Zamýšľam sa nad otázkou ľudského šťastia. Čo si ľudia pre seba želajú? Sme veľmi jednoduché stvorenia; chceme sa cítiť dobre. Keď viete iným urobiť radosť, budú vás milovať. Ale koľkí z nás sa o to snažia? Príliš sa snažíme dosiahnuť to, aby druhí robili dobre nám. Sme závislí na pocite cítiť sa dobre, nádejajúc sa, že zo sveta vyžmýkame pre seba šťastie. Potravu, pitivo, lieky, sex, peniaze, moc, lásku. Eckhard Tolle v knihe "Moc prítomného okamihu" spomína historku o žobrákovi, ktorý žiada od cudzieho človeka peniaze. Ten mu povie, aby sa pozrel pod svoje sedadlo. A ukáže sa, že tam celý ten čas bolo zlato. Poučením je, že "kráľovstvo božie sa nachádza vo vnútri", t.j. v duši. Tolle sa na základe učenia o rádža jóge nazdáva, že všetci sme duše, nie mysle. Pritom sa však stále nesprávne stotožňujeme so svojou mysľou, s tým hlasom v hlave. Lenže to je hlas ega. A potom sme všetci žobrákmi, keďže stále hovoríme: "chcem".
Chcem, aby potrestali skorumpovaných politikov. Chcem, aby bol svet spravodlivý. Chcem, aby moje akcie stúpli na cene. Chcem, aby si ma všimli. Chcem, aby ma šéf pochválil. Chcem toto dobre predať. Chcem, aby moja manželka bola sladučká. Chcem, aby mi ľudia písali na Facebook. Chcem, aby mi niekto nalial do pohára.
Tolle vraví, že ego nemá trvalú existenciu. Veď všetci napokon zomrieme. Ale ego sa snaží počas života presadzovať svoju existenciu. Aby sa mohlo každý deň cítiť dobre, potrebuje koktail peňazí, lásky, sexu, uznania a moci alebo niečoho iného.
Preto sú bohatí ľudia takí skúpi. Tí sú tými svojimi peniazmi. Keby ich dali druhým, nezostalo by z nich nič. A preto sa ľudia aj držia ideí, ktoré sa medzitým zdiskreditovali. Tí sú tými ideami. A ego nikdy nemožno uspokojiť. Nech má v pohári koľkokoľvek, stále chce viac.
"Dosť je o čosi viac, než čo človek má", povedal Samuel Butler.
Takže: mali by sme stotožňovať s tým, čo je večné a trvalé, t.j. so svojimi dušami, ktoré nás zjednocujú s univerzálnou dušou, s "Bohom" či "Bytosťou", prenikajúcou do všetkého života. Podľa mystikov máme prístup do duchovnej dimenzie, kde je pravda a láska očividná a to prostredníctvom meditácie alebo modlitby. Keď zmeníte svoju totožnosť a stanete sa pozorovateľom, ktorý sleduje myslenie ako čosi cudzorodé našej duchovnej totožnosti, vnášame do svojich sŕdc božiu moc. Z ega-mysle sa stáva prinajlepšom počítadlo, prinajhoršom nudný votrelec. Tolle učí svojich nasledovníkov, ako byť nehybný a žiť v prítomnej chvíli; ako si vyprázdniť myseľ a odbaliť ten cukrík v jadre svojho bytia.
Čakanie na milosť
Vďaka Tollemu dnes mnoho ľudí kráča naokolo s vytržením na tvári. Cez seba vnášajú do sveta Boha. A tak sa dívajú aj na Krista. Niektorí ľudia môžu byť vo svete, ale nie sú jeho súčasťou. Iní sa od sveta celkom odvracajú. Podľa mňa je dôležitá rovnováha medzi egom a duchom. Mystici hovoria o acedii - duchovnej suchopárnosti či nudnosti, ktorá sa dostavuje vtedy, keď sa človek síce vzdiali od sveta, ale s Bohom sa mu nepodarí spojiť. Čosi ako limbo. Čakanie na milosť.
Ego má oprávnené potreby (sú to naše potreby) a často je ľahšie uspokojovať ich, než ich nechať hladovať v nádeji, že sa stratia. Láska, sex, rešpekt, peniaze - to sú príklady. Ale ego má aj oprávnené uspokojenia. Napríklad pocit dobre vykonanej práce. Zaslúžené povýšenie. Rozlúštenie zložitého problému. Upratanie garáže. Urobiť niekomu druhému počas dňa radosť. Dobré prebehnutie sa alebo zacvičenie si. Šťastná to osoba, ktorá vie samu seba (ušľachtilo) potešiť; ktorá je schopná robiť sama sebe radosť - hudbou, viktoriánskou literatúrou, pozorovaním vtákov, pletením, športom, atď.! Rád by som počul, čo vám osobne robí radosť. Je táto analógia žobrák-ego-myseľ osožná? Dajte mi vedieť! (hmakow@gmail.com in english, alebo redakcia@cez-okno.net)
(ukážka z článku)
Dr. Henry Makow
http://www.henrymakow.com/hows_your_inner_beggar.html
Zdroj: protiprudu.info
