Obrázok používateľa CEZ OKNO
NIEKOĽKO SLOV O AUTOROVI...

Text, ktorý píšete, má tendenciu vťahovať vás do jeho vlastného sveta, teda do textu samotného: autor sa stráca vo svojom texte ... Okrem toho, že tam blúdite ako v neznámej krajine, zároveň riskujete, že skutočného Autora nenájdete, navyše - takýmto ponáraním sa do textu vznikajú odbočenia: celkový rytmus toho, čo chcete povedať je potom zložitejší na percepciu... Pozornosť na prstoch, ale aj na monitore - a zároveň maximálna otvorenosť voči tomu, čo prichádza, vás zaručene udržia „nad hladinou“. Pri tomto type písania sa už tak veľmi nekoncentrujeme na našu takzvanú logickú myseľ – o ktorej sme si doteraz azda mysleli, že „má na svedomí“ naše písanie... Naše skutočné písanie „vychádza“ kdesi z oblastí, kde logická myseľ končí... Tam, kde končia všetky logické riešenia začína Krajina krajina mimo ilúzie – Krajina Skutočnosti... A v nej prebýva skutočný Autor... V zásade platí – to, čo sa vám deje vo vonkajšom svete, reprezentuje váš vnútorný Príbeh – teda príbeh Toho, ktorým v skutočnosti ste... Stopovaním vonkajšej „reality“ nakoniec nájdete svoj vlastný Kód...

Každý sme tu pre čosi...

Na toto „čosi“ máme talent a vlohy... Naše vlohy sú využité Duchom, aby sa nimi prejavil – ja svoje vlohy ponúkam Duchu, aby sa prejavil písaním... Činím tak zakaždým, ako otváram nový súbor a položím prsty na klávesnicu...

Koncentrácia na prsty, alebo hoc aj na vznikajúce slová na obrazovke „obchádza rozum“ - lepšie povedané: takýto spôsob „odovzdania“ rozozvučí rozum ako zvon – ako keby bol rozum ozvučnicou, na ktorom sa formuje zvuk - vibrácia prichádzajúcich energií – príbehov... Takouto ozvučnicou je celá naša myseľ – logická i nelogická, vedomá, podvedomá, nadvedomá... Na našej mysli „Ktosi“ vyhráva... Je tu Hráč – Hudobník... Je tu Zvonár, ktorý produkuje Zvonkohru...

Môžem si ešte vôbec nárokovať, že som to ja, či moja myseľ /nedajbože moje prsty.../, kto toto všetko píše? Ktosi si ma iba „požičiava“ na splnenie nejakého svojho konkrétneho zámeru – a tak sa vnímam byť iba malým ohnivkom v Jeho Príbehu... Som jednou vetou v Jeho Veľkom Románe... V tom Románe máme všetci svoje presné miesto – máme tam vyrátaný čas i priestor, kedy máme vystúpiť so svojou replikou... Samozrejme - máme aj možnosť slobodnej voľby – môžeme si vždy vybrať medzi „áno“ a „nie“ - podobne ako v laterne magike – ak však volíme z úzkeho priestoru nášho „ja“, môžeme „skočiť na lep“ mámeniu ilúzie, ktorá na nás z každej strany blýska, aby sme sa chytili na háčik – a presne to aj robíme... Stávame sa potom otrokmi Obrazu – sme jeho zajatcami, držíme sa tam prostredníctvom našej „chytenej“ mysle... Blúdime...

Aj toto „chytenie“ a "blúdenie" je však našou školou – učí nás ROZLIŠOVAŤ – a teda r o z o z n á v a ť... Učí nás rozlišovať a rozoznávať svetlo od odrazu, zlato od pozlátka, zrno od pliev... Učí nás vidieť "kde je sever"... V konečnom dôsledku nás učí rozoznávať ilúziu od skutočnosti... A teda aj skutočného Autora od autora domnelého...

Myseľ nemá na všetko riešenia – má totiž svoje hranice... A do toho hraničného pásma sa dostávame, aby sme p o c h o p i l i, že je tu ešte niečo „nad“ - a je to rozľahlejšie a omnoho účinnejšie... Je to jemnejšie a v Hierarchii má vyšší stupeň... Toto „jemnejšie“ je ako plodová voda, v ktorej myseľ žije a na ktorú je napojená pupočnou šnúrou... Myseľ je vyživovaná z týchto Oblastí – Oblastí „nad“ mysľou... Myseľ je „hrubšieho zrna“ - a preto je bližšie „fyzičnu“ - teda aj našim prstom na klávesnici... V mysli rezonuje onen „nemý hlas“ ktorý potom prepisujeme do písaných slov... Hlas je rezonanciou mysle - ale p o c h á d z a z plodovej vody vedomia – jeho zdroj, jeho tvorca účinkuje z oblastí temného oceánu vedomia.

Sme tu na to, aby sme reprezentovali jedinečný prejav z miliárd rovnako jedinečných prejavov Ducha /Tichej Sily/: každá bytosť je tak veľmi špecifickým prejavom Ducha – len málo bytostí však v i e, aký je „špecifický“ prejav Ducha práve ten jej... To, čo je našim ľudským najvlastnejším poslaním azda len tušíme – nemáme však odvahu rozpoznať ho, a už vôbec nie realizovať to poslanie naplno...

Dnes píšem o ceste na vertikále – kde nie je vzdialenosť „metrická“ - vzdialenosť tu je reprezentovaná prestupom určitých pásem, naukladaných jedno na druhom ako dimenzie... Sú to samostatné Vesmíry „zrolované“ jeden povedľa druhého a presahujúce jeden do druhého... Na samom „spodku“ tejto poschodovej torty je naše telo – a naše píšuce prsty: ba je tam ešte aj technika – ten náš vitruálny výtvor... A táto technika prenáša informáciu, ktorú práve dekódujete prostredníctvom vášho monitoru... Práve v tejto chvíli ju posudzujete vo vašej m y s l i a na základe tohto „súdu“ rozhodujete, či ju vpustíte do hlbších sfér svojej vlastnej bytosti, alebo, či jej prístup zamedzíte a budete sa tak pred ňou chrániť... Je to na vás...

Na samotnom „vrchu“ Hierarchie je nerozlíšená jednota a jedinečnosť zároveň – aj táto „časť torty“ tvorí vašu bytosť – je vami... Prechádzate naprieč dimenziami a robíte tak po celý život, aj keď nevedome... Prostredníctvom nášho technologického zázraku – výplodu ľudského rozumu - môžeme uskutočniť vzájomné prepojenie na horizontále a nielen to – môžeme uskutočniť „vyladenie“ všetkých „poschodí torty“- a v nás tak môžu komunikovať aj svety ukryté na vertikále...

Opúšťaním sféry rozumu /rozumových riešení/ odhaľuje sa dokonalá inteligencia riešení z „vyšších“ sfér v rámci Hierarchie... Za našim „vonkajškovým príbehom“ - ktorý reprezentuje naša „autobiografia“ ležia ukryté Príbehy – vonkajškový príbeh tieto príbehy o d r á ž a /zrkadlí/... Stopovaním vonkajšieho príbehu začíname chápať o čo ide – postupne rozoznávame naše skutočné „postavenie v hre“ a stretáme sa s Autorom – našou skutočnou podstatou...
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

november 30, 2009 20:13 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top