady. K talentu patrí aj schopnosť sa presadiť, kto iba kritizuje, nadáva a frfle, zostane rýchlo mimo. Doma mi vadili agresívni šoféri, amaterizmus a neochota úradov, starý duch polície, ktorej cieľom nie je chrániť ľudí, ale ich trestať. Vadila mi aj zachmúrenosť národa, ktorý sa zabudol smiať. Po 3 a pol roka pobytu doma sa situácia zlepšila. Slovensko je bohaté v talente svojich ľudí, je perspektívnou krajinou, ktorá môže priniesť niečo nové Európe. Nesmie opakovať chyby Západu, ktorého Titanic sa tiež potápa. Nechceme len peniaze, zisk, moc a úspech, nielen ja, ja, ja. Chceme duchovné a kresťanské hodnoty, nezabudnúc na tých, ktorí sa o seba sami nevedia postarať.

 

Medaila pre Franca Nera

 

Publikujete, cestujete, podnikáte – kde čerpáte silu a inšpiráciu?

Svoje literárne knihy som si napísal a vydal, sám si ich distribuujem. Celý život som túžil písať, za totality by to nikto nevydal, po revolúcii nebolo času. Dva a pol roka som stál v prvej línii snáh o zmenu orientácie spoločnosti. Neskôr som pochopil, že každé skončenie vysokej funkcií znamenalo pre mňa slobodný priestor pre písanie, čo som vždy využil dokončením knihy. Každá vznikala roky, vylepšovala sa, štruktúra aj obsah. Teda žiadny Mozart, iba Salieri, je však lepšie, byť húževnatým a pracovitým, ako geniálnym a lenivým. Na staré kolená by som sa chcel písaniu venovať naplno.

Cestujem málo, keď nemusím, sedím doma. V USA som bol 7x, dávno som si povedal, že tam už nikdy nepôjdem. Za totality bolo treba na každé vycestovanie veľa energie pre boj s úradmi. Na najmenšiu cestu na Západ bolo treba enormné snaženie a výdrž pre víťazstvo s mnohohlavým drakom komunizmu. Som rád, že som ho niekedy porazil, po prekročení hranice som si vždy zanôtil slávnostný Wagnerov pochod. Tento nerovný boj vo mne vychoval vlastnosti, ktoré sa mi zišli.

Nikdy som nepodnikal, nič neprivatizoval, nedostal nikdy žiadnu províziu ani úplatok. Vydávanie kníh je hobby, vášňou, z ktorej nezbohatnete. Všetko si treba zaplatiť, sám sebe honorár nebudete dávať. A keď je po mnohých rokoch kniha hotová, vtedy sa všetko iba začína: čo s ňou?

Silu a inšpiráciu čerpám zo zásady, že keď sa do niečoho pustíte, treba to robiť naplno. Stále robím paralelne viac vecí, aspoň jedna z nich sa podarí, druhá skrachuje, tretia beží, štvrtá ani nezačne a piata sa plánuje. Vždy sa tak máte na čo tešiť. Prehry vás naučia prehrávať, výhry vyhrávať a nerobiť si nič z toho. Viera v Boha, dobré zdravie a nervy, stály šport a veselá myseľ vám presvedčia, že sme tu len na skúšku, treba v nej obstáť, dôležitejšie je bojovať ako zvíťaziť, snaha je viac, ako výsledok. Netreba brať život, ani seba príliš vážne!

Vydali ste šesť prozaických diel. O čom bude to siedme?

To je trochu hádankou aj pre mňa. Všeličo mám načrtnuté, rozmýšľam o tom a keď môžem, niečo k tomu dodám, ale čo bude víťazom, netuším. Edícia „Prísne tajné“ sa „Odtajnením po 60 rokoch“ skončila, odteraz už je všetko verejné. Po „Ako sme boli malí,... slobodní a... Taliani“, by sa malo objaviť tiež veselé „Ako sme boli starí.“ Krátke poviedky a úvahy, či vybrané blogy s diskusiami by snáď mohli byť zaujímavé. Chcel by som poukázať na to, čo vie každý Talian: aj staroba môže byť zaujímavá, netreba sa nikdy vzdávať, treba svoje skúsenosti odovzdávať ďalej bez mentorovania, treba sa vedieť zasmiať, tešiť zo života a nebyť ufrflaným pamätníkom, ktorému sa nič nepáči a žije iba v minulosti.

Čo je podľa Vás najdôležitejšie pre napísanie dobrej knihy?

Veľa práce, talent, stále prepisovanie textu a schopnosť raz povedať dosť, už to lepšie nebude. Ľudia sa dnes menej zaujímajú o vymyslené romány, plné rovnakých situácií – láska, nevera, drogy, sex, násilie, viac ich zaujímajú autobiografické úprimné opisy života, ktoré sa ťažko dajú vymyslieť. Pre mňa znamená písanie pozorovanie života a zapisovanie si poznámok. Ak prežijete silný zážitok, celý dojem z neho vám zajtra vyfúka z hlavy, bez poznámok bude text o ňom podstatne slabší. Všetky knihy som končil a vydával v hektike, obyčajne Vianoc, keď sa jedine knihy u nás predávajú. Písanie je však dlhodobý nikdy nekončiaci proces, v samote, ďaleko od divákov. O jednania autora s vydavateľmi som oslobodený, knihu však musím sám propagovať a predať, ide to iba s enormnou námahou. Pomáhala mi temer celá rodina, mali sme vyše 100 kultúrnych večerov po Slovensku, ak sme niečo predali, mali sme na benzín.

Ak chce byť autor pravdivý, musí sám precítiť, čo je ozajstná bolesť, strata, prehra. Spisovateľ by mal ísť najprv na roky do života a až potom si sadnúť k písaniu. Ak slávikovi dávate veľa žrať prestane spievať. Dobrá kniha sa ťažko píše v zamatovom fotely. Tam to ľahšie vedie k vynášaniu smetia a k deptaniu už zdeptaných čitateľov.

Nedávno ste začali „blogovať“ na sme.sk. Vaše články majú veľký úspech – bolo ťažké sa takpovediac preonačiť na elektronické médium?

Blogujem už 6 mesiacov s dobrou karmou 11,22. Za ten čas ma prečítalo 50.050 čitateľov, ktorí mi klikli na karmu 3692 krát, mali na mňa 3913 otázok, poznámok aj nadávok, čo je normálne v systéme, kde je bloger známy a diskutéri sú anonymní. Kľúčový rozhovor s Karolom Sudorom „Katolíci sa nesmú cítiť privilegovaní“ prečítalo vyše 28 tisíc ľudí, bolo k nemu 822 reakcií. To je sila, ktorú v papierových novinách ťažko dosiahnete. Nemusíte sa prosíkať redaktorom, ktorí s vami flákajú, sľubujú uverejniť ale neuverejnia, zdržujú, kým to je neaktuálne. Pre šírenie názorov a získavanie podnetov od druhých je internet nezastupiteľný. Urobil som si aj svoju stránku www.jozefmiklosko.sk, mesačne ju prečíta asi 300-400 ľudí, čo nie je veľa proti interaktívnemu blogovaniu. Internet má nevyčerpateľné možnosti, nepoznať ich je handikepom. Ako predseda Združenia kresťanských seniorov snažím sa pomôcť otvoriť aj im nový a nepoznaný svet internetu.

 

Gina Lollobrigida

 

Máte svoj vzor na tomto poli?

S pomedzi spisovateľov je mojim vzorom Konštantín Paustovský, ruský romantik, zomrel v r. 1968. Čítanie jeho diel vo mne vyvoláva nečakané asociácie a spomienky, aj chuť do písania. Jeho Zlatá ruža mi zostala blízka 50 rokov. Mám stále rád jeho vieru v inšpiráciu, ktorá náhle odhalí tvoje možnosti a vlastnú tvorivosť, ktorá vyhasne, ak je bez potravy. Je fascinujúce, že každý deň sa môže objaviť nová dôležitá myšlienka, ktorú treba trpezlivo čakať. Škoda, že Paustovský nenapísal zamýšľanú knihu o svojom živote, nie aký bol, ale aký mal byť alebo mohol byť.

Blogerstvo je nová profesia, mám rád tých, ktorí múdro a trpezlivo, aj literárne pekne, podávajú svoje názory a aj keď im hlupáci nadávajú a ničia ich kruhy, nevadí im to a bojujú ďalej za lepší svet.

Je nejaká osobnosť, s ktorou sa túžite stretnúť?

Každý človek, ktorého nepoznám, ma priťahuje: čo, ak sa od neho dozviem niečo podstatné, čo som nevedel? Aj medzi jednoduchými ľuďmi sú mnohí, ktorí veľa vedia, majú veľké skúsenosti a názory, ktoré vás obohatia. Problémom je iba ich stretnúť, verím, že Prozreteľnosť takého stretnutia pripravuje.

Rád by som sa zasa v kľude stretol s pápežom Ratzingerom, ktorého pokladám za jedného z najmúdrejších ľudí na svete. V čase, keď som žil blízo neho som sa s ním neraz stretol, aj keď po skúsenostiach s inými funkcionármi Vatikánu, ktorí na nič nemali čas, som prestal tieto stretnutia vyhľadávať. Netradičným myslením ma upútal a rád by som zasa stretol maltského exorcistu Eliasa Vellu. Z tých, čo už odišli do večných lovísk, by som rád znova stretol moju mamu Martu, otca Ondreja, aj dcérku Moniku, už by mala 44 rokov. Som si istý, že sa spolu raz určite stretneme.

V prípade nutnosti odsťahovať sa na opustený ostrov, aká by bola Vaša výbava?

Určite by to boli kilá zápiskov a podnetov z minulosti, ktoré mi pripomínajú udalosti, na ktoré by som nemal zabudnúť. Potom by som si zobral najmilšie knihy, ku ktorým sa rád vraciam. Nechýbali by ani CD-čká klasickej hudby, najmä Mahlera, Dvořáka, Čajkovského a Beethovena. Určite by som si vzal aj počítač, bez neho by sa mi omnoho horšie pracovalo. Napojenie na internet by bolo žiadúce, športový úbor by nechýbal, aj Nový zákon, modliacu knihu a ruženec.

Čo by ste odkázali našim čitateľom?

2. mája 1989 padla železná opona, je tomu práve 20 rokov. Tisícky ľudí z NDR, ktorí vtedy okupovali veľvyslanectvo NSR v Prahe dostalo povolenie vycestovať na svojich Trabantoch do Maďarska, ktoré v tento deň pre nich otvorilo hranice do Rakúska. S cieľom pripomenúť absurdnosť a zlo 40 rokov trvajúceho rozdelenia Európy, tento deň oslavuje kultúrne združenie v severnom Taliansku Mitteleuropa začiatočný moment európskeho znovuzjednotenia. Prvýkrát to slávili za mojej asistencie v Prahe v r. 1990, odvtedy nasledovali ostatné hlavné mestá strednej Európy, medzi ktorými bola v r. 1992 a 2006 aj Bratislava.

Postsocialistická Európa je 20 rokov slobodná. Všetko, čo sa dosiahlo nebolo samozrejmé, bojovali za to generácie našich otcov a dedov. Každé frflanie, kritizovanie, nadávanie a plakanie je neopodstatnené. Dostali sme do rúk veľkú šancu: ak ste šikovní, vzdelaní a pracovití, Európa, napriek všetkým jej problémom patrí vám a to je dôvod pre radosť a optimizmus.

Ďakujem za rozhovor!

CEZ OKNO sa zhováral Sokol

exkluzívne.cez.okno

Foto: www.jozefmiklosko.sk

 

 

Sekcie: 
máj 06, 2009 15:41 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top