Obrázok používateľa CEZ OKNO
Ilúzie a cynizmus

Nastal čas osláv. Východná Európa oslavuje dvadsiate výročia jesenných revolúcií 1989, ktoré boli začiatkom epochy demokracie v bývalých komunistických krajinách. Bohužiaľ, tieto výročia sa oslavujú v nie najlepších časoch. Nové režimy v týchto krajinách prežívajú ťažké obdobie krízy - sociálnej, politickej i ekonomickej, tak ako celá Európa. Pre mnohých ľudí je to akoby čas stratených ilúzií. Entuziazmus konca osemdesiatych rokov sa zmenil na iróniu. Najväčšia bieda nie je v tom, že po dvadsiatich rokoch zmeny je Východ Európy oveľa biednejší ako Západ. A možno ani nie v tom, že materiálne podmienky na život pre väčšinu sú ešte ťažie ako za vlády komunizmu. Ani nie v sociálnej ochrane a komunistického maľovania ružovej budúcnosti. Hlavný problém spočíva v neexistencii perspektívy, cieľa a zmyslu života spoločnosti.

Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, keď sa utekalo cez hranice, hlavne z bývalej NDR, koloval vtip. Utekal cez hranice aj pes, ktorého sa spytovali: Čo, zle ťa kŕmia? To nie, odpovedal pes, ale nedovolia mi zavýjať!

Nuž, demokratické procesy sa stali normou, ale v ich obsahu je stále menej výsledkov. Možno si vybrať jedného kandidáta vo voľbách z mnohých, ale všetci sú si podobní ako vajce vajcu. Tlač je slobodná, ale chýbajú jej idey, konštruktívne diskusie a analýzy. Mýty komunistickej propagandy boli vybielené zo vzdelania a školských učebníc, aby sa tam objavili mýty nové, niekedy absurdné a zavádzajúce a ešte viac agresívne ako predchádzajúce. Dnes teda zavýjať môžeme, ale už niet síl a ani želania. Spoločnosť a obyvatelia Východnej Európy nielenže sú nespokojní s takýmto stavom, ale navyše sú aj demoralizovaní. Z toho, čo sa na masových zhromaždeniach pred dvadsiatimi rokmi sľubovalo, čo sa želalo, len veľmi málo sa splnilo.

Komunistické režimy, aj keď v nich absentovali občianske slobody, veľký deficit tovarov a vládla kontrolná byrokracia, vychovávali svojich občanov v duchu optimizmu, váženia si seba samých, vieru vo svoje sily a presvedčenie o svojej budúcnosti. Ironické je, že v roku 1989 sa všetky tieto pozitívne črty masového poznania obrátili proti tým istým režimom, ktoré túto psychológiu a kultúru vymysleli. A tak dnes všade, aj v slovenských regiónoch, existuje len jediná diskusia, ktorá nie je optimistická a znie – prečo sa to všetko tak zle skončilo? Odpoveď na podobnú otázku, ktorá sa vynára nástojčivo na povrch diania, je jednoduchá. Prechod z jedného systému do druhého, nech už bol sprevádzaný demokratickými heslami a masovými zhromaždeniami, bol v skutočnosti len dielom elity, ktorá riešila svoje problémy a prerábala spoločenské štruktúry pre vlastnú spokojnosť a výhody. Optimistické obyvateľstvo Východnej Európy patrilo vždy medzi spoločenstvá, ktoré sa vyznačovali krajnou naivitou (ten optimizmus zostal ešte z čias komunizmu). A tak v konečnom dôsledku masy bez veľkých protestov dovolili elitám, aby ich entuziazmus a ich nádeje využili na svoje osobné ciele.

Dnes vidieť, že všenárodnú dôstojnosť si podelili medzi sebou privilegované vrstvy a filiálky nadnárodných spoločností. Ľudia pochopili, o čom to je. Po strate ilúzií prichádza cynizmus. A to nie je najlepší základ na obnovenie stratených hodnôt a skutočne demokratickej spoločnosti. Môže to byť nebezpečné, pretože vyrástla nová generácia a rastie ďalšia a môže sa stáť, že stratené roky, odviate vetrom, nenechá len tak napospas iným vetrom. Dnes teda zavýjať môžeme, ale už niet síl a ani želania. A ani ten pes, čo odchádza „za hranice všedných dní“, nemá chuť odpovedať na otázky.

Dušan Konček, týždenník Slovenský rozhľad
Zdroj: SHO.sk

november 20, 2009 13:06 popoludní

 

 

Top