Obrázok používateľa CEZ OKNO
NÁVŠTEVA VENUŠE prvá časť: Domov Bohov I.

“Ďalšia osoba sa zmieňuje o mojom diele „Návšteva Venuše“, ale rád by som vyhlásil tu a teraz, že absolútne, absolútne, ale absolútne neodporúčam čítať túto „knihu“. Je to iba pár strán článkov, ktoré som napísal pred rokmi a zopár – podľa mňa dosť divných – ilustrácií, ktoré som ani nerobil ja. Kniha obsahujúca moje práce a zaobalená do propagačných rečí vyšla bez môjho povolenia a proti mojej vôli.”
T. Lobsang Rampa, Feeding the Flame, str. 138


Pán Gray Barker (pôvodne vydal a upravil zápisky Lobsanga Rampu bez jeho vedomia, pozn. red.), Box 2228
Clarksburg, Západná Virginia
31. október 1966

Drahý Pán Barker,
Táto kniha nemala nikdy uzrieť svetlo sveta, ale som ochotný uveriť tomu, že ste ju publikovali s najlepším úmyslom pod domnienkou, že som odcestovaný v Južnej Amerike a teda nedostupný.
Aby sme upevnili vašu pozíciu v rámci zákona navrhujem toto: vykonáte dve úpravy, ktoré požadujem a dám vám povolenie vydať a predávať túto knihu. Nebudem si robiť nárok na autorský honorár za svoje dielo „Návšteva Venuše“, ale bol by som rád, keby ste venovali desať percent zisku Lige pre záchranu mačiek, ktorá sídli na 245 West 25th Street v New Yorku, pretože úbohé mačičky majú na tomto svete ťažký život.
Prežili sme si ťažké chvíle v rukách ignorantov a zlomyseľníkov a ja som nikdy nemal príležitosť uviesť svoj vlastný pohľad na celý prípad. Idiotské médiá sú ako besné psy plné nenávisti k tomu, čo ani poriadne nechápu.
Dôrazne a s istotou vám hovorím, že všetky moje knihy sú pravdivé, popisujú moje osobné skúsenosti a som tým, za koho sa vydávam.
S pozdravom

T. Lobsang Rampa


Domov Bohov

Lietajúce taniere? Samozrejme, že lietajúce taniere existujú! V jednom som letel. Tibet je najlepšia krajina pre lietajúce taniere. Nachádza sa ďaleko od každodenného rušného sveta a žijú tam ľudia, pre ktorých je viera a veda dôležitejšia ako materiálne statky. Celé storočia poznali ľudia v Tibete pravdu o lietajúcich tanieroch – vedeli čo to je, prečo sú tu, a ako fungujú a poznali aj ich zmysel. Bytosti z lietajúcich tanierov poznáme ako bohov, ktorí sa preháňajú po nebi na ohnivých vozoch. Dovoľte mi však rozpovedať príbeh, aký mimo Tibetu nikto nikdy nepočul a je do poslednej bodky pravdivý.

Bola treskúca zima. Zúrivá víchrica priniesla so sebou drobné kryštáliky ľadu, ktoré sa zabodávali do našich povievajúcich rúch ako broky a drali odhalenú pokožku. Obloha bola jasno fialová, pokrytá až prekvapivo bielymi chumáčmi oblakov, ktoré uháňali do vnútrozemia. A my sme sa predierali stále vyššie a vyššie náhornou planinou Chang Tang vo výške 900 metrov nad morom.

Asi päť míľ od poslednej zastávky sa nám v hlavách vynoril hlas: „Vytrvajte bratia moji, vytrvajte, a vstúpte do opäť do hmlistého páse – uvidíte tam niečo, čo ste ešte nevideli.“ Všetci siedmi – vysoko postavení lámovia z tibetského rádu – sme mali schopnosť telepaticky komunikovať s bohmi na nebesách. Od nich sme sa dozvedeli všetko o vozoch, ktoré sa preháňali našou krajinou a občas pristáli na vzdialenejších miestach.

Napredovali sme stále vyššie a vyššie, krôčik za krôčikom sme sa posúvali po tvrdej zemi, zachytávajúc sa nohami o každú prasklinu v skale. Napokon sme sa opäť dostali k záhadnému pásu hmloviny a vstúpili sme dnu. Zakrátko sme ním prešli a ocitli sme sa v neuveriteľne teplej krajine z dávnych čias.

„Ešte jeden deň cesty, bratia moji, a prídete k starému vozu,“ ozval sa hlas.

V tú noc sme odpočívali v teple a pohodlí Skrytej zeme. Úľavu a pokoj sme našli v mäkkých posteliach z machu a ráno, pred tým, ako sme sa vydali na dennú púť, sme sa vďačne okúpali v hrejivých vodách širokej rieky. Krajina nám poskytla sladké ovocie, ktoré sme si vzali so sebou – príjemná zmena oproti pozemskej campe.

V priebehu dňa sme putovali nahor pomedzi porasty rododendronu a orecha a mnohých ďalších stromov, ktoré sme nepoznali. Celý čas sme stúpali a celý čas nás obklopovala príjemná teplá krajina. Pred zotmením sme sa utáborili pod stromami a založili oheň, zabalili sme sa do rúch a zaspali sme. S prvým lúčom svetla sme boli pripravení putovať ďalej. Kráčali sme ešte asi dve až dve a pol míle až sme sa ocitli na otvorenom priestranstve – tu sme sa zastavili a v nemom úžase sme sledovali rozľahlú a neuveriteľnú pláň.

Na dĺžku mala asi päť míľ a ponúkala nám pohľad na zvláštnu scenériu – aj teraz váham, či to mám napísať, lebo viem, že to bude znieť neuveriteľne. Na odľahlej strane päťmíľovej planiny sa týčil obrovský kus ľadovca – vyzeral ako črep skla týčiaci sa k nebesám. To však nebolo to najzvláštnejšie – na planine sa rozprestierali ruiny mesta, hoci niektoré budovy vyzerali nedotknuté – popravde vyzerali skoro ako nové. Neďaleko na priestrannom nádvorí sa nachádzala mohutná konštrukcia – pripomínala mi dva z našich chrámových diskov zopnuté k sebe – zjavne mali slúžiť ako nejaké vozidlo.

Môj sprievodca, láma Mingyar Dondup, prerušil tichý úžas slovami: „Toto miesto bolo domovom Bohov pred pol miliónom rokov. V tých časom ľudia bojovali proti Bohom a vymysleli prístroj na rozbíjanie atómov, ktorý priniesol na Zem skazu – niektoré krajiny vyleteli do vzduchu iné sa prepadli, hory mizli z povrchu a vznikali nanovo. Toto mesto bolo kedysi mocnou metropolou na morskom pobreží. Smršť na Zemi, ktorá sprevádzala mohutnú explóziu vyhodila túto zem do výšky niekoľko tisíc metrov a otras zmenil zemskú rotáciu. Keď pôjdeme bližšie, uvidíme ďalšie časti mesta pochované v ľadovci, ktorý sa v teplom údolí pomaly roztápa a zanechal po sebe tieto nedotknuté prastaré budovy.“

Počúvali sme v nemom úžase a náhle sme sa pohli vpred, akoby nás postrčila neznáma sila. Až keď sme sa priblížili k mestu, uvedomili sme si, že bytosti, čo tu žili museli merať minimálne 3,5 metra. Všetko malo obrovské rozmery a nápadne mi to pripomínalo obrovské figuríny v paláci Potala.

Prišli sme k mohutnému kovovému vozidlu. Bolo obrovské. Mohlo mať tak 170 metrov na šírku a už bolo poznačené časom. Všimli sme si rebrík, ktorý viedol do tmavého otvoru a s pocitom, že kráčame po posvätnej zemi sme po jednom vyliezli hore. Láma Mingyar Dondup išiel prvý a po chvíli zmizol v tmavej diere. Ako ďalší som liezol ja – keď som vstúpil do kovového trupu vozidla, všimol som si, že môj sprievodca sa skláňa nad akýmsi nakloneným stolom. Niečoho sa dotkol a objavilo sa modrasté svetielko a tiché bzučanie. Na naše zdesenie sa na druhom konci miestnosti objavili postavy – kráčali k nám a hovorili.

-pokračovanie-

Dr. T. Lobsang Rampa

Z originálu „My Visit to Venus“ (UFO Magazine)

Preklad: Homer

exkluzívne.cez.okno


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


Súvisiace:

LOBSANG RAMPA Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/lobsang-rampa-vyber


júl 17, 2015 23:54 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top