audioknihy stiahni a počúvaj

Tak si žijem 15.: V tom je sloboda, mať vlastnú vodu!

Dnes som spojazdnil studňu. Och, kto si spojazdnil svoju studňu na svojom pozemku pre svoj život, vie aký je to pocit. Kto nie: tak v tom je sloboda, mať vlastnú vodu! Opäť krok k nezávislosti. Ak nebude auto, benzín, dážď, voda bude. Ak nebudú batérie a čerpadlá a solárne panely - voda bude... Ak nie je voda, nie je život. To je druhý predpoklad pre život. Prvý je vzduch – toho je zvyčajne dosť, a tu pomerne kvalitného, lesno-borovicového. A tretím je potrava. Tú dá zem, voda, svetlo a vzduch.

Tak si žijem 14.: Naozajstná rozprávka (channeling)

Obraz: Široká mocná rieka, na pravom brehu štrková, riedka step, rozlievajúca sa stovky kilometrov do diali. Územie často zaplavované a bičované studeným silným severovýchodným vetrom. Na vyvýšenom ľavom brehu 3-4 km široký pás medzi riekou a strmým a vysokým kamenným horským masívom, ktorý ako starostlivá kvočka chránil ten pás zeme až k brehu rieky pred vetrami, suchom i prílišným dažďom. Malebné stavania z driev, čo priniesla rieka, prútia vŕb a briez, so strechami (pravdepodobne) z jačmennej slamy, zapustené odpoly do zeme, vymazané žltým ílom, tiahnuce sa pozdĺž rieky, akoby ich nejaký obor vzal do hrste a širokým rozmachom vysial do kraja.

Tak si žijem 13.: Obrad siatia zeleniny (Vedrusská civilizácia - channeling)

Sedíme spolu ja, žena, ded a naše dve deti v polkruhu vo vlhkom kúte našej usadlosti, žena v rukách drevenú brezovú misu plnú rôznych semien čo nám od jesene poostávali i čo sme si so susedmi povymieňali, siať budúcu úrodu sa chystáme. Polkruh preto, že sme i Boha – v podobe slnka - Svaroga vari – medzi nás pozvali, aby dobre všetko vypočul a doprial. Ded sedel na kraji, potom ja, žena v strede a na potom deti, starší syn - asi desaťročný, a mladšia päťročná dcéra, tak ako sila rodu prúdi, od starého k mladému. A nesedeli sme na holej - vtedy ešte studenej a vlhkej zemi, ale na kožušinách, čo nám jeden z „našich“ psov z lesa doniesol, žul ich a driapal z rubu dokým mäkké nezostali aj po vyschnutí...

Tak si žijem 12.

Nedeľa. Ráno o 10tej otváram oči, uvedomujem si svet okolo a kladiem otázku: čo třeba dnes urobiť? Odpoveď: Nič. Čokoľvek urobíš, je bonus. Všetko si potichu rastie, kvitne, po nočnom daždi mocnie. Rastliny i zvery. Tak sa vyberám do sveta, samozrejme pol dňa makám, pobehujem tu s kosou, tu s hrabľami či vidlami, riadim, skrášľujem, zdokonaľujem. Kosím prasličku a kamilku, reku nasuším a popredám... z rodového statku bude hádam liekom s veľkým L. Teraz to tu vyzerá ako z permakultúrnej knižky (až na ten anglický trávnik pred domom:-)). Už teraz hej, keď som vytrhal takmer všetky bodliaky a každý večer vyvraždím kolo stovky slimákov. Mám ale pri tom silný pocit, že zabíjať kvôli jedlu nie je to pravé...

Stránky

Top