Profesionálne preklady a korektúry

Obrázok používateľa CEZ OKNO
TRANSYLVÁNSKY ÚSVIT: Kapitola I – Pod jastrabím okom 2

Malý Cezar si nebol vedomý mimoriadnej pozornosti, ktorá ho obklopovala, a očividne nevedel nič o špeciálnom spôsobe pozorovania zo strany Securitate. Vo svojom rannom veku pravdepodobne nemohol porozumieť dôvodom, prečo je jeho život v centre záujmu. To isté platilo aj o jeho rodičoch, ktorí si ničoho neboli vedomí. Bol to normálny pôrod (pričom matke sa nepovedalo nič o tom, čo sa udialo v pôrodnici) a v priebehu nasledujúcich mesiacov sa nič zvláštne nestalo v jednoduchom a skromnom príbytku Bradov.

 

SAMOSTATNÁ MYSEĽ

Avšak ako čas postupoval, objavovali sa malé zvláštnosti v chovaní bábätka, ako že ani veľmi neplakalo, držalo prsty vo zvláštnych polohách, dotýkajúc sa alebo ohýbajúc ich spôsobom, ktorý začal vykazovať v pravidelných intervaloch identické vzory. Jeho rodičia ho pozorovali s údivom, ale s kľudom. Bežné zmysly im dávali najavo, že sa v súvislosti s podivnými zábavami ich dieťaťa nedeje nič zlého. Naopak ako čas plynul, prinášalo im radosť sledovať jeho malé prstíky, ako sa s nimi hral veľmi elegantným spôsobom, vytvárajúc svoju významnú črtu. Niekedy bolo dieťa nehybné po dobu niekoľkých minút, zatiaľ čo si udržiavalo tú istú polohu prstov, ktoré mali buď tvar kruhu alebo boli prekrížené a následne sa ich dotýkalo palcom v presne stanovených polohách.

Cezarovi rodičia boli mimoriadne šťastní, že ich dieťa neplače a nebol s ním v noci problém. Ale nadovšetko boli šťastní, že nikdy neochorel. Čas ale nenápadne zasial semienko strachu do ich duší, čo mierne zčerilo kľud ich bežného života. Malý Cezar mal čoskoro rok a stále nepovedal ani slovo. Ale tento problém nebol nijak závažný. Aj keď už také prípade predtým videli, rozhodli sa navštíviť doktora.

Keď Cezar dovŕšil jeden rok, zabúchali na dvere dvaja vysokí muži so sivými očami, obaja oblečení v obleku a s pohľadmi ako ľad. Za ich elegantnými maniermi a zámerne prívetivým tónom hlasu v konverzácii, ktorý použili v rozhovore s Cezarovými rodičmi, mohol človek ľahko vytušiť netolerantnosť voči akémukoľvek spôsobu odporu spolu s nevysloveným ale jasným varovaním reakcie v prípade neuposlúchnutia rodičov ohľadom „príkazov zhora.“ Predstavili sa ako členovia Špeciálneho oddelenia Securitate.

Ich gestá boli prirodzené a veľmi podivne vyvolávali strach. V tých časoch bola komunistická Securitate všeobecne známa v negatívnom zmysle pre jej spôsoby jednania a zastrašovania, ale v prípade Bradov ich metóda bola trochu ľudskejšia.

Návšteva bola krátka a prakticky pozostávala z monológu oboch mužov, zatiaľčo Cezaroví rodičia zostali stáť s údiveným pohľadom. Hlavný bod monológu bol, aby Bradoví dodržovali presne pokyny, ako ich obdržia.

Týmto chudobným ľudom bolo oznámené, že ich syn bol pod dohľadom určitých podstatných štruktúr z dôvodov, vzťahujúcich sa k podstatným štátnym záujmom, ktoré by nemali poznať. Ich poslaním bolo okamžite, priamo a bez zmienky tretej strane (obaja muži veľmi nástojili na tejto požiadavke) informovať o akomkoľvek zvláštnom, neobvyklom alebo inom vývoji v chovaní ich dieťaťa. Dostali formulár na vyplnenie, pričom obaja museli podpísať prehlásenie o potvrdení súhlasu s podmienkami. V prehlásení bola taktiež požiadavka, že plukovníkovi Datcu budú odovzdávať mesačné správy. Nebolo im umožnené dať akúkoľvek otázku, alebo vedieť dôvody. Nakoniec, na konci návštevy, im bola ponúknutá „špeciálna kompenzácia“ v peniazoch, čo bolo v tých časoch vcelku bežné, pričom sa prijímala na mesačnej báze ako „náhrada“ za určitý druh zvláštnej situácie, ktorá sa im udiala. Po tom sa už obaja muži stratili.

V tomto momente by som mal spomenúť určité informácie, ktoré nám trochu osvetlí chovanie Cezarových rodičov. Nicolae Brad mal viac ako tridsať rokov a bol skôr tichý, trošku rezervovaný, pracovitý muž (pracoval ako úradník v kancelárii starostu). Vo väčšine prípadoch poslušný, ale stále schopný určitého kompromisu, prezrádzajúc tak nejaké trhliny a potláčanie vo svojej psyché. Bezpečnostná služba zaiste mala jeho psychologický záznam a ako sa neskôr ukázalo, správne posúdila jeho vnútorné tendencie, preto finančná náhrada mala hlavne umlčať jeho možnú nespokojnosť a zabezpečiť úprimnú spoluprácu. Vskutku, psychológovia správne zhodnotili jeho emočný profil, keďže sa preukázal ako senzitívny na finančné zabezpečenie, ktoré povýšil nad určité morálne aspekty. To bol „kompromis“ Nicolae Brada, ktorý ho ľahko ovládol pre „záujmy“ Securitate. Pán Brad a jeho žena Smaranda boli úplne rozdielni. Cezarova mladá matka bola romantického a citlivého charakteru a materiálna stránka v jej živote nehrala veľkú úlohu. Už od detstva bolo kreslenie jej vášňou a trávila dlhé hodiny pohrúžiac sa hlboko do svojich skíc, vyobrazujúcich široké spektrum tém, ktoré ju spontánne inšpirovali. Nanešťastie nebola schopná ovládnuť energiu, aby čelila životu a konfliktné situácie jej spôsobovali utrpenie. Situácia v jej rodine sa stala viac napätou, keď malá „donášať“ na svoje vlastné dieťa. V jej tichom, ale bezmocnom odmietnutí, by mala rada svojho muža na svojej strane, ale on si rýchlo vybral praktické riešenie bez akýchkoľvek komplikácií.

„V skutočnosti po nás nechcú nič zlé,“ hovorieval jej na ukľudnenie. „Ani nevieme, čo čakať. Čas všetko vyrieši.“

To bolo jeho bežné filozofické poznamenanie na konci diskusie. To bol v skutočnosti aj začiatok ich odlúčenia s následkami, ktoré neboli ani tak fyzické, ako skôr emocionálne.

Do doby, než mal tri roky a dva mesiace, Cezar Brad neprehovoril ani slovo. Chvíľku si jeho rodičia mysleli, že je dokonca nemý, ale čoskoro si uvedomili, že to nebude ten prípade, keďže dieťa sa smialo, kričalo občas alebo bľabotalo. Je pravda, že sa to stávalo len zriedka, ale dosť na to, aby preukázalo pravdu o svojom probléme. Ak nejaký bol, nebol patologický.

S plukovníkom Datcu sa stretli prvý mesiac po návšteve od Securitate, podľa dohody, ktorú podpísali, a odovzdali mu správu. Javil sa im ako milý, vážny a dokonca chápavý muž, ktorý zanechal dojem, že jednal len z povinnosti. Avšak bol si vedomý svojej misie, hovoriac v detailoch s rodičmi o chovaní ich dieťaťa a zapisujúc si všetko, čo mu o ňom povedali. Každý mesiac odovzdával Nicolae Bradovi peniaze ako špeciálnu náhradu. Na konci každej návštevy vždy vravieval: „S nikým sa o týchto veciach nebudete rozprávať, ale nadovšetko, nikdy nenavštívite doktora s Vašim dieťaťom. Ak nastane akýkoľvek problém, som ja prvá osoba, ktorej budete volať a ja podniknem vhodné opatrenia.“

Do dovŕšenia troch rokov nemalo dieťa žiadne choroby, čo je mimoriadne zriedkavé. To umožnilo splnenie úlohy prvotného kontaktu Securitate a nenavštevovania doktorov jednoduchším. Asi v tomto veku prišla vo vzťahu Cezarových rodičov prvá výrazná zmena. Ako mi Cezar povedal, jeho matka mala veľkú záľubu v kreslení a jej talent bol očividný. V hĺbke duše by rada maľovala, ale to by znamenalo finančné komplikácie, štúdio iba pre tento účel, čas a ešte viac za tým. Preto obmedzila svoju vášeň na jednoduché skice a rozveselenie, ktoré ju povzbudzovalo v časoch jej osamotenia. Kresby si ponechávala v dome a tie lepšie dávala na stenu. A boli tam do tej doby, než padli alebo ich vymenila.

Smaranda mala sklony pre abstraktné kresby, kombinujúc čiary, kruhy alebo krivky vo vzoroch bez akejkoľvek myšlienky. Vravievala svojmu mužovi, že tieto kresby jej umožnili sa cítiť spontánne a slobodne, čo malo na ňu povzbudzujúci vplyv.

Jedného dňa nakreslila Smaranda Bradová sériu jednoduchých koncentrovaných kruhov v strede prázdnej stránky vo svojom bloku pre kresby. Bola nadšená porovnaním jej výtvoru s cieľovým vzorom. Keďže boli kruhy skoro perfektné, pripla tú stránku na stenu v jednej z miestností. Všetko sa začalo niekoľko hodín neskôr, keď našla Cezara sedieť pred kresbou a sledovať ju bez pohnutia alebo žmurknutia.

Aj keď to nebolo úplne prirodzené, Cezarova matka tomu nepripisovala veľkú dôležitosť a pokračovala vo venovaní sa práci v dome. Ale keď sa z práce vrátil Nicolae Brad, chlapec stále sedel pred kresbou, úplne v tichosti a nehybne. Bolo to vcelku podivné: trojročné dieťa sedí na posteli a hodiny pozerá na strašne jednoduchú kresbu, zatiaľčo jeho matka ticho plačúc a nevediac čo robiť. Pokúsila sa ho posunúť od kresby a dokonca sňať ju zo steny, ale márne. Keď sa snažila mu brániť v tom, dieťa začalo hlasno kričať. Obaja rodičia na seba hodili dlhý pohľad bez potreby rozprávania. Nakoniec Cezarov otec povedal: „Je čas im zavolať. Ktovie, čo bude ďalej?!“

„Počkaj!“ začala si robiť Smaranda starosti. „Mali by sme mu dať viac času. Možno to je len vrtoch dieťaťa.“

Bolo pre ňu veľmi obtiažne, aby ho zadržala vo vyzradení čohokoľvek. S veľkými obavami strávili zbytok dňa skúšajúc rôzne metódy v pokúšaní sa odpútať pozornosť Cezara od tej kresby. Takto dúfali, že ho vrátia do normálneho stavu, ale nič im nevychádzalo. Akonáhle bol vyrušený, začal Cezar kričať, plakať a nebol spôsob ako ho dlhšie udržať. Potom to vzdali a sledovali ho dlhú chvíľu neveriac, že niečo také je možné: ich dieťa sledovalo kresbu bez pohnutia alebo žmurknutia. Nič nejedlo ani nevykazovalo známky, že by chcelo. Nič navôkol mu nemohlo narušiť jeho koncentráciu.

Okolo desiatej večer zavolal Nicolae Brad plukovníka Datcu a povedal mu o tejto situácii. Plukovník Datcu mu dal pokyn, aby nepanikáril a ani nič nerobil, kým on sám príde do ich domu, spolu s niektorými oprávnenými osobami. Vskutku o šiestej ráno dorazili s plukovníkom Datcu traja muži. Dvaja z nich boli zo Securitate, majúc ten istý, nezameniteľný vzhľad: pevné tváre, elegantné obleky, chladné oči. Tretia osoba pripadala rodičom podivná. Bol to starší muž s ázijskými črtami, krátkou bielou bradou a chôdzou s miernym náklonom dopredu. Hovoril anglicky s jedným z mužov zo Securitate. Plukovník Datcu ho predstavil ako vedca z Číny, ktorý je expert na takéto prípady a poradil rodičom, aby sa neznepokojovali.

Čínsky doktor pozorne sledoval Cezara, zmeral jeho pulz, dotkol sa jeho dlaní zvláštnym spôsobom a položil jednu ruku na jeho hlavu a dva prsty doprostred jeho čela opatrne, aby nenarušil vizuálne pole dieťaťa. Napriek tomu všetkému, Cezar zostal nehbyný a hlboko zameraný na kresbu pred ním. Doktor povedal niečo anglicky a potom malými krokmi vyšiel z domu.

„Všetko je v úplnom poriadku, ale nesmiete ho vyrušovať,“ preložil jeden z mužov zo Securitate. „Budeme v spojení cez plukovníka Datcu.“

To bolo všetko a okamžite odišli. Obaja rodičia si pripadali ako bábky v komplikovanej hre, ale okolnosti boli také, že nemali inú možnosť. Ustráchaný a hlboko znepokojení ohľadom zvláštneho chovania ich dieťaťa, s ním zostali, zaspávajúc vyčerpaním. Až nasledujúceho dňa na poludnie, skoro dvadsať štyri hodín potom, naznačil Cezar, že chce vstať. Dieťa pokračovalo v zahlbovaní sa do seba, ale aspoň s chuťou jedlo. Jeho rodičia sa upokojili a informovali plukovníka Datcu o tejto zmene.

To bol začiatok série špeciálnych udalostí, ktoré zanechali na Cezarovom živote definitívnu stopu. Jeho rodičia, Nicolae a Smaranda Bradoví, prešli do úzadia, keďže jeho vnútorný život a výnimočná skúsenosť, ktorou si prešiel, a o niektorých mi osobne porozprával, aby som ich tu mohol opísať, jednoznačne určili jeho osud.

Po tejto neobvyklej udalosti sa často Cezar uzavieral do seba a býval v tichosti po dobu niekoľkých minút so zatvorenými očami. To sa stávalo v najneočakávanejších momentoch dňa, aj keď sa hrával. Raz, keď ho jeho mama kŕmila, zrazu zatvoril oči a zostal tak po viac ako desať minút, po čom pokračoval v jedení ako keby sa nič nestalo. Tieto záležitosti sa stali súčasťou jeho života a jeho rodičia si na ne zvykli, ale nechápali ich príčiny a nedostali žiadne vysvetlenia alebo objasnenie dokiaľ Cezar neprehovoril prvé slová.

Zmena nastala dva mesiac po udalosti s kresbou, keď Cezar prvýkrát v živote povedal slovo. Jeho slová nechali každého v dome v tej chvíli v zmätenosti z dôvodu ľahkosti a jasnosti, s ktorou prehovoril tieto slová, ako aj z dôvodu vyzretosti jeho myšlienok.

Toho dňa navštívili Bradových príbuzní, ktorí mali chlapca úprimne radi. Z dôvodu samotárstva si dieťa hľadalo miesto, kde by mohlo na chvíľku zotrvať samotné. Zavrelo oči, ale každý navôkol veľmi rozprával, bolo tam priveľa hluku a mnoho otázok. Každý si robil starosti, a aj keď nebol v centre pozornosti, príprava jedla zahrňovala priveľa pohybu, rozprávania, smiechu a zhonu. Keď ho priviedli do miestnosti, kde bol stôl, všetci ho hladili a láskali. Cezar jasne povedal vtedy: „Chcem premýšľať!“

Prenesiem sa rýchlo cez to veľké prekvapenie a potešenie, ktoré tieto slová každému navôkol priniesli. Cezar začal v tom momente rozprávať plynule a bez akýchkoľvek ťažkostí, vykazujúc vyzretosť vo všetkom, čo povedal. Do štyroch rokov už hovoril o veciach, nad ktorými si aj dospelí lámu hlavu. Myseľ bola jedna z vecí, ktoré rád rozoberal. „Odkiaľ prichádzajú myšlienky? Kam idú? Z čoho sú? Prečo nemajú všetci ľudia rovnaké myšlienky?“ Toto boli len niektoré z najčastejších otázok Cezara, ktoré sa pýtal prekvapených ľudí navôkol. Jeho úbohí rodičia boli z jeho otázok stratení. Poslali ho preč hrať sa alebo zmeniť tému, ale väčšinu času bol Cezar vo svojom odhodlaní pevný. Oproti bežným aktivitám detí v jeho veku, preferoval zahĺbenie sa do týchto myšlienok. Prekvapujúco a tvrdohlavo odmietal vysvetliť alebo zodpovedať, keď sa ho pýtali na to, čo cítil, alebo si v takých momentoch myslel. Avšak vo veľmi neobvyklých prípadoch hovorieval, že po zatvorení očí sa cítil, akoby opúšťal miestnosť, ale nevedel ako vysvetliť miesto svojho smerovania, alebo ako ho popísať.

Do doby, než dosiahol šesť rokov, navštevovali Cezara raz ročne dvaja muži zo Securitate spolu so záhadným čínskym doktorom. Posledný menovaný mu urobil kompletné vyšetrenie, vždy pohýbajúc hlavou spokojným spôsobom alebo sledujúc chlapcove oči svojim ostrým pohľadom. Cezar mi povedal, že si veľmi dobre pamätá ten takmer neosobný, ale úplne enigmatický pohľad malého muža, ktorý pred ním stál len s miernym úsmevom na tvári. Po niekoľkých rokoch sa s ním stretol a naučil sa od neho nečakane mnoho záhad života, ako týchto dvoch priviedol osud dohromady veľmi zložitým spôsobom.

Možno sa nesmieme nikdy dozvedieť, nad čím doktor Xien premýšľal, keď sledoval Cezara, alebo čo robil s neobyčajnými schopnosťami dieťaťa. Ale čo vieme naisto je, že neskôr zohrával veľmi významnú rolu v živote dieťaťa a mal správnu intuíciu ohľadom jeho výnimočných schopností a darov. Je vskutku veľmi pravdepodobné, že sám mal abnormálne schopnosti a moc, a že Cezarove úspechy, ako jedného z jeho študentov, mali potvrdiť túto pravdepodobnosť takmer bez pochýb.

O niekoľko rokov neskôr bol doktor Xien pri špeciálnom tréningu chlapca rozhodujúcim činiteľom. Nemám o tomto enigmatickom charaktere viac informácií, ale z tých, ktoré mi Cezar dal, som bol schopný zistiť, že Ceausescu (v tej dobe rumunský diktátor) mal záľubu v určitom parapsychologickom tréningovom programe a v používaní jeho subjektov vo vysoko tajných prípadoch národných záujmov. Vyzeral byť ovplyvnený určitými informáciami, ktoré sa k nemu dostali po intenzívnom výskume a parapsychologických experimentoch, vedených v tej dobe v USA a ZSSR. Vo svojej právomoci ako Najvyššieho veliteľa štátu vydal Ceausescu príkaz na zriadenie špeciálneho oddelenia v rámci bezpečnostnej služby Securitate pre nábor, tréning a rozvoj ľudí s neobvyklými schopnosťami.

-pokračovanie-


Všetky časti tohto seriálu postupne nájdete na tejto adrese.


Z anglického originálu: Radu Cinamar, Peter Moon, “Transylvanian SUNRISE”

Preklad: M.B.

Korektúry: Yezid

exkluzívne.cez.okno


Tento článok, ktorý sme pre vás preložili, má 2355 slov.

Len vďaka Vašim darom môžeme ďalej prinášať informácie všetkým bezplatne a neustále sa zlepšovať. Ak chcete našu prácu oceniť a je to vo Vašich možnostiach
prispejte prosím na ďalší chod portálu


›› BILANCIE PORTÁLU

Aktuálny STAV vidíte vľavo HORE


č.ú. 0404091578/0900

IBAN: SK78 0900 0000 0004 0409 1578
SWIFT (BIC): GIBASKBX


Keď nemáte PAYPAL konto, prispejte cez bankovú kartu:
kliknite na DONATE a potom vo formulári na ›› Continue


 

Súvisiace:

MÁG RODAMIR
http://www.cez-okno.net/clanok/mag-rodamir

Tisulská princezna
http://www.cez-okno.net/clanok/tisulska-princezna

 


november 22, 2016 21:53 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top