Tajomstvá hirudoterapie

Z histórie medicínskych vied v stredoveku vyplýva, že púšťanie žilou patrilo v tomto období k obľúbeným terapeutickým zákrokom. Už za panovania cisára Karola Veľkého bolo púšťanie krvi povinne predpísané pre všetky kláštory s hospitálmi, v ktorých na tento účel slúžila zvláštna budova. Dnes celkom presne vieme, že pokiaľ bol tento zákrok naozaj vykonaný lege artis, umožnil úspešne predchádzať srdcovému infarktu a mŕtvici. Púšťanie žilou podľa stredovekých lekárov „riedilo“ krv, zvyšovalo jej prietok (znižovaním hodnoty hematokritu) a pôsobilo preventívne proti vzniku trombóz a záchvatových ochorení. Okrem toho odstraňovalo „krvné jedy“ (t.j. žlčové farbivá), ktoré blokujú liečbu u chronických chorôb a stimulujú uvoľnenie kortizónov v tele.

Zdravie z kláštornej lekárne

Aj keď sme v predošlej časti nášho seriálu citovali slová opátky Hildegardy o nadprirodzenej inšpirácii jej liečiteľského umenia, predsa môžeme i keď namáhavo rekonštruovať jej pramene. Ako prvý ona samotná uvádza bibliu. Vyplýva to z textu listu napísanému v roku 1146 cisterciánskemu mníchovi a opátovi v Clairvaux Bernardovi (1090-1153), neskôr prehláseného za svätého a učiteľa cirkvi. V ňom sa doslova dočítame: „Som nevzdelaná ľudská dcéra a nedostalo sa mi vyučovania o veciach vonkajšieho sveta, ale z vnútra som bola poučená od svojej duše.“

Liečba zeminou

Zem je už tradične zahrňovaná do štvorice praforiem životnej sily, ktorá bola predmetom úvah už v starovekých filozofických systémoch. Učenie o živloch bolo neskôr aplikované na grécku medicínu, ktorá rozlišovala štyri šťavy tela a podľa ich pomeru štyri tzv. temperamenty. Tento výklad sa viaže k spomienke, keď som sa ako malý chlapec zúčastnil rodinného výletu do prírody, počas ktorého ma uštipla včela. Moja stará mama vtedy poradila, aby sme urobili zo zeme blato a priložili ho na miesto, ktoré začalo opúchať. Keď sa tak stalo, videli sme, že to je účinné. Odtiaľ mám zafixovanú skúsenosť že bodnutie hmyzom stratí svoju toxicitu a bolestivosť, pokiaľ priložíme na postihnuté miesto navlhčenú zeminu.

Tajomná mandragora

Terapeutické vlastnosti rastliny, ktorú starovek a stredovek poznal ako mandragoru a súčasnosť pod botanickým názvom Mandragora officinalis patriacu do radu Solanacei sú v lekárskych kruhoch síce známe, ale dnes už tejto prostej rastline nikto nepripisuje žiaden liečebný zázrak, ani keby na seba zobrala ľudskú podobu. Avšak magická mandragora v predstavách stredovekých alchymistov túto podobu mala. Príznačný bol dokonca už aj jej grécky názov „antropomorfos“, t.j. „človeku podobný“. Ide totiž o koreňovú rastlinu, ktorej podzemná časť môže vzdialene pripomínať postavu. Podľa tézy, že prianie je otcom myšlienky však v minulosti ľudia naozaj videli v jej koreňovom systéme podobu ľudskej bytosti - s tvárou, rukami a nohami a vytvorili okolo nej neuveriteľnú spleť tvrdení. Mandragora, ktorá je v Mojžišových knihách spomínaná ako „dudaim“ a bola známa už v najstarších kultúrach rastie predovšetkým v južnej Európe, na Sicílii, Sardínii a v severnej Afrike, ale - ako tvrdí tradícia - zasvätenci ju zbierali výhradne pod šibenicami, keďže sa domnievali, že do tu rastúcej rastliny sa prevteľuje duša nebožtíkova a obdarúva ju skutočným životom.

Stránky

Top