Aktivita organizácie typu Slobody zvierat má logiku do tej miery, do akej berie na seba dobrovoľne zodpovednosť za osudy zvierat, ktoré iní ľudia dovliekli do nenormálneho prostredia i okolností a potom opustili. Čo človek spôsobil, človek napravuj! To sedí. Ale akonáhle sa títo komsomolci demokracie začínajú vehementne pliesť do stáročia vytvoreného prirodzeného reťazca vzťahov a závislostí, kde človek pre svoje prežitie vytvoril potravinový a iný úžitkový reťazec na svoj obraz, je to to povestné šliapnutie do hovna. Najchorejším príkladom sú ich militantné intervencie do vedy a výskumu všade tam, kde sú v pokusoch použité zvieratá. Zdá sa, že aktivisti Slobody zvierat by (v prípade, že by boli schopní domyslieť svoje konanie do dôsledkov) uprednostnili pokusy na ľuďoch. Vo Washingtone sa 24. 6. 1996 uskutočnila trojtisícová demonštrácia proti utrpeniu zvierat, na ktorej zazneli aj heslá ako "Na výskum proti AIDS nie sú nutné pokusy na zvieratách". Dosť samovražedná logika v meste, kde v tom čase stúpol počet HIV nakazených vo veku 13 až 19 let o 500 percent!
Z kampane do kampane...
Mimochodom, vo Veľkej Británii zašli tak ďaleko, že na protest proti profesorovi, ktorý robil pokusy na zvieratách, vložili bombu do jeho auta a tá zmrzačila jeho dcérku. To je tá tragickejšia stránka (ochrana komárov proti ľuďom naopak patrí k tej komickejšej stránke) veci. Obdobne je to s búrlivými protestmi proti býčím zápasom (mimochodom v Portugalsku je zakázané býkov zabíjať) a konským dostihom, hoci obe aktivity sú podstatou prežitia býkov i koní v tých najlepších možných podmienkach. Podobne je to u kožušinových zvierat. Pozoruhodné je, že sa tieto hysterické protesty sústreďujú výhradne na mediálne atraktívne scény, kde si vo svetle kamier iste viacerí aktivisti pripadajú ako filmoví hrdinovia. Tento postoj ich odvádza od každodennej práce napríklad na zmiernení otrasných podmienok zvierat vo veľkochovoch. Tam by sa naši hrdinovia museli vybrať blatom a hnojom fariem a družstiev a to s vyhliadkou, že im tam niekto pichne vidly do riti a nikto tú „udalosť“ ani len nezaznamená.
Napríklad v anglickom Onneley aktivisti Fronty za oslobodenie zvierat (Animal Liberation Front) vypustili v roku 1998 z farmy Lena Kelsalla dva tisíce norkov do voľnej prírody. Ďalších päť tisíc sa bezradne túlalo po pozemkoch farmy. Výsledkom bola panika medzi miestnymi obyvateľmi. Norky totiž preventívne útočia na každé cudzie zviera, ktoré sa náhodou ocitne v blízkosti, a v strese môže skočiť i po človeku. V celom Staffordshire sa obyvatelia zabarikádovali v domoch, dokonca utesnili i komíny. Dokonalá scéna pre Hitchcocka. Stovky norkov zastrelili farmári, prešli ich autá alebo roztrhali psy. Mŕtve norky byli prakticky všade. Tie, čo sa vrátili na farmu, hynuli v ďalších dňoch následkom nadmerného stresu. Neboli schopné prijímať ani tú potravu na ktorú už boli z farmy zvyknuté, nie to ešte niečo zháňať voľne v Prírode. Ros Vanesová, hovorkyňa Kráľovskej spoločnosti pre prevenciu tyrania zvierat, prehlásila: "Vypustenie veľkého množstva norkov, ktoré vyrástli na farme a nie sú schopné sa sami živiť, je samo o sebe týraním"
S "osloboditeľmi" zvierat majú svoje skúsenosti aj vo Francúzsku, kde už v roku 1985 bolo z neurofyziologického laboratória francúzskeho Národného strediska pre vedecký výskum (CNRS) v Gif-sur-Yvette pri Paríži podľa ochrancov „oslobodených“, podľa bádateľov „odcudzených“ 17 paviánov. Tie boli využívané na pokusy, pri ktorých im do hlavy zavádzali elektródy. Aktivisti pripravili celú akciu tak, aby sa o nej dozvedela čo najširšia verejnosť. Pozvaná televízia celé tzv. oslobodenie snímala a nasledujúci deň odvysielala. Vedúci laboratória protestoval, pretože šlo o výskum epilepsie, ktorou navyše tieto opice prirodzene trpeli. Zavedenie elektród v umelom spánku označil za bezbolestné. Najvyšší francúzsky súd sedem aktivistov odsúdil k podmieneným trestom až do šiestich mesiacov väzenia. To však nestačilo, pretože niektorí z nich sa zúčastnili ďalšieho, ďaleko väčšieho útoku, kedy bolo z Národného lekárskeho a zdravotníckeho výskumného strediska (INSERM) v Lyone odcudzených viac ako sto zvierat, medzi nimi 38 opíc. Tentokrát si aktivisti reklamu robili sami. Celý útok nahrali na video, ktoré na druhý deň odvysielala francúzska televízna stanica Antenne 2 navyše dala zástupcom skupiny príležitosť vystúpiť s prehlásením. Škody za niekoľkoročné zdržanie výskumu viedlo Najvyšší francúzsky odvolací súd opäť k odsúdeniu aktivistov.
S pozoruhodnou podobnosťou s taktikou feminizmu sa aj ochrancovia zvierat zameriavajú na efektné kampane. Pamätáme si ešte ich zmätené pobehovanie pred štartom dostihov na slávnej Veľkej Pardubickej v 90-tych rokoch. Omnoho väčší úspech mali v roku 2005 pri zrušení tradičného aristokratického lovu na líšky vo Veľkej Británii, kde asi rozhodujúcu úlohu hralo skôr obecné znechutenie z okázalého aristokratického snobstva, než skutočná ľútosť nad líškami. Britskí šľachtici by však nemuseli zahadzovať svoje parádne jazdecké úbory, ujali by sa na východe Slovenska. Ako informovala 7.3.2007 rozhlasová stanica Expres v meste Košice bežne chodia líšky vyjedať z kontajnerov na odpadky. Miestni by pomoc fešáckych lovcov na koňoch iste ocenili.
Slobodu zvieratám aj bez Slobody zvierat
Nemali by sme prehliadať zjavné paradoxy, ktoré ochranárstvo zvierat spôsobuje. Ide to totiž tak ďaleko, že zvieratá začínajú byť nadradené ľuďom. Ako inak máme chápať fakt, že vo Veľkej Británii ďaleko pred charitou na ľudské choroby vedie zbierka na šťastný život vyslúžilým oslom! Ani zakladateľka tejto nadácie, Elizabeth Svendensová netušila, že bude spravovať 30 miliónov eur pre úbohých oslích dôchodcov vo Veľkej Británii, ale aj Indii, Afrike a na Strednom Východe.
Klasickým príkladom takého nenormálneho poručníctva nad zvieratami u nás bol socializmus a dnes sú to fanatickí ochrancovia zvierat. Rozpoznáme ich podľa nebývalej agresivity a priam fašistického slovníka. Takto sa k pôvodnej verzii tejto eseje vyjadril jej čitateľ v renomovanom časopise Vesmír. Najskôr treba poznamenať, že keďže išlo útok priamo na mňa ako autora, redakcia ma požiadala o to, či súhlasím s uverejnením. Nielenže som súhlasil, ale považujem to za názorný príklad fanatizmu, na ktorý sa pokúšam upozorňovať. Podľa toho čitateľa teda som: „...promiskuitný homosexuál postihnutý AIDS, ktorý súrne potrebuje liek, vyvinutý na šimpanzoch. V detstve alebo v mladosti ho napadlo šteňa čivavy alebo ratlíka s trvalými následkami – ako biológ trpí nevyliečiteľným odporom ku zvieratám...“
Tak si to rozoberme - človek, ktorý ma nepozná, ma neváha označkovať pekelnou diagnózou. Zmienka o mojej mladosti má to byť akože veselá, ale veď sú tisíce detí, ktoré majú šok zo psov, pretože ich pohrýzli. A oprávnene. O ostatnom škoda mlčať.
Horšie je, keď sú takáto fanatici organizovaní. A to dokonca zdanlivo serióznych spolkoch akým bolo (či ešte je?) „Spisovatelé za práva zvířat“. Táto ušľachtilá spoločnosť sa trochu podobá na hlavného hrdinu komédie „Poslední mohykán“, ktorý tiež obetavo zachraňuje zvieratá až kým nevlezie omylom do klietky s levmi a zistí, že život je o inom. No ibaže tejto organizácii taká lekcia chýbala a činnosť tak isto. Nesmierne ich teda musela nadchnúť moja esej, lebo mali konečne viditeľnú náplň. Ich najväčšia aktivistka pani Jana Štroblová obvolal členov a rozdelila im úlohy. Každý mal (a treba dodať, že mnohí odmietli) napísať v ohlase redakcii kus správy, ktorá v stručnosti znela: „Murín nemá rád zvieratá – kto nemá rád zvieratá, nemám rád ženy a deti a kto nemá rád ženy a deti je fašista a ešte niečo horšie (to si už fakt nepamätám, čo bolo to horšie)“. Takže by sme sa vlastne ani nemali čudovať, že tá istá vedúca predstaviteľka tejto podivnej českej organizácie pani Jana Štroblová sa v Prahe verejne vyjadrila, že veď aj vraždy páchané fanatickými ochrancami zvierat sú svojím spôsobom ospravedlniteľné „když jsou tak fustrovaní, že je nikdo neposlouchá“. A keď si trúfnete povedať, že to je problém, ktorý by sa mal (po zrelej úvahe) riešiť, prvou reakciou fanatikov je umlčať vás. Tak ako prívrženci rasizmu, fašizmu, komunizmu a feminizmu, všetci títo oddaní prívrženci jednoduchej (teda totalitnej) pravdy reagujú rovnako - umlčať! Argumenty, fakty, skutočné udalosti - to oni nechcú počuť. Ako je však možné sa až takto vzpierať prostej požiadavke, čo i len sa zamyslieť nad následkami ich jednostrannej ideológie? Kde sa berie tá osobná nenávisť, to úporné odmietanie počuť čosi iné, než si vyfantazírovali? Vysvetlenie je veľmi ľudské.
Tento svet je komplikovaný a so stále sofistikovanejšou technikou, na ktorej sme už až existenčnej závislí, sa komplikuje ešte viac. Tou najväčšou zradou, ktorú sa na nás technika, náš vlastný výtvor, dopúšťa je, že jej ako užívatelia jej nerozumieme, sme plne v jej rukách - bezmocní. A takýchto bezmocností a závislostí (napríklad na dodávkach vody, elektriny, potravín) je k našej zlosti táto civilizácia plná. Vyrovnať sa s tým s plným uvedomením si všetkých alternatív a výnimiek je veľmi ťažké, ak nie nemožné. A vtedy prichádzajú spásonosné, jednoduché návody na život! V takej chvíli má úspech totalitné rozhodnutie, ktoré už nie je postavené na úvahe, ale na presvedčení, na fanatickej viere. Takto to proste je, lebo to tak musí byť, lebo nič iné nepripúšťam - to je krédo zúfalej obete prekomplikovanosti tohto sveta. Ani ochrancovia zvierat sa teda nerodia s nenávisťou k ostatným, ktorí ich zjednodušené videnie sveta nezdieľajú. A ak vás napadnú, že im ho vyhovárate, necítia vinu. Veď oni sa len bránia! Bránia sa povinnosti myslieť nejednoznačne, komplikovane, čo najbližšie k pravde, ale bez záruky jej dosiahnutia. A dokonca bez záruky jej nemennosti! To len vedci (aj to nie všetci) sú vyštudovaní a trénovaní na pochod týmito pohyblivými pieskami reality. Preto sú aj povinní sa ozývať, keď to najcennejšie, čo ako druh máme, teda ľudský mozog, odmietame používať a celú jeho obrovskú kapacitu využívame len na ostentatívne opakovanie zopár až s nábožným presvedčením prijatých formuliek. Kým je to presvedčenie o láske k ľuďom, dá sa akceptovať. Ale ak sa presvedčenie o láske k zvieratám obracia proti ľuďom, to už je povážlivé. A nemali by sme mlčať hoci aj za cenu urážok, útokov a dokonca vyhrážok, ktoré smerujú ku krvavým činom = Obeťou prvej politickej vraždy v Belgicku od druhej svetovej vojny bol Pim Fortuyn, veľmi nádejný kandidát na predsedu vlády tejto krajiny. Vrahom bol radikálny ochranca zvierat. Títo ľudia nemajú výčitky svedomia, plnia predsa svoje „sväté“ poslanie...
Následky a poučenia
Hnutie pre ochranu zvierat vtrhlo do povedomia knihou austrálskeho filozofa Petra Singera „Oslobodenie zvierat“ v roku 1975, ktorý neskôr pôsobil na univerzite v Princetonu. Singer vyhlásil, že život človeka je podľa neho cennejší, než život tvora bez sebauvedomenia, ale spôsobiť utrpenie len preto, že tvor nie je človek, je „druhizmus“, odroda rasizmu. Spolu s Goodallovou sa vyslovili aby boli spod pokusov oslobodené aspoň primáty. Hnutie pre práva zvierat si zobralo meno a najnekompromisnejšie myšlienky z diela Toma Regana „The case for animal rights“ z roku 1983. Aj Regan tvrdí, že v prípade ohrozenia života treba zo záchranného člnu najprv vyhodiť psa až potom človeka, ale nemáme právo robiť na zvieratách pokusy, pretože nie sú jednoducho prostriedkom na to vytvoreným.
Každá ideológia automaticky vyvoláva na svet svojich inštitucionálnych realizátorov. Tak vznikla v roku 1980 PETA (People for the Ethical Treatment of Animals) s cieľom dokázať, že „zvieratá to nie sú na naše oblečenie, potravu, experimenty a zábavu“. Z jej aktivít by sme mohli zložiť samostatnú knihu a tak si uveďme len dva príklady na zamyslenie:
„Mobilná klinika PETA sterilizovala desiatky tisíc mačiek a psov, čím zabránila narodeniu tisícok nechcených zvierat.“ To je konštatovanie, ale aj príležitosť na zamyslenie. Ako je možné, že aktivisti, ktorí tvrdia, že zvieratám sa nemá ubližovať, berú na seba tak ľahko úlohu pripraviť ich o zmysel ich existencie a spôsobovať im pri tom dokonca aj bolesť bez toho, aby sa ich opýtali na názor?
Timothy McVeigh bol usvedčený z bombového útoku v Oklahoma City ako najväčší terorista v moderných amerických dejinách. Preto bol odsúdený na trest smrti. A aj k tomu má PETA, čo povedať, keď žiada aby jeho posledné jedlo pred popravou bolo vegetariánske: „Pánovi McVeighovi nesmie byť dovolené, aby zničil čo i jeden ďalší život... Kŕmiť odsúdených na smrť fazuľovými burritami namiesto hovädzími kotletami môže prerušiť kruh násilia... Ne-násilie začína v kuchyni“. Je potrebný komentár?
Aby sme si urobili predstavu ako sa Singerove myšlienky o „rovnosti ľudí a zvierat“ premietajú do praxe, uveďme príklad podľa svedectva Borisa Filana z Austrálie. Zaujal ho tam priamy televízny prenos, ktorý zaznamenával neobvyklú drámu. V zálive Circular Quay v Sydney sa objavil žralok a rovno k nemu smerovala osamelá plavkyňa. Polícia sa ju pokúsila varovať, ale jej čln blokoval pohotovo zjavený čln Greenpeace, ktorý prišiel zachrániť žraloka! Asi pred policajnou zvôľou. Poučenie je prosté – kúpte sa len vo vlastnej vani, všade inde vám hrozí zožratie žralokmi pod ochranou Greenpeace.
S pozoruhodným riešením prišiel Radim Uzel (Právo, 21.3. 2007): „Aby bolo jasné: v žiadnom prípade nebrojím proti zdravým občianskym aktivitám, nech už sa týkajú ekológie, globálneho otepľovania alebo záchrany veľrýb. Sexuálne neuspokojení jedinci však všetky tieto iniciatívy spravidla preháňajú. Nediskutujú, ale miesto toho bojujú. Miesto ejakulácie používajú farebný sprej. Ich argumentom je vytrhnutá dlažobná kocka, rozbitá výkladní skriňa, zapálené auto a rozrezané autobusové sedadlo. Základným pilierom každého takéhoto hnutia je takzvané zdravé jadro, ktorého podstatou býva istý druh sociálnej patológie. Veľmi by som sa preto prihováral za to, aby všetci takíto výtržníci boli podrobení sexuologickému výskumu.“
Pán doktor ani netuší aká presná je jeho diagnóza. Peter Singer, ako zakladateľ hnutia ochrancov zvierat, sa svojho času vyjadril, že by sme tie úbohé tvory nemali podceňovať ani v polohe sexuálneho partnerstva (Albuq. Journ., 18.4.2001). Nemali by sme sa teda vyvyšovať naším „druhizmom“ napríklad ani nad takými sliepkami a sex s nimi by vlastne nemal byť zakázaný. Veď ak cítia bolesť ako my, prečo by nemali cítiť aj radosť z plnohodnotného sexuálneho zážitku s človekom?
Hnutie ochrancov zvierat, je výsledkom hľadania zástupných problémov spoločnosti, ktorá tie základné nerieši - prežitie (vojny a hlad), alebo ignoruje - návrat chorôb, následky masovej dopravy (úmrtnosť, živ. prostredie). V prípade zvierat je to problém lákavý, lebo je citovo podložený a blízky každému ľudskému tvorovi. Navyše je zrozumiteľný, pretože sa tu spravidla nepracuje s faktami, ale s emóciami. A tie máme všetci...
Je evidentné, že celkom nová pozícia domácich zvierat v ľudskej spoločnosti signalizuje vážny fenomén, ktorým sa treba zaoberať. Okamžite tiež vyvolala záujem radikálov, ktorí sa v histórii opakovane pokúšajú stať hovorcami aj za tých, čo sa nakoniec stanú ich obeťami. Hitler a nacisti vzývali nemecký národ a uvrhli ho do úplnej skazy. Marx a Engels s komunistami prišli s návodom na „raj na zemi“ pre novovzniknutý proletariát a výsledkom bolo peklo za živa v stalinskej podobe. Úplne nová úloha žien v spoločnosti vzápätí priviedla na scénu feministky, ktoré by im po vzore predošlých revolucionárov tiež rady organizovali život a to až do manželských postelí. A aj ochrancovia zvierat prichádzajú s radikálnymi riešeniami, ktorá sa však často krát (ako to už u extrémizmu býva) obracajú proti samotným zvieratám a z ich majiteľov robia nedobrovoľných rukojemníkov. Dávajme si pozor na majiteľov „jedinej pravdy“. Jediná pravda na tomto svete je lož. Žime v súlade a ku vzájomnému prospechu so zvieratami bez sprostredkovateľov, ktorých neblahú úlohu už poznáme z citovaných historických i dnešných príkladov.
Gustáv Murín
exkluzívne.cez.okno
