Obrázok používateľa CEZ OKNO
Helena Rerichová: OHNIVÁ TVORBA KOZMICKEJ EVOLÚCIE

Milí čitatelia, nasledovné riadky vynikajú poznaním diela H.I.Rerichovej a sprostredkúvajú čitateľovi cenné fakty o spolupráci pozemskej ženy, H.I.Rerichovej, s Vyššou Súcnosťou, prinášajú výnimočné nadčasové myšlienky tesne viazané na aktuálnu dobu, v ktorej sa nachádzame. Nasledujúce riadky ukazujú reálne účinkovanie konštruktívnych Energií v našom kontinuu, mnohokrát skrytých alebo neporozumených. Pred zrakom sa tu odkrýva iný svet, svet blízky duši a srdcu čitateľa. Prosíme vás, aby odpustili článku jemný pátos, spôsobený nadneseným slohom ruského originálu. Vyplývajú z osobného vzťahu Ľudmily V. Šapošnikovej ku filozofickému, kultúrnemu a etickému dedičstvu Rerichovcov. Pátos a úctu, ktoré si dielo H.I.Rerichovej a jej Učiteľa nakoniec zaslúži. Posúďte sami.
Prekladateľ

I.časť

OHNIVÁ TVORBA KOZMICKEJ EVOLÚCIE

L. V. Šapošniková

Do knihy vošli poznámky denníka a práce H.I.Rerichovej, uchovávané v archíve Medzinárodného Centra Rerichovcov a taktiež listy ku Z.G. a D. Fosdickovcom, vedúcim činiteľom Múzea Nikolaja Rericha v New Yorku. Tieto dokumenty sú unikátnym materiálom, objasňujúcim tvorivý evolučný proces, v ktorom sa zúčastňovali Kozmickí Hierarchovia spolu s H.I.Rerichovou.

Práce „Sny a videnia“ a „Ohnivá Skúsenosť“ sú už čitateľom známe z predchádzajúcich vydaní tejto knihy v sérii „Malá rerichovská knižnica“. Materiály „Stránky denníka H.I.Rerichovej“, „Kozmologické zápisy“, „Skúmanie vlastností človeka“ sú publikované prvý krát.

Ako bolo povedané – Neviditeľné sa stane viditeľným a my budeme pripravení prijať v živote ohnivý krst. Takto potom uvidíme význam skúsenosti, uskutočnenej matkou Agni Jógy tu, nevystupujúc zo života. Od prvých priestorových iskier, cez všetky ohne, do Samádhi, zanecháva zápisy, ktoré položia prah Nového Sveta.
Srdce, 210

... Prenikavo-zelené svetlé priesvity, skrz-naskrz mračnami pokryté nebesá. Neprívetivo-priama čiara zemského horizontu, vynárajúca sa nad plochou rovinou pustiny. A nad všetkým týmto letiaca žiarivá elipsa Cesty a okrídlená postava človeka, v zúfaní a túžbe natiahnuvšia jemné ruky k tomuto, už slabnúcemu jasu, spájajúcemu Nebo so Zemou. Postava sa čnie na okraji stupňovitého oltára, v ktorého zrkadlovitých plochách sa odráža hviezdne nebo. Odráža sa, no v skutočnosti nie je prítomné. Dva prúdy dymu, bieleho a čierneho, z ktorých jeden mieri do neba, a druhý ťažko a neodvratne klesá na zem. A ten druhý, zachytáva snehobiele krídla stojaceho na oltári, zanechávajúc na nich tmavé, rozširujúce sa záblesky a pokladúc ich čiernymi neúprosnými zemskými znakmi ...

Tu, na neveľkom priestore obrazu, sa završuje akési mystérium, avšak môže byť, že to najhlavnejšie od časov vzniknutia človeka na Zemi.

Zem a Nebo. Večná príťažlivosť a večné odpudzovanie, medzi nimi krehký človek, zdalo by sa bezvýznamný a slabý, avšak tak isto silný, schopný zjednotiť v sebe Nebesá a Zem a ustanoviť medzi nimi im tak potrebnú (nevyhnutnú) harmóniu, stvoriac ju, predovšetkým v sebe samom. Obraz sa nazýva „Obeta“ (The Offering) a bol namaľovaný začiatkom 20. storočia litovským umelcom M.K. Ciurlionisom. Umelec bol neobvyklým človekom a jeho plátna boli mnohými nepochopené. Mnohí ho považovali za pomätenca.

Bolo to však preto, že umelec videl to, čo nevideli druhí. Žil krátko a ťažko, ale zanechal nám podivuhodné obrazy. Je na nich prítomný nevídaný svet, podobný a nepodobný nášmu, zobrazený nie tunajšími farbami a tvarmi. Svet jemný a priezračný. Nachádza sa v ňom nežne a volajúco, akoby zvonenie krištáľových zvončekov, znie zvláštna hudba, nesúca v sebe tajomstvo sveta vesmíru.

Cesta neobyčajného umelca v Čase a Priestore sa stretáva s cestou druhého, nie menej podivuhodného človeka. To, že sa toto vôbec udialo, predstavuje významnú a tajuplnú skutočnosť. Týmto druhým človekom bola žena, žijúca v tom čase v Svätom Petrohrade. Nadpozemský svet, reálny i neskutočný, k nej prichádzal zvyčajne vo sne, potom akoby sa oddeľoval od tohto sna a stával sa prejavom, podobajúcemu sa videniam. Ešte v detstve porozumela, že čas tohto zvláštneho sveta bol iným, - v ňom akoby súčasne existovala Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť. A občas sa jej zdalo, že ona v tom istom čase nie je tou, ktorá kedysi vykonala dlhú cestu storočiami a krajinami, pamäť o ktorých, prebúdzaná niekým tajomným a necítiteľným, v nej teraz ožívala.

Takto, na pozadí kvitnúcej jablone v rannom sade, vznikla vysoká postava človeka v bielom, potom sa postupne rozmazáva, akoby rozpúšťajúc sa vo vzduchu. A odniekiaľ z najhlbších hlbín jej bytia sa zdvíha spomienka, že kdesi ďaleko žije Učiteľ Svetla.

Raz, keď bola ešte ako dievča chorá, videla dvoch vysokých ľudí, tmavej tváre, v turbanoch. Prisadli si k nej na posteľ a jeden z nich poťahoval z jej srdca striebornú niť a druhý ju namotával do klbka.

Potom opäť prichádzal Učiteľ Svetla a spolu sa prechádzali v záhrade. Učiteľ hovoril o utrpení a nešťastí ľudstva, o hrdinstve a súcite k utláčaným.

Keď už bola matkou dvoch synov, zjavil sa jej Svetlý Chlapec, ktorý jej opäť pripomenul Učiteľa Svetla: “... izba sa začala napĺňať modrým, akoby jasným mesačným svetlom. Všetky predmety, stojace za nepriepustnou zrkadlovou zástenou, sa stali viditeľnými, pričom samotná zástena, zostávajúc nepriepustná, nadobudla priezračnosť. Od okna, nachádzajúceho sa na protiľahlej stene a v značnej vzdialenosti od mojej postele, sa oddelila jemná a svetlá postava Prekrásneho Chlapca, vo veku 9 rokov, v mäkko svietiacom bielom odeve, s modrými tieňmi v jeho záhyboch, žiaril nad ním veľký široký segment kruhu veľmi jemného dúhového Svetla. Chlapec, akoby skĺznuc dolu po stene sa priblížil ku mne ... úplne ohromujúce boli Jeho oči, veľké, hlboké vo svojej tmavej modrosti a neustále hľadeli na mňa ... Keď sa Chlapec pridvihol k môjmu záhlaviu a zľahka sa sklonil, aby sa lepšie zahľadel do mojich očí, pocit narastajúcej blízkosti a lásky prešiel v extázu jasného poznania, že Môj žiaľ – je Jeho žiaľ a Moja radosť – je Jeho radosťou, a vlna všeobjímajúcej lásky k Nemu a všetkému bytiu zaliala moje bytie. Prebleslo mi mysľou, že podobný stav nemôže nastať na zemi a tak, toto je prechod v iné bytie. Ako dlho pokračoval tento stav, nemožno určiť. Keď začal utíchať, otvorila som oči, avšak všetko sa už vytratilo a izba bola ponorená takmer v úplnú tmu, s výnimkou neveľkej medzery medzi závesmi okna.“

Niekedy vznikali chvíle, kedy sa zdalo, že čas sa posúva niekam do minulosti a vo všetkej svojej reálnosti a hmatateľnosti vpadá do jej každodenného všedného života, akoby prichádzajúc odniekiaľ zo záhadného a v tisícročiach zabudnutého nebytia a znovu sa tam navracajúc. A ona sa vnárala do tohto života, ponárajúca sa v zamatových záhyboch iných časov a priestorov, účinkovala v nich a pociťovala ich. Potom toto „vstúpenie“ doznievalo, dlhotrvajúco a bolestne, ťažkým bezvýchodiskovým zármutkom.

Obrazy sa menili jeden za druhým. A už je v Nemecku, prechádza sa starobylým hradom a v jednej z izieb vidí pri stole človeka. Na stole sú rozložené nákresy a náčinia. Človek má dlhé hrdzavé vlasy a široký zamatový kamizol, lemovaný kožušinou. Nato hrad mizol a rozpúšťal sa spolu s človekom a vznikali chrámy, ozdobené kamennými reliéfmi, veže so starobylými nápismi a sprievod Indov v bielych turbanoch.

Objavilo sa schodisko so širokými plošinami. „ ... Všetko je zaliate zlatistým svetlom. Na najvyššej plošine v dlhých šatách, nazbieraných do najjemnejších záhybov, s vysokým príčeskom, stojím ja, vynikajúc siluetou na zjavne zlatom pozadí. Pred mnou, na ďalšej plošine nižšie, stojí trojnožka, na nej tvarovaná, tmavá, bronzová čaša, z ktorej sa dymí príjemná vôňa...“

Osedlané arabské klusáky netrpezlivo dupajú kopytami, biele slony, ktorých chrbty sú pokryté pokrývkami tkanými zlatom, zádumčivo kývajú chobotmi a urastený, obratný vladár, ktorému ona podáva svojho malého syna.

Rozsiahla sála, ktorej stred zaujíma stôl s rôznymi vybranými pokrmami. Tu v tej istej sále, ona čaká na popravu. Odseknú jej hlavu. „ ...Pri hlavnom vnútornom vchode sa zhromažďujú hostia a dvorania. Ku stolu uprostred sálu prichádza a sadá si vlastník hradu, v striebornom brokátovom kaftane z modrými zamatovými výrezmi a pštrosím perom na neveľkom barete (z dôb Františka I.(1)) Vedľa neho sedí moja matka, blízka príbuzná tohto Herzoga, moje miesto je za tým istým stolom, no mojej stoličky už niet...“ Vítajú ju podráždene a posmešne. Sluha, nesúci jedlo ju oblieva omáčkou.

(1) František I. (1494-1547) - francúzsky kráľ od roku 1515

Menili sa odevy a epochy, vytrácali sa hrady, objavovali sa kočovné šiatre, odchádzali zasnežené ruské polia a objavovala sa zem Indie, žíhaná horúcim slnkom.

A iba jeden tajomný človek z týchto videní sa objavoval častejšie, ako hocikto iný. Prvý raz v roku 1910.

V talianskom mramorovom paláci ona otvára dvere do svojej izbice, na protiľahlej stene oproti lôžku stáli vysoké hodiny s kyvadlom v skrinke. Ona sa pozerá ne tieto hodiny a vidí ako sa roztvárajú dvierka skrinky a z hĺbky sa objavuje slabo svietiaca postava rytiera v striebornom brnení. Rytier, hľadiac na ňu, zreteľne vyslovil: „Konrád Rudendorf“. A vytratil sa.

Takto sa uskutočnilo prvé zoznámenie s tým, kto prejde tesne za ňou do 20. storočia a v habite jezuita bude chcieť vládnuť Kameňom, daným jej Veľkým Učiteľom. Z mála náznakov, ktoré sú obsiahnuté v jej zápiskoch a rozhovoroch s Učiteľom, neľahko porozumieť, čo predstavuje táto tajomná osoba jej videní, obrátiac sa nato v následných chvíľach jej života v úplne skutočné obrysy. Možno povedať jedno, bol významným človekom, prenikavo zaujímajúcim sa o energie, skôr však deštruktívnymi a objavil sa vtedy, keď sa jej historický život, porušiac svoj plynulý prúd, nasmeroval k Tomu, ktorý ju viedol po ceste Kozmickej evolúcie. Začal jej brániť, dávajúc poznať, že na tejto ceste nie všetko je ľahké a ani vysoký hierarchický duch priblížiac sa k zemi, neunikne od ťažkostí a opozície.
Tento rytier, v striebornom brnení, ovládajúc dostatočne silným lúčom, bude potom brániť aj Učiteľovi v jeho experimentálnej práci v ňou. A tak ako v dobrodružnom románe, čas vytrhne z nebytia stredovekej Európy ešte jeden tajomný obraz.

Vejúci plášť jazdca, skáčuceho na koni, usilujúc sa za každú cenu chytiť tú, ktorá sa už približovala k bráne kláštora. Tam, za pevnými stenami, malo byť spolu s ňou uchované Veľké Tajomstvo novej energie, čas ktorej a aj on to vedel, ešte nenastal. No rozklad, platí pre všetky časy. Už sa samoľúbo usmieval, úplne presvedčený v tom, že ešte niekoľko skokov koňa a on, preletiac po zdvíhacom moste, zastane medzi ňou a bránou. A túžobne očakávaný vzorec(formula) sa nakoniec ocitne v jeho rukách. No zdvíhací most sa začal v poslednej chvíli neočakávane nadvihovať a kôň, vzpínajúc sa, aby skokom preklenul vzniknutý priestor, odrazu zamrzol, ako keby nejaká neznáma sila stála v jeho ceste. Jazdec popchol ostrohami, no ony len bezmocne skĺzli po kameni. Nemohol uveriť svojim očiam, že kôň skamenel. A v túto chvíľu, na druhej strane útesu kláštora, sa neodvratne a neodvolateľne zatvárali za utečencom ťažké kované dvere.

Ohromený a neuveriac do konca v to, čo sa stalo, skĺzol z kamenného koňa, a zoslabnutý klesol na trávu. Opäť utrpel porážku v boji s tou, ktorú mu Osud prisúdil pre večnú opozíciu, pre nekonečné súperenie pred Tvárou Vyššej Sily.

Vesmír a Planéta držia na protikladoch – tak určil Veľký Zákon. V ťažkom a tesnom svete Zeme protirečenia vstupujú v zápas, vyvolávajúc pre vzostup potrebné energie. Na Výšinách, protirečenia akoby dopĺňajú priateľ priateľa, a dialektika tohto dopĺňania plodí harmóniu syntézy a pohyb Veľkých Síl.

Ona žila a pôsobila na Zemi, prejdúc nesmierny zástup pozemských životov a vtelení a Konrád Rudendorf jej bol súdený ako prejavenie tohto Veľkého Zákona tu, na Zemi. Pretože bolo povedané: „Ako hore, tak i dole.“

Vesmír sám predstavuje grandiózny duchaplný energetický systém a človek sa v ňom objavuje iba ako jeden z mnohých štruktúr, úzko spojený s ostatnými a spolupracujúci s nimi. O tomto hovorili Vysokí Učitelia v rozhovoroch s ňou a vo svojich radách. Oni vytvorili nový energetický svetonázor, ktorý bol tak nevyhnutný pre prevratné 20. storočie. Tento svetonázor, tak ako akékoľvek iné, sa bude ujímať s ohromným úsilím. Neporozumenie a odsúdenie pôjdu ihneď povedľa neho.

Knihy, ktoré zostavila ako následok týchto rozhovorov a odovzdaní, sa nazývajú Agni Jóga (Agni – Oheň, Božskosť Ohňa – sanskrit अग्नि), alebo Živou Etikou. Hovorili o tom, že energetický systém Vesmíru žije a rozvíja sa v súlade s Veľkými Zákonmi Vesmíru, takými, ako Zákon Karmy, alebo väzieb príčiny a následku, Zákon súladu formy a energie, Zákon kozmickej spolupráce, Zákon harmónie dvoch počiatkov a mnohé druhé.

Činorodosť Vesmíru je udržovaná energetickou výmenou medzi rôznymi štruktúrami, ktoré sú jeho súčasťou. Kozmická evolúcia človeka je vo svojej podstate energetický proces, v základe ktorého leží tá istá energetická výmena. Energetická výmena je hlavnou hybnou silou evolúcie. V našom trojrozmernom svete sa energetická výmena koná tromi smermi: horizontálne – výmena so všetkým a so všetkými, nachádzajúcimi sa na planéte, vertikálne – výmena s vesmírnymi telesami, so Slnkom, planétami, súhvezdiami Zverokruhu atď. A nakoniec, výmena, keď ju tak možno nazvať, hĺbková, alebo výmena so svetmi iných rozmerov a iných stavov hmoty, prvky ktorých sú tiež uložené v človeku.

Následkom tejto energetickej výmeny prebieha kvantitatívna a kvalitatívna akumulácia energií, ktoré zvyšujú energetický potenciál človeka, národa, krajiny, Planéty a tvoria ďalšie možnosti ich evolučného postupu. Človek môže prechádzať takto evolučný „koridor“ ako objekt tejto evolúcie, alebo jej subjekt. Vzdialenosť medzi týmito pojmami je veľká. Avšak práve na tejto vzdialenosti spolupôsobenia objektu a subjektu konajú sa veľmi významné energetické procesy, začínajúc procesom zdokonaľovania človeka a končiac jeho utváraním ako súcnosti, vplývajúcej na energetiku samotnej evolúcie, usilujúc sa takto uskutočniť pozíciu Kozmického Hierarcha, alebo Bohočloveka. Objekt evolúcie prechádza takýto „koridor“ akoby automaticky, (po)užívajúc jeho energetiku, ale spravidla, neuvedomujúc si túto skutočnosť. Subjekt postupuje vedome a cieľavedome a koná v súlade s plánom evolúcie, osvojenie ktorého je mu úplne prístupné. Najdôležitejšiu úlohu v premene objektu evolúcie na jej subjekt, hrá úroveň poznania jedného a druhého. Poznanie je koniec koncov energetická kategória, ktorá sa tvorí pod vplyvom kozmických procesov v samotnom človeku.

Subjekt evolúcie, vedome vstúpiac vo vzájomné pôsobenie s rôznymi energetickými procesmi vo Vesmíre, môže byť vedome nápomocný evolúcii alebo jej zabraňovať. Toto vzájomné pôsobenie alebo ovládanie samotnej evolúcie, predstavuje najzložitejší tvorivý proces, prístupný vysokým súcnam a nesúci vždy, možno povedať, experimentálny a náučný charakter. Ak človek poznáva neznáme, tak aj Kozmický Hierarcha koná tak isto, avšak na inej úrovni.

Došlo teda k tomu, že ku koncu 20. storočia naša planéta a ľudstvo na nej žijúce, prišli k novému závitu evolúcie. V knihách Živej Etiky sú zaznamenané základné osobitosti tejto doby: priblíženie k Planéte nových energií, znásobenie spolupôsobenia svetov iných rozmerov s naším hmotným svetom, zručná (obratná) premena človeka psychickou energiou, intenzívna spolupráca s energetickými štruktúrami Vesmíru a rozšírenie energo-informačnej výmeny s nimi, zvýšenie úrovne syntézy hmoty a ducha a nakoniec, utváranie nového, vyššieho a jemnejšieho druhu ľudstva, šiesteho druhu, alebo šiestej rasy (naša rasa je piata).

Ponechané na posúdenie čitateľovi, práce Heleny Ivanovny Rerichovej: „Sny a videnia“, „Ohnivá skúsenosť“, „Stránky denníka“, „Kozmologické zápisky“, „Skúmanie vlastností človeka“ a nakoniec, jej listy riaditeľke múzea Nikolaja Rericha v New Yorku, Z.G. Fosdick, sú unikátnym materiálom, objasňujúcim tento tvorivý evolučný proces, v ktorom sa zúčastňovali Kozmický Hierarchovia, spoločne s Helenou Ivanovnou, pričom ona v tomto procese hrala najvážnejšiu a rozhodujúcu rolu, bez ktorej by sa táto tvorba jednoducho nemohla uskutočniť.

Helena Ivanovna nám dáva možnosť stať sa svedkami unikátneho kozmického procesu, cez ktorý prešla ona sama, prerážajúc cestu pozemskému ľudstvu k výšinám Kozmu, k výšinám ducha a k vyšším formám matérie. Dáva nám príležitosť pochopiť zmysel najzložitejšej a najťažšej cesty, prejdenej ňou, pozemskou ženou. Cestu naplnenú strádaniami, fyzickými a duchovnými, avšak táto je nevyhnutná pre nás všetkých. Vždy existuje ten, kto prináša ľudstvu Oheň ...

Vysoké a nízke. Zem a Nebo, malý rozmer a veľký, vysoké vibrácie hmoty a ducha a nízke, jemné a hrubé svety, evolúcia a involúcia – ďaleko nie plný zoznam toho, s čím je treba prichádzať do styku tým, ktorí sa zúčastňujú v grandióznej dráme kozmickej tvorby. Náročnosť predovšetkým spočíva v tom, že v celej členitej a bohatej palete Kozmickej evolúcie, je nevyhnutné spočiatku nájsť ten jediný a neopakovateľný energetický zdroj, s ktorým sa začína evolučná tvorba.

- pokračovanie -

VEĽKÁ RERICHOVSKÁ KNIŽNICA
Helena Rerichová
NA PRAHU NOVÉHO SVETA
MEDZINÁRODNÉ CENTRUM RERICHOV
MOSKVA, 2000

Orig.: Елена Рерих. У ПОРОГА НОВОГО МИРА М.: Международный Центр Рерихов, 2000, 464 с.

Preklad: Vaska

Redakcia ďakuje autorovi prekladu za poskytnutie textu


Seriál "Helena Rerichová NA PRAHU NOVÉHO SVETA"
nájdete na tejto adrese.

január 16, 2011 16:45 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top