Rok 2017 – rok magického znovuzrodenia v neznámom svete

Je najtemnejšia časť roku. Len malé blikajúce svetlá zo sídliskových bytov osvetľujú noc ako uhlíky v pahrebe popola alebo ako bludičky v močiari. Od matných svetiel bludičiek krok po kroku ideme zo dňa na deň stále vyššie k slnku. Klam bludičiek uchvacujúcich prchavé pocity v temnom zákutí duše, nahrádza trvalosť a stálosť citov vo svetle. Snáď. Bludičky nás totiž zvedú z cesty dole do hlbín zeme alebo nám ju ukážu von. Možno však synovia a dcéry Slnka poznajú cestu k ozajstnému zlatu – v zemi alebo na nebi. Toľko zo symboliky na úvod k roku 2017.

Divoké ženy medzi nami

Nedávno ma mimoriadne potešilo opätovné vydanie knihy Ženy, které běhaly s vlky. Čítala som ju v priebehu rokov často iba po odsekoch alebo sa k prečítanému opätovne vracala. Niektoré texty totiž vyžadujú veľa času, priestoru a životných situácií na dôkladné prežutie a následné strávenie. Iné zasa zasadia krehké semienko a to potrebuje živnú pôdu, daždivú vlahu a pohladenie slnečnými lúčmi života, aby vzklíčilo, zmocnelo a ukázalo skrytú krásu silnej divokej prírody odrážajúcej sa v hĺbke duše.

Keď je niekto mŕtvy, neznamená to, že vám dá pokoj

Tmavšiu polovicu roka zvyčajne trávim v práci, zavalená problémami konkrétnych ľudí. Na horu tragédií z televíznej obrazovky už nemám večer síl, a preto som sa informáciu o tom, že sa v oblasti, kde žijem, stala strašná udalosť, dozvedela od klientov. Matka zabila vlastného štvorročného syna a jedna otrasená žena mi začala dokresľovať detaily, ktoré sa v kraji šuškajú napriek oficiálnemu informačnému embargu. Po celom tele som cítila zimomriavky. Zimomriavky, z ktorých ma ešte hodinu po rozhovore doslova boleli korienky jemných chĺpkov na predlaktiach. Objavili sa nie vtedy, keď som sa dozvedela o tom, že matka zabila vlastné dieťa sekerou, ale vtedy, keď mi tá informovaná žena rozprávala o tom, ako vrahyňa namaľovala po stenách celého domu čiernou farbou kríže a v noci predtým volala na políciu, že po jej dome behajú mafiáni. Pred očami som vnímala temné tiene duchov, skrat ženy a šialený pohľad nevidiaci skutočný svet, ale ten démonický. - Nemôžem sa tam bližšie dostať. Je to zahalené tieňom, - skonštatovala mladá žena so schopnosťami média.

Urieknutie, porobenie alebo prekliatie?

Pamätám si, ako so slzami v očiach zo železnej mrežovanej nemocničnej postieľky sledujem vzďaľujúci sa otcov chrbát. Je to úplne prvá spomienka v mojom živote. Mala som dva roky a v nemocnici som strávila nekonečný týždeň po veľkej rodinnej oslave. Príčinou bolo podľa lekárskej správy infekčné črevné ochorenie. Iba u mňa. U nikoho iného z oslavujúcich dospelých a detí. Mama, racionálne založený človek, na bylinky veľmi neverila. Moje sťažnosti na bolesti brucha a hlavy po stretnutí s niektorými ľuďmi pripisovala tomu, že sa mi nechce do škôlky či do školy, že nie som teplo oblečená alebo som hladná. No verila na silu antibiotík. Na druhý deň po mojom pomrnkávaní sme s príznakmi choroby obvykle sedeli v čakárni u lekárky. A tak som, mimo chvíľ strávených u starej mamy na dedine, vyrástla na penicilíne doma v meste alebo v niektorej nemocnici. Aj dnes ma už pri predstave horkej tabletky napína na vracanie.

Stránky

Top