Obrázok používateľa CEZ OKNO
SIGNÁLY Z VESMÍRU I.

…keď bola Ellie malá, otec ju nazýval „Iskrička“. Vzbudil v nej túžbu po poznaní vesmírnych diaľok. Milovala ho, celé hodiny trávila pri malom rádiu a snažila sa nájsť na druhom konci sveta niekoho, kto jej odpovie. Snívala, že jedného dna dosiahne až k iným planétam, krúžiacich okolo cudzích sĺnk. A že tam bude niekto, s kým naviaže kontakt. Pretože – ak by sme vo vesmíre žili sami – bolo by to hrozné mrhanie priestorom… Po rokoch zastihujeme rádioastronómku dr. Ellie Arrowayovú s rovnakým snom – nadviazať rozhovor s vesmírom. A raz sa jej to skutočne podarí. Z priepastných diaľav vesmíru prichádzajú signály a niet pochýb, že sú umelého pôvodu. Za spočiatku nesúvislou správou sa však ukrýva omnoho viac. Kto dekóduje všetky významové vrstvy posolstva objaví plány na stavbu revolučného zariadenia pre prienik do najvzdialenejších kútov vesmíru spolu s výzvou: „Nasledujte nás!“ Je teda potrebné vybrať jedného človeka, ktorý sa stane veľvyslancom celého ľudstva…

PÁTRANIE DOKTORKY TARTEROVEJ

Filozoficky nesmierne hlboký film, ktorý zanechá hlbokú stopu na každom divákovi, vznikol ako celuloidová spomienka na zosnulého dr. C. Sagana, ktorého smrť zastihla rok pred premiérou svojho rovnomenného literárneho diela. Aj keď mnoho rokov predtým sa objavovala myšlienka na vytvorenie filmového diela, kniha „Contact“ sa objavila v roku 1985 a stala sa okamžite bestsellerom. Nečudo, keďže jeho autorom bol nielen z najvýznamnejších vedcov dvadsiateho storočia, ale aj hĺbavý držiteľ Pulitzerovej ceny v jednej osobe a románom sa ako červená nit tiahne vzrušenie a údiv z najväčšieho dobrodružstva, aké ľudstvo v budúcnosti čaká – stretnutie s vesmírnou inteligenciou. Profesor Sagan sa celý život venoval úsiliu objaviť iné rozumné bytosti vo vesmíre. Odtiaľ je teda zrejmé, že jeho dielo oplýva bohatými odkazmi na skutočné udalosti, či reálnymi predobrazmi jeho literárnych postáv.

Doktorka Ellie Arrowayová, stelesnená charizmatickou Jodie Fosterovou, má v čase, kedy sa priblíži k odhaleniu posolstva tajomných signálov z vesmíru asi tridsať päť rokov.

Jej reálnemu náprotivku, doktorke Gill Tarterovej, bolo počas konania sympózia o hľadaní rozumného života vo vesmíre v Talline asi rovnako rokov. Navzdory svojmu pomerne mladému veku sa doktorka Tarterová nadšene podieľala na početných projektoch SETI v USA, Portoriku a Holandsku. Stratégia pátrania po mimozemskom intelekte v čase, kedy vznikala románová predloha pre „Kontakt“ bola a aj zostala prostou. Takzvaný informačný priestor, v ktorom sa môže vyskytnúť signál mimozemského pôvodu sa podobá na stoh sena. Pokiaľ pominieme šťastnú náhodu, máme iba jedinú možnosť, ako ho objaviť: vyťahovať zo stohu jednu slamku po druhej, čo sme vlastne doteraz robili. Hoci je to sizyfovská práca, názorne vysvetľuje, prečo „ich“ nemôžeme vypátrať a prečo vesmír „mlčí„. Na zachovanom televíznom zázname predvádza Dr. Tarterová svoje myšlienky počas prednášky na epidiaskope. Na ďalšej schéme, ktorú premieta na plátno vidíme opäť stoh, lenže tentoraz je pretkaný akýmisi paličkami a sem a tam v ňom vidíme malé tehličky, teda viac alebo menej prebádané miesta informačného priestoru, miesta v stohu, z ktorých už boli vyňaté slamky. "Proste po nich pátrať musíme“, obracia sa mladá vedkyňa na svojich zväčša postarších kolegov v auditóriu.

VIETOR NA MESIACI

Na kopci v okolí amerického mestečka Delaware v štáte Ohio občas povievala vlajka, ktorej vztýčenie signalizovalo, že tunajší rádioteleskop začína pátranie po signáloch mimozemských civilizácií. Na pravouhlom páse plátna, ktorý sa trepotal vo vetre bol vyobrazený modrý kruh, z ľavej strany ju do polovice zakrýval žltý žiarivý priestor Slnka, v pravej polovici čerň vesmíru. Dole bol na tmavom pozadí malý biely krúžok – Mesiac.

Táto čudesná štandarda mala svoju vlastnú históriu. Zhotovil ju akýsi farmár z Illinois, v čase, kedy prvá výprava štartovala k Mesiacu. jeho návrhom bolo, aby bola vztýčená na mŕtvom povrchu našej prirodzenej družice, ako symbol jednoty ľudstva pred tvárou vesmíru. Návrh neprešiel – v nehostinnej mesačnej krajine sa nakoniec ocitla americká vlajka, hviezdy a pruhy na obdĺžniku z naškrobenej hmoty, ktorú zvlnili a narobili do nej záhyby, aby v neexistujúcom vánku nedržala priamo, placatá ako kus prekližky. A tak namiesto „vlajky ľudstva“ stojí doteraz na mesačnej pustatine Mora pokoja americká vlajka, vyfotená pre celý svet v poryvoch vánku na bezveternom Mesiaci.

Oproti politikom vedci dnes už anonymného illinoiského farmára podporili, takže jeho vlajka stúpa na stožiar v čase, kedy sa menej ortodoxným bádateľom podarí „utrhnúť“ chvíľu z prevádzky rádioteleskopu pre prácu na programe SETI, čo je od roku okrídlená skratka pre organizáciu „Search for Extraterrestrial Intelligence“ pôsobiacu pri Medzinárodnej astronautickej federácii, ktorej úlohou je pátranie po mimozemskej inteligencii.

STRATÉGIE PÁTRANIA

Hľadanie pomocou rádioteleskopov je plne automatizované a človek sa ho zúčastňuje predovšetkým vo fáze určovania cieľov a pri analýze výstupných údajov. Z detekčného prístroja vychádza nekonečná páska so zdanlivo bezvýznamnými číslami, ktoré charakterizujú signály z prirodzených nebeských zdrojov. Iba veľmi zriedka upúta pozornosť bádateľa vyhodnocujúceho tieto číslice niečo zvláštne, nejaký signál, ktorý je omnoho silnejší než obvyklé pozadie „bieleho šumu“. Vedci sa snažia dopátrať povahy signálu a vylúčiť jeho pozemský pôvod, pričom sa asi často musia vyrovnávať s myšlienkou, že signál iných rozumných bytostí vo vesmíre môžeme zachytiť napriek všetkým prípravám iba náhodou. Potom nám /ak odmietneme predstavu o UFO ako o umelých objektoch mimozemského pôvodu/ teda neostáva nič iného, ako čakať. Môže sa to stať zajtra, ale aj za tisíc rokov – čo však musí byt mučiace pomyslenie pre invenčných bádateľov, ktorí nie sú ochotní vyčkávať na slepú náhodu.

Týmto spôsobom boli vypracované rôzne druhy stratégie pátrania po umelých signáloch z vesmíru od tých najjednoduchších až po veľmi zložité, vychádzajúce z pomerne rozvinutej predstavy o tom, po čom vlastne pátrame. Ako asi vyzerajú – aspoň v hrubých rysoch – oné civilizácie, ktoré sa snažíme objaviť? a čo by ich malo primeť k tomu, aby k nám vyslali signály?

Podľa matematických modelov by musela každá civilizácia vysielať signály po dobu tisíc až stotisíc rokov, ak by sa malo nadviazať spojenie. Pritom vyvstáva otázka, aké by k tomu mala mať mimozemská civilizácia dôvody. Muselo by ísť o nejakú zákonitú fázu pri jej technologickom vzostupe. Táto civilizácia by mohla v určitom stupni vývoja vyčerpať vnútorné rezervy „generácie informácií“ a pociťovať existenčnú nutnosť vonkajšej výmeny informácií. V tom prípade môžu existovať v rôznych častiach vesmíru, menovite v našej Galaxii vyspelé systémy takejto výmeny, takže by nám stačilo vstúpiť do tohoto „galaktického klubu.“ Tejto koncepcii sa podriaďuje stratégia pátrania, voľba technických prostriedkov, metód a pod.

NA VLNE 21

Myšlienka dať o sebe vedieť bola prvýkrát uskutočnená 16. novembra 1974, kedy obrovský rádioteleskop v Arecibe na Portoriku s priemerom 304 metrov vyslal do vesmíru veľmi intenzívny signál s posolstvom iným rozumným bytostiam. Signál bol usmernený ku kruhovému hviezdnemu zoskupeniu M 13 nachádzajúcom sa v súhvezdí Herkula. Táto hviezdokopa, ktorá je jedným z najkrajších objektov severnej oblohy je od nás vzdialená na 20 500 svetelných rokov a obsahuje asi pol milióna hviezd viditeľných už volným okom ako hmlistý obláčik. Informačný objem posolstva predstavuje 1679 dvojitých jednotiek a ide v podstate o kódovaný piktogram obsahujúci najdôležitejšie údaje o zemi a jej obyvateľoch. Aj najväčšieho optimistu však musí raniť myšlienka, že aj keby išlo všetko podľa našich predstáv, dostane sa nám odpovede od vysoko rozvinutých civilizácií v zoskupení M 13 spať na Zem za neuveriteľnú dobu 48 000 rokov.

Pol tisícročia nato, ako Krištof Kolumbus pristál pri brehoch Ameriky, zahájila NASA veľkorysý projekt, ktorý mal byť ďalším pokusom o zistenie existencie mimozemských civilizácií. V pondelok 12. októbra 1992 sa o 19. hodine svetového času zapojili do práce gigantický pohyblivý rádiotelskop v kalifornskom Goldstone v Mohavskej púšti a stabilná anténa v Arecibe. Dlhodobý projekt, ktorý stojí stovku miliónov dolárov však podľa väčšiny vedcov dodnes nepriniesol dôkaz o cudzom intelekte vo vesmíre.

ČAKANIE NA KONTAKT

Od roku 1932, kedy americký rozhlasový technik K. G. Jansky zamieril na oblohu 8-dipólovú anténu svojho prijímača, pracujúceho na frekvencii 20,5 Mc a objavil rádiové žiarenie mimozemského pôvodu, prešli tieto skromné experimenty do budovania výkonných rádioteleskopov skladajúcich sa z antény, zosilňovača a registračných prístrojov. Základnou zložkou impozantných rádiových ďalekohľadov je kovová tyč /dipól/, v ktorej prijímané rádiové žiarenie generuje elektrický prúd. Aby sa dosiahla väčšia citlivosť, sústreďuje sa rádiové žiarenie prostredníctvom parabolickej antény do jej ohniska na dipól. Keďže sú však rozmery paraboloidov obmedzené parametrami kovového materiálu, často sa vytvárajú rady menších antén, z ktorých sa zisk sústreďuje do spoločného prijímača. K tomuto typu pracoviska patrí aj sústava Very Large Array s dvadsiatimi siedmymi pohyblivými parabolickými anténami o priemere 25 m, rozmiestnených v tvare písmena „Y“ 64 kilometrov západne od Socorra v americkom štáte Nové Mexiko. Ak vám je toto miesto povedomé, nemýlite sa – ide o reálne dejisko kultového románu Carla Sagana a veľkolepého filmu Roberta Zemeckisa „Kontakt“.

-pokračovanie-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


Miloš Jesenský

Zdroj: http://www.jesensky.sk/

S dovolením autora

Obr. Antény Very Large Array v Novom Mexiku, USA; Zdroj: Wikipédia; CC BY-SA 3.0


Súvisiace:

O nezmyselnosti SETI
https://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivnecezokno/o-nezmyselnosti-seti

MILOŠ JESENSKÝ Výber
https://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber

Seriál: Záhada z Chibolton
https://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/zahada-z-chibolton


Štítky: 
marec 13, 2020 11:33 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top