Obrázok používateľa CEZ OKNO
Deklarácia k udalostiam Slovenského národného povstania

Nepochybne každý štát si uctieva osobnosti a udalosti na ktoré je, či presnejšie chce byť, hrdý. Takáto osobnosť či udalosť však musí byť korektná. Takisto musí byť v súlade s prísne vyselektovanými historickými tradíciami. Povstanie roku 1944 sa v roku 1992 rozhodnutím Slovenskej národnej rady stalo štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Udalosť povstania všetky politické garnitúry po roku 1945 oslavovali, resp. schvaľovali, i keď sa jeho interpretácie a roly hlavných hrdinov posúvali podľa momentálnej konfigurácie na mocenskej šachovnici ÚV KSČ. Treba domýšľať dopady politického požehnania udalosti na jej interpretácie, ako aj smerom k formovaniu historického vedomia (a svedomia) nášho národa.

Naša historická obec nebola naučená polstoročie o tejto posvätnej udalosti otvorene diskutovať. Maximálne sa mohlo debatovať o tom, nakoľko sa jednotlivé výklady povstania zhodujú alebo odchyľujú od politickej línie nastolenej na poslednom zjazde KSČ.

Po roku 1990 zas bola slovenská verejnosť vystavená druhému extrému: Presne opačnému názorovému prúdu, ktorý k nám dovial zo Západu, z bývalých ľudáckych emigrantských kruhov a ktorému sa dostalo podpory aj zo strany niektorých cirkevných predstaviteľov. Tieto kruhy zasa povstanie absolútne negovali, nenájduc na ňom jediného pozitíva.

Pri strete týchto dvoch protichodných a nezlučiteľných koncepcií výkladu SR a odboja - neoľudáckeho a neomarxistického - to poriadne zaškrípalo. Na tom by nemuselo byť nič zlé, avšak slovenský občan mohol nadobudnúť dojem, akoby sa domáca historická produkcia vyčerpávala len v reakciách - často neskrývane nervóznych až podráždených - práve na emigrantské názory.

Odstup viac ako šesť desaťročí je dostatočne veľký na to, aby historici aj pamätníci mohli hodnotiť nezaujate, bez propagačného a osobného aspektu, avšak osobného a nezaujatého hodnotenia sme boli svedkami len veľmi zriedka.

Ešte horšia situácia než v historiografii je v mediálnej oblasti. Ak začiatkom 90. rokov boli do televízie, rozhlasu či denníkov pripúšťané rôzne pohľady na najcitlivejšie otázky našich moderných dejín - Štefánikovu smrť, 1. Slovenskú republiku, Tisa a povstanie, dnes je to už minulosť. Stačí si zalistovať v dennej tlači či sledovať médiá 29. augusta. Iný než oslavný pohľad na povstanie by ste tam márne hľadali. Žiadne televízne či rozhlasové diskusie za účasti viacerých názorov, pohľadov, žiadna argumentácia za a proti.

Do televízie či rozhlasu dnes jednoducho zástancov iného výkladu povstania než je pozitívny a iného výkladu Slovenskej republiky než je negatívny, nepripustia. Ak sa dá stav spoločnosti a miera demokracie hodnotiť podľa úrovne mediálnej slobody, tak dnešné Slovensko kleslo v tomto smere kdesi hlboko do minulosti.

Presne to sa totiž deje takmer 20 rokov po „páde" totality a viac ako 60 rokov po skončení vojny, v čase, keď sa nemeckí predstavitelia zúčastňujú osláv vylodenia v Normandii, či keď si podávajú ruky bývalí úhlavní nepriatelia - americkí a japonskí veteráni...

Aj napriek všetkým negatívam doby tu však v poslednom desaťročí možnosť slobodného bádania nepochybne bola. Chcelo to len trochu iniciatívy, obety a najmä osobnej odvahy.

Kto z tých, čo v minulosti písali o povstalecko-partizánskej problematike mali odvahu napísať otvorene a bez príkras aj o jej odvrátených stránkach? Takmer nik. Skôr naopak, u viacerých autorov sa možno stretnúť s javom, ktorý by sa dal najpriliehavejšie označiť ako profesionálna ustráchanosť prejavujúca sa aj dnes. Títo autori vedia, resp. dlhé roky vedeli, aj o mnohých neodškriepiteľných negatívach, ba zločinoch spáchaných na strane odboja (najmä partizánskeho), poznali odvrátenú tvár mnohých ospevovaných odbojárov, avšak nik o tom otvorene nepísal, a ani dnes - v dobe údajnej slobody - nepíše. Títo ľudia chcú byť vždy konformní, tak si to totiž zvykli ešte za čias predchádzajúceho spoločenského zriadenia. Ich métou bolo vždy nejako prežiť, hlavne však nedostať sa do rozporu s niekým, kto je nad nimi, či ide o osobu, inštitúciu, momentálne preferovaný politický kurz či verejnú mienku.

Ešte jeden faktor však práve tu treba spomenúť. Historici sú tiež len ľudia a nežili vo vzduchoprázdne, ale naopak, boli vystavení pomerne silnému dohľadu istých kruhov, ktoré mali takisto negatívny vplyv na objektívnu interpretáciu vojnových udalostí. Takouto brzdou bola v uplynulých rokoch nepochybne aj odbojárska loby. Aj dnes sa môžeme stretnúť s tým, že jej funkcionári volajú po trestnoprávnej zodpovednosti každého autora, ktorý sa dotkne pre ňu posvätných udalostí a osôb. Odbojári, dlhé desaťročia požívajúci nadštandardné výhody, mali svoje spojenie aj v politike a ich organizácia si udržiavala v nej silný vplyv vďaka úzkemu prepojeniu na KSČ. Možno spomenúť už neslávnu rolu Zväzu slovenských partizánov v príprave komunistického puču. Sprivatizovaním si antifašistického odboja, ale najmä hmotným korumpovaním slovenských občanov známou „255", komunisti zavreli ústa každému, kto mal iný názor na povstanie.

Všetky režimy, ktoré u nás vládli, kult tejto udalosti podporovali, či aspoň rešpektovali. Aj preto mala partizánska či povstalecká legitimácia väčšiu váhu než vysokoškolský diplom či osobné schopnosti. Vytvoril sa tu doslova povstalecký priemysel, každoročne produkujúcich nových a nových odbojárov. Mnohí jednotlivci si z tejto udalosti spravili výhodný biznis - za finančný obnos vydávali „svedecké potvrdenia" o odbojovej účasti, ktoré boli nevyhnutnou podmienkou získania istých materiálnych výhod zasa pre tých, čo boli ochotní úplatok poskytnúť.

Odbojárske organizácie mali tisícky členov aj v obciach, ktorých sa bojové akcie nedotkli, na miestach, kde živého partizána ani len nevideli. Celé obce boli vyhlasované za partizánske, čo malo značiť, že všetci ich obyvatelia boli účastní odboja. Skutočné či fiktívne zásluhy priamych účastníkov sa potom prenášali aj na ich potomkov či príbuzných, pochopiteľne aj s materiálnymi konzekvenciami. Aj preto polstoročia po vojne Slovensko evidovalo viac odbojárov, než mala celá povstalecká armáda vojakov v roku 1944. Tento trend pokračuje v modifikovanej podobe čiastočne aj dnes, keď štát nanovo vypláca stámilióny korún zväčša znova týmto fiktívnym „odbojárom". Tí skutoční totiž pomreli už oveľa skôr.

Na strane druhej však totálne ignoroval utrpenie tisícok bývalých vojakov východného frontu, ktorí napriek tomu, že si tam plnili svoje vlastenecké povinnosti a nasadzovali svoje zdravie a život - aj keď v inom období a podmienkach - nielenže nedostali najmenšie odškodné, ale ich pamiatka sa nesmie verejne vôbec pripomínať.

Radoví občania, najmä v podhorských obciach, ktorí prežili rušné udalosti záveru vojny na vlastnej koži a niesli najťažšie bremeno ľudských dejín - politické rozhodnutia - mali diametrálne odlišný názor na odboj, než autori honosiaci sa množstvom akademických titulov. Partizánov, ktorých marxistickí historici vynášali do nebies, poznali skôr ako hôrnych zbojníkov, ktorých museli nedobrovoľne živiť a ktorí ich len zbytočne vystavovali nacistickým represáliám. Mnohých oslavovaných odbojových pracovníkov poznali z osobnej skúsenosti úplne inak ako z oficiálneho výkladu. O priebehu a najmä úspešnosti povstania mali takisto vlastný názor. Napriek tomu, alebo skôr práve preto, sa o ich názor nik nezaujímal.

Aby sa však naša spoločnosť mohla výraznejšie pohnúť dopredu nielen v poznaní, ale najmä v objektívnom hodnotení tejto udalosti, treba zodpovedať o. i. najmä nasledovné otázky:

- Možno povstanie označovať za celonárodné? Alebo bolo záležitosťou skôr regionálneho charakteru a veľká časť slovenského obyvateľstva sa k nemu stavala pasívne? Ak však nebolo celonárodné, nebude treba prehodnotiť jeho oficiálny názov - SNP?

- Bolo nevyhnutné obnovenie Československa, keď ZSSR absolútne nenamietalo, ba dokonca sa jeho predstavitelia čudovali, že Slováci chcú opustiť štátnu zvrchovanosť a suverenitu akceptovanú všetkými mocnosťami sveta?

- Ako bojovali účastníci povstania - vojaci, najmä však ospevovaní partizáni? Bránili svoje postavenia do konca, kládli neľútostný a nekompromisný odpor (ako napr. susední Poliaci pri beznádejnej obrane Varšavy), alebo sa pri prvom nemeckom útoku rozutekali? Veľmi zaujímavou a nepochybne prínosnou by bola kritická komparácia s charakterom odboja v susedných európskych krajinách. Išlo skutočne o „druhé najväčšie povstanie" v okupovanej Európe, alebo sa opakovaním tohto zaklínadla iba napĺňa známa formulka o stokrát opakovanej lži?

- Aké boli celkové ľudské straty počas povstania? Je hanbou slovenskej historiografie, že za desiatky rokov nedokázala zostaviť ani len zoznam strát povstaleckej armády či partizánov, nevraviac o ďalších obetiach. (Hanba vyniká tým skôr, že napr. chudobná Ukrajina vydáva niekoľko desiatkový knižný zoznam svojich padlých v II. svetovej vojne).

- Aká bola motivácia dôstojníkov či radových vojakov zapojiť sa do akcie? Najmä pri dôstojníkoch, päť rokov verne slúžiacich údajne fašistickému režimu bude toto kritické zhodnotenie zaujímavé. Prečo zrazu išli do boja proti Nemcom, s ktorými celé mesiace bojovali na východnom fronte? Tu mali dôstojníci tisíc príležitostí zbehnúť a pomôcť Sovietom v boji, no nenašlo sa ani oných desať biblických, ktorí by tak spravili. Až v auguste 1944 zrazu objavili v sebe antinacistické cítenie? Čím to bolo, že Železné kríže zrazu postŕhali a popripínali si červené pásky? A koľkých povstanie doslova len „zachytilo", hoci sa po vojne tvárili celkom inak?

- Aká bola bojová morálka povstaleckých vojsk? Bola vyššia než napr. u slovenskej armády vo vojne proti ZSSR? (Bolo by zaujímavé porovnať napr. počty zbehnutých príslušníkov oboch armád, iste by sme sa dočkali prekvapivých výsledkov.)

- Veľmi citlivou otázkou, ktorú obhajcovia povstania neradi počúvajú, je otázka dobrovoľnosti jeho účastníkov. Koľkí boli zmobilizovaní a koľkí šli do akcie skutočne z presvedčenia a odhodlania? Nerobila sa do povstaleckej armády náhodou rovnaká mobilizácia ako do bývalej slovenskej armády?

- Samostatnou kapitolou na podrobný výskum je obdobie od porážky povstania do prechodu frontu. Nemáme ani len jednotný názov pre tento časový úsek. Práve v tomto období zaznamenávame najväčšie nacistické represálie. Aj z tohto dôvodu sa bude treba bližšie prizrieť, či za viacerými nacistickými údermi nestáli náhodou v pozadí partizánskozáškodnícke provokácie, ktoré si potom odnieslo nezainteresované civilné obyvateľstvo. S týmto bude úzko súvisieť nasledujúca otázka: Koľko civilných obyvateľov povstalci a najmä partizáni zlikvidovali?

- A nakoniec: Môžeme byť na povstanie právom hrdí? Sme hlboko presvedčený o tom, že pokiaľ si vyššie nastolené otázky nezodpovieme, sotva môžeme hovoriť o pravdivom a odmýtizovanom obraze našich najnovších dejín. A na mýtoch, polopravdách či obchádzaných negatívach predsa žiaden kultúrny národ svoje tradície budovať nemôže.

- Iste, pre mnohých príslušníkov nášho národa, najmä staršej generácie, to budú kacírske otázky. Ľudia, ktorí si ich začnú nielen klásť, ale najmä o nich aj písať, majú v súčasnej Slovenskej republike veľkú šancu, že sa môžu rozlúčiť s publikáciami vo viacerých periodikách. Takisto je veľmi pravdepodobné, že ušetria na cestovnom, lebo na žiadne vedecké podujatia organizované domácimi inštitúciami pozývaní nebudú. Konkrétnych príkladov by sme našli aj do dnešného dňa viac než dosť.


Rada Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire

Zdroj: voltaire.netkosice.sk


Rubriky: 
august 28, 2009 20:44 popoludní

 

 

Top