Karol Hlávka

V súvislosti s magickým dátumom v roku 2012 sa v médiách a na Internete hovorí o procese v z o s t u p u. Zvlášť v alternatívnych textoch sa skloňuje vzostup a to nielen jednotlivca, ale celej Planéty, či celej sústavy planét, či hviezd... Mimozemšťan však videl, že namiesto sľubovaného vzostupu – klesá! Čím viacej sa blížil kýmsi stanovený dátum, tým viacej klesal a ponáral sa do hmoty.

Prešiel som na západnú stranu hory, kam zvyčajne nechodím. Bola to dlhá štreka a vybavil som sa na ňu baťohom, do ktorého som uložil okrem nepremokavej pláštenky /pre každý prípad/ fľašku vody a nejaké drobné jedlo. Netušil som však, že práve tam stretnem Diamantového jeleňa...

Môj postup k horám Ortiz Mountins sa v Loven´s Coven urýchlil. Každý deň som z Harriettinho pozemku pozoroval nádherne symetrickú siluetu hôr, ktoré vyrastali z mierne zvlneného pásma vŕškov zvaných Cerillos. A predsa som sa k horám nedokázal priblížiť. Ako som už písal predtým, čakal som na pozvanie. Pozoroval som znamenia a snažil sa byť pripravený, podobne ako je pripravený vojak na bojový poplach – každý signál mohol znamenať „ostrú“.

To, že čítate tieto riadky súvisí s poznaním súvislostí svojho vonkajšieho aj vnútorného a dovtedy tajného príbehu. Na počítači som začal písať po tom ako sme sa vrátili zo San Pedra http://putovaniedosanpedra.blogspot.com; dovtedy som používal pero, a niekedy aj písací stroj. Až v roku 2003 som začal pravidelne sedávať pred magicky žiariacou obrazovkou, fascinovaný technológiou, ktorej som veľmi nerozumel. Písanie desiatimi mi robilo problémy - mal som návyky z písacieho stroja a prsty priťažké na jemné klávesy počítača... Ale nielen to - bál som sa zverejnenia svojho vnútorného a tajného príbehu.

V tesnej blízkosti Ortiz Mountains v Novom Mexiku som v roku 2011 mal prejsť školou „unconditional love“. Malo sa tak stať ešte predtým, ako sa stanem spojkou so svetom bytostí Červenej planéty. Bola to podmienka postupu...
Mal som sa naučiť /a uskutočniť/ milovať tak, aby som slobodu a šťastie druhej bytosti dal na prvé miesto; a teda nad moje vlastné zisky z čohokoľvek. Bola to /a je/ ťažká a zložitá skúška.
Znamenalo to rozlúčku so svetom, v akom som až doteraz žil.
A znamenalo to aj rozlúčku so všetkým a každým, čo som kedy miloval...

Na Červenej planéte majú bytosti svoje neopakovateľné mená.
Podobne, ako naši dávni predkovia.
Ako deti sme boli častokrát fascinovaní menami, aké si dávali Indiáni.
Tie mená dostávali Indiáni podľa svojich špeciálnych a jedinečných schopností, či zásluh. Podobne tak naši dávni predkovia. Na Červenej planéte je to podobne – ale práve na ich príklade sa chcem pristaviť, aby som vysvetlil súvis mena s jeho nositeľom a príbehom, ktorý svojim životom vytvára.

Manželstvo, ako ho poznáme na planéte Zem, na Červenej planéte neexistuje.
Nie že by neexistovali vzťahy medzi mužmi a ženami – samozrejme že aj tu sú a veľmi, veľmi intenzívne. Ručím za to, že oveľa intenzívnejšie a neporovnateľne hlbšie ako v súčasnosti tu na našej Modrej planéte.
Z nášho pozemského hľadiska nám však môžu pripadať, ako keby boli naruby.

Na Červenej planéte je všetko tak, ako u nás na Zemi, a predsa je to pre nás naruby.
Napríklad láska.
Nie ja azda viac používanejšieho slova na Zemi, ako je láska – len si pustite rádio a zaplaví vás takmer nepretržitý tok piesní o láske. Love, love a nič len love...

„Vzdaj to už! Týmto údolím už neprejdeš! Toto je tvoj koniec, pochop to, tvoje úsilie je naivné a smiešne... Prečo si to nepripustíš, že si skončil?“
To je hlas, ktorý počujem za svojim chrbtom, vždy keď sa môj život zamotá do nových a nových situácií, prinajlepšom povedané - zložitých...