Grécka literatúra zmienkami o Hyperborejcoch priam kypí. Niektoré z nich sa pohybujú čisto v rovine mýtov, iné sa ich snažia umiestniť do viacerých pozemských geografií. Hekateus napísal, že „krajina Hyperborejcov leží v Atlantickom oceáne naproti krajine Keltov“. Väčšina zdrojov síce nie je natoľko konkrétna, všetky sa však zhodujú na tom, že sa Hyperborea nachádza na ďalekom severe, čo je možné chápať buď ako súčasť kontinentálnej Európy, alebo ešte ďalej za ňou a bližšie k severnému pólu. Iní bádatelia sa ju pokúšajú nájsť podľa ďalších polomýtických – dlhovekých – rás.
Niekoľko ideí spájaných s Hyperboreou
Niektoré zdroje sa zmieňujú o ľuďoch nazývaných Arimfiani, ktorí údajne prebývajú južne od Riperiánských hôr. Toto pohorie pritom bolo vnímané ako ohromný kamenný pás obopínajúci Zem. Severne od tejto horskej bariéry sa nachádzal domov Hyperborejcov. Zmienka o kruhovej kamennej hradbe je blízka pevnosti pôvodnej domoviny Iráncov.
Grécky dejepisec Hérodotos zo 6. stor. pr.n.l. vo svojich dielach výslovne uvádza, že zmienky o Hyperborejcoch sa nezakladajú na očitých svedectvách tejto severskej civilizácie, pretože ani on ani nikto iný, koho pozná (alebo o ňom čo i len počul) v Hyperborei nikdy nebol. Názov Hyperborea v preklade znamená „za severským vetrom“. Hyperborejci údajne žijú vo svojej utopickej krajine v stave neustálej blaženosti, klaňajú sa Apolónovi (Bohu Slnka) a stavajú kruhové chrámy. Hoci je možné nájsť určité paralely medzi ľudom severnej Európy v dobe bronzovej (o ktorých mali Gréci akési povedomie) a Hyperborejcami, je zrejmé, že väčšina zmienok obsahuje viac mýtické predstavivosti než fakty. Hyperborejci vzývajúci Slnko nám v mnohom pripomínajú duchovne osvietené bytosti iránskych tradícií.
Tiež, takmer doslova, hovorí o existencii Hyperborey grécky dejepisec Plínius (IV, 26), interpretujúc a zhŕňajúc postrehy údajných svedkov z dávnej minulosti – ktorým na koniec ani sám nechce veriť:
„Za týmito (Riperiánskymi) horami, ..., je tam šťastný život ľudí, ktorých označujú ako chladných; dosahujú pomerne pokročilý vek a sú oslavovaní do nádhernej legendy. Veria, že tam sú slučky sveta a krajné medze referenčných hviezd. Slnko tam svieti počas polroka, a to len jeden deň, keď slnko nezmizne (ako by si myslel neznalý), od jarnej rovnodennosti až do jesene. Hviezdy tam vystupovali len raz za jeden rok na letný slnovrat, a prídu len v zime. Krajina je preto dlho na slnku, s výhodnou klímou a je zbavená škodlivého vetra. Nehnuteľnosťami týchto obyvateľov sú háje a drevené stavby – kvôli kultu bohov, pre všetkých ľudí a celej spoločnosti. Sváry a prípadné ochorenia nie sú známe. Smrť príde tam len z pocitu sýtosti životom... Je možné pochybovať o existencii tohto ľudu”.
Podobné mýty pretrvali ešte dlho v predkresťanskej severnej Európe. Severskí bohovia boli vzývaní tvárou k severu. Mýtus o Hyperborey bol aj v časoch Vikingov stále živý. Dokonca ešte v 11. storočí nášho letopočtu historik Adam Brémsky, ktorý sa vo svojom diele zaoberal pohanskými rituálmi, ktorých sa stal svedkom vo Švédsku, tvrdil, že najsevernejšie žijúcimi ľuďmi na svete boli Hyperborejci.
Je teda zrejmé, že v mnohých starovekých indoeurópskych mytológiách sa zhodne objavuje severská domovina a raj. Bez preháňania preto môžeme tvrdiť, že tento polárny mýtus možno vysledovať až k ľuďom obývajúcim prehistorickú Európu a časti Ázie. V severnej Európe sa stal súčasťou vnútornej geografia severskej predstavivosti. Hyperborea je bezpochyby strateným svetadielom tejto európskej predstavivosti – alebo reflexií skutočných, ale v tej dobe už mýtizovaných udalostí!
Zdá sa, že na Západe, okrem starovekého Grécka, bol ešte jeden duchovný prameň súbežný s kresťanstvom. Môžeme ho nazvať „polárnou tradíciou“. Zaoberal sa ňou napríklad autor Joscelyn Godwin v diele Arktický polárny mýtus.
Najstaršie iránske posvätné texty sú známe pod spoločným názvom Avesta a v mnohom sa podobajú indickým starovekým vedám. Z toho je zrejmé, že väčšina mytológie obsiahnutej v týchto dvoch súboroch má spoločný tradičný základ, ktorý existoval ešte pred tým, než sa Iránci a Indovia v druhom tisícročí pred naším letopočtom rozdelili na dva samostatné kultúrne prúdy. Z iránskej Avesty sa dozvedáme o mieste pomenovanom Arijana Vaejah – pôvodnej domovine árijských Iráncov. Zatiaľ sa však nenašlo žiadne presvedčivé vysvetlenie, a to predovšetkým z dôvodov, že problém jeho umiestnenia spočíva vo svete tzv. „vizionárskej geografie.“ Henry Corbin ide ešte ďalej a vysvetľuje ho ako prapôvodný a archetypálny obraz.
Nuž, tiež jeden z názorov, ktorý je proti srsti aj tzv. „romantickým historikom a mytológom,“, ale aj modernistickým vedcom – geológom či archeológom – ktorí sú skalopevne presvedčení o fyzickej existencii bájneho kontinentu. Čo sa však môžeme dozvedieť ďalej?
Staroveký iránsky mýtus rozpráva o Yinovi, najväčšom zo smrteľníkov, ktorému bohovia prikázali vytvoriť útočisko, v ktorom by sa mohla väčšina duchovných bytostí ukryť pred smrteľnou zimou, vyvolanou silami démonov. Keď táto katastrofa konečne prešla, ľudia z útočiska sa mohli vrátiť do vonkajšieho sveta a znovu ho zaľudniť. Toto severské útočisko árijských Iráncov je popisované ako opevnená citadela, vnútri ktorého domy a sklady umožňujú obyvateľom prežiť zlé časy. Jej obyvatelia videli vychádzať Mesiac a Slnko len raz do roka, a preto im rok pripadal ako obyčajný deň. Ide teda zrejme o dochované pamäti ľudstva či znalosti pozemskej oblasti na ďalekom severe, pretože na póloch je iba jedna noc a jeden deň do roka.
V niektorých rysoch iránskeho mýtu sa objavujú prvky severoeurópskej (germánskej) mytológie. Asgard, domov Ódina a ďalších príslušníkov rodiny bohov Ásov, je v podstate pevnosťou. Hovorí sa o krutej zime, ktorá údajne trvala tri roky bez prestávky. Neustále snehové búrky sprevádzal silný mráz. Údajne malo ísť o predzvesť Ragnaröku – Súmraku bohov a podľa niektorých verzií mýtu aj o koniec sveta samotný.
Paralely k týmto legendám existujú aj v indických tradíciách. Hindské mýty hovoria o „ľude severného slnka“, Uttarakurušoch, obývajúcich polárny raj, ktorých dokonalosť je symbolizovaná tým, že sú vzájomne prepojenými dvojčatami. V knihe Bál Gangadhar Tilaka – Arktický domov vo Védach je rozpracovaná myšlienka, že pôvodným domovom Árijcov neboli priestory strednej Ázie, ako sa všeobecne súdi, ale ďaleký sever. Tvrdí, že mnohé doteraz nevysvetliteľné časti starodávnych hindských textov sa v prípade prijatia idey polárnej domoviny stávajú jasnejšími. Vo Védach sa napríklad hovorí o „tridsiatich sestrách svitania krúžiacich ako koleso“ a o „svitaní mnohých dní“ predchádzajúci východu Slnka. Obe tieto zmienky v podstate opisujú polárne podmienky...
-pokračovanie-
Marián Kapolka
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
EXKLUZÍVNY ROZHOVOR S AUTOROM nájdete na tejto adrese
Súvisiace:
HYPERBOREA
http://www.cez-okno.net/rubrika/hyperboreaMýty alebo skutočnosť?
http://www.cez-okno.net/rubrika/myty-alebo-skutocnost
