„Nechce sa mi žiť.“
„Nevládzem...“
„Balím to, je mi už všetko jedno!“
„Chcem odísť – aspoň na chvíľku si oddýchnuť.“
„Môj život ma už nezaujíma!“
„Nenávidím sa!!“
„Nechcem žiť svoj život!!!“
„Chcem prestať existovať – proste nula – nič!!!“
„Že sa to nedá?“
„Ach Bože, do čoho som sa to len namočil...“
Život.
Jediná odpoveď na všetky otázky.
Jedno dlhé večné ÁNO, ktorého smieme byť účastní.
Prijatie, ktorého sme pôvodcom, výrazom i naplnením.
Nekonečná otázka PREČO a užitočná činorodosť ako večná odpoveď.
Naplnenie v dávaní, dokončenie v trvaní, rast vo vlastnom umenšovaní.
Rozhodnutie z hlbín vnútra, ktoré robí z „pasce“ OCEÁN MOŽNOSTÍ, ale ako sa dopracovať k takémuto ustálenému pochopeniu?
Mne osobne pomáha „mrkva“. To je ten spôsob, kedy na dlhú tyč uviažete zväzok mrkiev a vediete somárika tam kam potrebujete. Ibaže ten somárik ste tiež vy!:) Skrátka pomôcka ako dôjsť tam, kde je to pre bytosť najlepšie, keď strečkuje nižšie ja. Vlastne ono je tým somárikom, či skôr poriadnym somárom!
Prosíme, vzývame, dožadujeme sa, ale keď príde na lámanie chleba, vzpierame sa urobiť ten rozhodný krok vpred. V minulom je nám tak útulne a stagnovanie s alibi zbožnosti má zvláštnu príchuť slasti. Radšej do určitej miery trpieť, ale nie zas príliš, „to už nie je ono“. Tak aby sme mali alibi ohľadne nutnosti pohnúť sa ďalej.
Scenár sa opakuje stále ten istý, ale jeho prežívanie je pre každého niečím bytostne osobným, kedy sa akoby nedá na to pozerať „zvonka“. Skrátka utrpenie, s ktorým sa málokto pochváli. Dotýka sa totiž tých najboľavejších a najháklivejších miest našej osoby. Kto z nás má tú odvahu vždy vyjaviť naozajstné jadro problému a neskrývať sa do klbka, ktorého sa síce snažíme vznešene zbaviť, ale ktoré je pre nás tou akurátnou ochranou pred zrkadlom pravdy?
Všetci poznáme príbeh o zrkadle, popri ktorom nik nedokáže prejsť? Uvidí tam totiž sám seba. Ale čo je na tom čudné – veď zrkadlo je predsa o tom, či nie? Ale on uvidí samého seba pravdivejšími očami. Áno, pravdivejšími – plnú pravdu na jeden šup by asi nik nezniesol. Ale už aj to, čo vidíme je až až. Začína to pekne zvoľna, ale kto má radšej rýchlokurz, nech sa pripraví na niečo ako reťazovú detonáciu smerom do minulosti v ohlušujúcom tichu pochopenia. Vidíme to čo máme vidieť, aby sme sa pohli ďalej. Ale len ak naozaj po tom túžime. Ostatne naše prosby sú konečne vyslyšané – tak prečo to rozčarovanie a vzdor? Čakali sme anjelske chóry a zlatý koberec len a len pre Vás vedúci rovno do neba?
Musíme prejsť pochopením vlastných omylov a chýb. A z milosti Stvoriteľa všetko v únosnej miere odčiniť. VŠETKO čo sa nám deje je v únosnej miere – len to tak nevyzerá na prvý pohľad a niekedy ani na druhý. Viera by asi mala nastúpiť najmä tam, kde ešte niet možnosti priamo si veci overiť, či nie? No a pre nikoho to nie je med lízať. Vidíme svoje omyly tam, kde by sme sa ešte pred chvíľkou boli ochotní pobiť, že sme konali správne! A vidíme i niektoré následky. Niekedy dlhodobé. Ako sme ublížili, či pravý význam toho, keď bolo ubližované nám. Ozaj ťažké veci nám defilujú pred vnútorným zrakom – traumy detstva, či niečo z minulých životov. Pretože kým nepochopíme - nepostúpime. Z milosti Božej môžeme v zrkadle vidieť ako v kine pravú povahu svojich činov. Ale to nie je to najťažšie.
„Nevládzem...“
Naozaj ťažké je opustiť staré veci. A pohnúť sa vpred. Vraj nasmerovanie energie je tajomstvom úspechu. Nasmerovanie nie na boj so starým, ale na budovanie nového. Staré treba pochopiť, ODČINIŤ a prosto ísť vpred! Dokonca sme ochotní začať sa preto nenávidieť, než by sme urobili ten rozhodný prvý malilinký krôčik s významom kvantového skoku. Uvedomujeme si vlastné chyby a nedostatky a hnusíme sa sami sebe. Je tak ťažké zmeniť svoj život aj preto, lebo máme zavádzajúce informácie?
„Vždy si TO a nikdy si TÝM neprestal byť!“
„Je to tak jednoduché, iba si to zbytočne komplikuješ.“
„Stačí si spomenúť na svoj pôvod a je to!“
Ale naše skúsenosti hovoria niečo iné. Je to hrozne náročné. A nejde to na jeden šup. V podstate everyday treba riešiť a krvopotne dolovať poklady pokroku samého seba. A nijakí anjelikovia, nijaké víly ani ufóni neprichádzajú na pomoc. Boríme sa s vlastnými nedostatkami a stavmi hraničiacimi často až s psychózami a zúfalstvo je tiež akoby vždy po ruke. A nemá to konca kraja. V podstate to sú niekedy súvislé roky utrpenia, a vyslobodenie zdá sa byť kdesi v nedohľadne. Ibaže sa málo hovorí o tom, že je to tak ok. Prosto sa musíme očistiť – iná cesta hore nevedie, nech by sa Vám snažil ktokoľvek čokoľvek navravieť. A vtedy často nastupuje zúfalá a hnevlivá rezignácia:
„Nechcem žiť svoj život!!!“
„Chcem prestať existovať – proste nula – nič!!!“
„Že sa to nedá?“
„Ach Bože, do čoho som sa to len namočil...“
Tajomstvo života by rád spoznal každý, ale spôsob ako správne žiť vlastný život je info, pred ktorým sme ochotní utiecť hoc aj do jaskyne na druhý koniec sveta! Úteky bývajú často veľmi sofistikované a niektoré priam prekypujú duchovnými alibi. Príde ale moment, keď o sebe vieme dosť na to, aby sme sa už nemohli vyhovárať. Zistenie, že problém je vlastne v mojom vlastnom zbabelom prístupe k životu nie je určite nič lichotivé, ale je to ako so všetkým – záleží na tom, ako s tým naložíme. Tak čo – ujdeme k exotickému majstrovi? Staneme sa členom exkluzívnej tajnej spoločnosti? Začneme sa ničiť a nenávidieť? Keď je v dome neporiadok, je najlepším riešením ho podpáliť a postaviť nový? Bacha! Začína sa vždy tam, kde sa skončilo! Postavíte nový a pokračujete od starého neporiadku – čo urobíte? Znova ten dom prosto podpálite?
Dalo by sa povedať, že ľudia nevedia o niektorých základných pravidlách, ktoré sú nemenné. A ak aj vedia, majú problém im naplno uveriť a spoľahnúť sa na ne. Tu je dobrá viera – verte im – sú to Božie zákony a tie jednoducho nemôžu nefungovať! Takto nejako si myslím, že to môže byť:
Za prvé: Vždy je nám naložené práve toľko, koľko dokážeme uniesť. Vždy!!!
Za druhé: Urobte prvý krok a zvyšok už pôjde samo – naozaj je tu prítomná konkrétna pomoc! Riešte veci pokiaľ možno hneď – neprepasiete tak vlnu, ktorá Vás ponesie i ponad naozaj tragické okamihy.
Za tretie: Prijmite pomoc Zhora. Zdá sa to ako samozrejmosť, ale väčšinou sa tak bojíme, že v tom procese vyjdú najavo nejaké nepeknosti o nás, že ju vlastne odmietame!
Za štvrté: Pomoc príde len keď o ňu poprosíte! Aj toto sa zdá byť logické, ale málokto tomu skutočne rozumie – vtip je v tom, že Zákon slobodnej vôle je naozaj striktný.
Za piate: Poznáte ten bradatý vtip o topiacom sa chlapíkovi, čo odmieta tri člny, lebo Boh ho príde zachrániť? Často krát čakáme niečo špeciálne (aj keď sami nevieme čo a zatiaľ nám hneď trojnásobná pomoc uniká...
Za šieste: Nesnažme sa chodiť vo väčšom kabáte, než sme narástli – väčšinou je to len na smiech a s tragickým dopadom na náš život
Za siedme: Neexistuje problém, ktorý by sa nedal cez Stvoriteľa vyriešiť, naozaj! Len si to zbytočne nekomplikujme sami!
Za ôsme: Užitoční môžeme byť plne až vtedy, keď máme poriešené aspoň tie najzávažnejšie nedostatky – urobme to čím skôr – je to ako u zubára – kto má chuť večne sedieť v čakárni a báť sa?
Za deviate: Služba je kráľovský post. Svetlo je cieľ, prostriedok i počiatočná inšpirácia. Ostatné cesty sú zväčša viac alebo menej čierne. Nie všetok lesk je i jas, a ten býva niekedy temný – rozlišujme to!
Za desiate: Človek nie vždy dostane dobré karty – taká je hold karma, no nepoznám nikoho, kto sa naučil s nimi dobre hrať tak, že stále žiadal nové rozdanie!
„Nechce sa mi žiť.“
„Nevládzem...“
„Balím to, je mi už všetko jedno!“
„Chcem odísť – aspoň na chvíľku si oddýchnuť.“
„Môj život ma už nezaujíma!“
„Nenávidím sa!!“
„Nechcem žiť svoj život!!!“
„Chcem prestať existovať – proste nula – nič!!!“
„Že sa to nedá?“
„Ach Bože, do čoho som sa to len namočil...“
Život.
Jediná odpoveď na všetky otázky.
Jedno dlhé večné ÁNO, ktorého smieme byť účastní.
Prijatie, ktorého sme pôvodcom, výrazom i naplnením.
Nekonečná otázka PREČO a užitočná činorodosť ako večná odpoveď.
Naplnenie v dávaní, dokončenie v trvaní, rast vo vlastnom umenšovaní.
Rozhodnutie z hlbín vnútra, ktoré robí z „pasce“ OCEÁN MOŽNOSTÍ!
Ď A K U J E M !
Golden Wing
Wingmakers.sk
exkluzívne.cez.okno
