Obrázok používateľa CEZ OKNO
Quetzalcoatl

Je to tak, že v posledných desaťročiach sa naozaj začalo verejne šíriť poznanie, ktoré bolo celé veky utajované /s úmyslom držať ľudstvo na uzde/ - a síce, že sme sami tvorcami svojho osudu a osudu tohto sveta: aj poznatky modernej vedy už hovoria o pozornosti ako o sile, ktorá mení experiment... Nestretol som sa však s nápisom na titulnej strane: POZOR, MÔŽE ZABÍJAŤ!, podobnému ako sa píše na cigaretách... Teraz ma dobre počúvajte: nie som odporcom tohto poznania, práve naopak! Mojim snom je oslobodené ľudstvo, oslobodený človek ale – keďže som s touto cestou čosi zažil – chcem sa podeliť so svojou skúsenosťou... A tá je: POZOR, MÔŽE VÁS TO ZABIŤ! Ak máte chuť čítať ešte ďalej, nech sa páči... Azda to prežijete.

Vesmír je obrazová galéria – všetky „obrazy“ tu už sú: my však prechádzame od jedného ku druhému po línii času a svojou pozornosťou ich robíme „reálnymi“. Reálnymi sa stávajú v tej chvíli len pre nás – v skutočnosti tu boli dávno predtým, ako sme do galérie vošli: väčšina z nich tu bola d á v n o pred tým, ako sme sa narodili: boli vytvorené /z nášho hľadiska/ v dávnej minulosti. Minulosť – prítomnosť - budúcnosť existujú práve len z tohto „nášho hľadiska“. Naše h ľ a d i s k o je náš osobitý uhoľ pohľadu – vychádza z nášho „bodu spojenia“... VŠETKY OBRAZY vznikli mimo nášho času a priestoru /sú tu aj bez nás/ - my sme sem prišli v istom priesečníku času a priestoru, aby sme vnímali a určovali „smer prehliadky“. Je teda na nás, ktorému obrazu venujeme pozornosť a aká bude intenzita tejto pozornosti. Pri jednom obraze sa zastavíme kratšie, pri inom dlhšie – pri niektorom /ktorý nás „osloví“/ môžeme stáť celé hodiny, môžeme sa k nemu vracať po celý život a „študovať ho“ - vtedy sa naša prehliadka mení z horizontálnej /postupujúc chodbami galérie/ na vertikálnu /smerom do hĺbky obrazu/. V každom prípade je na nás, ako sa rozhodneme. Je na nás, akej budúcnosti „dáme šancu“... Ak vidím zo svojej súčasnej situácie svoju budúcnosť čierne, je to preto, lebo ona čierna už je. Je tam obraz mojej čiernej situácie, najtemnejšej, akú si dokážem predstaviť /a verte, že ja mám bujnú predstavivosť/...

A preto sa chvejem strachom a strach ma ochromuje a ja padám: trasiem sa pred desivým zajtrajškom, pred koncom svojho vlastného sveta: kedy príde? Keď má prísť, nech je to radšej hneď: nevládzem už čakať...Nikto ma nepresvedčí, že ten obraz tam nie je – ja si naň spomínam, poznám už túto galériu, už som v nej bol miliónkrát, len som na to zabudol. Teraz si spomínam –TEN OBRAZ APOKALYPSY TAM JE!!! Ako to, že ho ostatní nevidia a slepo sa rútia ku svojmu koncu a nič s tým neurobia? Ale čo s tým môžu urobiť, keď s tým nedokážem nič urobiť ani ja? Môj vlak sa rúti dopredu a zlyhali mu brzdy – náraz je nevyhnutný, deštrukcia vyplýva z logického faktu, že koľajnice vedú jediným možným smerom... Svojim spôsobom ma tento d e s priťahuje: má magnetickú silu príťažlivosti, chce, aby som sa naň pozrel, stačí letmo, aby vyvolal vo mne spomienky na všetko to utrpenie ľudstva v minulosti, všetky tie boje, vojny, popravy, mučenia, zrady a križovania, aké kedy Maliar Zla namaľoval. UŽ SOM TO PREŽIL MILIÓNKRÁT – mám takú skúsenosť a ten obraz mi to len pripomína... Keď som sa narodil, /bolo to v železničiarskom domčeku tri metre od trate/ desil ma prechod parných lokomotív a húkanie vlakov. Aj keď som nevedel o čo ide, železný lomoz a hrozivé odfukovanie čiernych mašín, trikrát väčších a vyšších ako spomínaný domček vo mne prebúdzali s p o m i e n k u na čosi, čo som si /vzhľadom na to, že som sa len pred pár mesiacmi narodil/ „nemohol pamätať“. Ja som si však napriek tomu p a m ä t a l. Bola to spomienka na vojnu, ktorú som vzhľadom na dátum svojho narodenia nezažil, spomienka na ťažké bojové mechanizmy – húkanie vlaku znelo ako sirény, volajúce do krytov, či pripevnené na trupe strmhlav útočiacich „Messerschmidov“... Čo je najhoršie, preniesol som túto skúsenosť do budúcnosti: predstavoval som si KONIEC SVETA V BUDÚCNOSTI a APOKALYPSU. Malo to byť okolo roku dvetisíc – a tak som vedel, že moja prehliadka obrazov s k o n č í niekedy v tomto lineárnom čase a Obraz Hrôzy bude znova stáť predo mnou, počká si tam na mňa, pretože je s k u t o č n ý...

Vzhľadom na to, že všetky obrazy v galérii v nej už sú a teda vesmír obsahuje v sebe všetky svoje možnosti z á r o v e ň, je logické, že je tam aj Obraz Apokalypsy – a to nie nejakej „všeobecnej“, či „všeľudskej“ Apokaplypsy, ale aj tej mojej – celkom osobnej... Ruku na srdce: skaza celého sveta nás tak netrápi, ak máme byť medzi tými, ktorým je súdené prežiť... Skaza sveta začína mať pre nás skutočný a reálny význam až vtedy, keď sa nás priamo dotýka: keď predstavuje obraz nás samotných: náš vlastný Portrét... Lebo, milý dámi a páni – ak je pravdou to, čo vám tu popisujem, potom je v Galérii aj ten náš individuálny a veľmi súkromný obraz – obraz konca nášho individuálneho a súkromného života... Nech sme sa doteraz báli vojen, zemetrasení, záplav, hladomoru, chorôb, katastrof všetkého druhu – je to nič oproti tomu, keď „morové rany“ zasiahnu priamo náš vlastný osud. Až vtedy vieme, o čo ide: nečítame o tom, ale p r e ž í v a m e to... Keďže si však myslíme, že sme od ostatných oddelení, podliehame dojmu, že sa to deje len nám: so strachom sa obzeráme po okolí, či na nás nie je čosi vidieť, lebo máme strach z toho, že nás, oslabených vlastným nešťastím spoločnosť i naši priatelia jednoducho odvrhnú: svet už je taký. Máme s ním takú skúsenosť – máme s k ú s e n o s ť, že oslabených jedincov požierajú dravci...

Čítali ste Jóbovu knihu?

Fajn. Ani ja nie. Teda nie tak, akoby som mal... Čítal som ju veľmi narýchlo, nechcelo sa mi do nej... Radšej som čítal iné, veselšie a optimistickejšie príbehy... V týchto časoch na ňu /aj na to, čo som si z nej zapamätal/ často myslím: za Jóbom, ktorého stíhalo jedno nešťastie za druhým prichádzajú jeho priatelia a r a d i a mu. V dobrej vôli, samozrejme, lebo sú to dobrí priatelia. Sú to vyspelí priatelia a tak sa usilujú o odhalenie vnútorných a nielen vonkajších príčin jeho súženia: majú totiž svoje predstavy o tom ako funguje zákon „príčin a následkov“... Zrejme sa odklonil od Božích zákonov, nemyslel dosť pozitívne, nebol vo svojej viere dosť silný a podobne... Jób však všetko odmieta, polemizuje s nimi: nie, on bol predsa svojmu Bohu verný, žil tak, ako bohabojný muž žiť má a predsa... Myslia si o ňom, že je iba spurný a nedá si poradiť – preto ho Boh trestá... Prečo spomínam tento príbeh? Jóbovi kámoši vám nepripadajú ako dravci, ktorí sa vrhajú na oslabeného a chcú ho doraziť a zožrať, práve naopak: sú to dobrí ľudia... Chcú pomáhať. Usilujú sa nájsť slabé miesto v Jóbovmu vzťahu k Bohu, lebo v e d i a, že vonkajšie a materiálne okolnosti súvisia s tým, akí sme vovnútri... Vonkajšie zlo je prejavom zla vovnútri - a tak je to zlo v Jóbovi... JE TO VO VÁS: a preto sa od vás bohabojní a spravodliví priatelia odklonia – usúdia, že ste si sám na vine a nechajú vás na púšti, napospas vášmu vlastnému osudu... Tak to totiž má byť – inak by nebol príbeh o Jóbovi taký silný.

Nechcem sa viacej ponárať do príbehu z Biblie: dovolil som si ho pripomenúť len preto, aby som načrtol situáciu /ktorá tu už je/ strachu z opustenia spoločnosťou, namaľovaný veľmi jemnými odtieňmi maliara biblických obrazov. Strach z toho, že vás na konci vašej prehliadky obrazov opustia aj vaši duchovní bratia je jedným z najsilnejších: je azda desivejší ako smrť – má príchuť zatratenia... No aj tento obraz v Galérii je: a je to váš vlastný portrét... Vo vesmíre existuje situácia vašej vlastnej skúsenosti s pádom na absolútne dno: každý z nás je „malým“ Jóbom /a preto túto knihu čítame neradi/...Jóbova kniha predstavuje obraz Apokalypsy, či Konca času na individuálnej rovine a do dôsledkov: hrdinom je jeden muž a nie ľudstvo ako také...Už keď sme sa na tento svet narodili, bol tu ten Obraz. Ako deti sme si naň dobre pamätali – premietal sa nám v desivých snoch, bol ukrytý za predstavou draka z rozprávok. Každá rozprávka nám ho jednou svojou časťou /časťou obrazu zla/ pripomína. A predsa naň chceme v procese dospievania zabudnúť: po vzore svojho okolia a celej spoločnosti robíme všetko pre tom, aby sme na tento jediný Obraz – zabudli... Zatvárame si oči – ubližujeme druhým, aby nebolo ublížené nám. Premietame spomienku na Obraz Hrôzy do vonkajšieho sveta: a vida, zapnime len dnes večer televíziu, prepnime zopár náhodne vybraných programov a garantujem vám, že ak nie hneď, tak po pár minútach celkom iste uvidíte obraz toho, ako ktosi na kohosi mieri zbraňou, alebo ju použije...

Prenasledovanie, agresia, mučenie, zabíjanie, znásilňovanie, teror všetkého druhu – to sú obrazy galérie, ktorým venujeme pozornosť – milujeme ich, lebo nám dávajú zabudnúť na strach z našej vlastnej možnej budúcnosti: všetko nešťastie má stihnúť iných, azda aj susedov, alebo hoc aj celý svet: len nie mňa... Panebože, len nie mňa! Presvedčenie Jóbových priateľov o tom, že ak budem žiť cnostne, zbožne, duchovne, tak nič zlé sa mi nemôže prihodiť, vyplýva z pocitov vlastnej bezmocnosti: utiekame sa k „vyšším princípom“ z neviery v našu vlastnú moc vyberať si svoju budúcnosť na základe nášho vlastného zámeru a rozhodnutia. Opakujem: to, aký obraz z nespočetného množstva obrazov v Galérii si vyberieme, záleží na nás – na našej slobodnej vôli. Sme v tom sami – Boh nás netrestá. Je to na nás a nie na autorite, ani na Bohu nie... Boh nám stvoril Galériu – celú. Je tu a teraz. Nepodlieha času. Pochopiť však /a prežiť/ hĺbku osamotenia jednotlivca, ktorý si v Galérii v jednej chvíli uvedomí, že r o z h o d u j e /nie teda vedený turistickým sprievodcom/ o tom, ktorý obraz si vyberie ako svoju vlastnú budúcnosť je takmer nepredstaviteľné! Po celý čas nášho žitia v e r í m e, že je tu okrem nás ktosi, kto nám v najťažšej chvíli /ak taká vôbec príde/ pomôže. Len tí, čo prešli smrťou však vedia, aká to bola ilúzia – mŕtvi však mlčia a tak nás nemajú ako upozorniť... Azda nám pomôže rodina, priatelia, známi, spoločnosť, poisťovne, alebo Boh. Boh je poisťovák nombre one!

Z Neba sme si urobili najväčšiu poisťovňu na svete – no obávam sa, že tak ako tie, čo sa zrútili, padne aj ona... Boha máme v zálohe, keď už všetka ostatná pomoc zlyhá: hádam sa na nás nevykašle... Myslíme si – podobne ako Jóbovi kamoši – že ak budeme žiť podľa kódexu spravodlivých, tak nedopustí, aby sme prišli o všetko... Zabúdame, že sme o všetko prišli už keď sme sa sem narodili: nič nám nepatrí tak, ako si myslíme... A jediné, čo nám „patrí“ - lepšie povedané – jediné „čím v skutočnosti sme“ je naša v ô ľ a: sme Zámerom, ktorý sa v nás prejavuje. NÁŠ ŽIVOT, TO JE VOĽA ŽIŤ.

Naša vôľa vedie to, čomu hovoríme pozornosť – vôľa je ako laserový lúč, ktorý sústreďuje v sebe našu pozornosť: tento lúč/vôľu/pozornosť zameriavame istým konkrétnym smerom. Smerom, ktorým zameriavame lúč našej pozornosti nasleduje náš životný príbeh, alebo inými slovami naša „individuálna galéria obrazov“ - teda tá, ktorú si z nespočetného množstva ostatných s a m i vyberáme. Tento „lúč vôle“ je časťou Svetla, ktorému hovoríme Boh. Je Bohom. Touto „iskrou – lúčom“ Boha sme božskí: sme Bohom a preto je márne na Boha čakať kdesi zvonka... Naša vôľa je v svojej prapodstate Vôľou Boha – je s ňou identická... To, čomu hovoríme „pád ľudstva“ a o čom píše Biblia ako o prvotnom hriechu je popisom o d d e l e n i a mysle prvotného človeka od jeho Vôle /a teda od Boha/. V pravom slova zmysle takéto oddelenie neexistuje – ak ho pociťujeme ako oddelenie je to preto, lebo sme z a b u d l i. Zabudli sme, že sme s Bohom jedno a že nie sme od neho v pravom zmysle slova oddelení tak, ako nie je oddelený kontinent Európy od Ameriky, lebo sú „jedným“ prostredníctvom oceánskeho dna... Naša ľudská myseľ – dokonalý nástroj človeka – v priebehu vekov silnela a vyvíjala sa: vznikol tak zásadný omyl o jej „samostatnosti“. Súčasná materiálne orientovaná civilizácia predstavuje jeden z vrcholových obrazov „samostatnosti“ ľudskej kolektívnej aj individuálnej mysle.

Súčasná civilizácia je „obrazom“, ale sama o sebe nie je celou a úplnou Skutočnosťou: je len jej časťou. Uctievame ju, klaniame sa jej, a fatamorgánu považujeme za realitu. A naučili sme sa tejto realite veriť. Našu pozornosť púta naša viera v skutočnosť toho, čo podľa nás skutočným je. Ovládacie systémy sveta bojujú tisícročia o našu vieru – tým viažu našu pozornosť a teda aj našu vôľu a obracajú ju smerom, ktorý sami volia. Ak sa vrátim k analógii s obrazovou galériou, potom sme všetci jedna veľká skupina návštevníkov galérie, dostatočne nevzdelaných na to, aby sa nechali vodiť od sály k sálu, od jednej steny s obrazmi ku druhej, pričom počúvame výklad sprievodcu /dajmetomu svetové médiá/ a pohybujeme sa v smere, ako nám dopredu určili... Samota tých, ktorí sa od „grupy“ odtrhli je samotou bytostí, ktoré sa rozhodli svoju vôľu, svoj Božský Zámer, Svetlo v sebe znovu nájsť, objaviť a získať ho ako dar našej najvyššej Slobody... Samota tých, ktorí sa rozhodli ísť vlastnou cestou je samotou a utrpením tých, ktorí boli doteraz z á v i s l í na spoločnej obžive v stáde – ešte sa nenaučili loviť ako lovci samotári a tak sa z času načas vrátia k svojim súkmeňovcom, ktorí ich však s radosťou odmietajú: podľa tých, ktorí ostali v košiari neexistuje iné východisko ako to, ktoré si sami zvolili a teda – poslušnosť, kompromis a ústup...

Tí, čo sa pokúsili objaviť svoju skutočnú Silu, sú vystavení často dramatickým i drastickým skúškam: sú to svojim spôsobom rebeli, autsajderi a podľa názoru „grupy“ domýšľavci, ktorých treba o ich vlastnej malosti a zbytočnosti rázne poučiť... Je to tak – stádo sa trestá samo: netreba ani dozorcov... Útek z väzenia sa trestá návratom medzi spoluväzňov... Vaša skupina sa od vás vzďaľuje – a to nielen skupina vašich odporcov, ale aj priateľov, známych, duchovných bratov na ceste... Počujete už len vzdialené dozvuky ich rozhovorov, klepot podpätkov, ako odchádzajú na iné poschodie a potom von z budovy, zatiaľ čo vy ostávate so svojim životom sám... Ste vo vesmíre celkom sám... Máte pred sebou všetky možnosti – akejkoľvek budúcnosti: dalo by sa povedať, ste k r á ľ o m, vládcom a predsa... A predsa sa cítite ako ž o b r á k... Premáhajú vás pocity smútku, nepochopenia, neprijatia, pochybností o tom, či ste predsalen urobili dobre, keď ste grupu nechali odísť... Celý život vás totiž učili opak toho, čo idete urobiť... Celý život ste prežili v iluzórnej skutočnosti, vytvorenej ľudskou mysľou – a v priestore tej virtuálnej skutočnosti ste celkom zabudli na „druhý kontinent“ - ten, bez ktorého je Božie Stvorenie neúplné... Existuje vôbec niečo ako „druhý kontinent?“ Ak sa o tom máte presvedčiť, musíte sa vydať na cestu – musíte ho nájsť...

Zatiaľ však – namiesto obrazov krásnych idyliek a morských zátok s palmami, vidíte okolo seba iba obrazy skazy – zmráka sa, čaká vás temná noc vašej vlastnej duše a vy sa chvejete strachom o prežitie... Prežil vôbec niekto bez pomoci ostatných, bez prísunu potravín a vody a sám? Dokázal to niekto v histórii? Spomeniete si vôbec ešte na všetky tie múdre knihy, na články na internete a všetkých tých duchovných vodcov, ktorí vám radili, že máte podstúpiť túto cestu? Nebol to všetko iba omyl a všetko čo je „reálne“ je reálne iba tam, kde odišla vaša grupa? Prvé čo je, že sa tu stretnete so všetkými vašimi pochybnosťami a strachom. Váš logický rozum /ten, ktorý si ešte stále nosíte so sebou/ vám hovorí, že „zázraky sa nedejú“ a že zo situácie, v ktorej ste sa už nikdy nedostanete... Odmietli ste predsa spôsob života miliónov ostatných ľudí – zahodili ste všetky svoje šance ostať medzi nimi a „zaradiť sa“... Odmietli ste klaňať sa obrazu moci, individuálnej i svetovej... A bez „ich“ moci ste bezmocní... Alebo: KDE JE TERAZ TÁ VAŠA VOĽA, onen Božský Lúč o ktorom ste tak radi rozprávali, lebo ste sa nazdali, že už ním aj ste? Všetko bola iba vaša trúfalosť, vaša sebapredstava, vaše nafúknuté ego, pýšiace sa duchovnou vyspelosťou... Teraz, sám v nočnej galérii, nemôžete si už dávať pred oči farebné sklíčka – tak, ako ste to boli zvyknutí po celý život a prikrášľovať si seba samého a svoju sebapredstavu – nie, teraz vnímate skutočnosť takú aká je – a tak stretáte Anjelov rovnako ako Démonov a tlamy drakov sa po vás siapajú, aby vás zhltli... Začnete sa metať a bojovať – strach z vás robí útočníka, no cítite, že vaše sily sú obmedzené a že sa čoskoro vyčerpáte...

BOJUJETE S LEVIATANOM – najväčším a najmocnejším z Drakov... Lebo ani jeho obraz nemôžete v galérii prehliadať – je tu, ako jedna z možností... Napriek životu, o ktorom ste si mysleli, že bol /aspoň za posledné roky cnostný/ dostávate rany, jednu za druhou: pomyslíte si – mohol som byť celkom dobre sviniarom a špinou, rovnakou ako ostatní, lebo teraz ste na tom ešte horšie ako tí, ktorí si v živote len prisvojili výhody a moc, zatiaľ čo vy... Ach, škoda hovoriť...! Boli ste blázon, jeden z tých, čo to nikdy nikde nedotiahnu... A vidíte celý svoj posratý život: sklamali ste, padli ste na dno, zlomili ste vieru tých, ktorí vo vás verili, stiahli ste so sebou tých, ktorých ste milovali, lebo ste im nedokázali zabezpečiť blahobyt, aký by si azda zaslúžili... Boli ste sebec a egoista, jeden z tých, ktorí za duchovným hľadaním ukrývajú svoje dobre utajené „ja“... Boli ste pyšný na svoj pokrok a schopnosti v duchovnej oblasti – nazdávali ste sa, že ste už šaman, mág a čarodej... Použite však teraz svoje schopnosti - postavte sa Leviatanovi! Ako ste si mohli myslieť, že ho porazíte? Boli ste smiešny! Boli ste ako malé decko, ktoré nemá ani len dunctu o tom, s akými silami sa to mieni pustiť do zápasu! A teraz to viete: vidíte ho, vnímate jeho obraz – vaša koľaj vedie priamo do jeho brlohu a stretnutiu sa nedá vyhnúť... Prečo sa to všetko deje – neviete. Neviete, prečo sa to deje vám a ostatným nie... Áno, čítali ste o fenoméne „temná noc duše“ „temná noc ducha“ - no popísal to niekto naozaj? Milióny a milióny článkov a kníh o duševnom a duchovnom prebudení – ale koľko je tých, ktoré vyjadrujú pocity stratencov v Medzisvete?

Nemáte sa o čo oprieť – a nič, po čom siahnete nie je skutočné – skutočný je len strach a hrôza, ktoré vás celkom paralyzujú: Drak vyčkáva, pohráva sa s vami ako mačka z myšou: nemôžete mu ujsť – ste jeho dopredu určenou potravou. A všetky vaše cesty viedli sem – preto ste prišli z grupou do galérie. Pomýlia vás iba túžba po Sile, ktorú ste hľadali mimo ostatných, ktorú ste hľadali v sebe... Pomýlila váš vaša vlastná domýšľavosť a zlý odhad, no nestačili ste sa zachytiť na druhej strane a teraz padáte – padáte a padáte... Padáte do tlamy Leviatana, číhajúceho na Dne Priepasti... Čo vám ostáva, keď bojujete do posledných síl a tie majú svoje hranice? V jednej chvíli ste pokojný – z m i e r e n i e... Zmierite sa so situáciou v ktorej sa práve nachádzate – a tá je pre vás nepredstaviteľná a hrozná. Predstavuje obraz vašej skutočnej biedy: obraz, ktorý tu bol, vy ste sa ho však báli zo všetkých najviac... Ste na dne: nemáte základné prostriedky pre život. Skončili ste. Toto odovzdanie a zmierenie nie je ľahostajnosťou – je vynútené priblížením sa k okrajom všetkých vašich možností a vašich riešení... Nedokážete už nič, ale celkom nič riešiť tak, ako ste boli riešiť naučení... Drak nemusí už nič robiť – len z roztvorenou tlamou čakať, dokiaľ zmiznete tak, ako zmizli pred vami mnohí a mnohí – v jeho rozďavenej tlame...

TOTO JE POSLEDNÝ NAMAĽOVANÝ OBRAZ: DRAK POŽIERA ČLOVEKA

Priťahoval vás celú večnosť – a celú večnosť ste mali strach vojsť do budovy, aby ste pred ním stáli zoči voči: aj keď ste tu párkrát boli, vždy ste nakoniec ušli a pokúsili sa zabudnúť... Teraz však vidíte jasne: Drak požiera vás! To vy ste ten človek. To vo vás je ľudstvo, blížiace sa ku koncu vekov...! Ľudstvo však nič nebolí – Dračí dych spaľuje a bolí iba vás!

IBA VY TO CÍTITE!

Iba váš prežitok je pre vás autentický – všetko ostatné bola hra vašej mysle... Všetko bola ilúzia – iba smrť je skutočná. A tak necháte toho, kým ste až doteraz boli – umrieť. V jednej zvláštnej chvíli si uvedomíte „odťažitosť“: necítie súcit, ani smútok, ba ani bolesť – lepšie povedané, cítite to všetko, ale akosi sa vás to netýka... Týka sa to toho, ktorý padá do Tlamy – vy však ním nie ste...

Počkať: JA NIE SOM JA?

Ja nie som ten, ktorý práve zomiera? Kto som Ja a kto je ten, ktorý práve zomiera? Odrazu si spomeniem: už niekoľkokrát v živote som to prežil – ten zážitok, že JA NIE SOM JA. Zapísal som si to dokonca do svojich denníkov, ale nikdy sa mi nepodarilo celkom dobre zachytiť prchavosť tých úchvatných okamžikov, kedy som si celkom jasne uvedomoval že JA NIE SOM JA. Ako opísať ten prežitok? Ponúkajú sa mi slová: extáza, blaženosť – ale aj tieto slová akosi stratili svoj obsah, lebo si naň nie celkom dobre pamätáme... Dá sa to opísať aj tak, že viete, že ste čosi omnoho priestrannejšie a majestátnejšie ako váš vlastný život vo fyzickom tele. Váš pocit „ja“ v tej chvíli akoby „prepol“ do Vesmíru... Svoje „ja“ identifikujete odteraz ako priestor „okolo“ vás: akoby ste z Googlu-Earth pozerali najprv na planétu a potom si priblížili vaše bydlisko, strechu vášho domu tam kdesi „dolu“... Je to taká „googlovská“ odťažitosť, tentokrát však odťažitosť od toho, za ktorého ste sa až doteraz považovali... Vnímate akoby „zvrchu“ celý váš príbeh, dejiny vášho pádu od prvého odchodu z grupy... Počkajte, kedy ten pád vlastne začal? Vidíte, že je to dlhodobý proces – ako to, že ste ho nevnímali? Nazdávali ste sa azda, že išlo o nepriaznivú súhru nepriaznivých životných udalostí, pri ktorých ste boli ustavične akoby vymršťovaní z cesty za „úspechom“... Od istej doby sa udalosti a okolnosti vášho vonkajšieho života začali zhoršovať – začali ste to pripisovať „zlej spoločnosti“, alebo azda celosvetovému spiknutiu tajných spoločností voči celému ľudstvu... Všetko na svete sa začalo akoby zhoršovať- klimatické zmeny, zemetrasenia, tornáda, krízy, choroby, vojny, chudoba...

Kedy tento proces vlastne začal?

A sledujete svoj pád do tlamy Leviatana ako vo filme, odvíjajúcom sa dozadu – a vidíte udalosti svojho života, krízové body a zlomy … Ako ste to mohli nevidieť, že padali ste vlastne neustále, aj keď ste azda mali pocity chvíľkového rastu a spoločenského úspechu? Toto je jedno z najprekvapujúcejších zistení: padám a moje okolie padá tiež – a ten pád začal pre mňa už mojim narodením... Už pri svojom narodení som v e d e l, že ma čaká návšteva Galérie a Posledný Obraz, obraz plný hrôzy a preto som prestal prijímať materinské mlieko: rozhodol som sa radšej zomrieť, ako znova podstúpiť túto cestu... Nezomrel som. V šiestich rokoch som sa topil na rieke, no neutopil som sa. V osemnástich som mal vážnu autohaváriu, v dvadsiatich prvých ešte vážnejšiu, ledva som prežil. Páchal som nenápadné a chronické samovraždy po celý svoj život – tak veľmi som sa chcel vyhnúť Poslednému Obrazu, no nevyhol som sa... Obraz sa stal mojou skutočnosťou a tak padám do jeho stredu, do stredu kompozície s drakom a mnou, ktorého obluda pohlcuje...V tejto strašnej a rozhodujúcej chvíli, kedy neviem o možnostiach svojho fyzického prežitia celkom nič /a kedy som vlastne vedel, že?/ vystupuje môj pocit „ja“ do Priestoru: a v tom Priestore som pozorovateľom, nie už účastníkom výjavu... Istý Karol Hlávka práve končí v tlame Draka – Leviatana, no a čo?

Ale kto je ten, čo tu ostáva a výjav pozoruje?

Kto je ten, v ktorého zornom poli je pohlcovaný i ten čo pohlcuje? Drak požiera seba samého – odveký symbol z minulosti... LEVIATAN - QETZALCOATL. Vidím, cítim, uvedomujem si: nie, nebojujem už o prežitie – ak má nastať koniec, nech sa tak stane... Neprosím už Boha ani inú bytosť o zlepšenie svojich podmienok. Nereptám. Takto to malo byť a takto sa to malo stať – bez tejto skúsenosti, nech by to bola skúsenosť smrti a utrpenia nemal môj život skúsenosť, ktorú som za tým všetkým hľadal – skúsenosť svojho n á v r a t u k tomu, kým naozaj som... Ak sme dostali dar Tvorby svojho života, dostali sme aj možnosť jej zneužitia – ak vyberáme obrazy svojej budúcnosti zo svojho vlastného „zorného poľa“, dokážeme pre seba azda naprojektovať skvelú budúcnosť: nemusí však byť v súlade s Vôľou nášho Ja, jednoducho preto, lebo o Vôli Ja zatiaľ nič nevieme... Seba samého, svoju osobnosť sme doteraz považovali za „to, čo je skutočné“. To, čo sme považovali za skutočné je samo o sebe obrazom Skutočnosti. Obraz tvorí nový obraz – a tak sa šíri svetom zabudnutie. Môj príbeh je len poslednou časťou chvosta Draka Qetzalcoatla – a Drak Qetzalcoatl ho požiera... Ja však nie som svojim príbehom... Nie som ten, ktorý tu bol predtým...

JA NIE SOM JA

A teraz – nikdy nie predtým – už chápem záver knihy o Jóbovi... Chápem to, čo som doteraz nechápal a čo vysvetľuje Boh Jóbovi – a komu dáva vlastne za pravdu...

Teraz to už viem.

NIE MOJA, ALE TVOJA VOĽA SA STAŇ!

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

máj 02, 2010 00:17 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top