Včera som knižku od Megreho – Anasta-dočitoval a pri jednej vete sa mi záves odhrnul a čo som videl len napolovice, celé a hlboké teraz uzrel. A to hádam preto, lebo myseľ po meditácii je tak jemná a citu bdelá... „Prekrásná živá rozmanitost a étery tě zcela odpoutají od negativních informací antisvěta.“ Taká nenápadná veta... a razom som si spomenul na pocit, ktorý mávam s príchodom na Rodový statok... A na chvíle, keď sa tam cítim ako dieťatko v maternici. - A na chvíle prežité medzi chladničkou, káblami a tv... a pochopil som dušou čo znamená žiť v antisvete, obklopený antirozumom (rozumom, ktorý ničí to, čo nás živí a hýčka - zem.) I do plaču mi bolo, aj slza vyšla keď som si uvedomil, že i ľudia, ktorých mám rád sa boria, chcú, ale energia antirozumu im silu berie a tak sa púšťajú do programov, čo ich už tisíckrát do utrpenia priviedli.
4. 2. 11
Tak ďaleko sme došli, že matka sa bojí svoje dieťa na dvor (medzi paneláky!) pustiť, a tak sa ono celý deň po koberci v zavretom priestore váľa, prach a pachy umelých hmôt dýcha, jeho myseľ mŕtva hračka „rozvíja“, alebo tak isto umelo žijúci a deformovaný psík či mačička... a mamka svoje milované dieťa len ako psíča vyvenčiť chodí. Živa jeho prečudesné veci s ním robí, trochu ak šialené zvieratko sa semtam správa. Ale duša je to krásna, jemná, široká, len čosi čo nie je od boha rozvíja ho podivným smerom... A niet tomu konca v dohľade: dieťa rastie, do školy ho dajú, do lavice, ticho sedieť, potom na počítačový krúžok do špeciálne elektrosmogom zamorenej umakartovo-betónovej miestnosti, večer do telonične alebo do antifitka, semtam do umelého bazéna s umelou vodou. A dieťa zvykne a už mu ani na um nepríde do lesa, na lúku sa vybrať... No povedzte, kto to takto usporiadal - rozum, alebo antirozum?
Ja si inak detstvo pamätám - domov len po krajec mastného chleba z cibuľou, celý deň (okrem školy, pravda) vonka, každú piaď sídliska i blízkeho kopca a lesa som poznal, všetkých susedov, i z okolitých vchodov zdravil, v záhradách sme každý strom poznali, i mená tie stromy mali. A i sme ovocie kradnúť chodili, ale tak, aby na jabloni nechýbalo keď gazda pozrie... A o zdraví dnešných detí viete sami. A ako to bude s ich deťmi, ak sa veci nezmenia, nechcem ani myslieť... A i ja sa niekedy so životom borím, vedľa vytýčenej cesty šliapnem, ale mám ten Dar – tie étery a živú rozmanitosť. A tak ľahko sa mi potom svetom kráča, takto chránený...
Samozrejme, priestor myseľ nespraví, len pomôže. Alebo znemožní, ak je málo síl a hlboký zlozvyk. Teraz mi to akoby naplno doplo, doklaplo, o čom som i tu už toľkokrát písal, cítil, ale uvedomoval si len z malej časti. Tá ochrana je tak potrebná! Stačilo mi mesiac mimo nej žiť, preladil som sa, na náhradný program skočil, a ružovým sa on zdal, ale vnútro nemal. A nevidel som. Ale teraz vidím a túžim. A nie je problém byť v umelom svete – niečo človek znesie... ale strata spojenia... Na inú nôtu som si začal pískať.
Po roky takto v zime, keď som odišiel, Boh sa o mňa tak staral, že som ešte aj v Nemecku v slamenom dome býval a huňou z ovce sa zakrýval, voňavým drevkom v hlinenej peci kúril, A nevedel som do čoho idem a ako bývať budem, ale ves-mír to za mňa tak zariadil. Ďalší rok tiež v slamenom, pri Nitre – žiadny moc komfort, ale v strede sadu, v éteroch dreva, slamy, zeme a trávy, a i teraz v Nemecku v malej dreveničke pri piecke... už roky som viac ako niekoľko málo dní v betóne nebýval! A dúfam, že ani bývať nebudem. A ak hej, budem si svoju pesničku strážiť, aby som sa v tých negatívnych informáciách antisveta nestratil.
Dnes som kukol i na web a toto som tam objavil:
Úžasné a prekrásne čítanie, chcel by som ja žiť ako ty, no neviem ako začať... samého ma strach nepustí...
MILÝ JÁN, nie si sám! Ak je tvoj zámer v súlade s krásou a ušľachtilým životom, tak už sme dvaja. Stojím pri tebe - svojou prajnou myšlienkou i radou, ak treba-, i celý Vesmír... a on bude tak veci zoraďovať, aby sa ti pekné myšlienky zhmotniť mohli. A ak nevieš ako začať, hľadaj. I ja som nevedel ako začať... chlapec z mesta. V živote motyku v ruke nedržal. Kozu len na obrázku... A som tu. A ty môž o chvíľu ešte ďalej, tak sa prídem k tebe učiť:-)
Ak ti taká vôľa - zatúž a nespúšťaj z očí. Čo myseľ naplní, ruky v hmotu prečarujú. Len toku daj jasný smer a semtam niečo posuň. A strachu sa neboj, veď je to len strach. Nedrží ťa, to len ty stojíš, miesto toho, aby si šiel.
A TO JE TO O čOM SOM PíSAL. Antisvet si ťa tak nakódoval, že si slabý a nezmôžeš... A kto, keď nie ty?? Vrchol stvorenia?! Čomuže to dávaš svoju živu? Kto ťa to tak stisol? A niekedy sa nedá všetko hneď. Ale práve touto myšlienkou si tvoríš zajtrajšok... Tak nestukaj, veď si MUŽ! - A kto spraví tvojej žene a deťom krásny svet, keď nie ty? Vari hodláš dopustiť aby i tvoj syn tak ako ty teraz – o strachu a nemožnosti písal? Prajem zo srdca zdar a silu, aby si ešte krajšie a lepšie ako ja býval.
Zdroj: vladoblas.estranky.cz
Z Denníka postupne čítať môžte na tejto adrese.
