Obrázok používateľa CEZ OKNO
SIGNÁLY TRANSFORMÁCIE

Tak veru – nič už nebude také, aké bolo predtým... Predstavovali sme si príbeh sveta akosi inak. Predstavovali sme si príbeh našich životov: i n a k... Predstavovali sme si inak aj toto storočie... Napríklad v mojich mladíckych predstavách malo 21. storočie podobu technologicky vyspelej spoločnosti s letmi do kozmu, ale celkom iste nie podobu spoločnosti individuálnych i kolektívnych súbojov o prežitie, kedy sa aj spomínané lety stávajú len vecou prestíže a demonštráciou sily – moci, ktorá má zaručiť prežitie najmocnejších... To, čo dnes prežívame je víťazstvom celkom iných síl: o ich existencii sme tušili, neprežívali sme ich „účinok“ tak intenzívne a na vlastnej koži... Zostáva azda dúfať, že jedna bitka a jej výsledok neznamená ešte rozhodnutú vojnu... V každej bitke však zomierajú ľudské bytosti...

Ak sa ešte stále stotožňujeme s našimi príbehmi, potom ich koniec pre nás znamená čosi ako vlastný pád... Všetky naše sebapredstavy – teda všetko, o čom sme si až doteraz mysleli o tom, kým sme – odchádzajú. Nemáme sa už čoho zachytiť. Ak sa aj nazdáme, že je tu čosi pevné, čosi, čo si môžeme podržať, rýchle zistíme, že je to ilúzia a sen - a všetky sny sa rozplývajú...

PREBERÁME SA ZO SVOJICH SNOV. A to je jedným z prvých signálov našej premeny – transformácie... Realita je odteraz celkom iná, než za akú sme ju považovali... A je to veru veľmi nepríjemný pohľad...

Aj ja som sa nazdával, že to, čo prichádza, odhalí za nánosom našich vlastných predstáv skutočný raj – stal sa však opak... Vedel som už, že „čosi“ prichádza – že sa už nejaký ten rok blížime k veľkému zlomu – k časovému rozhraniu, ktoré bude znamenať celkovú premenu sveta „k lepšiemu“. Ako mnohí iní – očakával som túto dobu s dobre utajovaným vzrušením a nádejami... A ako mnohí iní, aj ja som zažil šok z prekvapenia: namiesto raja, uvidel som jeho opak. A tak varujem: svet, ktorý sa ukrýva za našimi vlastnými predstavami /o svete samotnom/ vôbec nie je to príjemné a lákavé miesto...

Namiesto rajských pláží – výrobné haly, obohnané zábranami a plotmi...

Namiesto nikdy nekončiacej dovolenky, nikdy nekončiaca a vyčerpávajúca práca...

Namiesto pestrého života plného nových prekvapení – opakujúci sa rytmus stereotypov...

Namiesto láskavého ľudského spolužitia – nikdy nekončiace pokračovanie podrazov, priekov a nenávisti...

Namiesto prosperity – večné čakanie v stave, keď na uťahovanie opaskov už treba preraziť nové dierky...

Namiesto pokoja zhon, namiesto stability večná neistota... Namiesto hospodárskeho rastu – prudký pokles...

Do čoho sa to po toľkých rokoch sľubov a nádejí vlastne preberáme?

Čo sme to vlastne svojou náchylnosťou veriť „svetlým zajtrajškom“ pomáhali budovať? Čomu sme to svojou nevedomosťou ale aj túžbou po pohodlí umožnili vzniknúť? Áno – z alternatívnych zdrojov sa už nejaký ten čas dozvedáme, čo sa na nás chystá a čo to vlastne prebieha za „našimi chrbtami“... To, čo počúvame, čo čítame a na čo sa virtuálne pozeráme síce prijímame do našej mysle a azda aj do našich emócií – celkovo vzaté sa nás to však dotýka akosi okrajovo: podobne „okrajovo“ sa dotýkali správy o vyhladzovacích táboroch životov našich rodičov a starých rodičov, ktorí žili svojimi životmi, až pokiaľ...

Veci sa nás p r i a m o dotýkajú až vtedy, keď si ich máme skutočne /autenticky/ odžiť... Do chvíle, kedy neprídu a nezaklopú aj na našu bránu „máme čas“ - svet prebieha akosi pomimo nás a my naň pozeráme ako cez okno... Od sveta okolo nás sme oddelení h r a n i c o u súkromia, ktorú sme si vybudovali za účelom vlastnej ochrany. Táto spoločnosť – spoločenský systém v ktorom žijeme – nám svojim založením „chrániť súkromný majetok“ dáva i l ú z i u bezpečia: a preto, aj keď po zmenách túžime a „fandíme“ im, v skutočnosti sa ich nesmierne obávame.

Podvedome totiž t u š í m e, že nie sme oddelení... Od sveta, v ktorom žijeme, dýchame, pohybujeme sa v ňom NIE SME ODDELENÍ.

Oddelenosť je len ilúzia – a na tej ilúzii /predstave v mysli/ stoja všetky naše istoty... Hovorím to dosť zrozumiteľne a jasne? VŠETKY NAŠE ISTOTY SÚ KLAMOM V MYSLI. Stará paradigma – ak by som ju mal charakterizovať pár slovami stojí a padá na ILÚZII ODDELENOSTI. Túto ilúziu umne využívajú všetky mocenské systémy sveta na to, aby nás držali v status quo... Je to náš s t r a c h zo straty bezpečia v rámci systému moci a jej hierarchie, ktorý nám bráni na ceste za slobodou... Na ceste za slobodou totiž celkom n e v y h n u t n e narazíme práve na túto Hranicu. Je to Hranica Strachu...

V našich snoch a našich predstavách sme sa cítili dobre – mali sme možnosť nadávať a reptať, celkovo nám tam však bolo d o b r e... Hovieme si na našich celoživotne získavaných postoch a je nám tam – dobre... Zakrývame si oči pred autentickou skutočnosťou – a je nám tam dobre... Hovoríte, že práve a vám tam dobre nie je? Ak by vám tam dobre nebolo, odišli by ste odtiaľ... Sme vždy tam, kde nám je dobre – nič to za to, že pre to „dobre“obetujeme časť našej celistvosti a spokojnosti...

Sme dokonca ochotní odovzdať všetku našu celistvosť za pocit tohto luxusu...

A celý systém dneška je založený na honbe za oným luxusom – je to luxus, ktorý podporuje naše ilúzie o tom, kým sme...

Pred rokmi som sa nazdával, že stačí odísť – v y c e s t o v a ť kdesi do lona rajskej prírody – raj je na dosah ruky a ak chcete, dokážete v ňom žiť... Cítil som sa byť čímsi ako cestovateľom za poznaním – potom som však zistil, že vždy sa vraciam na miesta, ktoré som tak rád opúšťal... Vracal som sa na miesta, kde som tak veľmi nechcel byť... A robil som všetko pre to, aby som sa znova vydal na cestu – podobne, ako to robia všetci, ktorí celý rok drú pre pár dní exotickej dovolenky...

Aj takýto druh cestovania v nás podporuje i l ú z i e: predstavu o tom, že raj existuje kdesi inde a stačí sa len snažiť zarobiť na letenku a vydať sa na cesty...

NIE JE TO TAK – táto „filozofia bezhraničnosti“ vytvára iba ďalšie hranice: hranice medzi životom všednosti a výmimočným životom v čase cestovania...
Keď vám padnú klapky z očí, u v i d í t e, že ste naprosto z á v i s l í na celej tej „logistike“ vašej cesty: na všetkých tých letiskách, doprave, pohonných hmotách, ťažbe ropy, vojnách o energie a že ste toho súčasťou: bez vášho Boeingu by ste sa v živote dostali trochu ďalej za rodné humná... A tak musíte získať prostriedky na zakúpenie si vášho miesta na sedadle... Musíte na to mať.

Musíte na to mať prostriedky a čas – a časom zistíte, akému omylu ste podliehali, keď ste si mysleli, že sa líšite od ostatných „zápecníkov“ a že ste preto čímsi výnimočný...

Cestujete za vašim exotickým cieľom – ako prechádzate cudzími krajinami, vidíte tam, ako žijú ľudia... Vidíte to však naozaj? Nie je to tak, že vidíte len to, čo vidieť chcete? Vidíte, ako v skutočnosti žijú ľudia takzvaného tretieho sveta? /akýmsi zvláštnym riadením osudu sú tie najkrajšie miesta na Zemi práve v oblastiach najväčšej chudoby a biedy/...
Ak vám padnú klapky z očí, vnímate na vašich cestách ešte väčšiu biedu a utrpenie, aké ste nachádzali doma – tam, odkiaľ ste sa pokúšali uniknúť... Často som počul hovoriť práve cestovateľov: ZLATÉ SLOVENSKO!

Pred tým, v čom žijeme a v čom dýchame, jeme, spíme, budíme sa, vylučujeme, pohybujeme sa, stretáme sa a utvárame vzťahy – pred tým neunikneme nikam.

NIET PRED TÝM ÚNIKU – únik predstavuje iba znovuzatvorenie si očí...

Ak chcete byť znova slepým, prosím – váš svet vám ponúka k tomu milión prostriedkov – stačí si pozrieť TV, alebo zájsť do niektorého z nákupných centier...

Ak nedokážete zniesť pohľad na seba samého – na svoje s k u t o č n é postavenie v hierarchii tohto sveta – potom máte možnosť návratu... Vynára sa mi scéna z filmu MATRIX, kde sa jeden z posádky vracia do virtuálneho sveta – chýba mu ten svet... Chýbajú mu jeho chute, jeho vône a jeho pocit bezpečia – aj keď iluzórneho.

Život v sne je znesiteľnejší.

Naše sebapredstavy sú pre nás nežným pohladením – ak s nimi raz skončíme, nebude to našou vlastnou vôľou: budeme k ním d o t l a č e n í... Prebudí nás nepríjemný zvuk budíka - nikto z nás totiž nie je takým bláznom, aby sa zo svetovej spoločnosti spáčov, jedného rána celkom sám a dobrovoľne prebudil... Komu by sa chcelo zarezávať, keď je všeobecne a celosvetovo zavedený čas na snívanie?
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

október 19, 2009 21:54 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top