Obrázok používateľa CEZ OKNO
TOTO JE TEN KONIEC SVETA, POVEDALA MOJA BABKA...

MÁME VPLYV.
A nie je to malý vplyv – jeho rozsah a skutočná moc závisí od stupňa našej schopnosti „naskenovať“ určité množstvo nami prežívanej reality. Náš vplyv je kozmický...
Ako ľudia svojej doby si len ťažko dokážeme predstaviť pojem „moc“ a nespájať ten pojem s osobnými výhodami, vlastnou prestížou. Akú mám už len ja moc, keď ma hocikedy vyhodia z roboty, skončím na úrade práce, alebo azda na ulici?

Pojem moci sme si zvykli spájať s predstavou politika, či miliardára, alebo iného pána sveta: ak náš osobný príbeh nezodpovedá týmto meradlám, cítime sa bezmocní... A PREDSA BEZMOCNÍ NIE SME!

MÁME VPLYV NA REALITU – máme na tento svet celkom konkrétny vplyv a jeho rozsah závisí od miery, s akou dokážeme do svojho vnútra prijať často veľmi rozporuplné a kontroverzné udalosti, ktoré sa nám neustále dejú a ľudí, ktorí nám prichádzajú reálne, či virtuálne do našich bežných dní...

Náš vplyv vychádza z našej schopnosti „stiahnuť sa“, alebo aj „nastaviť druhé líce“... Kristovo odporúčanie teda neznamená slabosť, ústupčivosť, bezmocnosť – ale práve naopak: je praktickou metódou, ako uskutočniť svoj ľudský potenciál, vplyv na empirickú realitu, inými slovami: svoju moc.

Príklad veľkého učiteľa však obsahuje aj „druhú stranu mince“, s ktorou pri uplatňovaní svojho vplyvu musíme rátať – a síce tú, na ktorej je vyrazený obraz ukrižovania. Jednoducho povedané: naša skutočná moc a vplyv na tento svet nemusí znamenať zákonite aj naše o s o b n é výhody, postup na rebríčku spoločenskej hierarchie a tak napĺňať naše obvyklé, každodenné predstavy o tom, čo je to moc...

Cesta k moci o akej hovorí Ježiš je cestou vzdávania sa práve takýchto predstáv...

Nenadarmo prišiel do hlavného mesta na oslovi – prišiel bosý, bezbranný, doprevádzaný zopár učeníkmi, o ktorých vedel, že keď príde na lámanie chleba, opustia ho a zradia... Ježiš napokon „doplatil“ na predstavy druhých o tom, ako by mala skutočná moc /kráľovstvo/ vypadať... Bohužiaľ, ani jeho učeníci v tom neboli výnimkou...

Kristov príbeh je sám o sebe návodom a cestou ako „vplyv“ /moc/ uskutočniť. Jeho umučenie má jasný odkaz: vplyv, o ktorom je reč nesúvisí s uplatňovaním si tejto „schopnosti“ pre vlastné výhody.

Stáročia nášho zotročovania, spočívajúceho na ovládnutí našich presvedčení zanechali na nás svoju hlbokú stopu: aby sme pochopili, čo sa s nami a a našimi predkami, /ktorí nás neskôr vychovávali/ po celý ten čas dialo, musíme nazrieť k samotným princípom takzvanej morálky – v jej základe je rozlišovanie dobra a zla.

Ak máte strach, že pri tom narušíte čosi „stabilné“, „nemenné“ a azda aj „posvätné“, nebojte sa: UŽ SA STALO. Táto doba to urobila za vás – všetko je sprehádzané, nič nie je na mieste, stačí si večer pozrieť na správy a potom na všetky tie seriály a filmy: ak by sa nejakým pričinením prebudila zo zaslúžilého odpočinku moja babka, bolo by jej jasné, že nastalo to, čo predpovedala: posledný súd...

Z hľadiska mojej babky, ktorá zomrela v polovici sedemdesiatych rokov je táto doba celkom určite „posledným súdom“ a „koncom sveta“, koncom akýchkoľvek zásad /nielen tých morálnych/, koncom ľudskej schopnosti odlišovať dobro od zla a naopak...

Moja babka by sa prežehnala a chcela by naspäť – do doby, v ktorej žila a v ktorej umrela... Som si tým istý.

Takže: nemajte strach, že uvažovaním o základných morálnych princípoch, lepšie povedané o ich zbytkoch a útržkoch, ktoré kdesi v sebe ešte uchováte, spáchate hriech – tento svet aj tak na to, čo sa vám usiluje nahovoriť už dávno neverí... Skôr je azda na mieste hľadať svoju NOVÚ MOC – a z nej vyplývajúce etické pravdilá.

Stáročia fungoval svet na systéme vzájomných „uznesení“ na tom, čo je dobro a čo je zlo, čo je morálne a čo je nemorálne. SVET SÚDIL – posudzovanie na individuálnej i spoločenskej úrovni bolo hlavným „tmelivom“ sveta, ktorý ešte donedávna fungoval ako kontinuita... No ten svet je v troskách a stáva sa minulosťou.

Ak si myslíte, že je treba za ním smútiť, pripomeniem znova Ježišove odporúčania o tom, aby sme „nesúdili“... Kázal o nesúdení, my sme však dve tisícročia nerobili nič iné, ako to, že sme súdili, odsudzovali, vylučovali, zatracovali, démonizovali...

Kázal nám „milovať nepriateľa“, no my sme z nenávisti k nepriateľovi urobili cnosť: odmeňovali a vyznamenávali sme najviac tých, ktorí pobili čo najväčší počet nepriateľov. Vytvorili sme tak pomerne bezpečný svet – mohli sa v ňom napokon rozvíjať umenia, veda, filozofia a celý spoločenský systém až po ten dnešný...

Vytvorili sme „bublinu“ - akési nepriedušné, virtuálne prostredie, ktoré nás nadobro oddelilo od skutočnosti a bohužiaľ – aj od seba samotných...

Žili sme v hraniciach svojej vlastnej mysle – a práve jej hranice sú tvorené SÚDOM. Spoločným menovateľom fenoménu posledných tisícročí je SÚD.

Tomu, že sa blížime ku KONCU /tohoto spôsobu myslenia/, nasvedčuje skutočnosť, že dnes už nesúdime ani tak „anblok“ celé národy, alebo spoločenské vrstvy – ale proces ohraničovania a vymedzovania sa dosiahol svoj najvyšší vrchol v dokonalej atomizácii – SÚDIME SA NAVZÁJOM. A sme od seba oddelení doslova na indivuduálnej rovine – staviame ploty nie na našich záhradách: ale vo svojich mysliach... A TAK SME SA STALI BEZMOCNÝMI.

Tým, že nie sme už schopní prijímať odlišnosť druhej bytosti a že ju považujeme za svojho nepriateľa, zbavili sme sa schopnosti p r i j í m a ť – teda „skenovať“.

Proces prijímania pripomína skenovanie – čoraz viacej si uvedomujeme, že aj náš sused je tu pre čosi, že je časťou nás samotných, že vyjadruje čosi, čo je uložené /azda hlboko/ v nás... Celé stáročia sme nežili vedome – tým sme nahromadili „materiál“, ktorý si máme odžiť a dostať ho „pred oči“- teda prežiť všetko znova a s plným vedomím... TOTO JE PRÍZNAKOM DOBY: znovuprežívanie podvedomých a nevedomých udalostí /„otváranie hrobov“/.

Naša bolesť, spomienky /aj keď nevedomé/ na všetku tú nespravodlivosť, ktorá sa nám kedy diala, na citové aj fyzické rany nás „sťahuje“ do našich vlastných ciel – do veľmi ohraničených buniek našej vlastnej mysle – a z týchto uzučkých priestorov „posudzujeme“ a „súdime“... Jedinou mocou, ktorú dokážeme akceptovať je potom tá, ktorá nám udeľuje právo nad životom a smrťou čo najväčšieho počtu ľudských bytostí...

Takáto moc je však veľmi dočasná, krátkodobá a nič neriešiaca – je „odkladná“ - presúva riešenia na naše deti, našich potomkov...

Jediným možným riešením, ako získať znova našu zabudnutú moc a vplyv na skutočnosť je PRESTAŤ SA BÁŤ – vyliečiť sa z rán a neuzatvárať sa do svojich ciel.

Nebolo väčšieho génia prostoty, ako Kristus a preto zopakujem, čo nám veľmi prosto radil: NESÚĎTE... NASTAVTE DRUHÉ LÍCE... MILUJTE... a.t.ď...

Prečo prijímame jeho slová ako „slabé riešenie?“ Jednoducho preto, lebo medzi Ježišove pravdy staviame svoje „ja“, teda svoj vlastný strach o prežitie svojej iluzórnej bytosti... Vplyv, ktorý nám neumožňuje uplatniť vlastné výhody, nepovažujeme za skutočnú moc... Naučili sme sa vyťažiť zo všetkého zisk pre seba.

Žijeme v spoločnosti, v ktorej ide o ZISK.

To, z čoho nemáme z i s k , považujeme za zbytočnosť.

Ceníme si len našu schopnosť vyťažiť zo všetkého zisk a to nemyslím len finančný zisk, ale aj /a možno hlavne ten/ zisk energie... Poľujeme na energiu, odčerpávame ju z druhých bytostí, ovládame ich, alebo sa nimi necháme ovládať... Energiu potrebujeme hlavne na udržanie našich vlastných sebapredstáv. Stotožnujeme sa so sebapredstavami – a preto je ich udržanie pre nás „životne dôležité“.

Máme neuveriteľný strach zo smrti svojich vlastných predstáv o tom, kto vlastne sme: stotožňujeme sa s príbehmi, ktoré sme o sebe vytvorili - predstavujeme si, že náš životopis, naše curiculum vitae, to sme my: ste ten a ten s takými a takými zásluhami, s takým a takým /ťažko nadobudnutým/ postavením v spoločenskom rebríčku... Zo svojich zásluh sme si vytvorili brnenie – vystrkujeme kopije, aby sme vyhodili zo sedla iné brnenia... A cirkus pokračuje do nekonečna...

Čo je oslobodenie?

Oslobodenie znamená dať nebojácne dolu krunier svojich sebapredstáv a odhaliť svoju ľudskú zraniteľnosť a zároveň vnímavosť a citlivosť... Skutočnou odvahou nie je schovávanie sa – ale vyjdenie na svetlo v plnej nádhere svojej vlastnej prostoty /tak, ako to učinil náš učiteľ J.K./. Oslobodenie predstavuje zrušenie hraníc, ale nielen tých geografických, ale hlavne – a tým treba začať – hraníc v ľudských mysliach, postavených na základoch SÚDU /posudzovania, odsudzovania, hodnotenia/. To, čo je dobro a čo je zlo nepoznávame už ako prejav našich primárnych a živočíšnych potrieb: čo je dobré /výhodné/ a zlé /nevýhodné/ pre mňa v tejto chvíli, nemusí nutne znamenať, že v i e m a r o z o z n á v a m, čo je „dobro“ a čo je „zlo“.

Ak ste sa zbavili nevedomosti o tom, kým v skutočnosti ste, pojmy „dobro/zlo“ dostávajú inú sémantiku – vnímate ich ako dualitu, ktorá je však tvorená Jednotou.

Nevedomosť / „...nevedia, čo činia...“/ je prvotnou príčinou toho, čomu hovoríme „dobro“ a „zlo“.

Tak je tomu na individuálnej rovine i na rovine spoločenskej, národnej a tak ďalej...

Naša skutočná moc nespočíva vo vylučovaní udalostí, či iných bytostí kdesi „za hranice“, preto že sú „zlé“ ale práve naopak... Prijatím /aj neprijateľného/ dostávame udalosti do priestoru svojho vlastného vedomia – máme ich neustále pred očami a čo viac, môžeme nimi operovať podobne, ako v počítači. Prijatím môžeme „naskenovať“ naše dni, ľudí, ale aj geografický priestor, ktorý dokážeme obsiahnuť... Prijatím môžeme „naskenovať“ svoje mesto, svoju vlasť, kontinent a svet... Naša kapacita, ako ľudských bytostí je nepredstaviteľná: dokážeme „naskenovať“ vesmír Veľkého Tresku!

A dokážeme ísť ešte ďalej...

Toto „skenovanie“ nie je pasívnou činnosťou – čím viacej si uvedomujeme, že „svet je v nás“ tým viacej chápeme našu starú no zabudnutú schopnosť meniť veci vo svojom vnútri... Desíme sa azda len zodpovednosti, ktorá je nedeliteľnou súčasťou ľudského poznania o tom, že

to, čo učiníme v sebe samom, prejaví sa v nami „naskenovanom“ svete ako takzvaná realita.

Za svoj vesmír sme zodpovední sami – niet tu nikoho, koho by bolo možné postaviť pred súd... Nie tu nikoho, na koho by sme sa za svoje myšlienky, emócie a činy – vyhovorili...

Dnes znova prší... Prší už niekoľko dní... Ktosi kohosi dopichal nožom... Iný vyskočil z balkóna... Kdesi zasa vybuchla sopka... Kdesi unikajú milióny ton ropy do jedného z najčistejších morí... Krachujú vraj nie už iba banky, ale celé štáty... Hm... Keby to videla moja babka!

Sadla by si do kresla, ako mala vo zvyku, keď poštár ráno priniesol noviny, prečítala by pár článkov a potom by pozrela von oblokom na mokré strechy viliek v našej štvrti: TOTO JE TEN POSLEDNÝ SÚD, povedala by a mala by pravdu: aj keď nám SVET SÚDU dá o sebe ešte v mnohom znať a zaiste ukáže ešte svoju silu - MELIE Z POSLEDNÉHO...

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

jún 07, 2010 20:13 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top