Obrázok používateľa CEZ OKNO
Pupky nebies

Veľkonočný ostrov sa nazýval „Oči hľadiace na nebo“, ale nazýval sa tiež menom Te-Pito-O-Te-Henua, „Pupok sveta“, menom, ktoré mu domnele dal sám božský kráľ Hotu Matua. Podivné je, že sa toto meno, ako uvidíme, zhoduje s menom neuveriteľného megalitického hlavného mesta inkskej ríše, ležiaceho vysoko v peruánskych Andách a nazvaného Cuzko – „Pupok“.

To isté meno, či predstava sa v staroveku u mnohých ďalších rituálnych a posvätných „čestných miest uprostred“. Vo všetkých prípadoch existuje dostatok dokladov, aby sme si urobili úsudok: tieto miesta, ako sa ukazuje, boli držané v úcte, ako strediská geodézie, geometrie a príbuzného umenia geomantie – tento výraz doslova znamená „veštenie zo zeme“.

 

 

Ukazuje sa tiež, že také „pupky Zeme“ často mávali istú spojitosť s meteoritmi – kameňmi spadnutými z neba. Mnohé z týchto miest mali svoj „stredový kameň“ či kameň „slnečný“ alebo „základný“, ktorý niekedy sprevádzala povesť o tyči, či stĺpe zarazenom do zeme alebo o obelisku, ktorý sa tam vztýčil. Každé z nich sa naviac spodobovalo ako prvotný stred stvorenia, z ktorého povstáva všetko ostatné: „Svätý stvoril svet ako embryo. A ako embryo rastie od pupka von, tak boh začal tvoriť svet od jeho pupku a odtiaľ bol potom svet rozprestretý rôznymi smermi.

O meteoritoch sa na Veľkonočnom ostrove tradujú vžité povesti. Meteority, nazývané „Ure Ti´oti´o Moana“, sú vraj tri a sú „hlboko zaborené do ostrovnej pôdy“. Dodnes je záhadný „guľatý obrobený kameň“, o priemere zhruba 75 cm, spočívajúci pri pobreží blízko Ahu Te Pito Kura dva kilometre na východ od Anakeny. Je to vraj pupok samotného ostrova a je to ten istý kameň, pomocou ktorého, ako sme sa už skôr zmienili, kúzelníci údajne sústredili svoju silu, manu a prikazovali tak sochám kráčať. Jeho meno, Te Pito Kura, sa prekladá rôzne, ako „zlatý pupok“ alebo „pupok svetla“. Rovnako tak by mohlo znamenať „pupok slnka“, čo je nesmierne blízke staroegyptského Benbenu, slnečného kameňa, spadnutého z neba, ktorý spočíval na stĺpe uprostred „Domu Fénixovho“ v strede posvätného mesta Onu (Heliopolisu) – ktoré sa považovalo za stred stvoreného vesmíru a miesto prapôvodného „Prvotného pahorku“.

Snáď najznámejším príkladom je kamenný omfalos z gréckych Delf, najpreslávenejšieho strediska geomantie v klasickom svete. Rovnako ako o Benbene sa i o tomto „pupku“ – pretože práve toto výraz omfalos znamená – verilo, že označuje stred zeme a že spadol z nebies. V gréckej mytológii sa stotožňoval s kameňom, ktorý bol podstrčený obludnému bohu času Chronosovi, ktorý požieral svoje vlastné deti – namiesto malého Dia. Keď Zeus dospel, Chronosovi sa pomstil; „zvrhol ho z oblohy do najhlbších hlbín vesmíru“, najprv ho však prinútil onen kameň vydáviť: „Dopadol presne do stredu sveta, do svätyne v Delfách.“

 

 

Snáď najznámejším príkladom je kamenný omfalos z gréckych Delf, najpreslávenejšieho strediska geomantie v klasickom svete. Rovnako ako o Benbene sa i o tomto „pupku“ – pretože práve toto výraz omfalos znamená – verilo, že označuje stred zeme a že spadol z nebies. V gréckej mytológii sa stotožňoval s kameňom, ktorý bol podstrčený obludnému bohu času Chronosovi, ktorý požieral svoje vlastné deti – namiesto malého Dia. Keď Zeus dospel, Chronosovi sa pomstil; „zvrhol ho z oblohy do najhlbších hlbín vesmíru“, najprv ho však prinútil onen kameň vydáviť: „Dopadol presne do stredu sveta, do svätyne v Delfách.“

Delfy ležia na svahoch Parnasu, v údolí s nádhernou prírodnou scenériou a s výhľadom na Korintský záliv. Tamojší omfalos bol falický, stĺpovitý, mierne kónický kameň. Pôvodný kameň sa nám síce nedochoval, ale v mieste bola nájdená jeho helénistická kópia. Na povrchu má tesaný reliéf, ktorý budí dojem akejsi siete – archeológovia ho popisujú ako „sieťový vzor“ – akéhosi pradiva. Rovnako ako pri pavučine oného bodavého pavúka je i u nej neľahké postrehnúť, kde začína a kde končí.

 

Grécke báje hojne popisujú delfský omfalos s vtákmi, nie je to nijak prekvapivé, keďže grécki augurovia veštievali z vtáčieho letu. Hore na kamennom omfalose boli vraj figúry spodobujúce dva zlaté orly, pripomienka toho, že Zeus, ako sa verilo vypustil z opačných koncov zeme po jednom orlovi a prikázal im letieť k jej stredu – tam sa prirodzene stretli v Delfách.

Keďže jeden z vtákov vraj letel z východu a druhý zo západu, sledovali by ich dráhy mohutný oblúk či polkruh okolo zakrivenia Zeme - vlastne líniu zemepisnej šírky. Historik vedy Livio Catullo Stecchini to potvrdzuje: „V starovekej ikonografii sú títo dvaja vtáci (ktorí bývajú niekedy spodobovaní nie ako orly, ale ako holubice) obvyklým symbolom vedenia poludníkov a rovnobežiek“.

Delfy boli „pupkom sveta“. Bol ním i Bayon v pradive chrámov v Angkore – Bernard Groslier ho označuje za „omfalos v kamennom kozme Angkoru“. Tú istú funkciu mal v Egypte i posvätný okrsok Gízy/Onu, ktorému vládol Usir vo svojom najpradávnejšom vtelení čoby Sokar, panujúci i piatemu oddielu Duatu (oddielu, o ktorom sa v starovekých textoch často hovorí ako o „Kráľovstve Sokarovom“).

Nápadné zobrazenie omfalosu, na ktorom sedí dvojica vtákov, predstavuje výrazný prvok „Kráľovstva Sokarovho“ v Knihe o tom, čo sa nachádza v Duate. Hmotný exemplár takého omfalosu vykopal americký archeológ G. A. Reisner vo svätyni veľkého Amonovho chrámu v hornoegyptskom Karnaku a dal tak zmysel gréckym povestiam o tom, že medzi Karnakom a Delfami lietali holubice. Význační odborníci, ako Peter Tompkins, ktorý úzko spolupracoval so Stecchinim a John Michel v závažnej štúdii, nazvanej V strede sveta, predkladajú presvedčivé dôkazy toho, že sieť takých stredísk, ktoré boli v ustavičnom vzájomnom styku, kedysi skutočne existovala a rozprestierala sa po celom svete:

Vďaka pokročilej zememeračskej a zemepisnej vede Egypťanov sa Egypt stal geodetickým centrom známeho sveta. Ostatné zeme určovali polohu svojich svätýň a hlavných miest podľa egyptského „nulového“ poludníka; týkalo sa to i takých miest, ako je Nimrod, Sardy, Súsy, Persepolis a dokonca i dávne čínske hlavné mesto An-jang... Keďže každé z týchto geodetických centier bolo politickým a tiež zemepisným „pupkom“ sveta, bol v nich umiestnený omfalos, čiže kamenný pupok, ktorý predstavoval severnú pologuľu od rovníka k pólu s vyznačenými poludníkmi a rovnobežkami, ukazujúcimi smer a vzdialenosť k iným takýmto pupkom.

 

Exkluzívne z knihy: ZRCADLO NEBES, Graham Hancock a Santha Faiia, Vydal Columbus, spol. s r. o. Praha 2003

Z češtiny preložil: Sokol

Možnosť, ktorú máme v úmysle preskúmať v ďalšom pokračovaní, predpokladá, že onen zámer najvyšších zasvätencov z Veľkonočného ostrova mohol byť napojený na ten istý podzemný prúd pradávneho duchovného ezoterického vedenia, ktorý sme rozpoznali v prvom tisícročí nášho letopočtu v Angkore a v treťom tisícročí pred našim letopočtom v Gíze...

máj 03, 2008 15:09 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top