„Cintoríny s popraskanými náhrobnými kameňmi, opustené rozvaliny kaplniek zaliate mesačným svitom, v šere zahalené vekovité stavby, ktorých okenice stonajú v poryvoch vetra a podlaha škrípe pod nohami, prastaré hrady na strmých výšinách, hostince uprostred lesov, ktoré kedysi navštevovali lupiči, vresoviská, močiare pokryté hmlou, zátoky, na ktoré bez ustania doráža vlnobitie – to všetko sú miesta, kde sa podľa našich predstáv obvykle objavujú umrlci, prízraky v skrvavenom rubáši, z ktorých odpadávajú kúsky hliny alebo crčí morská voda.“
Týmito slovami začína francúzsky spisovateľ Claude Lecouteux svoju knihu Prízraky a strašidlá v Európe venovanú výskumu viery a povier týkajúcich sa duše, záhrobia a kultu predkov, pričom sa stredobodom jeho pozornosti stávajú predstavy o živote nebožtíkov v hrobe, mŕtvych, ktorí sa vracajú a odvádzajú so sebou živých, či odovzdávajú dôležité odkazy. Podotýka, že jazyk disponuje mnohými výrazmi k označeniu týchto znepokojivých mŕtvych, ktoré sa väčšinou používajú ako synonymá, hoci pomenúvajú rôzne skutočnosti:
„Každý pozná slovo „prízrak“, ktorý vyvoláva dojem ilúzie, mámenia, fantazmagórie. „Strašidlo“ je priamo odvodené od pocitov strachu a zdesenie, aké pôsobí rozškľabený kostlivec alebo rozkladajúca sa mŕtvola. „Tieň“ náleží predovšetkým do poetického slovníka a pripomína, že na onom svete odkladáme telo. „Duch“ je pojem pomerne nejasný, vyjadruje úžas a zmätok tvárou v tvár nevysvetliteľným úkazom spadajúcim do sveta parapsychológie – Duch, si tu ? „Ektoplazma“ je novotvar slúžiaci k označeniu nehmotnej formy, ktorá vychádza z média v tranze. Navyše existuje slovo „revenant“ – doslova ten, kto sa vracia – čo bezprostredne evokuje návrat zomrelého na zem. Ide o prosté konštatovanie javu, ktorý nemá nič spoločné s ilúziou.“
V historických dielach, ako je napríklad Prielieszkeho slovník z roku 1656, nájdeme pri latinskom „terriculum“ preklad „strassidlo“, inokedy ho ako kuriozitu stretneme v podobe priezviska v úradných písomnostiach – Ambroz Strassidlo v Nemeckej Ľupči (Deutsche Lipsche) roku 1543. Ak na základe prameňov a literatúry zisťujeme, že sa pojem strašidla v priebehu stáročí degradoval a opustil sféru reality, neznamená to, že by sa aj v súčasnosti nemohol stať príkladom skúsenosti prelínania dvoch svetov – fantastického a reálneho – v tých najmenej očakávaných situáciách, ako nás o tom ubezpečuje lechnický rukopis Vitae Patrium z roku 1764: „...nekdy negaka takowá mátoha a strassidlo wam se predstawi smele.“
Zo spomínaného Stommovho výskumu strašidelných tradícií jednoznačne vyplýva konkrétna súvislosť medzi neprirodzeným úmrtím a nemožnosťou dosiahnuť oného sveta. Títo mŕtvi zostávajú „blokovaní“ v medzipriestore, ktorému Emmanuel Le Roy Ladurie hovoril „sito“. Dokladom pre túto predstavu môže byť aj ďalšie rozprávanie z okolia rázovitého masívu Veľkej Fatry, kde sa uprostred malebných a hlbokých tmavých lesov týči na temene zeleného kopca zrúcaný hrad Sklabiňa. V jesennom období príroda okolo hradu hýri všetkými farbami a pôsobí s hradom v pozadí dojmom veľkolepej majestátnosti. Dnes však už iba vietor preháňa opadané listy po zvyškoch starých dvorán, kde kedysi bývali hlučné hostiny a plesy, cvendžali zbrane turnajov i obrancov v pohnutej histórii tejto pevnosti a návštevník má dnes neodbytný dojem, že kedysi hrdý, dne už zborený hrad márne zápasí s časom, ktorý doň zatína svoje ničiace pazúry.
Aj keď sláva hradu dávno zapadla a jeho život dokonáva, v čase, kedy sa nad horami strhne silná búrka ožíva podivnými zvukmi, tajomnými výkrikmi a sotva postihnuteľnými siluetami prízrakov.
„Sklabiňa je pre mňa dodnes veľkým otáznikom. To, čo som tam prežil, úplne zmenilo moje presvedčenie o normálnom toku času a vyvolalo pochybnosti o rýdzo materialistickom poňatí sveta“, povedal spisovateľovi Arnoštovi Vašíčkovi Ivo Adámek z Ostravy, ktorý na Sklabinskom hrade pobudol s priateľom. Svoje zážitky opísal pre Vašíčkovu knihu Stretnutie s tajomnom týmito slovami:
„Bolo to v auguste. Bolo jasno, sucho a teplo. Rozbili sme tábor na hlavnom nádvorí, niečo sme zjedli a podrobili ruiny prvému prieskumu. Navzdory stiesnenému pocitu z odľahlosti a samoty sa nám trosky páčili a my sme sa rozhodli niekoľko dní zostať. Chceli sme skúsiť prehľadať čeľadníky, v ktorých mal byť ukrytý vchod do pivníc. Prieskum poklepom naznačoval, že pod nami sú duté priestory, ale žiaden vstup do podzemia sme nenašli. V podvečer dorazila k bráne stará oktávia a v nej vtedajší predseda MNV Durinčák. Napodiv nás z hradu nevyhodil. Spolu so skupinou nadšencov sa ho pokúšal renovovať. Výmenou za pomoc pri výkopoch odvodnenia nám ponúkol ubytovanie v strážnej veži. Tá už bola čiastočne rekonštruovaná. Mala drevený strop a podlahu, krb, v ktorom sa dalo nielen kúriť, ale aj pripraviť jedlo, dlhý dubový stôl, niekoľko stoličiek a hore v podkroví pár slamníkov k prespaniu. Vstup tvorili ťažké masívne dvere a výhľad zaisťovali úzke strieľne. Pripadali sme si ako v päťhviezdičkovom hoteli. Ibaže idyla netrvala dlho. Po niekoľkých dňoch sa navečer obloha zatiahla ťažkými chmárami a hromy – v duchu tradície – divo bili. Išli sme spať sužovaní stále rastúcim pocitom tiesne. A potom to vypuklo. Zatiaľ čo vonku zúrila búrka a blesky križovali oblohu, hrad ožil. Dole priamo pod nami sa ozývali celkom zreteľné ťažké dunivé kroky okovaných topánok. Počuli sme rinčanie reťazí. Kov narážal na kov ako pri šerme. Počuli sme tlmené hlasy, ktorým nebolo rozumieť a ďalšie podivné, ťažko definovateľné zvuky, ktoré sa ozývali ako z podzemia, tak aj zvonku, z nádvoria. Mali sme strach. Nechápali sme, čo sa vlastne deje. Malým okienkom s výhľadom na trosky hlavnej budovy sme zazreli akýsi pohyb. Niekto v temnom plášti sa pohyboval hore po ruinách. Ani pri jasných zábleskoch mu nebolo vidieť do tváre, skôr sa zdalo, že žiadnu nemá.“
Toľko z knihy Arnošta Vašíčka. Zdá sa však, že pán Adámek a jeho priateľ neboli jedinými svedkami týchto znepokojivých úkazov. Nad hradom akoby sa vznášal opar mysterióznej skutočnosti už od jeho počiatku – položenie základného kameňa je zahalené doteraz nepreniknuteľnou temnotou. Z nej sa vynára iba historicky najstarší majiteľ hradu Václav Sylburg. Kto to bol a čím bol, to zostáva dodnes záhadou.
-pokračovanie-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Úryvok z knihy Miloša Jesenského “Tajomné miesta Slovenska” s dovolením autora
KNIHU môžete zakúpiť na tejto adrese.
Súvisiace:
►Exkluzívny rozhovor s Dr. Milošom Jesenským (2017)
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-dr-milosom-jesenskymExkluzívny rozhovor s doktorom Jesenským (2016)
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-doktorom-jesenskym„K tajomstvám mám takmer intímny vzťah“ (2008)
http://www.cez-okno.net/clanok/k-tajomstvam-mam-takmer-intimny-vztahMILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber
