Ivan Rumanovský uverejnil v Literárnom týždenníku (piatok 27. augusta 1993) článok “Kameňovanie odvážnych”. Uvádza viacero osôb, ktorých diela neboli pre vtedajšiu resp. terajšiu vhodné, pretože podkopávali „oficiálnu“ pravdu o pôvode Slovanov. Okrem mien Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Jaroslav Zástěra, Antonín Horák, Jindřich Wankel, Rudolf Wirchow, Dušan Haruštiak veľký priestor venuje aj Pavlovi Križkovi, dokonca je tu aj kresba velestúrskeho nápisu.

Najdôležitejšou postavou celej kauzy velestúrskeho nápisu (epigrafu) je kremnický archivár Pavel Križko. Za svoj objav, prekreslenie po odliatí, za dešifrovanie teda rozlúštenie nápisu sa mu dostalo málo vďačnosti, zato veľa urážok, osočovania a dokonca bol obvinený, že sám bol organizátorom výroby falzifikátu – teda nápisov. Nepochopenie u časti slovenskej inteligencie, ktorá takto len vykonávala neslovenské túžby, poznačili aj jeho potomkov, jeho deti a vnuci sa museli a dodnes musia boriť s obvineniami vznesenými na osobu Pavla Križka.

Nápisy na Velestúre ostávajú už takmer 150 rokov témou, ktorou sa oficiálna veda nechce zaoberať. Je to „háklivá“ vec, pre vedu „nebezpečný prípad, kauza, pri ktorej sa nikto nechce pošpiniť. Ako keby stále platilo, že domnelá „pravda“ platná v súčasnej histórii v kauze Velestúr nech ostane v stave „status quo“, teda v zmesi právd, poloprávd, obvinení, nech ostane nedopovedaná, neskúmaná...