Jednou z hlavných príčin konfliktov medzi národmi boli protichodné náboženské a filozofické názory. Boli to práve také rozdiely v poňatí náboženstva, ktoré od trinásteho do sedemnásteho storočia zatiahli Európu do takmer štyri storočia trvajúcich ustavičných vojen.

Pre Európanov znamená medicína vedu a liečenie chorôb, ktoré zasiahli telo. Pre domorodých Američanov bola medicína ľahko a úplne prirodzene zameniteľná za slová „svätý“ alebo „posvätný“. Vnútorné rozlíšenie tkvie v postoji k svetu a k miestu, ktoré v ňom zaujíma ľudstvo.

S životom súvisela určitá nevyhnuteľnosť, bolo v ňom niečo nemenné, čomu sa ľudia prispôsobovali pomocou zmyslu pre prirodzenú rovnováhu. Normu chovania určoval prírodný zákon prispôsobený človeku, ktorý vyrovnával rozdiely medzi „prírodnými zákonmi“ a „spoločenskými pravidlami“. Základom oboch bol totiž nemenný tok udalostí, ktorými na seba ľudia a príroda navzájom reagovali.

Keď sa snažíme vesmír zmerať, redukujeme ho, odcudzujeme si ho, potýkame sa s ním. Ale pri poznávaní sveta srdcom a citmi práve tak ako myslením získali pôvodní obyvatelia Ameriky porozumenie pre vnútornú jednotu makrokozmu. Oddeľovanie vedy od náboženstva bolo pre nich čímsi neznámym. Šlo iba o to, pochopiť tajomstvo života. A s rastom ich skúseností a vedomostí rástla aj ich láska ku všetkému, čo bolo stvorené, ich pokora pred nekonečnou mocou Stvoriteľa, ich radosť zo spriaznenosti so všetkými bytosťami schopnými vnímať.