„Každý môže byť zdravý, kto nie je, môže si za to sám.“ Jedného dňa ma zaskočil výrok Bernarda Shawa. Nepoznal som celé dielo tohto slávneho muža, ale poznal som jeho názor na lekárov. Vyjadril ho v jednej zo svojich lakonických, sarkastických, ale ako obvykle, hlboko pravdivých viet. „Lekárovi, ktorý ochorie, by mali zobrať diplom.“ Môj diplom bol náhle v nebezpečenstve.
Mal som tridsaťpäť rokov. Večer mi v kresle začínala padať hlava. Samozrejme, že každý deň bol veľmi namáhavý. Občas som musel dvíhať hrebeň ľavou rukou, pretože pravé rameno silno bolelo. Vytrvalo som športoval, takže vraj nebolo divu. Napriek usilovnému pohybu moja váha pomaly stúpala a na rodinných fotografiách bola zreteľne vidieť vzdúvajúca sa košeľa. O moju chrbticu sa niekoľkokrát do roka starala rehabilitačná sestra. Pár zápalov nosohltanu a nádchu som považoval za civilizačnú normu. Nevzrušovali ma. Čo ma však mrzelo, boli výkyvy nálady. Skleslosť a stavy podráždenia sa objavovali tak často, že mne samému začínali byť nepríjemné. Preštudoval som svoju rodinnú anamnézu a zistil som, že isté sklony k tejto psychickej slabosti naša rodina mala. Zmieril som sa s tým. Robil som životu stále viac ústupkov. Prestal som lietať lietadlom, pretože pri jednej ceste ma zachvátil nezvládnuteľný strach, ktorý sa odborne nazýva klaustrofóbia. Do mojej ordinácie prichádzali stovky ľudí s rovnakými ťažkosťami, ktoré tu spomínam. Poznal som celý rad liekov a v malíčku som mal všetky možnosti, kam svojich pacientov môžem poslať na ďalšie vyšetrenie. Pre seba som cestu nenašiel. Vedel som, že človek si musí zvykať na nejaké obtiaže. Len som nevedel, že to bude tak skoro. V jednu noc som sa prebudil so zabodnutým nožom v bedrovej oblasti. Hovorím to obrazne, pretože skutočný nôž do zmieneného miesta mi bol zabodnutý až o týždeň neskôr pri operácii ľadvinového kameňa. Vzápätí som bol potešený správou, že ďalšie dva diamanty striehnu na svoju príležitosť vysoko v ľadvine. To všetko som sa dozvedel. Čo som sa nedozvedel, bol spôsob ochrany pred tvorbou ďalších kamienkov. Mal som sa stať ľudskou perlorodkou, ale nestal.
Až na nemocničnej posteli som uvažoval o tom, že svet je veliký a lekárska veda, ktorej som sa vyučil, nie je tou jedinou na svete. Na vzdialenom kontinente pred mnoho tisíc rokmi sa vyliahla tradičná medicína, ktorá sa na svet a človeka díva úplne inými očami, akosi z druhej strany. Pustil som sa do štúdia a vytrval v ňom roky. Venoval som mu nemenej hodín ako svojej prvej vysokej škole. Tak som vlastne vyštudoval školy dve. Jednu na štátne útraty a druhú za svoje. Všetko, čo som sa naučil, použil som sám na sebe. Tak sa môj život prenikavo zmenil. Opustili ma obtiaže, o ktorých som hovoril. Cítim sa zdravší než v dvadsiatke. Moje znalosti pomohli mnohým ďalším ľuďom.
Dočítal som sa, že choroba človeka povznáša a nie zráža. Choroba upozorní človeka na to, že nežije dobre a správne. Je treba vo svojom živote niečo zmeniť. Samozrejme, že k lepšiemu. Taká je cesta nahor.
Spisovateľ Alexej Pludek ústami svojho literárneho hrdinu čitateľom hovorí: „Všetky zákony, ktoré riadia telo i dušu, majú svoj čas. Naplnenie zákonov v pravom čase je súlad. Súlad tela a duše je radosť. Duša zvieraťa má len malú radosť, lebo udržať súlad zákonov zvieracieho tela je prosté a ľahké. Súlad všetkých zákonov, riadiacich ľudské telo, je neľahký, ale ak je dosiahnutý, rovná sa jeho radosť tvorivému šťastiu Brahmu v okamihu, kedy vznikol svet. Tomu šťastiu sa nevyrovná nič.“
- pokračovanie -
Josef Jonáš
Zdroj: Křížovka života; moudrost orientální medicíny a dnešek, Josef Jonáš, Vydalo Severočeské nakladatelství, 1990, Z češtiny preložil: Sokol
MUDr. Josef Jonáš je jedným z najpopulárnejších autorov a zároveň vyhľadávaným praktikom celostnej medicíny. Jeho priekopnícka kniha Krížovka života patrí medzi najžiadanejšie publikácie, ktoré kedy vyšli.
exkluzívne.cez.okno
