Obrázok používateľa CEZ OKNO
Prostriedky, ciele a čistý zámer

Jeden priateľ mi nedávno hovoril o cieľoch, ktoré chce dosiahnuť: Stať sa úspešný. Mať veľa ľudí v tíme. Predať veľa výrobkov. Mať veľa peňazí.
Sú toto naozaj ciele?
Alebo len prostriedky? Prostriedky niečo umožňujúce?

Mrzí ma, keď vidím, že ľudia dosiahnu veľa – a zároveň nič. Získajú veľa prostriedkov: peniaze, autá, mobily, moc, vplyv. Ak je však ich cieľom iba získavanie prostriedkov, za obzor sú slepí. Stratili sa krútňave.

Čo je horšie, ani si neuvedomia zodpovednosť za správu týchto prostriedkov.

Nič nie je naše. Nič nevlastníme. Nemôžme vlastniť Zem, vzduch. Nemôžme vlastniť životnú silu. Nemôžme vlastniť teplo, ani peniaze, ani myšlienku. Vždy len dočasne spravujeme a preberáme zodpovednosť. Po nás prídu iné bytosti a pred nami boli iné bytosti. Životnú silu si akoby požičiavame od nás samých a od našich detí, od budúcnosti. Je len na nás, či sa zachováme zodpovedne a požičané zveľadíme – alebo zničíme.

Ak si zodpovednosti v sebeckosti a samoľúbosti nie sme vedomí – nekončíme dobre. Prostriedky nám síce zostávajú – sú z nás ale ľudské trosky. Živé mŕtvoly. Upíri závislí do sústredených prostriedkov iných, bez vlastnej životnej sily. Hromadíme a ničíme. A toto len preto, že sme si neuvedomili, že sme nepochopili ciele a prostriedky.

Čo je teda cieľ?

Môžme mať za cieľ aj prostriedok, ale len ako druhotný cieľ. Prvotný cieľ môže byť napríklad obraz.

Môj obraz je prirodzený les, taký kde vlci bežia a skáču ponad rozkladajúci sa strom plný života. Les, v ktorom sú ľudské bytosti rovnocenné všetkým ostatným. Les, ktorý je svätý a na ktorého kraji či v srdci v zladení žijú aj ľudia – pretože aj my máme v prirodzenosti miesto. Môj obraz je vedomie spojení a súvislostí. Môj obraz je radosť a prežitie okamihu. Môj obraz je divokosť, plnosť hry života. Môj obraz je zmena, pretože zmena je dokonalá. Môj obraz je život bez nárokov, v otvorenosti a sile.

*

Prečo žiadne nároky?

Prečo si na nič nenárokovať? Nič nechcieť v tomto zmysle?

Keď niečo veľmi chceš, keď sa na niečo veľmi sústredíš – uteká ti to pomedzi prsty. Aby to mohlo prísť, musíš to pustiť. Musíš sa uvoľniť a umožniť to. Musíš odhodiť tú predstavu, pretože ona sama ti bude brániť sa tam dostať. Tvoja predstavivosť totiž nemôže nikdy poňať to, kde si ešte nebol. Ak si to predstavuješ, upínaš sa na predstavu. Ak to chceš, upínaš sa na predstavu. Skutočnosť bude ale iná. Určite bude iná. A ty upätý na predstavu ju minieš. Neumožníš.

Keď sa uvoľníš, ocitneš sa tam ani nevieš ako. Aký je rozdiel medzi predstavou a obrazom? Obraz je znak. Symbol. Sú to čiary, z ktorých povstávajú rôzne veci. Obraz ťa tak neobmedzí. A už vôbec ťa neobmedzí pocit.

Čo by teda malo byť cieľom?

Pocit?

Možno. Prichádzam k tomu, že áno. Má to byť pocit.

Pocit vnútorného naplnenia? Radosti? Ladnosti? Čistoty?

Niečo z tvojej duše. Niečo nevysloviteľné, bytostné, súkromné.

Dnes je naša spoločnosť v nerovnováhe. Strácame sa v myslení a pocity potláčame. Ak chceme byť silní ľudia, musíme sa udržovať v svojom strede, v srdci. Tam, kde sa myseľ stretáva s citmi. Duch s dušou. Vtedy sme srdeční. Vtedy sme plnými ľuďmi. Sme plne sami sebou.

Pocit ako cieľ ti pomôže nestratiť sa v krútňave mysle, nestratiť svoje cítenie. Nestratiť vnútorný hlas tvojej duše. Netratiť ho a nestať sa strojom, otrokom civilizácie.

Pomôže ti ostať živým človekom v púti za prostriedkami.

Udržuj tento pocit v svojom vedomí, v svojom srdci – ako zámer. Čistý zámer.

*

Najúčinnejší spôsob ako vplývať na akúkoľvek sústavu či systém, alebo aj na vlastný život, je práve skr cieľ. Skrz zámer. Zmeníš cieľ a sústava sa začne sama preusporiadať, premieňať. Nepáči sa ti spoločnosť, v ktorej žiješ? Nepáči sa ti systém? Nič, čo je mimo teba neovplyvníš. Našťastie, ty sám si súčasťou. A ty sám máš plnú silu zmeniť svoj cieľ. Svoj zámer – a tak prispieť k zmene cieľa celej sústavy, ktorej si súčasťou.

*

Prílišné nároky sú nedobré ešte z jedného pohľadu. Nehovorím však, že odhodiť ich úplne. Ale udržať ich v miere – nejsť na úkor seba. To stačí. Všetky nároky navyše odhoď – lebo ti budú prekážkou.

Hlavne odhoď dokazovanie si hodnosti. Ty nepotrebuješ druhým cudzím ľuďom nič dokazovať. Sebavedomie, vedomie v silu seba samého, autom ani najnovším modelom ničoho iného nezískaš. Len sa pripravuješ o silu. Hádže tebou pud, ktorý mal zmysel pri živote v kmeni o 80tich ľuďoch. Náčelník mal najkrajšie perie. Ty sa chceš dnes ale merať s tisícami ľudí v meste – toto ťa ničí. Zmotal ťa pud a ničí ťa. Strácaš seba samého.

Čím väčšia je medzera medzi tvojimi nárokmi (napr. tvojou životnou úrovňou) a tvojimi prostriedkami (napr. peniazmi) – tým väčšiu máš slobodu a silu. Tým väčší priestor máš na sebaprejavenie, na uskutočnenie svojho zámeru.

Ak si plne súčasťou civilizácie, tak všetky svoje prostriedky minieš na svoje (umelé civilizáciu vytvorené) nároky – asi vlastne otrokom. Si predurčený. Nemáš silu a vedomie svoj život zmeniť podľa uváženia. Si v škripci nárokov a prostriedkov. V malej medzere. V úzkej štrbine. Si privrznutý civilizáciu a v pasci prichádzaš o život. Stávaš sa neživým, nemŕtvym: strojom. Upírom. A ako sa upír nevidí v zrkadle – ani ty nemáš vedomie o tom, čo si, kde si.

Ak si ale divý a máš len prirodzené nároky – a zároveň si do istej miery súčasťou systému civilizácie a máš tak prostriedky, ktoré civilizácia dáva – vtedy máš najväčšiu moc slobodne si voliť cestu životom. Nemusíš vyhynúť, nemusíš otročiť. Môžeš žiť vedome. Určovať si svoju cestu.

Žiť...

 

Krkavec

Zdroj: http://krkavec.wordpress.com/

 


 

Súvisiace:

Krkavec
http://www.cez-okno.net/krkavec

 

 

Autori: 
apríl 05, 2013 20:26 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

Top