audioknihy stiahni a počúvaj

Obrázok používateľa CEZ OKNO
UFO a armádne tajné projekty I.

V druhej polovici deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia priniesli dr. Helmut a Larion Lammerovci výsledky svojho bádania týkajúceho sa údajných únosov mimozemšťanmi za spoluúčasti armády, či tajných služieb. Svetlo sveta tak uzrel fenomén označovaný ako MILAB, odvodený od termínu "military abduction", označujúci osobu, ktorej únos realizovala armáda, známy aj pod anglickou formuláciou "alleged alien abductee" /"unesený údajne mimozemšťanmi"/. Výsledky rakúskej bádateľskej dvojice priniesli nasledujúce zistenia:

1./ Osoby so zážitkom typu MILAB boli unášané‚ tmavými, neoznačenými helikoptérami, ktoré pristáli v blízkosti ich domovov, ich podozrivé aktivity boli pozorované koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy ich videli na lokalitách mrzačenia dobytka, pričom sa nezameriavali na obete únosov vykonaných údajne mimozemskými bytosťami.

2./ Zážitok typu MILAB prekonávajú osoby nielen pri únosoch mimozemskými bytosťami, ale aj špecialistami určitej tajnej vojenskej jednotky. Obete sú podrobené účinku narkotík, prevážané do miestností podobných nemocničným, z ktorých sa niektoré nachádzajú v podzemných vojenských komplexoch, kde pozorujú pozemský personál oblečený do bielych plášťov, sú vyšetrovaní, vypočúvaní a do ich tela sú umiestňované implantáty.

Následne sa budeme zaoberať týmito zásadnými otázkami:

1./ Je možné, aby sa v západných demokraciách uskutočňovali tajné experimenty na ľuďoch alebo operácie skryté pred verejnosťou?

2./ Aké sú ciele tajných projektov, ktoré sú zviazané s procedúrou únosov vykonávaných mimozemskými bytosťami a programom MILAB?

3./ Je možný predpoklad, že armádne kruhy realizujú programy s umiestňovaním implantátov do tiel ľudí, so systémami virtuálnej reality, projekciami holografických obrazcov, maskujúcich zariadení, či zbraňami ovplyvňujúcimi myslenie? Čo by mohlo potvrdiť hypotézu hovoriacu o tom, že v rámci tzv. čiernych projektov sú prevádzané tajné experimenty na ľudských pokusných králikoch?

Ak si zhrnieme doterajšie informácie o programe MILAB, môžeme sa domnievať, že scenár únosov ľudí mimozemskými bytosťami je oveľa zložitejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Dr. Lanner a ďalší bádatelia majú už viacero zásadných indícií pre tvrdenie o existencii viac ako jedného tajného programu vytvoreného a vykonávaného ľuďmi týkajúceho sa únosov. Každý z nich má vlastné ciele.

Prvá skupina sa pravdepodobne zaoberá experimentmi v oblasti mentálnej kontroly. Existujú dôkazy pre pokusy, počas ktorých boli ničené nervové spojenia, s elektromagnetickou stimuláciou spánkových lalokov a bizarné výskumy mozgu s vkladaním implantátov do blízkosti alebo priamo do nervového tkaniva...

Druhá skupina sa zapodieva výskumom biologicko - genetického charakteru. Niektoré obete si spomínajú, že počas ich pobytu v podzemných vojenských základniach videli ľudí vznášajúcich sa v priehľadných valcoch naplnených tekutinou, ako aj geneticky modifikované zvieratá v klietkach. Je obzvlášť dôležité upozorniť na skutočnosť, že obete únosov mimozemšťanmi, ktoré "nemali" kontakty s armádou, veľmi často rozprávajú o zážitkoch, ktoré mali údajne na palube UFO.

Tretia skupina je spravodajská vojenská jednotka, ktorá operuje od osemdesiatych rokov a zaoberá sa zhromažďovaním informácií o únosoch mimozemšťanmi.

Ak pripustíme realitu únosov, je existencia takejto jednotky takmer stopercentná. Zdá sa, že veliteľské kádre tejto jednotky považujú únosy mimozemšťanov za preukázaný fakt a že podľa ich názoru významne zasahujú do bezpečnosti štátu. Nie je vylúčené, že druhá a tretia skupina pracuje spoločne, keďže ich záujem o genetické výskumy a analýza únosov sú prakticky totožné. A teraz niekoľko príkladov.

Istá žena, nazvime si ju Michelle, si plne spomína na svoj prvý únos. Došlo k nemu, keď mala ešte len osem rokov a detailne si pamätá na humanoidov vysokých 1,2 metra s veľkou hlavou. Jej ďalšie zážitky po rokoch však nemajú vôbec nič spoločné s tým predošlým. Ešte aj dnes sa jej vybavujú fragmenty bolestných spomienok, realistické sny a pri plnom vedomí aj niektoré detaily zážitkov typické pre fenomén MILAB. Chýbajúci čas v jej pamäti bol rekonštruovaný za pomoci techniky regresívnej hypnózy, ktorý vykonal lekár - špecialista spolupracujúci s organizáciou MUFON /Mutual UFO Network/ v USA.

Michelle a jej priateľ prežili únos s následným výpadkom pamäti v roku 1970 v blízkosti tábora na pokraji oblasti Ditch Plains, Montauk, v štáte New York. Po ich vzájomnom oddelení Michelle dopravili do akýchsi podzemných miestností, kde ju čakali viaceré šokujúce zážitky. Spomína si, ako ju odviedli do operačnej sály, kde boli neznáme zariadenia, nástroje z nehrdzavejúcej ocele a na bielo prikrytý stôl, na ktorý ju uložili a vyzliekli. Po niekoľkých minútach sa objavila skupina asi šiestich ľudí, medzi ktorými bola aj žena. Všetci boli oblečení do bielych plášťov a na ústach mali bielu rúšku. Hlavu jej odvrátili nabok a oholili pokožku za pravým uchom. Následne dostala vnútrožilovú injekciu a stratila vedomie. Prebrala sa až v spoločnosti svojho priateľa.

Počas poslednej hypnotickej seansy do ďalších vrstiev jej traumatických spomienok sa výskumníci dopracovali k tým, ktoré sa týkali jej pobytu v akejsi nádrži. Následkom tejto seansy, ktorá mala veľmi emocionálny priebeh sa ukázalo, že Michelle sa ocitla v temnej miestnosti. Bola veľmi prestrašená a vznášala sa v kvapaline o niečo hustejšej ako voda.

Ako si spomína, predtým ležala nahá na stole. Okolo jej tela bola rozmiestnené zložitá spleť prívodov a vedľa stál lekár v bielom plášti. Jej ďalšie zážitky uzreli svetlo sveta vďaka hlbokému stupňu regresívnej hypnózy, ktorá ju opätovne preniesla do času, ktorý strávila v nádrži. Z nej sa zúfalo snažila dostať, keďže sa obávala, že sa určite utopí. Cítila, že tekutina, ktorá ju obklopuje, je hustejšia ako voda, je teplá a má mätovú arómu. Zvoľna pohybovala hlavou, rukami i nohami. Dlaňami postupne prechádzala po hladkej stene nádrže, bola úplne sama, izolovaná od všetkého, v tmavej nádrži s pocitom umele vyvolaného stavu "odtelesnenia".

Ak si preštudujeme odbornú literatúru venovanú pokusom so senzorickou depriváciou, celkom určite narazíme na zmienky o nádržiach tohto druhu, ktoré skonštruoval doktor John Lilly. Dr. Lilly skúmal spôsob, akým by bolo možné izolovať vedomie človeka od vplyvu okolitého prostredia. Snažil sa zistiť, aké činitele v súlade s doteraz prijímaným vedeckým modelom v neurofyziológii stimulujú ľudské telo a myslenie - predovšetkým išlo o vplyv svetla a sprostredkovanie vnemov zraku, dotyku a vnímania tiaže, stimulácia kožných receptorov a hlbokých vnútorných orgánov.

Dr. Lilly používal zvukotesnú nádrž, v ktorej bolo možné takmer úplne ponoriť človeka do vody temperovanej na teplotu jeho tela. Pokusy vykonával v komore v Inštitúte národného zdravia, ktorá bola vybudovaná pre výskum metabolizmu u potápačov. Projekt financoval úrad výskumu vojnového námorníctva a od samého počiatku sa týkal izolácie organizmu od vonkajšieho prostredia s dodatočnou aplikáciou narkotík.

K tomu je azda potrebné doplniť, že dr. Lilly pracoval na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov s mozgovými implantátmi. V tom čase sa s ním kontaktovali aj predstavitelia tajnej služby a niektorí experti pracujúci na projektoch Ministerstva obrany. Vo svojej knihe "Vedec" /The Scientist/ Lilly píše, že počas práce pre Inštitút národného zdravia sa jeho výskum izolácie od vonkajších vplyvov v izotermickom kvapalnom médiu a zvukotesnej nádrži, ako aj mozgových elektród stali predmetom eminentného záujmu niektorých politikov v súvislosti s možným zavádzaním technológie brainwashingu /prania mozgov/ u vojnových zajatcov a nepriateľských agentov. Biológ musel hlavne zodpovedať otázky, do akej miery by sa ním navrhnutá izolačná nádrž dala použiť k preprogramovaniu myslenia. Armáda nepochybne hodlala pokračovať v ďalšom rozvíjaní na prvý pohľad sľubnej technológie prania mozgov. Dr. Lilly skutočne opísal aj situácie, v ktorých by bolo možné tento postup aplikovať ako prostriedok mimoriadne Účinného nátlaku na osoby, u ktorých bolo možné orientovať rebríček duševných hodnôt požadovaným smerom. Súčasne celkom otvorene vyjadril svoje presvedčenie, že spravodajská služba používa tieto nebezpečné praktiky v rámci svojich vlastných vedeckých bádaní.

Je možné, že sa slová amerického biológa naozaj naplnili a Michelline zážitky sú potom výrečnou ilustráciou takéhoto experimentovania.

Počas dvojhodinovej seansy popísala Michelle pobyt v miestnosti, v ktorej trojica mužov dozerala na ľudí pracujúcich v bielych plášťoch. Predtým zase rozprávala o miestnosti pripomínajúcej lekárske laboratórium, kde jej pripevňovali ku hlave v oblasti spánkových kostí kontakty akéhosi zariadenia ukončené svorkami, ktoré jej spôsobili silnú migrénu.

Tento Michellin zážitok nezávideniahodne pripomína pokusy so stimuláciou spánkových lalokov mozgu za pomoci magnetických polí. Dr. Michael Persinger, neurológ Laurentian University v Sadbury /provincia Ontario/ dokázal, že stimuláciou tejto časti mozgu magnetickým poľom možno u pokusnej osoby vyvolať stav akoby mystického charakteru, fenomén opustenia tela a podobne.

Dan Wright, riaditeľ MUFON Abduction Transcript Project, zhromaždil záznamy od obetí údajných únosov mimozemšťanmi, v ktorých významnú úlohu zohrávali traumatizujúce zážitky z umiestnenia v cylindrických nádržiach. Vo svojej kartotéke dokladá celý rad prípadov, v ktorých unesený videl počas pobytu na palube UFO nádrže v ktorých nič nebolo. V štyroch prípadoch unesené osoby opísali veľké, priezračné cylindre a spomínali si, že v nich boli umiestnené alebo v nich videli niekoho iného.

Dvaja zo svedkov mali možnosť pozorovať vo valci cudziu bytosť. V archíve Dana Wrighta sa nachádzajú tri prípady, v ktorých unesená osoba pobývala vo vnútri nádrže vyplnenej kvapalinou, pričom v dvoch prípadoch museli túto kvapalinu aj dýchať!

Lisa, ďalšia z obetí programu MILAB, mala zážitky s nádržou podobné tým, ktoré sa nachádzajú v archíve Dana Wrighta. Bola prepravená do podzemných vojenských priestorov, kde videla nahých ľudí vznášajúcich sa v tekutinou naplnených nádržiach. Lisa tvrdí, že ľudia, ktorí ju eskortovali, ju prinútili vstúpiť do nádrže naplnenej žltou, do zlatista opalizujúcou spenenou tekutinou, zatiaľ čo sa iní tomu prizerali. Obzvlášť traumatické boli pre ňu spomienky na to ako ju a ďalšie obete únoscovia nútili k dýchaniu tekutiny. V týchto prípadoch boli obete úplne ponorené do kvapaliny a tvrdia, že ju mohli dýchať.

Ak si opätovne preštudujeme odbornú literatúru, dozvieme sa, že fyzické nasávanie tekutiny do pľúc a jej vdychovanie namiesto vzduchu by spôsobilo revolúciu v potápaní. Myšlienka o dýchaní kvapaliny sa zrodila v polovici šesťdesiatych rokov, kedy dr. Kylstra, fyziológ z univerzity v Buffale /štát New York/ objavil, že roztoky solí možno sýtiť kyslíkom pod vysokým tlakom. Dr. Johannes Kylstra pracoval v tlakovej komore amerického námorníctva a robil pokusy na myšiach. Podarilo sa mu ich udržať pri živote osemnásť hodín. Keďže sa mu však nepodarilo eliminovať oxid uhličitý v dostatočnej miere, jeho úroveň rýchlo rástla až do takmer toxických koncentrácií a tento problém sa stal prekážkou, ktorú bolo potrebné prekonať pred využitím tejto technológie ľuďmi.

 

- pokračovanie -

 

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk

 


Všetky časti nájdete na tejto adrese.


 

marec 19, 2010 20:27 popoludní
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top