Profesionálne preklady a korektúry

Obrázok používateľa CEZ OKNO
Vedeli by ste žiť bez peňazí?

“Vydesilo ma, že je to naša generácia, ktorá si musí vybrať. Prežijeme my, alebo stroje? Skleníkový plyn, alarmujúce znečistenia našich vôd a ovzdušia, fabriky chrliace tony odpadu do zeme a vzduchu, k tomu prírodné nezvládnuteľné katastrofy to tu už všetko máme. Sme to my, ktorí sme zodpovední čomu dáme prednosť, či prenecháme vládu strojom, budeme mať síce super tenký mobil, super výkonný počítač a domáceho robota, ale budeme mať toxickú nepitnú vodu a skoro žiadne jedlo. Vystihol to N. Gordon: ´Kôň produkuje hnoj, traktor účty.´”

O tom, že to možné je, už aj niekto napísal. Mark Boyle si to vyskúšal naživo a jeho kniha s názvom ›› „Muž, ktorý sa zriekol peňazí a prežil,“ ma upútala natoľko, že som sa chcela podeliť o dojmy z nej s vami. Zhodou okolností to bola knihobežka – bezplatná kniha, ktorá putuje z rúk do rúk a nájdete ju v kníhkupectvách Martinusu. Poznáte ju podľa prelepenej červenej pásky, viac na ›› www.knihobeznik.sk a vo vnútri je ID knihy (Táto má ID: 41533.) podľa ID, si môžete prečítať na internete, kto každý si ju prečítal a aké dojmy zanechala.

Najprv by som rada samotnému autorovi poďakovala, že sa podujal na úžasný projekt, prežiť celý rok bez peňazí. Podelil sa o svoje zážitky, vynikajúce rady ako žiť ekologicky, (pridal rady ako bojovať proti sennej nádche jej vlastnými zbraňami, pitím a naparovaním z listov skorocelu) ako nájsť vzájomnú pomoc u druhých. Vznikli centrá, komunity, kde si ľudia pomáhajú, vymieňajú zadarmo náradia i rôzne služby, alebo ako používať prírodné zdroje namiesto tých kupovaných. Mňa zaujalo napríklad, ako si namiesto mydla vystačil s mydlovníkom.

No, po poriadku, kniha vykresľuje život jedného Íra, ktorý mal všetko, zabehanú úspešnú kariéru biznismena (pôsobil v biznise viac ako 10 rokov), vlastný hausbót (ten predal v rámci spojazdnenia portálu Freeconomy community, stránky, na ktorej zdieľal s ostatnými zručnosti, ale aj vedomosti, pýtal sa na rady a sám prispieval svojimi postrehmi zo svojho života)

Síce sa na rok bez peňazí pripravoval už dlhšie, ale začal sa oficiálne dňom nenakupovania, ktorý si sám určil na 28. 11. 2008, s priateľmi, dobrovoľníkmi a dobrými ľuďmi sa mu podarilo urobiť hostinu zdarma pre cca 200 ľudí z vyhodených surovín. Na záver usporiadal taktiež hostinu aj s programom. Premietali sa filmy, hrali pesničky, mixovali nápoje, prednášalo sa s IT technikou a všetko šliapalo vďaka vlastne vyrobenej energie z bicykla. Mark dokázal, že bezpeňažný systém funguje, výmenný obchod stále fungoval a získal si množstvo priaznivcov. Rovnako platí, že dobro sa na dobré obráti, ak sa chce.

Starý príves mu darovala istá pani, mal solárny panel na výrobu elektriny a kúpil si v začiatku, v rámci príprav solárnu sprchu za 5£. (Ten nákup neskôr ľutoval, lebo na stretnutiach, kde si predávali zručnosti si mohol urobiť takú sprchu poľahky sám.)

Všetko sa tu nedá napísať, veľa vecí autor opísal tak skvele, že ani ja by som o nich nevedela lepšie napísať. Má pravdu, že všetko stojí na rope, od spotrebných predmetov v domácnosti, sáčkov, plastových hračiek, elektro-veci majú na sebe plast a v neposlednej miere aj pohonné látky pre vozidlá. Ropa je častou príčinou utrpenia, pre ňu sa začali vojny a čo je smutné, celá naša ekonomika stojí práve na nej.

No, prejdime k mediálnym ohlasom, ktoré na seba dlho nenechali čakať. Ako to už býva, keď niekto robí veci zadarmo, cez noc sa stal slávnym. Všetky noviny, časopisy, rozhlas, všetci mali odrazu o neho záujem. Navyše boli rozhovory takpovediac grátis, lebo on žiadne peniaze neprijímal ani nerozdával. Žiť bez peňazí sa v Spojenom Kráľovstve rozkríklo rýchlejšie ako besnota. Nie, že by bol prvý, alebo jediný.

Úplne bez peňazí od roku 2000 žil istý Daniel Suelo, vyše 50-ročný Angličan z Moabu, v Amerike. Písal si blog, no vtedy málokto o tomto dobrom chlapíkovi niečo tušil, rozkríklo sa to, až keď ho mladý Ír spomenul na svojej stránke. Dnes už má široký fanklub.

A v Nemecku napríklad dlhšie pôsobila dáma v rokoch, ktorá bola už na dôchodku, ale skoro celý rozdala, len pár drobných si nechávala na vlaky, lebo tie nemajú dôchodcovia v Nemecku zdarma ako tomu je u nás. Heide Marie, tak sa tá dáma volá, začínala vo výmennom krúžku tzv. „Tachring,“ kde si mali možnosť vymieňať veci a rôzne láskavosti, napr. často strážila nehnuteľnosti v čase dovoleniek. Inšpirovala tým mnohých ľudí a vznikli takéto centrá naprieč celou krajinou.

U nás na Slovensku som sa stretla s výmenníkmi s krúžkami kreslenia, domácich prác, športovými aktivitami, divadelnými krúžkami pre deti aj dospelých. Aj Mark Boyle sa v Anglicku zúčastňoval takých free-akcií, kde si navzájom ukazovali ako si vyrobiť jednoduché veci z vyhodených vecí, medzi inými aj raketový varič.

Horšie to bolo s potrebami, ktoré my neuznávame za potrebné, až keď ich nemáme. Síce sa naučil pre vlastnú potrebu vyrobiť papier z húb, ako aj atrament z hnojníka. O to radšej bol, keď náhodou našiel zapadnuté pero, ceruzku a papier, hoci aj vytlačený z jednej strany. Zberateľskou komoditou sa stal aj zapaľovač, keďže si Mark každé ráno musel počkať na svoj čaj zo žihľavy, ktorý sa 20 minút varil na jeho raketovom variči.

Človek si začne vážiť prácu svoju aj iných, najmä ak si ju má možnosť vyskúšať. Pár dní v týždni pomáhal na farme, za čo dostal vrece otrúb, jačmeňa, ovsa... Na spestrenie jedálnička obiehal svojim bicyklom s namontovaným prívesom kontajnery a nachádzal kvalitné potraviny, ktoré mali často iba jedinú chybu, dátum spotreby. Navyše bol vegánom a poväčšine, keď robil nájazdy aj s priateľmi v kontajneroch, našli toho toľko, že sa ešte aj podelili s ostatnými.

Nielen tými bezplatnými nákupmi a navyše bez čakania chcel poukázať na problémy ľudstva, ktoré si väčšina z nás ani neuvedomuje. Sme tak pohltení spotrebným životom, že si nekladieme žiadne otázky odkiaľ to tričko pochádza a za cenovkou nevidíme úmornú, nezaplatenú, zdraviu škodlivú prácu často krát aj detí. „Ak by sme aj nenakupovali,“ hovorí Mark „vymieňaním šatstva by sme si mohli vystačiť do konca života.“

A my nehazardujeme iba s textilom, ale aj s potravinami, elektrinou, prírodnými zdrojmi, najmä vodou, ako znečisťujeme svojím spotrebným životom všetko na okolo. Zaslepení sami sebou nevidíme nikoho iného, ani neberieme ohľad našu živiteľku matku Zem.

Vydesilo ma aj to, že je to naša generácia, ktorá si musí vybrať. Prežijeme my, alebo stroje? Skleníkový plyn, alarmujúce znečistenia našich vôd a ovzdušia, fabriky chrliace tony odpadu do zeme a vzduchu, k tomu prírodné nezvládnuteľné katastrofy to tu už všetko máme. Sme to my, ktorí sme zodpovední čomu dáme prednosť, či prenecháme vládu strojom, budeme mať síce super tenký mobil, super výkonný počítač a domáceho robota, ale budeme mať toxickú nepitnú vodu a skoro žiadne jedlo. Vystihol to N. Gordon: „Kôň produkuje hnoj, traktor účty.“

To my budeme nakoniec platiť účty. Kým stroje sa vyvíjajú neustále a pomaly dobiehajú ľudí, chýbať im vždy bude „ľudskosť“ vlastnosť pre nás všetkých ľudí tak bežná. Sme schopní cítiť, ľúbiť, nenávidieť, smútiť, plakať, hnevať sa, objímať sa, pomáhať si...

Text v tejto knihe (na str. 144) je tak výstižne nádherný, že vám ho musím prepísať. Sú to pocity indiána z kmeňa Siouxov – Johna Lame Deera:

 

„Než prišli bieli bratia a civilizovali nás, nemali sme žiadne väzenie. Preto sme nemali žiadneho zločinca. Nemôžete mať zločinca bez väzenia. Nemali sme zámky ani kľúče, a tak sme nemali ani zlodeja. Keď bol niekto taký chudobný, že nemal koňa, típí alebo prikrývku, niekto mu ich dal. Boli sme príliš málo civilizovaní, než aby sme pripisovali nejakú hodnotu osobným veciam. Chceli sme mať veci len preto, aby sme ich mohli dávať. Nemali sme peniaze, a tak sme podľa nich nemohli porovnávať hodnotu človeka. Nemali sme písané zákony, advokátov ani policajtov, a preto sme nemohli podvádzať. Boli sme na tom naozaj zle, než prišiel biely muž, a doteraz neviem, ako sme dokázali prežívať bez všetkých tých základných vecí, ktoré – ako nám povedali – sú absolútne nevyhnutné pre každú civilizovanú spoločnosť.“

 

Je čas na zmenu, áno chce to zmenu. A ja som začala u seba. Na jednej strane ma môže rozosmutniť fakt, že štatistiky uvádzajú pre UK ročný príjem pod 5000£ ako najťažšiu chudobu, do nej spadá väčšina našich domácností. Na strane druhej, nie je úžasné, že vieme z tých peňazí ešte aj usporiť? (Ukazujú to štatistiky, že sme v 1. pätici najsporovlivejších európskych národov.) Prvý krok som už urobila a podelila som sa s vami o dojmy z tejto inšpiratívnej knihy, ktorá ma chytila za srdce a ukázala akým smerom chcem pokračovať aj ja.

Ako sa poznám, nasadím oveľa miernejšie tempo, nejaké peniaze si na prežitie nechám, nový počítač ani mobil nemusím mať. S tým starým sa delím o pár milých zážitkov, už som ho stačila prisadnúť, ponoriť omylom do vriacej vody, spadnúť z 3. poschodia a všetko zázrakom prežil. Čím starší tým lepší, hádam si to začnem opakovať aj pre seba.

Zdá sa vám život bez vody, elektriny, výdobytkov modernej doby nemožný? Ja sama to poznám už dobrých 10 rokov a stále žijem. Na samote, v lese na chate a len v lete, ale predsa. Je to hotový raj na zemi. Spoločnosť mi robí malý netopier. Visí zo stropu v kôlničke a trasie sa. Najskôr má príjemné sny.

Áno, som tu len ja, príroda, vysoká a nízka zver a ak to ráno na mňa príde, veselo si vykračujem s motyčkou a obhliadam, kde budem mať pekný výhľad na dianie. V noci sa pod hviezdami krásne spí, to nenahradí ani šetrič hviezd na obrazovke počítača.

Niekto to nazýva romantikou, keď človek skáče na lúke a chytá signál na mobile, ten aj tak nechytí, to skôr nejakého chytí ucholaka. Často si spievam, len tak pre radosť, hoci na sebe nemám módne vychytávky od návrhárov, skôr sú to handry tesne pred rozpadom.

No, aj v najhorších časoch dbám o to, aby som nezväčšovala utrpenie a tragédie ostatných tým, ako práve vyzerám. Umývam sa prírodne, v úžitkovej dažďovej vode zdravo studenej, prípadne nahrievanej na piecke zo suchého raždia, ktoré schrastím v lese. Na pitnú vodu slúži studňa a vyššie v lese je pramienok, na ktorý chodia zďaleka aj zvieratká. Mňa neprestáva udivovať, koľko balených vôd ľudia nakupujú, ako by sme žili niekde na púšti a pritom sme čo do počtu prameňov, voľne dostupných hotová veľmoc.

V neposlednom rade, by som nemenila elektrické osvetlenie za to naše osvetlenie (sviečky, petrolejky, solárne kempové svetlá, baterky na dynamo.) Veď by sme ani nemohli hrať našu hru „upíra“ pri 100 Wattovej žiarovke, to si vyžaduje tajomné svetlo sviečky najlepšie pri splne. A ak niekedy sa nám stane a zacítime nedostatok elektriny, vynahrádzame si to nespočetnými úsmevmi ako nakrojené dyne, veď aj sám Cronin povedal: „Úsmev stojí menej ako elektrina a dáva viac svetla.“

Je priam neskutočné, že úsmev, bozk a objatie, tri veci, ktoré mám hádam najradšej sú úplne zadarmo, dokonca ani neškodia životnému prostrediu.

Bela

exkluzívne.cez.okno


›› PÍŠEME:)

AJ VY?

›› POŠLITE NÁM TO;)


 

Súvisiace:

Seriál: NA VLASTNÝCH NOHÁCH alebo Ako sa stať samostatným v živote a práci
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-na-vlastnych-nohach-alebo-ako-sa-...

Seriál: SLOVO DO ŽIVOTA
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-slovo-do-zivota

 


Autori: 
marec 01, 2017 00:32 dopoludnia
  • Komentáre

0 Komentáre

 

 

Top