Obrázok používateľa CEZ OKNO
PASCA VEREJNEJ MIENKY

Veža Nového Babylonu sa otriasa...Všetci tie seizmické otrasy cítime... ZAKRÝVANIE SKUTOČNOSTI je metódou všetkých OVLÁDACÍCH PRÍBEHOV – úsilie zachovať si „dekór“ a „imidž“ je charakteristické pre udržanie sa systému pri moci, hoc by už bol tesne pred zrútením... Systém sa drží pri moci vytváraním o b r a z u o sebe samom a to až do chvíle, keď už dávno stratil svoju vlastnú statiku... Ani o KRÍZE sa už akosi nehovorí – médiá navodzujú predstavu, že kríza sa rieši a je už ako-tak zažehnaná... V správach sa však podchvíľou dozvedáme o p r e p ú š ť a n í a odchode investorov... Tí slávni INVESTORI nás tuším opúšťajú – je to azda len otázka času, kedy celkom opustia potápajúcu sa loď – pôjdu tam, kde je ešte lacnejšia pracovná sila ako u nás... Pôjdu za ustavičným zlacňovaním svojich výrobkov – to je logika trhu...

Kam nás privedie /ako krajinu, ako rodiny, ako jednotlivcov/ táto logika?

Dokážeme sa ešte vôbec pozrieť na „holú skutočnosť“ a čosi pre svoju záchranu podniknúť? Ako tak pozorujem svoje okolie, uvedomujem si, ako m o c n e lipneme na našich predstavách o našom postavení v systéme, podporovanom cieleným narábaním s verejnou mienkou... Držíme sa zubami-nechtami našich vlastných predstáv a predstáv, ktoré nám zvonka podsúvajú: považujeme ich totiž /celkom paradoxne/ za našu jedinú istotu...

Je tu však SKRYTÝ PRÍBEH SVETA... Skrytý Príbeh sa p r e j a v u j e vo svete foriem všetkými mysliteľnými i nemysliteľnými spôsobmi – každý z nás, každá živá bytosť /organická i anorganická/ prežíva navonok svoj vlastný príbeh – na úrovniach, ktoré sú nám /zatiaľ/ ukryté, sú však tieto príbehy Jedným Príbehom. Naša konkrétna historická doba je č a s ť o u sledu Udalostí, ktoré smerujú „od-do“... Bolo nám už dávno prezradené, že smerujú od Alfy po Omegu, pričom Alfa a Omega predstavujú Jeden Bod – Začiatok/Koniec: Had požiera svoj chvost.../Had je onen Qetzalcoatl, Uroboros, alebo Vták Ohnivák, neustále sa spaľujúci a neustále vstávajúci z popola.../ Návrat neznamená „cestu späť“, ale práve naopak – znamená p o s u n o „oktávu“ vyššie, pretože nič čo raz bolo sa už nezopakuje v tej istej podobe... Alfa je aj Omegou, ale...

...ale medzi Alfou a Omegou spočíva celá história Vesmíru, vrátane našej pozemskej histórie – Návrat znamená, že celá skúsenosť Vesmíru so svojou vlastnou históriou „oplodňuje“ počiatočný Bod a posúva ho v systéme nebeských sfér vyššie a „bližšie“ k Stvoriteľovi, spočívajúcom v Neprejavenom...

V nepredstaviteľne rozľahlých Božích Cykloch sú uložené menšie – jeden v druhom, ako matriošky – až po najmenšie cykly, ktoré sú v nami pozorovateľnom svete reprezentované cyklami vzniku a zániku častíc a vĺn...

Naše individuality – naše vlastné životy sú zábleskami v Stvorení – svoj „čas života“ však prežívame podľa nášho vlastného „nastavenia“ - sme nastavení na vnímanie času v istom konkrétnom pásme vnímania /ako ľudské bytosti vnímame svoj čas inak, ako napríklad náš pes, to už nehovoriac inak ako muchy, ktoré rýchlosťou mihnutia oka preletia popred náš nos/.../Mucha vníma čas inak, ako ho vnímame my – zaiste nemá pocit, že žije len malý zlomok našich životov – jej dĺžka života je postačujúca – v rámci nej prežíva svoj vlastný čas.../

Našu ľudskú skúsenosť pomeriavame našim naladením na vnímanie nášho času a priestoru – v rámci týchto možností si n e u v e d o m u j e m e svoj vlastný príbeh – sme v ňom akoby stratení, ponorení tak, že prebieha akosi „pomimo“... Narodili sme sa sem preto, aby sme tento náš autentický príbeh realizovali. Naše okolie nás však vťahuje do svojho vlastného príbehu – je to príbeh umelý, vytvorený a udržiavaný človekom. Ľudská myseľ vytvorila v priebehu stáročí svoj vlastný obraz – dnes o ňom zvykneme hovoriť ako o p a r a d i g m e. Človek vytvoril svoje vlastné zákony – a na ich základe vytvára skutočnosť. Od narodenia sa pohybujeme v tejto skutočnosti – učíme jej naše deti a tak sa uzatvára kruh nášho oddelenia od Živej Skutočnosti – teda od tej, ktorú „produkuje“ pohyb Cyklov. A tak nežijeme svoje životy.

História dávnych civilizácií /ktorú „oficiálne“ akosi nechceme akceptovať/ je príbehom /legendou/ o fungovaní a účinku Cyklov. Napríklad legenda o Babylonskej veži nás učí chápať rozpor medzi paradigmou /vežou/ a Živým Príbehom Skutočnosti /Boh/. V istej fáze príbehu, tvoreného paradigmou a ochotou ľudských bytostí budovať svoju realitu z pozície naučených zákonov, sa „veža“ rúca... Stáva sa to práve v úseku Príbehu, kedy dosahuje stavba ľudskej mysle svoj vlastný vrchol – keď nachádza svoj k ó d – najmenšiu možnú časticu, z ktorej je ako hologram vytvorená... Na vrchole „veže“/pyramídy/ je „kód“- pôsobí ako mikročip, ako najmenšia deliteľná časť, ktorú obsahuje celok vo všetkých svojich častiach a navyše – celok má formu a tvar tohto „mikročipu“. /Pyramída má na vrchole pyramídu – a má ju v každej svojej najmenšej časti.../

Ľudstvo sa vo svojom vývoji vždy priblíži k rozlúšteniu a poznaniu tohto „kódu“ - dnes predstavuje onu slávnu „teóriu všetkého“: aj keď sa v otázkach vedy necítim byť kompetentný, mám za to, že experiment v podzemnom urýchľovači častí smeruje práve k tomuto: k experimentálnemu potvrdeniu teórií, ktoré sa usilujú nájsť a vyjadriť „rovnicu všetkého“... V tejto „rovnici“ je totiž zakódovaná MOC NAD SVETOM.

SVETOVLÁDA je závislá na rozpoznaní a využití tohto Kódu – rovnice všetkého... Všetka moc sveta spočíva v tomto poznaní – vojna sa vedie na tomto poli – na poli ľudského poznania...

Legenda o Atlantíde /jej „zmrazená“ história/, legenda o Babylonskej veži /veži mysle/ ale aj iné legendy, obsiahnuté v posvätných knihách ľudstva a v našej kolektívnej pamäti nás nemajú nielen varovať – majú nám ukázať c e s t u a oboznámiť nás s fungovaním Cyklov – pochopenie tohto fungovania nás má zbaviť pokusov zneužitia moci...

Dnes všeobecne uznávame /a realizujeme/ moc ako mieru schopnosti vlády nad príbehmi ostatných – absolútna moc z tohto pohľadu znamená schopnosť z vlastného popudu /vôle/ ovládať a ukončiť príbeh inej bytosti i celého sveta. Tento typ nadvlády sa formoval celé tisícročia – a teraz dosahuje /aj vďaka technike/ svoj vrchol. V jeho základe je schopnosť a beztrestné právo ukončiť váš život, alebo ho ovládnuť prostredníctvom utrpenia, a naopak, rozkoše. Vladár má v rukách prostriedky, ktorými vás môže týrať, mučiť, ale aj odmeňovať. Nad ním už nestojí žiadna moc, ktorá by mu toto právo upierala, alebo by ho zaň trestala... Vladár môže vohnať do smrti nielen vás – ale celú krajinu. Ak je vláda dokonalá, má možnosť dohnať do smrti celý svet – a o takú moc sa dnes hrá... Dnes sa hrá i b a o túto absolútnu svetovú moc. A k tomu je vytvorená štruktúra – palác svetovládcu je už postavený, je v ňom už i trón – prebieha len boj, kto si naň teraz zasadne... /Azda už na ňom vyvolený už aj sedí – iba o tom nevieme.../ A toto všetko – táto nekonečná koncentrácia ovládacej moci – sa odohráva priam pred našimi očami, počas našich životov... Svedčí to o tom, že sa /ako hovoria legendy/ blížime k Záveru Príbehu – presne na miesto v r c h o l u... Legendy sú prstom, ktorý ukazuje na Mesiac – „mesiacom“ je Tichá Sila, ktorá pôsobí formou Cyklov.

Moc Tichej Sily nie je tá, ktorou sa vyznačuje ovládacia moc - teda panovanie nad životom a smrťou svojich blížnych – moc Tichej Sily je cestou „najmenšieho možného odporu“ - touto Cestou „plávajú“ vesmírom nebeské telesá i naša vlastná planéta... Z pohľadu ovládacej moci je to „sila slabosti“ - presne tá sila, ktorú nám „demonštroval“ svojim živým príbehom Kristus.

Do prúdu tejto Sily sa dostávame „oddávaním“. /„Nie moja, ale Tvoja vôľa...“/. Oddávanie Sile od nás vyžaduje absolútnu n e b o j á c n o s ť /strach nás vrhá naspäť do osídiel ovládacej moci/... Ovládacia moc sa odlišuje od Moci Tichej Sily tým, že vyvoláva strach – najúčinnejší je strach z utrpenia a smrti... Kristov pozemský príbeh končí zradou, nepredstaviteľným utrpením, samotou a smrťou – ale nekončí tak preto, aby nás vystrašil a zlomil – práve naopak – muž na kríži nám chcel ukázať, že je tu okrem strachu ešte mocnejšia sila... Syn Boží mal nesporne m o c – vedel konať zázraky. Ovládal Tajomstvo Sily... Môžeme pochybovať o tom, že z pozície svojej božskosti m o h o l zahubiť svojich mučiteľov? Ak by c h c e l - m o h o l sa ukrižovaniu vyhnúť – m o h o l sa stať kráľom Židov, ako ho azda aj vyzývali jeho učenníci, on to však neurobil... ODDAL SA... Ukázal, že sila o d d a n i a sa presahuje útrapy, bolesť a strach... Skutočné víťaztvo je prekonanie bolesti a strachu prijatím svojho určenia – svojho poslania tu na Zemi, svojho autentického príbehu – toho, ktorý máme svojim zrodením r e a l i z o v a ť...

Láska /tichá to sila/ píše svoje vlastné príbehy – sú to veľké príbehy Kozmu i človečenstva – sú to autentické príbehy, ktoré – rovnako ako ten Kristov – môžu byť drsné... Rovnako ako príbehy rozprávok však hovoria o KONEČNOM VÍTAZASTVE LÁSKY A DOBRA.

Ovládacie sily, ktoré sa javia z nášho ľudského pohľadu neprekonateľné, účinkujú preto, lebo udržiavajú v povedomí ľudstva predstavu o konečnosti – predstavu o smrti a zániku... Táto predstava /ktorá dosahuje svoje maximum v takzvanom materializme/ nás má udržiavať v ustavičnom napätí – opakujem, že tento strach je základom ovládacej moci. Máme strach, bázeň a úctu pred tými, ktorých sme si zvolili za svojich vodcov – máme veľký rešpekt pred ich inštitúciami, ktorými ovládajú a manipulujú náš každodenný život...

A tak sme chytení a uzatvorení v bludnom kruhu – sme chytení v obraze tohto sveta a pohybujeme sa v ňom ako postavy na dvojrozmernom plátne – cítime svoju nespokojnosť, no nevieme z čoho vychádza - hľadáme „dvojrozmerné“ riešenia – tie nám sľubujú médiá, obchod a reklama – nikdy ich však na tejto „hracej ploche“ nenájdeme... Náš autentický príbeh nám neustále uniká a s ním aj zmysel toho, prečo žijeme...

Vystúpiť z tohto sveta – v ktorom sme doslova a dopísmena „po uši“ /a ešte vyššie/ je takmer neuskutočniteľné – znamená totiž celkovú premenu našich životov. Len pomyslenie na takúto zmenu nás znepokojuje a desí – vieme, čo by sme mali urobiť, no neurobíme to. Máme strach. Máme strach, že sa môžeme v svojich prepočtoch mýliť – opierame sa o skúsenosť väčšiny - väčšinou je celé naše okolie... /Nenadarmo sa zameriava celosvetový biznys na masy – väčšinu, alebo aj verejnú mienku/. Verejná mienka predstavuje skúsenosť väčšiny – ako ľudské bytosti, ako jednotlivci sme zajatcami verejnej mienky. Dennodenne sa usilujeme vyhovieť požiadavkám verejnej mienky – ako potom uskutočniť akt realizácie svojho autentického životného príbehu a neutrpieť odreniny, zlomeniny a azda aj vyhnanstvo, biedu a smrť?

Neviem, ako to môžete uskutočniť vy – ja som sa o to pokúsil. V roku 03, keď bol život v Ilúzii pre mňa takmer neznesiteľný, odhodlal som sa pre VABANK. Skočil som aj so svojou láskou do veľmi neistého prostredia, a času, ktorý akoby sa pred nami uzatváral a končil sa... Nevideli sme ani na krok dopredu /platí však, že ak sa však raz o d h o d l á t e, nemáte už cesty späť/...

Bola to veľmi drsná – ale zároveň tá najfantastickejšia cesta našich životov.

Nezomreli sme na nej fyzicky – ale celkom iste zomreli naše sebapredstavy a teda všetko to, čo bolo na našich životoch iluzórne... Zomrela tá časť našich osobností, ktorú reprezentovalo naše meno a naše spoločenské postavenie...

Stretli sme s e b a – a stretli sme iné ľudské bytosti, ktoré nás „na druhej strane“ očakávali – naplnil sa tak jeden fascinujúci príbeh, príbeh, ktorého obrysy sa nám objavovali vo snoch a preto sme na hlbokých úrovniach našich bytostí o ňom dávno vedeli...

Svoje príbehy na pokračovanie píšem na základe svojej osobnej a prežitej skúsenosti - nedávam návody nikomu /nikto nemá opakovať cestu iného/... Varujem pred nástrahami takejto cesty: netajím, že nie je d r s n á a nie je určená pre každého... Moja skúsenosť je však takáto: pre mňa je prijatelnejšie skočiť z veže, ktorej hrozí pád a pokúsiť sa využiť všetky svoje teoretické vedomosti i naučené schopnosti PREMENY PÁDU NA LET, ako sa celkom pasívne nechať pochovať pod jej troskami a nikdy neprísť na to, prečo som tú krátku chvíľu – záblesk vo Večnosti - žil... Ak aj na svojej ceste týmto zrodením nedôjdem do konečného cieľa, pri spätnom pohľade na svoj život budem môcť oceniť fakt, že som sa o to predsalen pokúsil...

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

december 18, 2009 23:56 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top